znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 6/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   Jozefa   Biča,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   Ž., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C   1099/99   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. III. ÚS 87/02-23 z 8. januára 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1099/99 v období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 87/02-23 z 8. januára 2003 p o r u š i l   základné právo Ing. Jozefa Biča, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1099/99 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Jozefovi   Bičovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   Jozefovi   Bičovi p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 11 991   Sk   (slovom   jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný   súd   Košice   I   povinný   vyplatiť na účet advokáta JUDr.   R.   Ž.,   K.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 13. januára   2005   č.   k.   I.   ÚS   6/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Jozefa Biča, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1099/99 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. III. ÚS 87/02-23 z 8. januára 2003.

1.   1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že: „V   právnej   veci   vyššie   uvedenej   značky vediem na označenom súde dlhoročný súdny proces, ktorým sa domáham, aby mi bolo umožnené užívať byt v Košiciach.

Konštatujem, že aj napriek skutočnosti, že súdny proces trvá niekoľko rokov, vec nie je   dodnes   právoplatne   skončená.   Ja   sa   vinou   postupu   súdu   ocitám   v   zúfalej   životnej a právnej   situácii,   keďže   dlhodobo   nemám   kde   bývať.   Som   chorý   človek   a   z   dôvodu neriešenia mojich bytových potrieb sa výrazne zhoršil môj zdravotný stav a to z dôvodu, že vediem doslova kočovný spôsob života.

Viac ráz som bol už aj hospitalizovaný, z čiastočného invalidného dôchodku som sa dostal na úplný dôchodok, trpím po strane psychickej, mám kožnú chorobu a zničené kĺby. Vec som riešil už aj cestou Ústavného súdu SR, kde nálezom č. j. III. ÚS 87/02 Ústavný súd potvrdil, že v označenom konaní boli porušené moje ústavné práva.

Konštatujem, že aj napriek skutočnosti, že ústavný súd v pôvodnom náleze prikázal porušiteľovi práva, aby v konaní č. j. 10 C 1099/99 konal bez zbytočných prieťahov súd toto nerešpektuje a vo veci naďalej riadne nekoná. Od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu uplynulo ďalších 22 mesiacov a vec nie je dodnes právoplatne skončená. Jediná činnosť súdu spočívala v tom, že v mesiaci jún 2003 súd urobil miestne šetrenie v byte, ktorý mi pozháňala   A.   B.   v   Košiciach   a   súd   skonštatoval,   že   stav   bytu   je   nevyhovujúci a neobývateľný.   Od   uvedenej   doby   súd   vyše   roka   nekoná,   nebolo   vytýčené   žiadne pojednávanie ani urobené žiadne úkony k definitívnemu meritórnemu doriešeniu celej veci. Ja sa vinnou postupu súdu ocitám v dlhodobej právnej neistote, nemám kde bývať, trpím po stránke zdravotnej, prišiel som o všetok majetok, upadol som po stránke spoločenskej. (...)“Vzhľadom k uvedeným podstatným skutočnostiam sťažovateľ navrhol vydať tento nález: „1. Právo Ing. Jozefa Biča na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom Košice I v konaní č. j. 10 C 1099/99 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazujem, aby v konaní č. j. 10 C 1099/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. Ing. Jozefovi Bičovi priznáva finančné zadosťučinenie vo sume 100.000,- Sk slovom jednostotisíc Sk, ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov právoplatnosti nálezu.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi sťažovateľa vo výške vyčíslenia.

Na   ústnom   prejednaní   veci   pred   Ústavným   súdom   SR   netrvám.   Požiadavku   na finančné zadosťučinenie   odôvodňujem pretrpenými príkoriami,   zhoršeným   a sústavne   sa zhoršujúcim zdravotným stavom, dlhodobou nemožnosťou ľudsky bývať, trvalou frustráciou a psychickými   poruchami,   skutočnosťou,   že   som   prišiel   o všetok   majetok,   svojím spoločenským úpadkom a dlhodobou právnou neistotou.

