znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 596/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., D., vo veci namietaného porušenia čl. 12 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38, čl. 41, čl. 47 a čl. 52   ods.   7   Charty   základných   práv   Európskej   únie   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   III   č.   k.   36   Er   1996/2003-43   z 23.   februára   2012   a postupom   a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE 227/2012-51 z 8. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M.   o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra   2012   doručená   sťažnosť   T.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo veci namietaného   porušenia čl.   12   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 38, čl. 41, čl. 47 a čl. 52 ods. 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 36 Er 1996/2003-43 z 23. februára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 CoE 227/2012 z 8. augusta 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva tento sťažovateľkou uvádzaný skutkový stav: „Návrhom na zastavenie exekúcie zo dňa 04. 04. 2012 podaným na Okresnom súde... som sa domáhala zastavenia exekúcie vedenej proti mne JUDr. M. K., exekútorkou..., P., na zaplatenie istiny 15 590 Sk (530,77 eur) s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz sp. zn. ROB/1370/02-5 zo dňa 19. 02. 2002 vydaný Okresným súdom... Okresný súd uznesením sp. zn. 36 Er 1996/2003-43 zo dňa 23. 02. 2012 vydaným vyššou   súdnou   úradníčkou...   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietol   s   odôvodnením,   že exekúcia je vedená na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, ktorý je formálne aj materiálne vykonateľný, pričom exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Tiež uviedol, že návrh na zastavenie exekúcie vraj neobsahuje ani   jeden   z   dôvodov   uvedených   v   §   57   Ex.   por.,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné predmetnú   exekúciu   zastaviť.   Bližšie   sa   s   argumentáciou   návrhu   nevysporiadal.   Proti Uzneseniu som v zákonnej lehote podala odvolanie zo dňa 08. 03. 2012...

Krajský súd... uznesením sp. zn.: 22 CoE/227/2012-51 zo dňa 08. 08. 2012, ktoré mi bolo doručené 16. 10. 2012 odvolanie odmietol... podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Exekučným titulom v tejto veci je platobný rozkaz sp. zn.: ROB/1370/02-5 zo dňa 19.   02.   2002...   Bol   vydaný   na   základe   spotrebiteľskej   zmluvy   o   úvere   uzatvorenej so spoločnosťou P., s. r. o...

Vymáhaná   istina   predstavuje   517,49   eur   /15   590.-   Sk/   Úroky,   ak   sa   exekúcia nezastaví, budú predstavovať spolu 3 569,80 eur /107 543,79 Sk/.

Doposiaľ mi bolo z invalidného dôchodku, ktorý je jediným zdrojom môjho príjmu, zrazených celkom vyše 2 700.- eur /81 340.- Sk/. Teraz, keď exekútorka bude v exekúcii pokračovať   mi   hrozí,   že   zaplatím   celkom   5   188,17   eur   /156   298,81   Sk/.   Z   čoho   trovy exekúcie budú predstavovať 1 100,88 eur.

Výška   úrokov vo vzťahu k istine je   v obrovskom   nepomere   -   rozpore s   dobrými mravmi, lebo predstavuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v môj neprospech...

Za nesprávne a neústavné považujeme aj to, že druhostupňový súd odvolanie voči Uzneseniu OS odmietol ako nezákonné, resp. ako rozhodnutie, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.“

