znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 599/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 40/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra 2012 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) sp. zn. 1 So 40/2012 zo 16. októbra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v súdnom spore proti odporkyni – S. B. (ďalej len „S.“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v dávkovom konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Sp/8/2010. Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia S. č. BA-15176/2010 z 29. marca 2012 „vo veci úrazovej dávky – úrazová renta podľa § 88 a § 89 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení“ toto rozhodnutie rozsudkom sp. zn. 5 Sp/8/2010 zo 14. februára 2012 potvrdil. O odvolaní sťažovateľa z 3. apríla 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 So   40/2012   zo   16.   októbra   2012   tak,   že   potvrdil   prvostupňový   rozsudok zo 14. februára 2012.

3.   Po   rozsiahlom   popise   skutkových a právnych záverov uvedených   v odôvodnení rozhodnutí   správneho   orgánu   a vo   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   s poukazom na niektoré   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a Ústavného   súdu   Českej   republiky v analogických veciach, ako aj na úvahy z oblasti právnej teórie vyslovil sťažovateľ názor, že „Uvedenými rozsudkami prvostupňového a druhostupňového súdu, ktorými bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Dôsledky rozhodnutia Krajského súdu Košice potvrdeného rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Košiciach hlboko zasahujú do práv sťažovateľa a popierajú samotné princípy právneho štátu...

Rozsudky   súdov   prvého   a druhého   stupňa   sú   nepreskúmateľné   a sú   nedostatočne odôvodnené.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Najvyšší súd... rozsudkom zo 16. 10. 2012 sp. zn. 1 So 40/2012, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu... zo 14. 2. 2010 sp. zn. 5 S/8/2010-42, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo 16. 10. 2012 sp. zn. 1 So 40/2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Súčasne požiadal o priznanie náhrady trov konania „vo výške 323,50 Eur“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 40/2012 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2010 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (bod 1).

9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho právneho posúdenia, najmä však nesprávnej interpretácie a následnej aplikácie v jeho   právnej   veci   použitých   ustanovení,   najmä   zákona   č. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, s ktorými sa nestotožňuje (pozri bod 3).

10. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   I.   ÚS   290/2010),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 1 So 40/2012 zo 16. októbra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

«27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spoj. s § 2501 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj, s ust. § 250s O. s. p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá v spoj. s § 2501 ods. 2 O. s. p.) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. c. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že   odvolanie   nie   je   dôvodné,   pretože   napadnutý   rozsudok   je   vo   výroku   vecne   správny, a preto   ho po   preskúmaní   dôležitosti odvolacích dôvodov   postupom   uvedeným v §   219 ods. 1 v spoj. s § 2501 ods. 2 O. s. p. potvrdil.

28. Najvyšší súd sa celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ domáha   preskúmania   rozhodnutia   odporkyne,   je   právna   otázka,   či   jednorazová   mzda vyplatená   v   súvislosti   s   ukončením   pracovného   pomeru   sa   stáva   súčasťou   denného výpočtového základu tohto zamestnanca. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

29.   Po   vyhodnotení   závažnosti   odvolacích   dôvodov   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v. spoj. s § 2501 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého   rozsudku krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú dostatočné   právne východiská   pre   vyslovenie   výroku   napadnutého   rozsudku.   Preto   sa   s   ním   stotožňuje v prevažujúcom   rozsahu   a   aby   nadbytočne   neopakoval   pre   účastníkov   známe   fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení   následne   obmedzí   iba   na   rekapituláciu   niektorých   vybraných   bodov odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a   doplnenia   svojich   odlišných   zistení   a   záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

30.   Najvyšší   súd   vzhľadom   na   námietky   uplatnené   navrhovateľom   poukazuje   na znenie ustanovenia § 138 zák. č. 461/2003 Z. z., ktoré sa stalo základom na argumentáciu krajského súdu.

Podľa § 138 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z.... Podľa § 138 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z....

31. Ústavná zásada predvídateľnosti práva vyplývajúca z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy) jednoznačne kladie na súdy požiadavku dodržiavať svoju doterajšiu   judikatúru,   ibaže   by   sa   vyskytli   relevantné   dôvody,   aby   sa   od   nej   odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie   protichodného   zjednocovacieho   stanoviska).   Tak   navrhovateľ   ako   aj   odporkyňa zaujali   celkom   protichodné   postoje   k   doterajšej   judikatúre   Najvyššieho   súdu   v   agende sociálnych   vecí.   Krajský   súd   vyhodnotil   z   celého   množstva   rozdielnych   rozsudkov   ako rozsudok   s   najzávažnejšími   dopadmi   na   prejednávanú   vec   rozsudok   Najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Sžso/21/2009.

