znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 6/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., P., vo veci porušenia základných práv zaručených v čl.   48   ods.   2   a   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pred Okresným súdom v Prešove pod sp. zn. P 7/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2002 doručená sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho práva „na spravodlivé súdne konanie, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na ochranu majetku“, teda základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní o zníženie výživného, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom v Prešove (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. P 7/94.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie došlo tým, že „sudkyňa Okresného súdu v Prešove JUDr. A. P. vo veci P/94 spolu trikrát nerešpektovala právny názor odvolacieho súdu, ktorým bola viazaná /§ 226 O. s. p./. Týmto svojím postupom porušila princíp rýchlosti konania, kvôli čomu toto konanie na súdoch trvalo neprimerane dlho, a to od 6. 11. 1995 do 23. 11. 2001 (...).“

Pokiaľ   ide   o namietané   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sťažovateľ je presvedčený o tom, že k porušeniu tohto jeho základného práva došlo tým, že „jednak sudkyňa Okresného súdu v Prešove JUDr. A. P. ako aj samotné vedenie Okresného súdu v Prešove sa vo veci P 7/94 dopustili prieťahov v konaní, a to vo vzťahu k priebehu konania od 4. 9. 1998 do 8. 9. 2000 (...)“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol a listinami zdokumentoval,   že   v súvislosti   s napadnutou   nečinnosťou   okresného   súdu   vyčerpal   aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v predmetnom konaní podal opakovane sťažnosti podľa § 17 ods.   1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správy   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, avšak k náprave   v postupe   súdu   nedošlo,   napriek   tomu,   že   podpredsedníčka   okresného   súdu považovala jeho sťažnosť za dôvodnú a písomne ho uistila, že vec bude priebežne mesačne sledovaná   vedením   okresného   súdu.   Sťažovateľ   z dôvodu   „neobjektívnosti   a prieťahov v konaní“ namietol aj zaujatosť konajúcej sudkyne.

K porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa sťažovateľa došlo tým, že „porušením mojich základných ľudských práv zo strany jednak sudkyne Okresného súdu v Prešove JUDr.   A.   P.   ako aj samotného vedenia   Okresného súdu   v Prešove   (...)   som nemohol   užívať   svoj   majetok   vo   výške   64   280,-   Sk,   ktorý   som   si   vysúdil   od   svojho bývalého zamestnávateľa Pivovaru Šariš, a. s. vo veciach 11 C 28/95 a 17 C 41/99 (...)“. Podľa presvedčenia sťažovateľa konajúca „sudkyňa naschvál od uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 103/98 zo dňa 14. 5. 1998 vo veci nekonala a urobila prieťahy v konaní za   jediným   účelom,   aby   sa   medzitým   ukončili   súdne   spory   o doplatok   odstupného a o náhradu škody“, pričom takto vysúdené finančné čiastky sa stali predmetom exekúcie v prospech jeho bývalej manželky.  

Na výzvu ústavného súdu podaním z 15. marca 2002   sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil   a uviedol,   že   za   porušenie   namietaných   práv   prevzala   zodpovednosť   Slovenská republika,   preto   sa   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   rozhodol:   „že   zo   strany   sudkyne Okresného súdu v Prešove JUDr. A. P. ako aj vedenia Okresného súdu v Prešove došlo k porušeniu   troch   základných   ľudských   práv   sťažovateľa   a na   základe   toho   zaviazal Slovenskú   republiku   vyplatiť   sťažovateľovi   64   280,-   Sk   z dôvodu   majetkovej   ujmy a 100 000,- Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Súčasťou uvedeného doplneného podania bola   aj   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v   tomto konaní pred ústavným súdom.

