znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 596/2014-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátskou kanceláriou RELEVANS   s.   r.   o.,   Dvořákovo   nábrežie   8A,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Mariána Masarika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   2   Cob   17/2013 z 15. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Železničná   spoločnosť   Cargo   Slovakia,   a.   s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Cargo   Slovakia,   a.   s., Drieňová   24,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   sa   domáhala   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Cb 79/2009-604 z 2. októbra 2012, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľky (vystupujúcej v pôvodnom konaní ako žalobkyňa) zamietol a uložil jej povinnosť   zaplatiť   žalovanej   –   obchodnej   spoločnosti   REFIN   B.A.   s.   r.   o.   sumu 1 264 389,82 € spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania.

Sťažovateľka   v sťažnosti,   argumentujúc   rozsiahlymi   skutkovými   okolnosťami prípadu   a právnou   argumentáciou,   namieta   viaceré   pochybenia   krajského   súdu a s poukazom na judikatúru ústavného súdu odvodzuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.   Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 79/2009-604 z 2. októbra 2012 a aby uložil spoločnosti REFIN B.A. s. r. o. zdržať sa až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   samej   oprávnenia   jej   priznaného   napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 79/2009-604 z 2. októbra 2012. Zároveň po preskúmaní veci sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Cob 17/2013, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaný v konaní vedenom pod   sp.   zn.:   2   Cob 1712013,   sa zrušuje a   vec sa vracia   Krajskému súdu   v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Sťažovateľka zároveň uviedla, že súbežne s ústavnou sťažnosťou podala 27. júna 2014 proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu i dovolanie z 23. júna 2014.

II.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ňou označeného rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014.

8. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

9. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

10.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014