znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 6/07-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   R.   N.,   Ruská   federácia,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. G., B., vo veci porušenia práva na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 14 S 99/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 99/05 p o r u š i l   právo R.   N.   na   urýchlené   rozhodovanie   o pozbavení   slobody   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. R. N. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trnave   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. R. N.   p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Trnave p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho advokátky JUDr. E. G., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti R. N. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 6/07-16 z 10. januára 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N., Ruská federácia (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 S 99/05.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   prerokoval   túto   vec   na   neverejnom zasadnutí.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov   a vyjadrení   účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

3.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   uzavrel   5.   januára   2001   manželstvo so slovenskou   štátnou   občiankou,   s ktorou   má   dve   maloleté   deti.   Žil   s nimi   v spoločnej domácnosti v B. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru T. (ďalej len „cudzinecká polícia“) sp. zn.   PPZ-87/HCP-TT-R-2005/CP-TT z 30. marca 2005 bol sťažovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Policajného zboru M. z dôvodu   neoprávneného   zdržiavania   sa   na   území   Slovenskej   republiky   a z dôvodu,   že zaistenie   bolo   potrebné   na   vykonanie   jeho   administratívneho   vyhostenia.   Zároveň cudzinecká polícia rozhodnutím sp. zn. PPZ-86/HCP-TT-R-2005/CP-TT z 30. marca 2005 sťažovateľa vyhostila a zakázala mu vstup na územie Slovenskej republiky na dobu desať rokov. Sťažovateľ podal proti obom rozhodnutiam odvolanie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 14 S 99/05-26 z 18. augusta 2005 bolo zrušené rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozhodnutím odvolacieho orgánu zo 6. júna 2005 bolo zrušené aj rozhodnutie cudzineckej polície o administratívnom vyhostení sťažovateľa   a o zákaze   jeho   vstupu   na   územie   Slovenskej   republiky.   Toto   rozhodnutie nebolo   sťažovateľovi,   ale   ani   právnej   zástupkyni   doručené.   Dňa   25.   mája   2005   došlo k realizácii   vyhostenia   sťažovateľa   z územia   Slovenskej   republiky   tak,   že   musel   odletieť z medzinárodného letiska v B.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 14 S 99/05 došlo k prieťahom, čím bolo porušené jeho právo na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Sťažovateľ   5.   mája   2005   udelil splnomocnenie advokátke na zastupovanie v konaní vedenom krajským súdom. Advokátka sťažnosťou z 11. júla 2005 upozornila krajský súd na prieťahy v konaní. Predseda krajského súdu vo svojej odpovedi z 27. júla 2005 konštatoval, že prieťahy nezistil a sťažnosť označil za nedôvodnú a neopodstatnenú. Vec po doručení opravného prostriedku bola pridelená na vykonanie   potrebných   úkonov   vyššej   súdnej   úradníčke,   ktorá   19.   apríla   2005   odoslala druhopis opravného prostriedku na vyjadrenie cudzineckej polícii vrátane požiadavky na predloženie   kompletného   spisového   materiálu.   Cudzinecká   polícia   podala   vyjadrenie 12. mája 2005 a následne bol určený termín pojednávania podľa poradia na 18. august 2005. Podľa názoru senátu konajúceho v danej veci nedošlo k prieťahom, lebo Občiansky súdny poriadok neukladá súdu žiadnu lehotu, v ktorej je nutné takúto vec vybaviť.

Hoci možno súhlasiť s názorom, že nie je zákonom definovaná lehota na rozhodnutie súdu   v danej   veci,   súd   je   však   okrem   zákona   viazaný   pri   svojom   rozhodovaní   aj medzinárodnými   zmluvami   majúcimi   prednosť   pred   zákonom.   Krajský   súd   bol   v danom prípade   povinný   postupovať   v konaní   tak,   aby   bolo   zaručené   právo   sťažovateľa   na urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia   slobody   zaistením   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná   a ktorý   má   prednosť   pred   zákonom. V danom prípade však preskúmanie zákonnosti zaistenia sťažovateľa nebolo urýchlené, teda tak, ako to vyžaduje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného práva v konaní vedenom krajským súdom pod sp.   zn. 14 S 99/05. Žiadal tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

4.   Z vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   zo   16.   marca   2007   doručeného ústavnému   súdu   19.   marca   2007   vyplýva,   že   krajský   súd   označené   právo   sťažovateľa neporušil.