Prieťahy v označenom konaní vidím v rámci celého konania a zvlášť za obdobie od júna 2003 do dnes, nakoľko v označenom období súd neučinil žiaden konkrétny úkon, ktorý by vo svojej podstate smeroval k definitívnemu doriešeniu celej kauzy.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. A. M., listom zo 16. februára 2005 sp. zn. Spr 2342/02 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 25. februára 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„Na Vašu žiadosť č. j. I. ÚS 6/05-13 zo dňa 2. 2. 2005, vo veci sťažnosti Ing. Jozefa Biča na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10 C 1099/99, Vám oznamujem, že od rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 8. 1. 2003, ktorým rozhodol, že právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   bolo   porušené   a zároveň prikázal Okresnému súdu Košice I, aby v konaní pokračoval bez zbytočných prieťahov, súd určil termín pojednávania na 23. 4. 2003.

Na   tomto   pojednávaní   súd   vypočul   svedka   S.   E.   a pojednávanie   odročil   na 10. 6. 2003, za účelom vykonania miestnej obhliadky bytu č. 3, č. 4 v Košiciach.

Pojednávanie   10.   6.   2003   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   s tým,   že   sťažovateľ, v konaní vystupuje ako žalobca, mal v lehote 2 mesiacov oznámiť súdu ďalšiu dispozíciu s návrhom, nakoľko žalovaná v 1. rade súhlasila, že byt č. 4 dá zrekonštruovať do užívania schopného stavu na vlastné náklady.

Žalobca si túto povinnosť v stanovenej lehote nesplnil. Dňa 28. 5. 2004 bol súdom urgovaný,   aby   oznámil,   či   trvá   na   žalobe,   resp.   či   došlo   k mimosúdnej   dohode   medzi účastníkmi.

Dňa 22. 6. 2004 a 25. 8. 2004 súd opätovne urgoval žalobcu na splnenie si tejto povinnosti.

Až dňa 2. 9. 2004 právny zástupca žalobcu oznámil súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo a že trvá na žalobe.

Súd   rešpektoval   rozhodnutie   žalobcu   pokračovať   v konaní   a vytýčil   termín pojednávania na 24. 2. 2005.

Na základe vyššie uvedeného mám za to, že od 8. 1. 2003 súd vo veci pravidelne a bez prieťahov koná. Naopak, žalobca svojím správaním, nečinnosťou, spôsobil, že došlo k oddialeniu vytýčenia ďalšieho pojednávania.

Sťažnosť kvalifikujem ako nedôvodnú. Súhlasím, aby ústavný súd o prijatej sťažnosti rozhodol bez ústneho pojednávania.“

2.   2.   Právny   zástupca   sťažovateľa   k   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaujal nasledovné stanovisko:

„(...) Touto cestou Vám oznamujem, že môj klient netrvá na ústnom pojednávaní veci pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   (...)   Z   celkového   vyjadrenia   odporcu k sťažnosti   cítiť   účelovosť.   Faktom   celej   causy   zostáva   skutočnosť,   že   posledné pojednávanie vo veci bolo súdom vytýčené dňa 10. 06. 2003.

Od uvedenej doby súd nekoná a to aj napriek tomu,   že vec už raz bola riešená Ústavným   súdom   SR   a tento   prikázal   vo   veci   konať.   Nečinnosť   súdu   vidíme   v období 20 mesiacov.

Nečinnosť   súdu   má   pre   môjho   mandanta   ďalekosiahle   následky,   tento   nemá dlhodobo   kde   bývať,   žije   kočovným   spôsobom   života,   prišiel   o všetok   majetok,   stratil spoločenské postavenie, prišiel o zdravie.

Pokiaľ   sa   odporca   snaží   súdu   nahovoriť,   že   konanie   sa   naťahuje   pre   samotné správanie sťažovateľa, tak toto považujeme za nanajvýš účelové.

Je síce pravdou, že súd dňa 28. 05. 2004, 22. 06. 2004 a 25. 08. 2004 urgoval sťažovateľa na oznámenie stavu veci, ale listiny zo súdu neboli doručované sťažovateľovi, ale jeho právnemu zástupcovi. Vzhľadom na kočovný spôsob života sťažovateľa právny zástupca   v označenom   období   nemal   vedomosť   o jeho   pobyte   a preto   nemohol   v súdom určenej lehote riadne vybaviť obsielky súdu. Sme toho názoru, že táto okolnosť nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa.

Vybavenie súdnych urgencií sa podarilo až v septembri roku 2004.

Stav,   keď   môj   klient   žije   ako   kočovník   zavinila   jeho   bývalá   manželka   A.   B.   za výdatnej podpory súdu, ktorý vo veci riadne nekoná.

