znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 597/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť G. B., bez štátnej príslušnosti, toho času v Ú. v S., zastúpeného A, s. r. o., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/6/2012 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. B. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. novembra 2012 doručená sťažnosť G. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz/6/2012 z 25. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru U. z 1. augusta 2012 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a umiestnený v Ú. S. (ďalej len „predmetné zariadenie“). Následne 7. septembra 2012 sťažovateľ požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a k uvedenému uvádza: „... je odo dňa požiadania o udelenie azylu žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a ako žiadateľa o udelenie   azylu   na   území   Slovenskej   republiky   ho   nebolo   možné   a   nie   je   možné administratívne   vyhostiť z   územia Slovenskej republiky.“ Z   dôvodu,   že aj po   požiadaní o udelenie azylu je naďalej internovaný v predmetnom zariadení, sťažovateľ poukázal, že „Podaním zo dňa 22. 10. 2012 podal... žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom Ú. S. a   žiadal   o   nariadenie   jeho   prepustenia...   Konanie   o   jeho   žiadosti   bolo   rozhodnutím Najvyššieho súdu...   sp.   zn.: 10 Sžz/6/2012 zo dňa 25.   10.   2012 zastavené z dôvodu,   že konanie   na   ochranu   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   je   konaním   o zásahu odlišnom od rozhodnutia, t. j. sťažovateľ sa podľa právneho názoru Najvyššieho súdu... nemal domáhať ochrany podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ale podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, t. j. Najvyšší   súd...   dospel   k záveru,   že   zásah   do   práv   sťažovateľa   pochádza   z   rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ U. č. p.: PP2-HCP-SO15-P-12/2012 zo dňa 1. 8. 2012 o zaistení sťažovateľa a nie z porušenia povinnosti Ú. S. prepustiť zaisteného cudzinca na základe zániku účelu zaistenia.“.

3.   Sťažovateľ   k vyslovenému   právnemu   názoru   najvyššieho   súdu   uviedol: „... nezákonnosť obmedzenia osobnej slobody... nebola spôsobená rozhodnutím o zaistení..., ale porušením povinnosti Ú. S. postupovať podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 a písm. d) zákona   o   pobyte   cudzincov,   t.   j.   prepustiť   bez   zbytočného   odkladu   zaisteného   štátneho príslušníka   tretej   krajiny,   ak   zanikol   účel   zaistenia   a   povinnosti   skúmať   po   celý   čas zaistenia,   či   trvá   jeho   účel.   Nezákonný   zásah   do   práv   sťažovateľa   nebol   spôsobený rozhodnutím o jeho zaistení, ani v dôsledku rozhodnutia o zaistení, ale v dôsledku porušenia povinnosti príslušného orgánu konať podľa § 90 zákona o pobyte cudzincov.“ V ďalšom poukazuje na príslušné zákonné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ku ktorým dôvodí: „Samotný zákon o pobyte cudzincov predpokladá v § 90 ods. 2 písm. b) viacero dôvodov na prepustenie   zaisteného   štátneho   príslušníka   tretej   krajiny   zo   zaistenia   Ú.   S.   Okrem prepustenia   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   súdu   predpokladá   aj   prepustenie v prípade,   ak   zanikol   účel   zaistenia.   Účel   zaistenia   pritom   môže   zaniknúť   kedykoľvek v priebehu   zaistenia,   t.   j.   aj   vtedy,   ak   uplynula   lehota   na   podanie   riadnych   opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o zaistení.“ V nadväznosti na uvedenú argumentáciu mal najvyšší   súd podľa   názoru   sťažovateľa   pristúpiť k   prieskumu dôvodnosti   jeho ďalšieho obmedzenia   osobnej   slobody   na   podklade   podaného   návrhu,   a   nie   konanie   zastaviť s poukázaním   na   využitie   iného/ďalšieho   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorým   je/bolo možné   sa   účinne   brániť.   Podľa   názoru   sťažovateľa: „Podanie   žaloby   na   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   v   danom   prípade   za   daných   okolností   neprichádza   do   úvahy. Jediným zákonným prostriedkom, na základe ktorého môže sťažovateľ uplatniť právo na periodickú kontrolu zákonností ďalšieho pozbavenia osobnej slobody, je žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Žiaden iný prostriedok sťažovateľ na uplatnenie   svojho   Dohovorom   garantovaného   práva   v   zmysle   slovenského   právneho poriadku k dispozícii nemá.“.

4.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz/6/2012 porušil právo G. B. na preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a nariadenia prepustenia, ak je pozbavenie osobnej slobody nezákonné podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

2. Najvyšší súd... rozhodnutím zn. 10 Sžz/6/2012 a Ú. S. porušil právo G. B. na slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru...

3. G. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru... v sume 20 000 EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť...

4. G. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru... v sume 20 000 EUR {slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ú. S. povinné vyplatiť...

5. Najvyšší súd... a Ú. S. sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

8. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v   ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý   koncipoval   aj   samotnú   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu,   s   návrhom   nedoručil splnomocnenie, ktoré oprávňuje, resp. z ktorého je zrejmé, že právny zástupca sťažovateľa má oprávnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pričom predloženie splnomocnenia je povinnou prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako to vyplýva z § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov,   ktorými   začína   konanie pred   ústavným   súdom.“   Aj   v súvislosti   s   tým   naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012