znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 598/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   V. D.   a E.   D.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Matúšom Hribom,   Na hradbách   5,   Bardejov,   vo veci   namietaného porušenia   ich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 99/2014 zo 16. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. D. a E. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. augusta 2014   doručená   sťažnosť   V.   D.   a E.   D.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   doplnená návrhom na vydanie dočasného opatrenia doručeným ústavnému súdu 29. augusta 2014, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   čl.   11   ods.   3   a čl. 36   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 6 Cdo 99/2014 zo 16. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú vlastníkmi bytu a mesto Košice je vlastníkom bytov nachádzajúcich sa v obytnom dome, zapísanom na LV (ďalej len „bytový dom“). Uznesením č. 3 prijatým na schôdzi vlastníkov bytov uskutočnenej 24. augusta   2011   boli   zvýšené   zálohové   platby   pre   vlastníkov   bytových   jednotiek v bytovom dome, ktoré sťažovatelia napadli žalobou na všeobecnom súde a žiadali zrušiť predovšetkým   z dôvodu,   že „...   uznesením   č.   3   schválená   výška   príspevkov   do   fondu prevádzky, údržby a opráv bez právneho dôvodu zasahuje do vlastníckych práv žalobcov k vyššie spomínanému bytu/bytom z dôvodu neprimeranej výšky, ktorá sa priamo dotýka aj existenčných možností žalobcov a navyše príspevok v schválenej výške 645,16 € je v rozpore s   dobrými   mravmi,   nakoľko   odsúhlasený   mesačný   príspevok   vo výške   na   úrovni priemerného   platu   v   národnom   hospodárstve   je   pre   žalobcov   neúnosný   a vo   svojich dôsledkoch   ohrozuje   bývanie   ich   rodiny.“.   Okresný   súd   Košice   I svojím   rozsudkom sp. zn. 17   C/114/2011   z 9.   mája   2012   zamietol   žalobu   sťažovateľov.   Krajský   súd v Košiciach   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   227/2012   z 27.   novembra   2012   potvrdil rozsudok   prvostupňového   súdu   ako   vecne   správny.   Najvyšší   súd   svojím   napadnutým rozhodnutím   odmietol   sťažovateľmi   podané   dovolanie.   V ostatnom   podali   sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovatelia rozhodnutiam všeobecných súdov predovšetkým vytkli, že «Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby... na tom základe, že nie je oprávnený zasahovať do výkonu práv vlastníkov bytov v bytovom dome, ak nedošlo k porušeniu zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zároveň považoval výšku preddavkov vzhľadom na potrebu opravy strechy za primeranú.

Vo   vzťahu   k   namietanému   dôvodu   absolútnej   neplatnosti   mesačných   preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv vo výške schválenú na schôdzi vlastníkov bytov je odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   nedostatočné   a   preto   nepreskúmateľné,   čo zakladalo zrušujúci dôvod takéhoto rozhodnutia podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., s čím sa však v rámci odvolacieho konania druhostupňový súd taktiež nevysporiadal, čo bolo jedným z dôvodov podania dovolania vo veci.

Prvostupňový   súd   sa   obmedzil   na   skonštatovanie   primeranosti   výšky   preddavku v sume 645,16 € mesačne, pričom toto konštatovanie nekonkretizoval, čo žalobcom dosiaľ neumožňuje posúdiť správnosť tejto úvahy a teda odôvodnenia rozsudku ako celku, ktorý nedostatok nebol odstránený ani v priebehu odvolacieho, ani dovolacieho konania. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu rozsudku spočívajúcemu v konštatovanej nemožnosti súdu zasahovať do výkonu vlastníckych práv je namieste uviesť, že práve vlastníctvo bytov v bytovom dome má také špecifiká, že bytový zákon umožňuje podávanie osobitných druhov určovacích žalôb prehlasovanej menšine vlastníkov, aby nedochádzalo k svojvôli väčšiny na úkor   menšiny   a   predovšetkým   k   prijímaniu   takých   rozhodnutí,   ktoré   majú   negatívny vplyv. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s konštatovaním súdu, že ani prípadné pozitívne   rozhodnutie   súdu   nemôže   pozitívne   ovplyvniť   postavenie   žalobcov,   nakoľko žalovaný by vzhľadom na väčšinu hlasovacích práv mohol opätovne schváliť „čo chce“ a to za situácie, keď je veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného sporná.

Práve vyhovujúce rozhodnutie by pre žalovaného i vo všeobecnosti pre väčšinu vlastníkov   znamenalo   ten   fakt,   že   v   prípade,   ak   by   napriek   protichodnému   súdnemu rozhodnutiu pristúpili opätovne k nesprávnym rozhodnutiam, mali by očakávať rovnaký zásah   súdu,   ktorá   skutočnosť   je   dostatočne   odradzujúca   na   prijímanie   namietaných rozhodnutí.