5. Z listu predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 5050/05 z 27. júla 2005 vyplýva, že podaná   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   neopodstatnená.   Návrh   bol   krajskému   súdu doručený 15. apríla 2005 a vec bola pridelená na vykonanie potrebných úkonov vyššej súdnej úradníčke, ktorá 19. apríla 2005 zaslala druhopis návrhu cudzineckej polícii na vyjadrenie   spolu   so   žiadosťou   o zaslanie   spisového   materiálu.   Cudzinecká   polícia   sa vyjadrila 12. mája 2005 a následne došlo k určeniu termínu pojednávania podľa poradia na 18. august 2005. Podľa názoru konajúceho senátu nedošlo k prieťahom, lebo Občiansky súdny   poriadok   neukladá   súdu   žiadnu   lehotu,   v ktorej   je   nutné   takúto   vec   vybaviť. Za súčasného právneho stavu nie je možné vec vybaviť v lehote šesť až jedenásť dní, ako sa uvádza v sťažnosti, lebo k návrhu je nutné vyjadrenie ďalšieho účastníka, ako aj kompletný spisový materiál. Tento úkon si vyžiada čas najmenej dvadsať dní.

6.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   zotrvala   na   doterajšej skutkovej a právnej argumentácii vo veci, uplatnila trovy právneho zastúpenia sťažovateľa a uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

II.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 14 S 99/05, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Návrh   sťažovateľa   z 13.   apríla   2005   označený   ako   „Opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu   o zaistení   č.   p.:   PPZ-87/HCP-TT-R-2005/CP-TT   zo   dňa   30.   3.   2005“ bol krajskému súdu doručený 15. apríla 2005. Podanie bolo toho istého dňa o 13.58 h prijaté elektronickou podateľňou ako návrh na začatie konania pod sp. zn. 14 S 99/05.

Dňa 19. apríla 2005 vyššia súdna úradníčka dala pokyn zaslať rovnopis podania cudzineckej polícii s výzvou vyjadriť sa a predložiť spisový materiál do 15 dní od doručenia výzvy. Pokyn mal byť realizovaný 9. februára 2005, avšak uvedený dátum je označený otáznikom. Cudzinecká polícia zásielku prevzala 28. apríla 2005.

Vyjadrenie cudzineckej polície z 11. mája 2005 spolu so spisovým materiálom bolo krajskému súdu doručené 12. mája 2005.

Vyššia súdna úradníčka 16. mája 2005 dala pokyn predložiť spis predsedníčke senátu na nariadenie termínu pojednávania.

Predsedníčka   senátu   pokynom   z 1.   júla   2005   nariadila   termín   pojednávania   na 18. august 2005.

Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom č. k. 14 S 99/05-22 z 18. augusta 2005 vyplýva, že krajský súd napadnuté rozhodnutie cudzineckej polície zrušil a vec vrátil na   ďalšie   konanie.   Podľa   doložky   právoplatnosti   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 30. septembra 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby, (...) proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie (...).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie   o vyhostenie   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f) dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl.   5   ods.   4   dohovoru   nepochybne   zaväzuje   štát   poskytnúť   osobe   pozbavenej   slobody možnosť obrátiť sa na súd.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   zaručuje   osobe   pozbavenej   slobody   jednak   právo   na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   tohto   obmedzenia.   Z hľadiska   rýchlosti   konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace (Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko, Bezichieri c. Taliansko).