Zo spisu Okresného súdu v Prešove sp. zn. P 7/94, ktorý si ústavný súd zapožičal, vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde dňa 6. novembra 1995 návrh na začatie konania o zníženie výživného. Okresný súd v Prešove návrhu sťažovateľa trikrát nevyhovel, pričom tieto rozhodnutia boli odvolacím súdom dvakrát zrušené a vec opakovane vrátená súdu   I.   stupňa   na   nové   konanie   a rozhodnutie,   napokon   okresný   súd   rozsudkom   z 2. februára 2001 č. k. P 7/94-205 návrhu sťažovateľa čiastočne vyhovel. Proti uvedenému rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Prešove rozsudkom č. k. 2 Co 424/01–238 na odvolacom pojednávaní dňa 23. novembra 2001 za prítomnosti sťažovateľa. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. marca 2002.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že podľa jeho názoru konajúca sudkyňa okresného súdu vo veci návrhu sťažovateľa o zníženie výživného sp. zn. P 7/94, trikrát nerešpektovala právny názor odvolacieho súdu, ktorým bola v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku viazaná, a tým predmetné konanie malo aj neprimerane dlho trvať.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)   vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   občana je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože konajúca sudkyňa podľa neho viackrát nerešpektovala právny názor odvolacieho súdu, v danej veci mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý aj opakovane využil, a preto v tejto časti bolo treba jeho   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ podaním z 20. februára 2002, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 21. februára 2002, namietal aj zbytočné prieťahy   podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   postupom Okresného súdu v Prešove v konaní o zníženie výživného č. k. P 7/94.

Návrh na začatie konania o zníženie výživného podal sťažovateľ na okresnom súde dňa 6. novembra 1995. Okresný súd rozsudkom z 2. februára 2001 č. k. P 7/94-205 návrhu sťažovateľa čiastočne vyhovel. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 2 Co 424/01–238 na odvolacom pojednávaní dňa 23. novembra 2001 za prítomnosti sťažovateľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02 ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie namietaného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podaní sťažovateľa, z pripojených listín a zo spisu okresného súdu sp. zn. P 7/94 vyplýva,   že   predmetné   konanie   o zníženie   výživného   bolo   skončené   na   odvolacom pojednávaní na Krajskom súde v Prešove dňa 23. novembra 2001. Keďže sťažovateľ bol prítomný na tomto pojednávaní, najneskôr v uvedenom termíne sa dozvedel o tvrdených zbytočných prieťahoch v predmetnom konaní, napriek tomu na ústavný súd sa obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 20. februára 2002, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 21. februára 2002, v čase, keď porušenie namietaného práva už netrvalo a kedy konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba počítať od neskoršieho času, než je čas, kedy bolo rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 424/01–238   dňa   23.   novembra   2001   vydané.   Ďalej   dodáva,   že   odo   dňa,   keď   došlo k tvrdenému porušeniu základného práva a slobody (sťažovateľ osobitne vymedzil časový úsek od 4. septembra 1998 do 8. septembra 2000), mal sťažovateľ k dispozícii dostatočne dlhú   lehotu   na to, aby na ochranu svojich   základných   práv a slobôd využil ten   právny prostriedok,   ktorý   mu   ústava   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd priznávala do 31. decembra 2001.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď   v označenom   konaní namietané porušenie práva   už netrvalo,   a teda   bola odstránená   jeho právna neistota v tomto konaní, bolo potrebné jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov odmietnuť ako oneskorene podanú.

3.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ mohol domôcť ochrany v konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi.   Osobitne   to   platí,   ak   navrhovateľ   ako účastník konania pred všeobecným súdom mohol použiť riadne opravné prostriedky, ale ich nevyužil zo subjektívnych dôvodov (mutatis mutandis I. ÚS 89/97).

Ak teda sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany označeného základného práva v konaní pred všeobecným súdom. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje (I. ÚS 167/02). Pokiaľ teda sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na ochranu majetku, svoje výhrady mohol uplatniť v konaní pred všeobecným súdom, keďže ju však neuplatnil, treba uzavrieť,   že   v tejto   časti   je   jeho   sťažnosť   neprípustná   v   zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2003