znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 6/02-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   decembra   2002 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Štefana   Ogurčáka a Daniela Švábyho prerokoval sťažnosť Ing. P. N., bytom Z. M., zastúpeného advokátom JUDr.   K.   B.,   Advokátska   kancelária, N.,   vo veci   porušenia   jeho základného práva na osobnú   slobodu   garantovaného   v čl.   17   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. N. na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   Ing.   P.   N.   advokátovi JUDr. K. B.,   Advokátska   kancelária,   N.,   v sume   4 300   Sk   (slovom   štyritisíctristo slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 6/02-11 podľa § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom   súde“) vyhovel žiadosti   Ing.   P. N., bytom Z. M. (ďalej len „sťažovateľ“), o ustanovenie právneho zástupcu a ustanovil mu za právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta   JUDr.   K.   B.,   Advokátska kancelária, N., a zároveň podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal jeho návrh na začatie   konania   -   doručený   ústavnému   súdu   23.   augusta   2001   -   vo   veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (ďalej len „sťažnosť“), konkrétne základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) na konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal jeho porušenie postupom Okresného súdu v Nitre (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00 na tom základe, že uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 84/00 z 15. augusta 2000 mu bola podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   (ďalej   aj   „TP“)   predĺžená   lehota   trvania   väzby do 3. marca 2001 a žiadnym iným písomným dokladom mu ďalšie zotrvávanie vo väzbe nebolo oznámené, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa ho okresný súd nezákonne a v rozpore s označenými článkami ústavy a Dohovoru držal vo väzbe od 4. marca 2001 do 3. septembra   2001,   keď   bol   prepustený   z väzby   na   slobodu   na   základe   uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Ntv II 68/2001 z 28. augusta 2001.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k sťažnosti   sťažovateľa   písomne   vyjadril   predseda   okresného   súdu   v   podaniach z 22. novembra 2001, 26. februára 2002 a 15. augusta 2002 a následne na tieto vyjadrenia reagoval právny zástupca sťažovateľa v podaniach z 8. apríla 2002 a 21. novembra 2002. Vzhľadom na obsah podania právneho zástupcu sťažovateľa z 8. apríla 2002 ústavný súd ho posúdil zároveň ako žiadosť podľa § 79a zákona o ústavnom súde, v dôsledku čoho ústavný súd ďalej vo veci konal podľa zákona o ústavnom súde v platnom a účinnom znení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

1. Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 106/00 možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:

Proti sťažovateľovi ako obžalovanému sa na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 106/00 vedie trestné stíhanie na základe obžaloby okresného prokurátora, ktorá okresnému súdu došla 21. decembra 2000. Sťažovateľovi sa kladie za vinu, že ako štatutárny zástupca firmy P.   N.   neodvádzal   mesačne   vykonané   zrážky   zo   mzdy   zamestnancov   na   zdravotné, nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, a to počas viacerých období od 1. januára 1993 až do 30. júna 1997. Toto jeho konanie obžaloba právne posudzuje ako viacnásobný trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2, resp. ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného v jednotlivých obdobiach. Ďalej sa mu kladie za vinu, že sa voči dvom firmám dopustil podvodného konania a na ich úkor sa obohatil.

V súvislosti s týmto trestným stíhaním bol sťažovateľ 3. septembra 1999 vzatý do väzby   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   z 3.   septembra   1999   sp.   zn.   3   Tp   58/99 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) TP. Následne okresný súd viac ráz rozhodoval o predĺžení väzby a o žiadostiach obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Počas prípravného konania na základe návrhu okresného prokurátora okresný súd uznesením z 15. augusta 2000 sp. zn. 2 Tp 84/00 podľa § 71 ods. 1 TP predĺžil lehotu trvania väzby u sťažovateľa do 3. marca 2001 z dôvodov, že bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie a že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP naďalej trvajú.

Následne okresný súd uznesením z 11. septembra 2000 sp. zn. 3 Tp 95/00 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 13. októbra 2000 sp. zn. 2 To 176/00 zamietol žiadosť obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, keď podľa § 73 ods. 1 písm. b) TP neprijal jeho písomný sľub, pretože ho vzhľadom na jeho osobu, ako i povahu prejednávaného prípadu nepovažoval za dostatočný pre nahradenie väzby.   Sťažovateľ   a ďalšie   osoby   (rodičia   sťažovateľa   a jeho   družka)   doručili   v dňoch 6., 8. a 13. decembra 2000 Okresnej prokuratúre v Nitre podania obsahujúce novú žiadosť o prepustenie   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu,   nahradenie   väzby   zárukou   a písomným sľubom a ponúknutie peňažnej záruky, ktoré okresný prokurátor v rovnaký deň, ako podal obžalobu (21. decembra 2000), postúpil okresnému súdu.