Zo skutkového stavu veci vyplýva, že sťažovateľ bol 30. marca 2005 zaistený, a to podľa § 62 ods. 1 písm. b) a c) zákona v znení vtedy účinnom, teda z dôvodu nezákonného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky a z dôvodu vykonania jeho administratívneho vyhostenia.   Treba   preto   predovšetkým   posúdiť,   či   zaistenie   cudzinca   podľa   uvedeného ustanovenia   zákona   možno   považovať   za   „iné   pozbavenie   slobody   osoby,   proti   ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Z ustanovení § 62 až § 74 zákona vyplýva, že k zaisteniu cudzinca môže dôjsť okrem iného   aj   na   účel   výkonu   jeho   administratívneho   vyhostenia.   To   znamená,   že   hlavným účelom   inštitútu   zaistenia   cudzinca   je   zabrániť   tomu,   aby   došlo   k   zmareniu   zákonom sledovaného účelu, ktorým je napríklad výkon administratívneho vyhostenia. Toto zaistenie má trvať čas nevyhnutne potrebný, najviac však 180 dní (§ 62 ods. 3 zákona). Zariadenie, v ktorom   sa   zaistenie   vykonáva,   je   tvorené   ubytovacou   miestnosťou,   vrátane   sociálnej, kultúrnej   a návštevnej   miestnosti   a ďalších   priestorov,   v ktorých   sa   cudzinci   môžu v určenom čase voľne pohybovať, okrem cudzincov umiestnených v priestoroch zariadenia s oddeleným režimom zaistenia (§ 64 ods. 2 zákona). Cudzinec má právo okrem iného na denné   vychádzky   vo   vymedzenom   priestore,   na   odosielanie   písomných   oznámení,   na objednanie kníh, resp. tlače, na prijímanie návštev vo vymedzenom rozsahu atď. (§ 70 až § 73 zákona).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   zákonom   vymedzené   podmienky zaistenia cudzinca treba toto zaistenie považovať celkom jednoznačne za „iné pozbavenie slobody   osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ podľa   čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Z dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   ďalej   vyplýva,   že   zaistenie sťažovateľa trvalo od 30. marca 2005 do 25. mája 2005, keďže práve 25. mája 2005 došlo k realizácii   administratívneho   vyhostenia   sťažovateľa   zo   Slovenskej   republiky   tak,   že územie štátu opustil lietadlom odlietajúcim z bratislavského medzinárodného letiska.

Z označeného čl. 5 ods. 4 dohovoru v konkrétnom prípade vyplývali pre sťažovateľa dve práva. Jednak išlo o právo na to, aby obmedzenie jeho slobody vykonané správnym orgánom   bolo   z hľadiska   vecnej   opodstatnenosti   preskúmané   nezávislým   a nestranným súdom. Okrem toho bolo v hre aj jeho právo na to, aby sa tento súdny prieskum uskutočnil urýchlene (speedily, resp. à bref délai).

Sťažovateľ nenamieta porušenie prvého z týchto dvoch práv, lebo z obsahu podanej sťažnosti   je   nepochybné,   že   vytýka   pomalosť   konania   všeobecného   súdu   pri   skúmaní dôvodnosti   pozbavenia   slobody.   Napokon   z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd k dispozícii, je tiež zrejmé, že došlo k súdnemu preskúmaniu vecnej dôvodnosti pozbavenia slobody sťažovateľa, a to rozsudkom krajského súdu č. k. 14 S 99/05-26 z 18. augusta 2005, ktorým bolo rozhodnutie o zaistení sťažovateľa zrušené. Odlišná je však situácia pokiaľ ide o rýchlosť tohto konania.

Treba   predovšetkým   konštatovať,   že   hoci   pozbavenie   slobody   sťažovateľa   jeho zaistením trvalo od 30. marca 2005 do 25. mája 2005, v tomto časovom rozpätí k súdnemu preskúmaniu dôvodnosti zaistenia nedošlo, pretože krajský súd rozhodol až 18. augusta 2005 a jeho rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. septembra 2005.

Zo spisu krajského súdu   sp. zn. 14 S 99/05 vyplýva, že krajský súd v tejto veci nekonal v nijakom prípade urýchlene. Hoci táto jeho povinnosť trvala do 25. mája 2005 (keď bol sťažovateľ vyhostený, a tým došlo k ukončeniu zaistenia), počas celej tejto doby k preskúmaniu dôvodnosti zaistenia nedošlo.

