znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 6/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť P. A., V., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 716/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   716/98 p o r u š i l základné právo P. A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. P. A. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. A. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 200 Sk (slovom osemtisícdvesto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. M., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 11. januára   2006   č.   k.   I.   ÚS   6/06-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. A., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 716/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Zo sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom,   ktorý   bol doručený okresnému súdu 3. júla 1998, domáhal rozhodnutia, ktorým by okresný súd uložil odporcovi   povinnosť   nahradiť   stratu   na   zárobku,   ku   ktorej   malo   dôjsť   v dôsledku poškodenia zdravia sťažovateľa pri plnení pracovných úloh u odporcu. Sťažovateľ tvrdí, že do podania ústavnej sťažnosti nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté napriek tomu, že postup sťažovateľa možno hodnotiť ako aktívny. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na existenciu právnej úpravy vzťahujúce sa na dané právne vzťahy nemožno vec hodnotiť ako právne alebo fakticky zložitú. Odporca v priebehu napadnutého konania uskutočnil procesné úkony, ktoré neviedli k odstráneniu právnej neistoty, keďže stav právnej istoty sa dosiahne až právoplatným rozhodnutím súdu, prípadne až vykonaním práva, o ktorom bolo takto rozhodnuté, ak výkon rozhodnutia bol súdom nariadený. Sťažovateľ požaduje priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré odôvodňuje absenciou právnej istoty v prejednávanej veci. Uvedená právna neistota sťažovateľa   je   zvýraznená   jeho   nemalými   výdajmi   v súvislosti   s uplatnením   práva, samotnou povahou predmetu konania a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní.

1. 2. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Právo   sťažovateľa   –   P.   A.,   V.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   pred   Okresným   súdom   v Žiline, č. k.: 18 C 716/98 vo veci žalobného návrhu o náhradu za stratu na zárobku porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky prikazuje príslušnému súdu s právomocou vo veci žalobného návrhu o náhradu za stratu na zárobku rozhodovať, aby v predmetnej veci konal.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 80.000,- Sk.

Odporca   je   ďalej   povinný   uhradiť   (...)   titulom   trov   právneho   zastúpenia   čiastku 5.302,- Sk (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom zo 14. marca 2006 sp. zn. 1 SprS 82/06, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. J. M. zo 6.   marca   2006,   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 27. marca 2006.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení najmä uviedol, že: «(...)Súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. Máme za to, že zo spisu je možné   zhodnotiť   priebeh   konania.   Navrhujeme   sťažnosť   odmietnuť   a nepriznať sťažovateľovi trovy konania.

Vec bola meritórne rozhodnutá 21. 12. 2005 a 22. 2. 2006 odoslaná na odvolací súd. Sťažovateľ   v sťažnosti   vôbec   tieto   skutočnosti   neuvádza   napriek   tomu,   že   sťažnosť   je datovaná po rozhodnutí vo veci samej. Na tom je sťažnosť postavená, aj keď formulácia „nebolo právoplatne rozhodnuté“ poskytuje priestor aj pre taký prípad, keď rozhodnutie ešte nie je právoplatné.

Celá sťažnosť je koncipovaná všeobecne s obvyklým výpočtom ustálenej judikatúry a právnych noriem bez uvedenia konkrétnych skutkových a právnych skutočností a záverov. Spisová značka konania je uvedená len v petite a rozhodnutie vo veci samej sa nespomína vôbec. Akoby   poverený   pracovník   bez   poznania   konkrétnych   súvislostí   bol   poverený vyplnením   šablón   na   podávanie   ústavných   sťažností.   Za   takýchto   okolností   nemožno sťažnosti vyhovieť, pretože základ sťažnosti je postavený na tom, aby súd konal a rozhodol, ale   tak   sa   už   stalo.   Ak   odvolací   súd   vec   uzavrie,   súd   už   nebude   vo   veci   môcť   konať a rozhodnúť okrem doručenia rozhodnutia.

Dodatočné tvrdenia sťažovateľa, resp. korigovanie sťažnosti nemožno akceptovať. O sťažnosti by malo byť možné rozhodnúť buď pozitívne alebo negatívne na základe tam uvedených   skutkových   tvrdení.   Preto   je   konanie   o ústavných   sťažnostiach   postavené   na povinnom   zastúpení   advokátom,   aby   boli   eliminované   akékoľvek   laické   podania. S neúplnými   informáciami,   resp.   takými   ktoré   sa   tvária   ako   úplné,   len   sú   zastreté   do tzv. obratných právnických formulácií, čo je však nekorektné a zavádzajúce (čiže klamlivé a lživé) však ani nemožno počítať čo i len teoreticky pri súčasnom vyhovení žaloby. Ústavný súd by mal pri svojom rozhodnutí postihovať nielen postupy odporcu, ale aj nekorektné   postupy   navrhovateľa   pri   snahe   zhojiť   svoje   nároky   aj   inak   (neúplnými informáciami), než v samotnom konaní.