Okresný súd úpravou z 22. januára 2001 (č. l. 1151) nariadil neverejné zasadnutie na 30. január 2001 za účelom predbežného prejednania obžaloby (§ 188 ods. 1 písm. e) TP) a rozhodnutia   o uvedených   žiadostiach   sťažovateľa   a ďalších   osôb.   Podľa   vyjadrenia príslušnej predsedníčky senátu, pripojeného k vyjadreniu okresného súdu, „po predbežnom prejednaní obžaloby bolo rozhodnuté, že bude vytýčený termín hlavného pojednávania (HP) a žiadosti   obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu   súd ako nedôvodné zamietol. Termín HP bol určený 5. 2. 2001 na 30. 3. 2001 (...)“.

V odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia z 30. januára 2001 okresný súd okrem iného uviedol, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá (...)“. Sťažovateľ nepodal proti tomuto uzneseniu sťažnosť.

Okresný   súd   uznesením   z 20.   marca   2001   v spojení   s uznesením   krajského   súdu z 19. apríla 2001 sp.   zn. 3 To   111/01 zamietol novú žiadosť obžalovaného sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktorú   podal   počas   hlavného   pojednávania   20.   marca 2001, s odôvodnením, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, naďalej trvá“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2001, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu, okrem iného uviedol, že „(...) dôvody väzby v zmysle citovaného ustanovenia sa nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania tak, ako ich prvostupňový súd rozviedol vo svojom uznesení z 30. 1. 2001 sp. zn. 1 T 106/00, ale aj v ostatnom uznesení z 20. 3. 2001 (...)“. Sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, resp. sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu nenamietal, že lehota trvania väzby, ktorá bola uznesením z 15. augusta 2000 predĺžená do 3. marca 2001, už uplynula.

Sťažovateľ podal počas hlavného pojednávania konaného 3. júla 2001 novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením zo 4. júla 2001 tak, že ju zamietol z dôvodov, že dôvod väzby, pre ktorý bol vzatý do väzby, naďalej trvá. Sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu, krajský súd uznesením z 26. júla 2001   sp.   zn.   3   To   241/01   zamietol   ako   podanú   oneskorene.   Ani   v týchto   podaniach sťažovateľ nenamietal, že lehota trvania väzby už uplynula.

Dňa 14. augusta 2001 predložila predsedníčka senátu okresného súdu trestnú vec obžalovaného sťažovateľa najvyššiemu súdu s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaného sťažovateľa, keďže ju nebolo možné skončiť v dvojročnej lehote trvania väzby podľa § 71 ods. 2 prvej vety TP. Návrh odôvodnila tým, že u obžalovaného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP a v prípade jeho prepustenia na slobodu je   obava,   že   by   maril   priebeh   trestného   konania,   tak   ako   to   bolo   počas   zdĺhavého prípravného konania. Uznesením z 28. augusta 2001 sp. zn. Ntv II 68/2001 najvyšší súd lehotu   trvania   väzby   u obžalovaného   sťažovateľa   po   3.   septembra   2001   nepredĺžil. V odôvodnení   tohto   uznesenia   najvyšší   súd   okrem   iného   uviedol,   že   „Po   tom,   čo   bol obžalovaný do väzby vzatý, sa prípravné konanie ukončilo a 21. decembra 2000 bola na Ing. P. N. podaná obžaloba. Účel väzby bol takto vlastne naplnený, lebo sa zabezpečilo vyšetrenie veci a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania (...)   Podľa druhej vety ustanovenia § 71 ods. 2 Tr. por. môže byť lehota trvania väzby výnimočne predĺžená. Musia byť však splnené ďalšie, prísnejšie zákonné podmienky než pretrvávajúce dôvody väzby,   pre   ktoré   bol   obvinený   do   väzby   vzatý   (...)“.   Následne   na   základe   príkazu predsedníčky senátu okresného súdu bol sťažovateľ 3. septembra 2001 prepustený z väzby na slobodu.

2.   V danej   veci   zákonnú   úpravu   tvorí   Trestný   poriadok,   ktorého   relevantné ustanovenia v čase, keď došlo k namietaným skutočnostiam (do 3. septembra 2001), boli nasledovného znenia:

Väzba   v prípravnom   konaní   a v konaní   pred   súdom   môže   trvať   len   nevyhnutnú dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však do dvoch rokov, senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do 10 dní od rozhodnutia (§ 71 ods. 1 TP).

Väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva   roky. Ak   nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   môže   o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú   dobu   rozhodnúť najvyšší   súd,   a to   aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov (§ 71 ods. 2 TP).

Návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu (§ 71 ods. 3 TP).

Vyšetrovateľ,   prokurátor   a sudca   sú   povinní   skúmať   v každom   období   trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca tak koná v prípravnom období iba pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (§ 71 ods. 1), pri rozhodovaní o návrhu   prokurátora   o zmene   dôvodov   väzby   a pri   rozhodovaní   o žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 2. Ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený   na   slobodu.   V prípravnom   konaní o tom   môže   rozhodnúť   aj prokurátor.   Ak v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh príslušnému sudcovi na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby (§ 72 ods. 1 TP).

Obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor   takejto   žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez meškania súdu.   O takejto žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia (§ 72 ods. 2 TP).

Trestné stíhanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva a pred súdom zastupuje prokurátor (§ 180 ods. 1 TP).

Podanú obžalobu treba na súde najskôr preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie   poskytuje   spoľahlivý   podklad,   najmä   preveriť,   či   prípravné   konanie,   ktoré   jej predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či jeho výsledky dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Na to slúži predbežné prejednanie obžaloby (§ 181 ods. 1 TP).

Po   podaní   obžaloby   súd   rozhoduje   samostatne   všetky   otázky   súvisiace   s ďalším konaním a je povinný – nečakajúc na ďalšie návrhy – urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré   sú   potrebné   na   vybavenie   obžaloby,   na   skončenie   veci   a na   výkon   súdneho rozhodnutia (§ 181 ods. 2 TP).

Ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby (§ 192 TP).

Proti rozhodnutiu o väzbe (§ 68, 69, 72, 73, 73a, § 77 ods. 2, § 192, § 282 ods. 2, § 287 a § 314c ods. 3) s výnimkou rozhodnutia o jej predĺžení (§ 71 ods. 1 až 4) je prípustná sťažnosť (§ 74 ods. 1 TP).

III.

Predmet sťažnosti bolo potrebné posúdiť podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru, ktoré v relevantnej časti znejú:

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (odsek 1). Nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).

Podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní (...).

1. Sťažovateľ tvrdil, že jeho držanie vo väzbe od 4. marca 2001 do 3. septembra 2001 bolo nezákonné vzhľadom na to, že uznesením okresného súdu z 15. augusta 2000 mu podľa § 71 ods. 1 TP bola predĺžená lehota trvania väzby do 3. marca 2001 a žiadnym iným písomným dokladom mu ďalšie zotrvávanie vo väzbe nebolo oznámené. Týmto postupom okresného súdu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v citovaných článkoch ústavy a Dohovoru.

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti opieral aj o právny názor najvyššieho súdu vyslovený v   uznesení   z 28.   augusta   2001,   ktorým   nepredĺžil   lehotu   trvania   väzby. Z odôvodnenia tohto   uznesenia   sťažovateľ   zdôraznil   tú   časť,   v ktorej   sa   uvádza,   že   väzba   je   len   tzv. zabezpečujúcim inštitútom a má trvať len nevyhnutnú dobu. V danom prípade prípravné konanie bolo ukončené 21. decembra 2000, keď bola na neho podaná obžaloba, a tým bolo zabezpečené vyšetrenie a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania, a preto bol účel   väzby   naplnený. Okrem   toho   sťažovateľ   poukázal   na to,   že   nemal žiadny   záujem vyhýbať sa trestnému stíhaniu, a preto vôbec nemal byť vzatý do väzby.

2. Predseda okresného súdu v tejto súvislosti uviedol, že okresný súd opakovane na základe   návrhu   okresného   prokurátora   rozhodoval   o predĺžení   väzby   a rozhodnutím okresného súdu z 15. augusta 2000 bola lehota väzby predĺžená do 3. marca 2001. Okresný prokurátor podal 21. decembra 2000 obžalobu na obžalovaného Ing. P. N. a spol. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona a iné. Po podaní obžaloby konajúca sudkyňa rozhodovala o žiadostiach obžalovaného sťažovateľa o prepustenie z väzby. Jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   boli   zamietnuté.   Okresný   súd   podal   v stanovenej   lehote 8. augusta 2001 návrh na predĺženie väzby na najvyšší súd, ktorý tomuto návrhu nevyhovel a lehotu   trvania   väzby   nad   dva   roky   nepredĺžil.   Obžalovaný   sťažovateľ   bol   preto 3. septembra 2001 prepustený z väzby na slobodu.