Predseda (resp. predsedníčka) krajského súdu tak vo svojej odpovedi na sťažnosť právnej zástupkyne sťažovateľa sp. zn. Spr 5050/05 z 27. júla 2005, ako aj v procesnom vyjadrení sp. zn. Spr 70/07 zo 16. marca 2007 poukazujú na to, že ustanovenia piatej časti tretej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúce   sa   rozhodovania   o opravných prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   (§   250l   až   §   250s   Občianskeho súdneho   poriadku)   neobsahujú   žiadne   lehoty,   v ktorých   má   takéto   konanie   prebehnúť. Zdôrazňujú zároveň, že zákonom ustanovené procesné pravidlá vlastne ani neumožňujú urýchlené rozhodnutie v lehotách, akých sa domáha sťažovateľ. Sú toho presvedčenia, že časová   postupnosť   krokov   krajského   súdu   vo   všetkom   zodpovedala   zákonu   vrátane časových intervalov jednotlivých krokov. Zároveň v odpovedi na sťažnosť z 27. júla 2005 sa   tvrdí,   že   termín   pojednávania   bol   určený   podľa   poradia.   V rozpore   s tým   sa   však vo vyjadrení zo 16. marca 2007 uvádza, že vec bola „ako urgentná zaradená mimo poradia určeného elektronickou podateľňou.“

Treba prisvedčiť krajskému súdu do tej miery, že skutočne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov neobsahujú špeciálnu úpravu týkajúcu sa prípadov, keď správne orgány pozbavili fyzickú osobu slobody. Tieto ustanovenia sú totiž všeobecné a dopadajú na všetky prípady rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na ustanovenie čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého   medzinárodné   zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavy, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a slobôd,   bolo   povinnosťou krajského súdu konať vo veci sťažovateľa v intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru, teda urýchlene (speedily, resp. à bref délai). Bolo preto potrebné primeraným spôsobom skrátiť lehoty pre jednotlivé procesné úkony predchádzajúce pojednávaniu a využiť aj urýchlené prostriedky doručovania tak, aby sa urobilo zadosť povinnosti urýchleného preskúmania rozhodnutia o zaistení   sťažovateľa.   Z pohľadu   čl.   5   ods.   4   dohovoru   treba   považovať   za   celkom neprimeranú   lehotu   pätnásť   dní   určenú   cudzineckej   polícii   na   vyjadrenie   a predloženie spisového   materiálu   a rovnako   aj   ďalšie   nasledujúce   lehoty   až   po   termín   pojednávania a doručenie písomného vyhotovenia rozsudku. S prihliadnutím na tieto závery nebolo ani potrebné ďalším dokazovaním zisťovať, či bol termín pojednávania určený podľa poradia alebo mimo poradia určeného elektronickou podateľňou.

Vzhľadom   na   všetky   relevantné okolnosti   tohto   prípadu   podľa   názoru   ústavného súdu bolo možné a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať v lehote   pätnástich   dní.   Krajský   súd   však   svoju   prieskumnú   povinnosť   nielenže   v tejto lehote nevykonal, ale nevykonal ju ani do skončenia zaistenia sťažovateľa, teda do 25. mája 2005.   Od   15.   apríla   2005,   keď   bol   návrh   sťažovateľa   na   preskúmanie   rozhodnutia cudzineckej   polície   doručený   krajskému   súdu,   do   25.   mája   2005,   keď   sa   zaistenie sťažovateľa skončilo administratívnym vyhostením, uplynula celkom doba jedného mesiaca a desiatich dní. Z tohto treba vyvodiť jednoznačný záver, že došlo k hrubému porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré v konečnom dôsledku prerástlo až do úplného popretia tohto jeho práva (denegationis iustitiae), keďže počas doby zaistenia sťažovateľa k preskúmaniu jeho zákonnosti   vôbec   nedošlo   (bod   1   výroku   nálezu).   Vzhľadom   na   to,   že   k preskúmaniu zákonnosti zaistenia sťažovateľa došlo až 18. augusta 2005, pričom rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 30. septembra 2005, celé konanie vedené krajským súdom trvalo päť mesiacov a pätnásť dní (od 15. apríla 2005 do 30. septembra 2005).

Podľa   §   56   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon ústavnom súde“) môže ústavný súd priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia   práva   na   urýchlené   rozhodovanie   o pozbavení   slobody   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa považuje za primerané v sume 50 000 Sk. V tomto rozsahu preto sťažnosti vyhovel, resp. vo zvyšnej časti jej nevyhovel (body 2 a 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   ustanovenej   právnej   zástupkyne   požiadal   aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd považuje za opodstatnené trovy právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk, a to   za   dva   úkony   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a zaujatie   stanoviska   vo   veci)   po 3 176 Sk vykonané v roku 2008, ako aj režijný paušál dvakrát 190 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008