Zastávame názor, že aj napriek skutočnosti, že právny zástupca z objektívnych príčin nemohol   včas   kvalifikovane   vybaviť   súdnu   korešpondenciu   nič   nebránilo   súdu   v súlade s nariadením vyplývajúcim z Nálezu Ústavného súdu SR, aby vo veci vytýčil pojednávanie a vo veci konal a rozhodol. Nestalo sa. Súd bol nečinný 20 mesiacov.

Predsa   ak   právny   zástupca   reagoval   na   výzvu   súdu   v septembri   roku   2004   nič nebránilo súdu, aby okamžite nariadil pojednávanie, vo veci konal a rozhodol.

Do pozornosti Vašej inštancie dávame fakt, že vidíme prieťahy z dôvodu, že pôvodne pojednávajúca sudkyňa JUDr. S. V. medzičasom odišla na materskú dovolenku a vec nebola súdom priebežne riešená a to až do jej pridelenia inému sudcovi. Zastávame názor, že táto okolnosť nesmie ísť na ťarchu sťažovateľa.

Faktom   celej   causy   zostáva   skutočnosť,   že   ani   žalovaná   v 1.   rade   ani   žalovaný v 2. rade dodnes nezabezpečili sťažovateľovi náhradný byt a ani nezrekonštruovali byt č. 4 v Košiciach.

Toto podľa nášho názoru ani nie je v silách a možnostiach označených odporcov z dôvodu,   že   predmetný   byt   potrebuje   generálne   rekonštrukčné   opravy,   ktorých   objem znalec rádovo vyčíslil na 250 až 350 tisíc korún slovenských. Pritom žalovaná v prvom rade je údajne nezamestnaná a odporca v druhom rade je študent.

V nadväznosti na vyššie uvedené žiadame, aby súd zohľadnil aj ľudský aspekt celej causy   z dôvodu,   že   v danom   prípade   sa   jedná   o veľmi   citlivú   a boľavú   causu   vedenú dlhoročne medzi osobami blízkymi.

Je   potrebné   mať   na   zreteli,   že   odporcovia   nemajú   najmenší   záujem   rešpektovať právne nároky môjho klienta. Náhradný byt mu nezaobstarali a do bytu č. 15 v Košiciach ho   odmietajú   vpustiť.   Súdne   konania   všemožne   blokujú,   tým,   že   sa   ich   dlhodobo nezúčastňujú, čo sa im prevažne darí, pretože súdy častokrát pojednávania odročujú. Záležitosť   bola   nespočetnekrát   riešená   policajnými   orgánmi,   prokuratúrou, priestupkovými orgánmi, súdnym exekútorom atď. – Dodnes bezvýsledne – môj klient nemá kde bývať. Odporcovia nerešpektujú zákon.

S poukazom   na   vyššie   uvedené   žiadame   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby starostlivo zvážil okolnosti celého prípadu a sťažnosti vyhovel.

V prípade úspechu   žiadam   priznať   aj trovy   právnej pomoci,   ktoré vyčísľujem na sumu   13.998.-   Sk   za   tri   úkony   s paušálom.   (Prevzatie   veci,   podanie   sťažnosti   súdu a vyjadrenie sa k stanovisku odporcu na výzvu súdu).

Uvedenú sumu nech je odporca zaviazaný uhradiť v prospech konta mojej kancelárie v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   žalobný   návrh   sťažovateľa   proti odporcovi v 1. rade A. B., odporcovi v 2. rade I. B. a odporcovi v 3. rade Stavebnému bytovému   družstvu   III   Košice,   o uloženie   povinnosti   užívať   byt,   ktorý   bol   doručený okresnému súdu 15. októbra 1999.

Dňa 8. januára 2003 ústavný súd vydal nález č. k. III. ÚS 87/02-23 nasledovného znenia: „1. Právo Ing. Jozefa Biča na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1099/99 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní sp. zn. 10 C 1099/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Jozefovi   Bičovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   10 C   1099/99   v období   po rozhodnutí ústavného súdu č. k. III. ÚS 87/02-23 z 8. januára 2003:

Dňa 28. marca 2003 konajúca sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 23. apríl 2003 a vyzvala Bytový podnik Košice, aby v lehote 15 dní doručil súdu relevantnú spisovú dokumentáciu.

Dňa 23. apríla 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. jún 2003.

Dňa 25. apríla 2003 sudkyňa nariadila vykonanie ohliadky bytu na 28. máj 2003. Dňa 28. mája 2003 sa mala uskutočniť ohliadka bytu, ktorá bola odročená na 9. jún 2003, pretože odporca v 3. rade nezabezpečil kľúč od bytu.