32. Uvedený rozsudok sa prostredníctvom svojho odôvodnenia zaoberá výkladom sporného ustanovenia § 138 ods. 2 zák. c. 461/2003 Z. z. Ďalej je citovaný v zmysle § 250ja ods. 7 O. s. p. celý relevantný text uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu...

33.   Pre   Najvyšší   súd   je   nepochybné,   že   v   citovanej   časti   rozsudku   bol   jasným spôsobom vykonaný výklad ustanovenia § 138 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. Ako celkom nepodložené tvrdenie musí Najvyšší súd odmietnuť argumentáciu navrhovateľa (viď bod č. 21), že tento rozsudok vec po právnej stránke posúdil nenáležitým spôsobom. Takisto musí Najvyšší súd odmietnuť tvrdenie navrhovateľa, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je záväzné. Naopak, odôvodnenie rozsudku súdu nie je jeho nadbytočnou súčasťou, je základom jeho pochopenia a preskúmateľnosti, nakoľko autoritatívnym spôsobom objasňuje úvahy a výkladovú činnosť vykonávateľa súdnej moci s tým dôsledkom, že v obdobných veciach je možno legitímne očakávať rovnaký výkladový prístup (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy).

34. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že navrhovateľom vznesená požiadavka, aby jednorazová mzda súvisiaca s jeho ukončením pracovného pomeru dohodou, nemôže byť zahrnutá v zmysle § 138 ods. 2 zák. č, 461/2003 Z. z. do vymeriavacieho základu zamestnanca, nakoľko bola vyplatená v zmysle Kolektívnej zmluvy   ako   peňažná   platba   za   dlhoročnú   prácu   u   zamestnávateľa.   Preto   je   celkom irelevantná   námietka   navrhovateľa,   že   krajský   súd   nevykonal   dôkaz   potvrdením zamestnávateľa,   resp.   nevyhodnotil   jeho   obsah,   lebo   tento   obsah   nemôže   zmeniť   hore prezentovaný právny názor.

35. Po oboznámení sa s obsahom rozsudkov sp. zn. 7 So/31/2009 a 7 So/41/2009 Najvyšší súd zistil, že uvedené rozsudky sa vôbec netýkajú aplikácie ustanovenia § 138 zák. č.   461/2003   Z.   z.   dotknutého   v   tomto   súdnom   prieskume,   ale   naopak   rieši   výklad intertemporálnych ustanovení citovaného zákona. Preto súhlasí so záverom krajského súdu, že správne prisvedčil argumentácii odporkyne, že tieto judikáty sa týkajú iba straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti.

36. Takisto je na základe hore uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu celkom irelevantná otázka, že pôvodný zamestnávateľ navrhovateľa ako DVZ uviedol vyššiu sumu a z jednorazovej mzdy odviedol odvody. Tak ako správne poukázala odporkyňa vo svojom stanovisku, je iba vecou uvedeného subjektu, či sa bude alebo nebude domáhať vrátenia súm, ktoré sú podľa navrhovateľa odvedené v rozpore so zákonom.

37.   Takisto   ďalšie   námietky   navrhovateľa   opierajúce   sa   o   kontrolné   oprávnenia a s nimi spojené právne dôsledky pre pôvodného zamestnávateľa navrhovateľa nesmerujú do   právnej   sféry   navrhovateľa,   ale   naopak   tretej   osoby.   Preto   navrhovateľ   sa   nemôže dovolávať svojich práv iba s poukazom na to, že práva tretej osoby mali byť porušené.

38.   Odvolací   súd   vzhľadom   na   námietky   uplatnené   navrhovateľom   uvádza,   že napadnuté rozhodnutie odporkyne má všetky formálne i obsahové náležitostí rozhodnutia v zmysle citovaného zákona. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť. Navrhovateľom uvedené rozsudky Súdneho dvora Európskej   únie   nie   je   možné   samočinne   aplikovať   na   prejednávanú   vec,   lebo v prejednávanej   veci   nevznikol   ani   spor   o   nutnosť   aplikácie   komunitárneho   práva,   ani nutnosť   konkrétny   predpis   komunitárneho   práva   podrobiť   vnútroštátnemu   výkladu napríklad   prostredníctvom   predbežnej   otázky.   Preto   sa   Najvyšší   súd   s   uvedenou argumentáciou navrhovateľa ďalej nezaoberal.

39. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporkyne, a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozsudku sp. zn. 4 Sžso/21 /2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby   sa   od   neho   odchýlil   (viď   hore   citované   dôvody   ako   zásadná   zmena   právneho prostredia,   zistenie   odlišného   skutkového   stavu   alebo   prijatie   protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s § 2501 ods. 2 O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

40. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 2501 ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému navrhovateľovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

41. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 2501 ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.»

14.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúceho   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 1   So   40/2012   zo   16.   októbra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. V závere ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať tak právomoc,   ktorá podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

19. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012