Predseda   okresného   súdu   ďalej   zdôraznil,   že   väzba   v prípravnom   konaní   trvala od 3. septembra 1999 do podania obžaloby 21. decembra 2000, odkedy začala plynúť súdna väzba.   Na   základe   týchto   skutočností   okresný   súd   nemusel   3.   marca   2001   rozhodovať o predĺžení   väzby,   preto   jeho   postupom   neboli   porušené   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru.

3.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   bol vymedzený sťažnosťou a rozhodnutím ústavného súdu o jej prijatí na konanie. V tomto rozhodnutí ústavný súd uviedol, že predmetom jeho skúmania bude zlučiteľnosť postupu okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   T   106/00   mal   sťažovateľa   držať vo väzbe v namietanom období bez súdneho rozhodnutia, s obsahom a účinkami citovaných článkov ústavy a Dohovoru. Ústavný súd sa preto v ďalšom konaní nemohol zaoberať tými námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali samotnej existencie dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Ústavný   súd   sa   už   vyjadril   k ústavným   zárukám   osobnej   slobody   jednotlivca. Napríklad v cit. rozhodnutí uviedol, že tieto sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu. Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba „na   základe   rozhodnutia   súdu“,   nadväzuje   na   prvý   odsek   tohto   článku,   podľa   ktorého „osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje jednak samotnej osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného   činu   bude   proti   nej   trestné   konanie vedené   vo   väzbe alebo na   slobode.   Na prevzatie tejto zodpovednosti ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní.

Výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných   záruk   práva   na   osobnú   slobodu   treba   zahrnúť   aj   záruky   poskytované   čl.   5 Dohovoru,   tak   ako   ich   vykladá   a uplatňuje Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   tiež „ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že samotná skutočnosť, že vec   bola   postúpená   súdu,   nie   je   postačujúca   pre   splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

V danej veci sa v sťažnosti namietané obdobie (od 4. marca 2001 do 3. septembra 2001) týka prípadu väzby v konaní pred súdom (po podaní obžaloby), ktorá spolu s väzbou v prípravnom konaní netrvala dlhšie ako dva roky (§ 71 ods. 2 prvej vety TP). Na rozdiel od prípadov   ďalšieho   trvania   väzby   v prípravnom   konaní   podľa   §   71   ods.   1   TP,   resp   jej ďalšieho trvania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom podľa § 71 ods. 2 druhej a tretej vety TP, v ktorých Trestný poriadok výslovne vyžaduje pre ďalšie trvanie väzby príslušné   súdne   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   v posudzovanom   prípade Trestný poriadok pre ďalšie trvanie väzby takéto rozhodnutie súdu výslovne neustanovuje (pozri   cit.   ustanovenia   Trestného   poriadku   v časti   II   bode   2   tohto   rozhodnutia). Posudzovaný prípad sa teda z hľadiska zákonnej úpravy odlišuje od tých prípadov ďalšieho trvania väzby, v ktorých zákon výslovne vyžaduje povinnosť súdu (sudcu, senátu alebo najvyššieho   súdu)   rozhodnúť   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby.   Ústavný   súd   vzal   túto odlišnosť zákonnej úpravy do úvahy. Zároveň však vzal do úvahy aj to, že všeobecné súdy sú povinné vykladať a uplatňovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach,   teda   tak,   aby   svojím   postupom a rozhodovaním dbali o efektívne dodržiavanie základných práv zaručených v ústave alebo medzinárodnej zmluve.

Z vyššie   uvedených   ústavných   záruk   osobnej   slobody   jednotlivca,   resp.   jej   záruk podľa Dohovoru vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená.   Ústavný   súd   preto   nemohol   prijať   argument okresného súdu, podľa ktorého vzhľadom na to, že od podania obžaloby 21. decembra 2000 začala plynúť súdna väzba, okresný súd nemusel 3. marca 2001 rozhodovať o predĺžení väzby. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 106/00, tak ako to je uvedené v časti II tohto rozhodnutia,   však   vyplýva,   že   okresný   súd   po   podaní   obžaloby   a   ešte   pred   tým,   než uplynula lehota, na ktorú bolo trvanie väzby predĺžené jeho uznesením z 15. augusta 2000, t.   j.   pred   3.   marcom   2001,   uznesením   z 30.   januára   2001   vydaným   pri   predbežnom prejednaní   obžaloby   v skutočnosti   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   aj   pre   obdobie   tzv. súdnej väzby po 3. marci 2001.