Zmieňované   nedostatky   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku,   ktoré   neboli odstránené v odvolacom ani dovolacom konaní, znamenajú odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom, nakoľko nie je zrejmé, prečo sa právne posúdenie meritórnych dôvodov žaloby v   odôvodnení   rozsudkov   nenachádza,   teda   rozhodnutiami   súdov   bolo   porušené   právo sťažovateľov na súdnu ochranu, keďže tí dodnes, napriek rozhodnutiam prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho súdu, nepoznajú odpoveď na otázky nastolené žalobou. Týmito   rozhodnutiami   bolo   priamo   zasiahnuté   aj   do   ústavného   práva   vlastniť majetok, nakoľko súd de facto „legalizoval“ šikanózny výkon práv zo strany Mesta Košice vo vzťahu k povinnostiam plynúcim z predmetných neplatných uznesení, čím sú sťažovatelia formálne   odkázaní   na   ďalší   postup   Mesta   Košice,   ktoré   sa   môže   prípadne   v   dôsledku nedoplatku   vzniknutého   titulom   neplatne   a   predčasne   schválených   preddavkov   snažiť pripraviť sťažovateľov aj o ich byt.».

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd „rozhodol nasledovne:

I. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (zákon č. 209/1992 Zb.), ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.04.2014, č. k. 6Cdo/99/2014-236, porušené boli.

II.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.04.2014,   č.   k. 6Cdo/99/2014-236 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.   Porušovateľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   v   1.   a   2.   rade   náhradu   trov konania vo výške 276,40 € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov.

IV.   Porušovateľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   v   1.   a   2.   rade   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000   €   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia na účet sťažovateľov v 1. a 2. rade.“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.... Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...  .   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na to,   aby   jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.... Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy   vlastníctvo   zaväzuje.   Nemožno   ho   zneužiť na   ujmu   práv   iných   alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Podľa čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje.   Nemožno   ho   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v rozpore   so   všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktorú   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 99/2014 zo 16. apríla 2014 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho sudu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nehol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovali žalobcovia, a ktorá mala spočívať v odňatí ich možností konať pred súdom tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil.

Dovolací   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   podľa   uznesenia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003; „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Nemožno tiež opomenúť, že zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O. s. p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správností dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Citované   nové   ustanovenie   tak   reagovalo   na   súdnu   prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov bolo len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch je preto podľa novej právnej úpravy potlačujúce už len stručné konštatovanie o správnosti   a   presvedčivosti   napádaného   rozhodnutia,   s   ktorým   sa   odvolací   súd   plne stotožňuje.

V preskúmavanej veci tým, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a výslovne na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho rozsudku posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu. Z hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania a ako vec právne posúdil, pričom prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Prvostupňový   sud   vysvetlil,   z   akých   úvah vychádzal,   keď   dospel   k   záveru   o neopodstatnenosti   určovacej   žaloby.   Jeho   skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnene a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   ne   odkazujúce   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa výslovne vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcov, týkajúcimi sa nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa, a tiež súdu ex offo skúmať, či uznesenia prijaté na schôdzi vlastníkov bytov nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. l písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovanému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.»

14. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 112/05,   III.   ÚS   25/06,   IV.   ÚS   301/09,   IV. ÚS   27/2010,   rovnako   aj   rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich predovšetkým   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   jednoznačne a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k odmietnutiu sťažovateľmi podaného   dovolania,   a to   práve   v dôsledku   nezistenia,   resp.   absencie   dôvodov   jeho prípustnosti,   pričom   nezistil   žiadnu   takú   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

16.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci. Inými slovami, súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

17.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

18.   V   súvislosti   so   sťažovateľmi   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

19. Ústavný súd teda uzatvára, že námietky sťažovateľov neindikujú také pochybenie zo   strany   najvyššieho   súdu,   ktoré   by   umožnilo   ústavnému   súdu   po   prijatí   sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu dospieť k záveru, že by ním mohli byť porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a taktiež právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovatelia odvodzovali porušenie svojich majetkových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 3 listiny len v súvislosti s porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu nimi udaných majetkových práv.

20.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhovaného   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia)   alebo   jeho   (ich)   zástupca.   Podľa   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom.... V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným   súdom.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom na začatie konania. Ústavný súd, súc viazaný petitom, konštatuje, že sťažovatelia v texte podanej sťažnosti brojili aj proti rozhodnutiam prvostupňového a druhostupňového súdu v ich právnej veci, ktoré však v petite podanej sťažnosti nenamietajú a nedomáhajú sa vyslovenia porušenia označených práv vo vzťahu k týmto rozhodnutiam všeobecných súdov (Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach, pozn.), v dôsledku čoho ústavný súd preskúmal iba napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. V neposlednom rade ústavný súd   dodáva,   že   aj   splnomocnenie   vystavené   zvolenému   advokátovi   nespĺňalo   zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti, pretože malo všeobecnú povahu bez zmienky, že sa udeľuje na konanie pred ústavným súdom.

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014