znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 6/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   CSc.,   bytom   N.   Z.,   vo veci   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   9   NcC   19/03-34 z 11. septembra 2003 a postupom Okresného súdu v Nových Zámkoch vo veci námietok podaných proti exekúcii vedenej pod sp. zn. 13 Er 2130/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2003 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 NcC 19/03-34 z 11. septembra 2003 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom Okresného súdu v Nových Zámkoch (ďalej len   „okresný   súd“)   vo   veci   námietok   podaných   proti   exekúcii   vedenej   pod   sp.   zn. 13 Er 2130/02. Okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľ žiadal priznať aj „finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,- Sk“. Sťažovateľ podaním z 15. decembra 2003 požiadal o ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením nevylúčil sudcu okresného súdu Mgr. P. G. z prejednania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 13 Er 2130/02. Rozhodol tak o námietke zaujatosti sťažovateľa, ktorú proti označenému okresnému sudcovi podal sťažovateľ v rámci námietok proti exekúcii, v ktorých vytýkal najmä nedostatky poverenia na vykonanie exekúcie vydaného okresným súdom. Sťažovateľ námietku zaujatosti proti sudcovi odôvodnil tým, „že tieto námietky smerujú z časti aj proti ním vydanému povereniu na vykonanie exekúcie, čím pri rozhodovaní o námietkach má na veci protichodný záujem, na základe čoho možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti“. Krajský súd rozhodnutie o nevylúčení označeného sudcu okresného súdu odôvodnil tým, že „Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že vec prejednávajúci sudca Mgr. P. G. v danej veci postupuje   v súlade   so   zákonom,   a preto   niet   dôvodu   na   jeho   vylúčenie   z prejednávania a rozhodovania v tejto veci“. Podľa sťažovateľa krajský súd týmto odôvodnením išiel nad rámec podaných námietok zaujatosti, pretože sa „vyjadril o správnosti procesného postupu súdu nižšieho stupňa čo sa týka celého exekučného konania napriek tomu, že na základe podania sťažovateľa na to nemal založenú právomoc. Týmto spôsobom ako tretia osoba svojím   právnym   názorom   bez   právneho   dôvodu   zasiahla   do   nezávislosti   konania a rozhodovania Okresného súdu Nové Zámky v celom exekučnom konaní“.

Postupu   okresného   súdu   vytýkal   najmä   to,   že   jeho   namietaný   sudca   sa „o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený“, dozvedel v okamihu, keď po doručení námietok zaujatosti proti nemu mal prvýkrát možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom v časti, v ktorej sťažovateľ   napáda   aj   jeho   predchádzajúci   procesný   úkon,   a dosiaľ   neoznámil   [podľa sťažovateľa   v rozpore   s   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)] predsedovi súdu okolnosti, pre ktoré je vylúčený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (…) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť o. i. to, že ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala čo i len možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   10/02,   I.   ÚS   122/02, I. ÚS 52/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   pred nestranným a nezávislým súdom, a tým aj na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a namietaným postupom   okresného   súdu.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých krajský súd rozhodol o nevylúčení namietaného sudcu okresného súdu a okresný súd postupoval.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi okresného súdu z dôvodu, že jeho námietky proti exekúcii „smerujú z časti aj proti ním vydanému povereniu na vykonanie exekúcie, čím pri rozhodovaní o námietkach má   na   veci   protichodný   záujem,   na   základe   čoho   možno   mať   pochybnosti   o jeho nezaujatosti“. Krajský súd rozhodnutie o nevylúčení namietaného sudcu okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 13 Er 2130/02 odôvodnil tým, že namietaný sudca „v danej veci postupuje v súlade so zákonom, a preto niet dôvodu na jeho vylúčenie“. Ústavný súd však nezistil taký výklad sťažovateľom označených zákonných ustanovení a ich uplatnenie krajským súdom (§ 14 ods. 1 a 3 OSP) a okresným súdom (§ 15 ods. 1 OSP) vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru. V žiadnom prípade nezakladá oprávnenie ústavného súdu, aby vlastným   výkladom   dotknutých   ustanovení   sankcionoval   napadnuté   uznesenie   a postup všeobecných súdov alebo aby tieto považoval za inak ústavne neudržateľné.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004