znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 599/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   9   Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. Š.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť Mgr. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   36   ods.   1   a 2   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v procesnom   postavení   žalobcu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Sociálnej poisťovne – ústredia v B. (ďalej aj „žalovaný“) z 18. mája 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie svojej pobočky v T. z 5. septembra 2008, ktorá rozhodla, že sťažovateľovi „ako samostatne zárobkovo činnej osobe   nezaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a povinné   dôchodkové   poistenie“. Predmetná   vec   bola   vedená   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) pod sp. zn.   2   S 156/2009,   ktorý   rozsudkom   z 11.   januára   2012   sťažovateľovu žalobu z 5. júla 2009 zamietol. Odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu z 11. januára 2012.

3. Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že «Dňa   30.   júna   2005...   prestal   vykonávať advokáciu   ako   fyzická   osoba,   teda   ako   samostatne   zárobkovo   činná   osoba.   Odo   dňa 16. augusta 2005... začal poskytovať právne služby ako konateľ a spoločník spoločnosti Mgr. P. Š. – ADVOKÁT, s. r. o., so sídlom B... (ďalej len „Spoločnosť“). Dňa 21. augusta 2005 došlo k zmene zakladateľskej listiny Spoločnosti, pričom predmetom tejto zmeny bolo „výslovné   vylúčenie   možnosti   samostatného   výkonu   advokácie   jediným   spoločníkom   a zakladateľom Spoločnosti pre účely § 15 ods. 6 Zákona o advokácii“.

... V mesiaci júl 2005 Sťažovateľ v súlade s § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“) zaslal do Sociálnej poisťovne,   pobočky   T...   registračný   list   FO   z   1.   júla   2005,   predmetom   ktorého   bolo odhlásenie sa z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, nakoľko toto v súlade s § 21 ods. 4 písm. b) v spojení s § 5 písm. c) ZoSP, v znení platnom do 31. decembra 2010 zaniklo.

Dňa   13.   októbra   2008   bolo   Sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   Pobočky... z 5. septembra 2008... vo výroku ktorého Pobočka rozhodla, že „pánovi Mgr. P. Š. ako samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   nezaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2005“.».

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa «odo   dňa,   kedy   sa...   stal   konateľom   Spoločnosti... už ďalej   de iure   a   ani de facto   nebol   oprávnený   vykonávať   advokáciu   samostatne ako fyzická osoba, nakoľko... bol v materiálnom slova zmysle zbavený statusu advokáta (t. j. podľa   §   15   ZoA   Sťažovateľ   už   nebol   oprávnený   vykonávať   advokáciu   ako   fyzická osoba,   keďže   vykonával   advokáciu   ako   konateľ   Spoločnosti).   Z   toho   istého   dôvodu Sťažovateľ   nemôže   byť   súčasne   považovaný   ani   za   SZČO   podľa   ZoSP [samostatne zárobkovo   činná   osoba   podľa   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších   predpisov   (v   citovanom   texte   ako   „SZČO“   a „ZoSP“,   pozn.)], a   preto ani Sťažovateľ nemôže byť považovaný de iure a de facto za osobu povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenú podľa ZoSP.

Najvyšší súd SR sa v Rozsudku „riadil“ opačným záverom než uvádza Sťažovateľ vyššie   ohľadom   výkladu   pojmu   SZČO,   čím   sa   Najvyšší   súd   SR   v   Rozsudku   dopustil tak zásadného rozporu so zmyslom, duchom a podstatou právnej úpravy obsiahnutej v § 5 ods. c) ZoSP v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) ZoSP v nadväznosti na § 15 ZoA, a preto nie je možné pochybovať o svojvoľnosti a arbitrárnosti postupu Najvyššieho súdu SR v Rozsudku. Preto   výrok   Rozsudku   a   v   nadväznosti   naň   i   samotné   odôvodnenie   Rozsudku   je   nutné považovať   za   nezlučiteľné   s   právom   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   právom na spravodlivý proces.».

5. Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutia   najvyššieho súdu (sp.   zn.   1   Sžso   7/2009   z 30.   marca   2010   a sp.   zn.   1   Sžso   35/2010   z 8.   februára 2010), kde najvyšší   súd „zaujal...   jednoznačné   stanovisko   k   danej   problematike“. V aktuálne posudzovanej veci však najvyšší súd podľa jeho postupu „dospel k opačnému právnemu   záveru“,   čím   sa „odklonil   od   svojej   rozhodovacej   praxe“.   Sťažovateľ argumentoval   aj rozhodnutiami   ústavného   súdu   vo   veciach   sp.   zn.   II.   ÚS   426/2012 a sp. zn. II. ÚS 63/2012.

6. Sťažovateľ   tvrdil,   že   najvyšší   súd „pri   vydávaní   rozsudku   nekonal   ústavno- konformne... rozsudok... je... právne   neudržateľný,   a   ako   taký   an   block   nezákonný“, v dôsledku čoho porušil ním označené práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného rozsudku a nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý žiadal zrušiť a vec   vrátiť   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   navrhol   priznať   mu   trovy právneho zastúpenia v sume 1 769,70 eur.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozhodnutie Sociálnej   poisťovne,   ústredia   z   18.   mája 2009,   žalobu o   preskúmame zákonnosti   tohto rozhodnutia z 5. júla 2009, rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 156/2009-95 z 11. januára 2012, odvolanie z 23. marca 2012 proti rozsudku krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (čl. 36 ods. 2 listiny) kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon   neustanoví   inak.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

12. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (pozri tiež bod 6), že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 25/2012 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 7).

13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil prvostupňové rozhodnutie), t. j. najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nesprávneho právneho posúdenia existujúceho skutkového stavu veci (pozri bod 4).

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 36 ods. 1 a 2 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

16. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V   odôvodnení   po   uvedení   podstaty   rozhodnutia   krajského   súdu,   odvolacej argumentácie sťažovateľa a stanoviska žalovaného k nemu najvyšší súd uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania a v medziach žaloby, v súlade s § 250ja ods. 2 OSP bez pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom   konania   bolo   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   odporkyne potvrdzujúceho   rozhodnutie   pobočky   B.,   že   žalobcovi   povinné   nemocenské   a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 30. júna 2005.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   už   správny   orgán   a   následne   aj   súd   prvého   stupňa sa s týmito   námietkami   žalobcu   vysporiadali,   pričom   odvolací   súd   už   vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 16. augusta 2005 vykonával činnosť advokáta ako   spoločník   a   zároveň   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   poskytujúcej advokátske   služby   podľa   §   15   zákona   o   advokácii,   je   naďalej   SZČO,   pričom   bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení.

Krajský   súd   rozhodol   vecne   správne,   keď   z   dôvodu,   že   účastník   konania má aj naďalej postavenie SZČO oprávnenej na výkon činností podľa osobitného predpisu s povinnosťou platiť poistné na sociálne poistenie. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom   poistení   vymedzuje   pojem   SZČO   na   účely   tohto   zákona   a   upravuje   tak aj postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti. Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o., pričom účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do   31.   decembra   2010   je   odvodené   od   samotného   oprávnenia   vykonávať   advokáciu ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia môže byť len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo udelené. Teda výlučne advokát – fyzická osoba, len on je zapísaný v zozname advokátov, hoci   zákon   mu   následne   umožňuje,   aby   právne   služby   poskytoval   napríklad aj prostredníctvom   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným.   Je   len   jedno   oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, bez ohľadu na formu výkonu advokácie.   Práve   od   statusu   advokáta,   ktorému   takéto   oprávnenie   bolo   udelené, teda nie od konkrétnej   formy   výkonu   advokácie,   sa   v   zmysle   §   5   písm.   c)   zákona o sociálnom   poistení   odvíja   postavenie   SZČO.   Žalobcovi   oprávnenie   na   vykonávanie činnosti ako také ani v dôsledku zmeny formy výkonu advokácie nezaniklo. Je len osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Žalobcovi po celý čas   status   advokáta   zostáva,   je   zapísaný   v zozname   advokátov,   ktorý   SAK   vedie,   svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti.

Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely zákona   o   sociálnom   poistení.   Tak   ako   mu   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné dôchodkové   poistenie   zo   zákona   vzniklo   od   1.   júla   kalendárneho   roka   nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti   podľa   osobitného   predpisu   bol   vyšší   ako   12-násobok   vymeriavacieho   základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, toto poistenie mu zanikne zo zákona 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol pre určenie   vymeriavacieho   základu   žalobcu   ako   povinne   nemocensky   a   dôchodkovo poistenej SZČO rozhodujúcim obdobím rok 2004,   za ktorý žalobca vykázal v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti a preto mu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské a dôchodkové poistenie od 1. júla 2005 trvalo naďalej.

Odvolací   súd   na   námietku   žalobcu   týkajúcu   sa   záväznosti   potvrdenia   vydaného SAK o   skutočnosti,   či   advokát   je   SZČO   aj   na   účely   zákona   o   sociálnom   poistení neprihliadol a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zákon výslovne zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na uvedené, potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, ktoré je oprávnená vydávať najskôr od 1. septembra 2009, nemá vplyv na zánik oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým ani na zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.

Odvolací   súd   argumentovanie   žalobcu   odkazom   na   ojedinelé   rozhodnutie najvyššieho súdu 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, nepovažoval za náležité. Už súd prvého stupňa vo svojom   rozhodnutí dal   do pozornosti   rozhodnutie Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. I.   ÚS 290/2010-8 zo dňa 7.   septembra 2010,   kde v obdobnej právnej veci už bola riešená otázka základných práv advokáta v súvislosti s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na zánik a trvanie účasti SZČO na povinnom poistení.

Odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že spoločnosť P. Š. –ADVOKÁT, s. r. o. vznikla až dňom zápisu do obchodného registra (§ 62 ods. 1 a § 64 ods. 1, 2 zák. č. 513/1991   Zb.),   teda   dňa   27.   júla   2005,   žalobca   pred   uvedeným   dňom   ani   nemohol vykonávať advokáciu v jej mene.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   rozhodnutie   odporkyne   považoval za zákonné a preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

K žiadosti žalobcu o pripustenie možnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., odvolací súd poznamenáva, že opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   opravný   prostriedok,   teda   ani   dovolanie,   nie   je   podľa   tretej   vety uvedeného ustanovenia O. s. p. prípustný.»

17.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné   právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   (čl.   36   ods.   1   a 2   listiny)   a   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný   s   právnym   názorom   sťažovateľa   (bod   5),   potom   ústavnému   súdu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

22. Pokiaľ   sťažovateľ   argumentoval   rozhodnutiami   ústavného   súdu   vo   veciach sp. zn.   II. ÚS 426/2012   a sp.   zn.   II. ÚS 63/2012   (bod   5)   ako   súčasti   jeho „konštantnej rozhodovacej   praxe“,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ide   o rozhodnutia   ojedinelé a z ustálenej praxe ústavného   súdu   vybočujúce   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   290/2010, I. ÚS 570/2012,   I. ÚS 93/2012,   I. ÚS 64/2012,   II. ÚS 64/2012,   II. ÚS 508/2010, III. ÚS 386/2012, III. ÚS 426/2012, III. ÚS 118/2012, IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 103/2012 – ktorými   boli   analogické   sťažnosti   odmietnuté   pre   ich   zjavnú   neopodstatnenosť),   ktoré navyše neboli konfrontované s doterajšou konštantnou judikatúrou ústavného súdu zákonom predpokladaným postupom podľa § 6 zákona o ústavnom súde.

23. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. októbra 2013