Prípadný   objektívny   fakt   prieťahov   nemôže   byť   automaticky   dôvod   na   priznanie nároku, dôležitá nie je väzba medzi prieťahom a výsledkom konania, ale medzi sťažnosťou a jej obsahom a uplatňovaným nárokom.»

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne zo 6. marca 2006 vyplýva:„Zákonnou sudkyňou v uvedenej právnej veci som od 07. 02. 2005. Pri nastúpení do funkcie   sudkyne   som   prebrala   senát,   v ktorom   sa   nachádzalo   cca   386   živých   spisov. V uvedenej právnej veci sa robili úkony v závislosti na ich potrebnosti a v závislosti na stave   v senáte.   Dňa   21.   12.   2005   bolo   rozhodnuté   vo   veci   samej   rozsudkom,   pričom navrhovateľ   sa   voči   rozsudku   odvolal   a vec   je v súčasnej   dobe zaslaná   na rozhodnutie o odvolaní od 22. 02. 2006 na Krajský súd v Žiline.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„(...) S poukazom na ust. § 30 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   Vám   oznamujeme,   že   sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   t.   j.   týmto súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednania v predmetnej veci, nakoľko od tohto konania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Pokiaľ   sa   týka   časového   momentu   podania   sťažnosti   sťažovateľom   je   potrebné uviesť,   že uplatnenie práva   sťažovateľa   domáhať   sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti odstránenia zbytočných prieťahov je jeho výlučným, ústavou garantovaným právom a ani Okresnému súdu neprináleží namietať skutočnosť, kedy sa sťažovateľ tohto práva dovolá. Priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   základné   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 26/95). Z uvedeného je zrejmé, že prvoradou povinnosťou konajúceho sudcu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   navrhovateľ   obrátil   na   súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni (II. ÚS 26/95). Vytvorenie ústavne súladného stavu, t. j. stavu právnej istoty,   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   prípadne   až   vykonaním   práva, o ktorom bolo takto rozhodnuté, ak výkon rozhodnutia bol súdom nariadený.

Obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa teda nevyčerpá len rozsahom (procesných) úkonov vykonaných súdom, ktorý je oprávnený o veci rozhodnúť.

Nakoľko vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté, stav právnej neistoty teda naďalej trvá a tento je možné odstrániť len právoplatným rozhodnutím súdu príslušným vo veci konať. Je teda namieste domáhať sa uloženia povinnosti súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podstatná časť podaného vyjadrenia odporcu zo dňa 14. 03. 2006 nemá s vecou žiadny   vecný   ani   právny   súvis   a de   facto   popierajú   sťažovateľove   ústavné   právo. S poukazom na uvedené teda ani nepovažujeme za vhodné sa k týmto tvrdeniam vyjadrovať. Sťažovateľ   súčasne   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zaviazal odporcu k náhrade   trov   právneho   zastúpenia   a tieto   poukázal   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. I. M. – advokát, (...) vo výške 8.196,- Sk za 3 úkony právnej pomoci (...).

S   poukazom   na   uvedené   považujeme   našu   ústavnú   sťažnosť   za   dôvodnú a navrhujeme, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel v celom rozsahu v zmysle navrhovaného znenia nálezu.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 716/98:

Dňa 3. júla 1998 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobný návrh na „náhradu za stratu na zárobku vo výške 27 310,90 Sk“ proti Ľ. v likvidácii, V. (ďalej len „odporca“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 18 C 716/98.

Dňa   8.   júla   1998   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   v lehote   15   dní   vyjadril k návrhu.

Dňa 20. júla 1998 sa odporca vyjadril k návrhu.

Dňa   29.   júna   1999   predsedníčka   senátu   nariadila   vo   veci   pojednávanie   na 24. september 1999.

Dňa 23. júla 1999 predsedníčka senátu preročila termín pojednávania z 24. septembra 1999 na 29. október 1999 z dôvodu jej nástupu na liečenie.

Dňa 29. októbra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   účastníci   konania   mali   oznámiť   súdu   svoje   návrhy   na   doplnenie dokazovania.

Dňa   9.   novembra   1999   odporca   oznámil   súdu   mená   svedkov,   ktorých   navrhol vypočuť.

Dňa 19.   decembra   2000   právny zástupca   sťažovateľa tiež doručil   súdu   návrh na doplnenie dokazovania.

Dňa 2. januára 2001 okresný súd uznesením uložil odporcovi, aby v lehote 5 dní zložil 5 000 Sk na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 15. januára 2001 bola vec podľa aktuálneho rozvrhu práce pridelená na ďalšie konanie a rozhodovanie do senátu Mgr. F. D.

Dňa 5. marca 2002 sťažovateľ doručil súdu svoj „návrh otázok pre znalca“. Dňa 27. marca 2002 okresný súd uznesením č. k. 18 C 716/98-43 nariadil vo veci znalecké dokazovanie z odboru choroby z povolania a odporcu zaviazal zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 7 000 Sk.

Dňa 12. apríla 2002 odporca podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 18 C 716/98-43 v časti týkajúcej sa povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.Dňa 19. apríla 2002 bol spis postúpený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenom odvolaní odporcu.