Dňa 9. júna 2003 sa uskutočnila ohliadka bytu. Dňa 10. júna 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa oznámi súdu ďalšiu dispozíciu s návrhom v lehote dvoch   mesiacov,   pretože   odporkyňa   v 1.   rade   prehlásila,   že   na   vlastné   náklady   dá zrekonštruovať byt v Košiciach tak, že tento byt bude užívaniaschopný.

Dňa 25. novembra 2003 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 14. január 2004. Dňa   29.   decembra   2003   sudkyňa   upovedomila   účastníkov,   že   pojednávanie nariadené na 14. január 2004 sa odročuje na neurčito.

Dňa   28.   januára   2004   doručil   odporca   v 2.   rade   súdu   žiadosť   o zabezpečenie sprístupnenia bytu.

Dňa 28. mája 2004 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil súdu, či trvá na žalobnom návrhu, resp. či došlo k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi.

Dňa   22.   júna   2004   súd   urgoval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   bolo   jeho uvedenej výzve vyhovené.

Dňa 24. augusta 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby znovu urgovala právneho zástupcu sťažovateľa o doručenie požadovaného vyjadrenia.

Dňa 2. septembra 2004 bolo súdu doručené požadované vyjadrenie sťažovateľa. Dňa 27. októbra 2004 doručil sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 4. januára 2005 sudkyňa nariadila pojednávanie na 24. február 2005. Dňa 24. februára 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. apríl 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1099/99   po   rozhodnutí   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 87/02-23 z 8. januára 2003, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v napadnutom konaní, naďalej dochádza k porušovaniu základných práv.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo   nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci (právnej, resp. faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä doterajšiu dĺžku konania.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľa v napadnutej veci ústavný súd konštatuje, že na jeho ťarchu treba pripísať skutočnosť, že na výzvy súdu neodpovedal vždy v súdom stanovenej lehote, a tak aj on prispel k predĺženiu konania. No vzhľadom na to, že na pasivitu sťažovateľa reagoval okresný súd zrejme oneskorene (napr. po desiatich mesiacoch od uplynutia lehoty uloženej sťažovateľovi na pojednávaní 10. júna 2003), nemožno celkové správanie sťažovateľa kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr.   I.   ÚS   31/01).   Na   druhej   strane   však   na   nesúčinnostné   správanie   sťažovateľa v určitom   štádiu   napadnutého   konania   nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom poukazuje na to, že v posudzovanom konaní pred okresným súdom ústavný súd už konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade ústavný   súd   svoju   pozornosť   zameral   na   obdobie   od   vydania   svojho   nálezu č. k. III. ÚS 87/02-23 z 8. januára 2003.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je uloženie povinnosti užívať byt, t. j. vec, ktorej povaha (spor o zabezpečenie   základných   potrieb   sťažovateľa)   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo okrem   iného   znamená,   že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v určitých   obdobiach   v posudzovanej   veci opakovane   bezdôvodne   nečinný,   konkrétne   od   29.   decembra   2003 do   28.   mája   2004 (päť mesiacov) a od 2. septembra 2004 do 4. januára 2005 (štyri mesiace), teda jeho úkony najmenej deväť mesiacov nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako   navrhovateľ   v danej   veci   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Okrem uvedeného ústavný súd osobitne prihliadol na to, že v napadnutom konaní už prikázal   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, napriek tomu postup v danej veci nebol organizovaný tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk,   ktoré   odôvodnil „pretrpenými   príkoriami,   zhoršeným   a sústavne   sa zhoršujúcim zdravotným stavom, dlhodobou nemožnosťou ľudsky bývať, trvalou frustráciou a psychickými   poruchami,   skutočnosťou,   že   som   prišiel   o všetok   majetok,   svojím spoločenským úpadkom a dlhodobou právnou neistotou“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   vzhľadom   na   opakovanú   a   bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, ako aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške 20 000 Sk, pričom pri tejto skutočnosti osobitne prihliadal na to, že v posudzovanom konaní   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   už   konštatoval   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Na strane druhej však ústavný súd v danej súvislosti prihliadol aj na nesúčinnostné správanie sťažovateľa v určitom štádiu konania.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti 26. októbra 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 25. februára 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha sťažovateľovi suma 9 340 a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 11 991 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2005