V   tomto   uznesení,   ktorým   bolo   rozhodnuté   okrem   iného   o žiadosti   obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,   okresný   súd   jasne konštatuje, že „dôvod väzby,   pre   ktorý   bol   obžalovaný   do   väzby   vzatý,   stále   trvá“.   Následne   aj   krajský   súd konštatoval, že „dôvody väzby sa (...) nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania, tak ako ich prvostupňový súd rozviedol vo svojom uznesení z 30. 1. 2001 (...)“. K tomu ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie na slobodu ide vlastne o nové preskúmanie predĺženia väzby, pretože nie sú pochybnosti, že ak sa zmenili okolnosti, z ktorých sa vychádzalo pri rozhodnutí o predĺžení väzby, možno obvineného na jeho žiadosť, prípadne aj z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1TP prepustiť na slobodu aj pred   uplynutím   doby,   na   ktorú   bola   väzba   predĺžená   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   11/01). Z týchto dôvodov ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že s ohľadom na okolnosti danej veci toto rozhodnutie vyvolalo rovnaké účinky, aké pre ďalšie trvanie väzby vyvoláva rozhodnutie o predĺžení lehoty jej trvania.

Hoci lehota „ďalšieho trvania väzby“ nebola výslovne v uznesení okresného súdu uvedená, nemohla táto okolnosť sama osebe vyvolať stav právnej neistoty u sťažovateľa ani pochybnosť o jej ďalšom trvaní, ak sa prihliadne na to, že v ustanovení § 71 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku je jasne ustanovené, že väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom   konaní   nesmie   trvať   dlhšie   ako   dva   roky.   To   znamená,   že   sťažovateľ po rozhodnutí okresného súdu mohol predvídať, že ak nedôjde k uplatneniu postupu podľa druhej   vety   tohto   ustanovenia,   je ďalšie   trvanie   väzby u neho   priamo   zákonom   časovo obmedzené   do   3.   septembra   2001.   Tak   tomu   nakoniec   aj   v skutočnosti   bolo,   pretože sťažovateľ bol v tento deň z tzv. súdnej väzby prepustený na slobodu. Uznesenie okresného súdu z 30. januára 2001, ale aj všetky nasledujúce rozhodnutia, ktoré boli týmto súdom alebo   krajským   súdom   vo   veci   ďalšieho   trvania   väzby   u sťažovateľa   vynesené v namietanom   období,   vyhoveli   teda   ústavnej   požiadavke,   aby   väzba   ako   opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

Vzhľadom   na   tieto   konkrétne   okolnosti   danej   veci   sa   ústavný   súd   nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že v jeho prípade k ďalšiemu trvaniu väzby v období od 4. marca 2001   do   3.   septembra   2001   nedošlo   „na   základe   rozhodnutia   súdu.“   Z týchto   dôvodov ústavný súd nezistil porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ústavy postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00.

Obdobne ústavný súd dospel k názoru, že vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci napadnuté rozhodnutia okresného súdu alebo krajského súdu, ktorými sa konštatovalo, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá“, resp. že „dôvody väzby sa nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania“, vyhovujú aj požiadavkám čl. 5 ods. 1 Dohovoru (pozri napr. Jecius c. Litva, rozsudok ESĽP z 31. júla 2001, § 65-70; Karalevicius c. Litva, konečné rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti zo 6. júna 2002, bod 2, písm. c) rozhodnutia). Ústavný súd nezistil preto porušenie ani tohto článku Dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o predmete sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľovi   za   jeho   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. K. B., ktorému z tohto dôvodu vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu, t. j. nárok na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“).

Ustanovený právny zástupca uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci (právnej služby), a to odmenu vo výške 200 Sk za prevzatie a prípravu zastúpenia podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   240/1990   Zb.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej pomoci   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška   č.   240/1990   Zb.“)   a odmenu vo výške 3 900 Sk, t. j. jednu tretinu výpočtového základu vo výške 11 693 Sk za písomné vyjadrenie z 21. novembra 2002 podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“),   ktorá   nadobudla   účinnosť 1. apríla 2002. K takto vyčíslenej odmene uplatnil aj režijný paušál vo výške 100 Sk za každý úkon (§ 18 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 240/1990 Zb.; za jeden úkon aj v spojení s § 24 ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.).   Uplatnená náhrada   trov   právneho zastúpenia   tohto advokáta, ktorý neuplatnil zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty, činí celkom sumu 4 300 Sk (200 + 3 900 + 200). Na hotové výdavky a odmenu za zastupovanie advokátovi nebol poskytnutý žiadny preddavok.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   neodporuje citovaným   právnym   predpisom,   a preto   podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s § 140 ods. 2 OSP a § 22 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. uložil Kancelárii ústavného súdu   zaplatiť   uvedenú   sumu,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   pod bodom 2.

Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu nevznikol nárok na náhradu týchto trov konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 ods. 1 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2002