Dňa 31. mája 2002 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 885/02 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 27. marca 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2002. Spis bol okresnému súdu vrátený 18. júna 2002.

Dňa 9. augusta 2002 odporca zložil preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 26. augusta 2002 bol spis zaslaný ustanovenej znalkyni.Dňa 24. septembra 2002 znalkyňa doručila súdu svoj znalecký posudok.Dňa 1. októbra 2002 okresný súd priznal znalkyni znalečné a vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku.

Dňa 6. novembra 2003 bolo nariadené pojednávanie na 24. november 2003.Dňa 12. novembra 2003 sa súdu vrátilo predvolanie adresované právnemu zástupcovi odporcu   (na   pojednávanie   určené   na   24. november   2003),   pretože   komerčný   právnik JUDr. J. Š. už odporcu v tom čase nezastupoval.

Dňa 20. novembra 2003 právny zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 24. november 2003.

Dňa 24. novembra 2003 bolo pojednávanie odročené na 12. december 2003 s tým, že právny zástupca sťažovateľa bude opätovne predvolaný.

Dňa   12.   decembra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito s tým, že sťažovateľ bude vyzvaný, aby „špecifikoval uplatnený nárok na náhradu škody“.

Dňa 7. januára 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu   sťažovateľa, aby do 15. januára 2004 odstránil nedostatky návrhu.

Dňa 13. januára 2004 sťažovateľ doručil súdu upravený žalobný petit návrhu. Dňa   15.   januára   2004   súd   uznesením   č.   k.   18   C   716/98-102,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   7.   februára   2004,   zastavil   konanie   v časti   o zaplatenie   náhrady   straty   na zárobku vo výške 720,50 Sk.

Dňa   20.   januára   2004   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   v lehote   15   dní   vyjadril k upravenému petitu návrhu.

Dňa 10. februára 2004 odporca doručil súdu svoje vyjadrenie k upravenému petitu návrhu.

Dňa 11. mája 2005 bolo nariadené pojednávanie na 7. jún 2005.Dňa   19.   mája   2005   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní,   ktoré   bolo   nariadené   na   7.   jún   2005,   a požiadal   o odročenie   tohto pojednávania.

Dňa   23.   mája   2005   sudkyňa   upovedomila   účastníkov   konania   o odročení pojednávania na 28. jún 2005.

Dňa 28. júna 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že súd poskytne právnym zástupcom účastníkov konania lehotu jedného mesiaca na prípadné návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 14. novembra 2005 bolo nariadené pojednávanie na 21. december 2005.Dňa   21.   decembra   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol.

Dňa 9. februára 2006 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa   28.   februára   2006   okresný   súd   doručil   spis   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 20. marca 2006 krajský súd vyzval odporcu, aby sa v lehote 10 dní vyjadril k odvolaniu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o „náhradu za stratu na zárobku vo výške 27 310,90 Sk“ vedenom pod sp. zn. 18 C 716/98, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 20. júla 1998 do 29. júna 1999 (jedenásť mesiacov), od 2. januára 2001 do 27. marca 2002 (štrnásť mesiacov) a od 10. februára 2004 do 11. mája 2005 (pätnásť mesiacov). Okresný súd teda počas najmenej troch rokov a štyroch mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Poznámku zákonnej sudkyne, že „pri nastúpení do funkcie sudkyne som prebrala senát, v ktorom sa nachádzalo cca   386   živých   spisov.   V uvedenej   právnej   veci   sa   robili   úkony   v závislosti   na   ich potrebnosti a v závislosti na stave v senáte“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný   súd   opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na skutočnosti   označované   ako objektívne   vo   vyjadrení   konajúcej   sudkyne. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote. Skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol, že vec bola na okresnom súde už skončená rozsudkom pred podaním tejto sťažnosti, je síce zo strany právneho zástupcu sťažovateľa „nekorektné“, ako to uviedol predseda okresného súdu, z hľadiska označeného článku ústavy a dohovoru je však táto skutočnosť bez relevancie práve vzhľadom na to, že prvostupňové   rozhodnutie   ešte   nenadobudlo   právoplatnosť   a od   vyhlásenia   tohto rozhodnutia   (kedy   sa   sťažovateľ   mohol   najneskôr   dozvedieť   o „inom   zásahu“)   ešte neuplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.  

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že 21. decembra 2005 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 80 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že „vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté, stav právnej neistoty teda naďalej trvá“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom na to, že okresný súd už vo veci rozhodol, a na význam sporu pre sťažovateľa, teda aj na povahu veci, považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej   služby   (prípravu   a prevzatie zastúpenia a   podanie   sťažnosti   29.   decembra 2005 a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   27.   marca 2006).   Za   dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál   po   150   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý   bol vykonaný v roku   2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný   paušál   v sume   164   Sk   v zmysle   citovanej   vyhlášky.   Celkové   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto zaokrúhlene sumu 8 200 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2006