4. Podľa názoru sťažovateľky „takýmto spôsobom okrem porušenia rovnosti pred zákonom bolo porušené aj moje právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce aj z čl. 6 a čl.   13   Dohovoru...   To   okrem   uvedeného   aj   preto,   že   v   iných   prípadoch   súdy o odvolaniach v exekučných veciach konali. Poukazujem na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 130/2009 z 24. 09. 2009, 1 Cdo 308/2006 z 26. 02. 2007 a 3 Cdo 306/208 zo 14. 05. 2009 podľa ktorých je odvolanie prípustné aj voči rozhodnutiam, ktorými súd zamietne návrh na zastavenie exekúcie. Ak teda podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde a iným   občanom   v   obdobných   exekučných   veciach   ich   vec   súdy   prejednali,   kým   moje odvolanie   odmietli   prejednať,   tak   to   je   dôvod   považovať   za   porušenie   rovnosti   pred zákonom   a   tiež   konanie,   ktorým   mi   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   aj pripustíme, že príslušné ustanovenia zákona podľa ktorých môže byť sporné, či odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie je prípustné alebo nie /§ 58 ods. 4 exekučného poriadku/, potom poukazujem na to, že ak vec pripúšťa rozdielny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. ÚS 241/07), ktorý rešpektuje ústavné princípy. Iný postup je dôvodné tiež považovať za odopretie spravodlivosti.

Ak sa teda odvolací súd domnieval, že voči prvostupňovému rozhodnutiu súdu nie je prípustné   odvolanie,   mal   s   týmto   konštatovaním   vec   vrátiť   na   rozhodnutie   sudcovi okresného súdu a nie odvolanie odmietnuť. Ak by bol správny názor odvolacieho súdu, že voči   Uzneseniu   OS   odvolanie   nie   je   prípustné,   potom   nerešpektovaním   citovaného ustanovenia O. s. p. došlo aj k odmietnutiu spravodlivosti, pretože de iure súd vo veci návrhu na zastavenie exekúcie nerozhodol tak ako mu to ukladá ust. § 347 ods. 4 O. s. p... Podľa uvedeného ustanovenia podľa nášho názoru možno považovať za rozhodnutie súdu buď   rozhodnutie   sudcu   prvostupňového   súdu   /ak   zákon   odvolanie   nepripúšťa/   alebo rozhodnutie,   nie   odmietnutie   odvolania,   druhostupňového   súdu   /ak   odvolanie   proti rozhodnutiu súdneho úradníka zákon pripúšťa/.

Nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola porušená aj zásada dvojinštančnosti konania podľa ktorej každá významná právna otázka v konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. (V tomto prípade podľa nášho názoru mala dvojinštančnosť spočívať minimálne v tom, že rozhodnutie súdneho úradníka, ak zákon - ako to tvrdí odvolací súd - odvolanie nepripúšťa, by bol preskúmal opätovne sudca.)   Odmietnutie   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   bez   meritórneho prejednania na základe nejednoznačného ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré pripúšťa rôzny výklad, je postupom, ktorým mi bola aj odňatá možnosť konať pred súdom.“.

5.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdila,   že „Zamietnutím   návrhu   na   zastavenie   exekúcie Uznesením OS a následným odmietnutím odvolania za nerešpektovania ust. § 347 ods. 4 OSP Uznesením KS sú porušené jednak moje práva na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 20 Charty základných práv Európskej únie, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu poskytnutú nestranným súdom podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 38, čl. 41, čl. 47 a čl. 52 ods. 7 Charty základných práv Európskej únie.“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov (bod 2), zrušil tieto rozhodnutia   a vec   vrátil   okresnému   súdu „na   nové   konanie   a rozhodnutie“,   priznal   jej „primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500   €“ a náhradu   trov   konania   v „sume 323,50 €“.

7.   Ako   dôkazový   materiál   k sťažnosti   pripojila   uznesenie   okresného   súdu č. k. 36 Er 1996/2003-43   z 23.   februára   2012,   odvolanie   z 8.   marca   2012,   uznesenie krajského súdu č. k. 22 CoE 227/2012-51 z 8. augusta 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 130/2009 z 24. septembra 2009.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a chartou spôsobených   postupom   a rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu   (bod   2) spočívajúce v ňou tvrdených skutočnostiach už uvedených v bodoch 3 a 4. Tento postup vo veci konajúcich všeobecných súdov považuje sťažovateľka „za porušenie rovnosti pred zákonom a tiež konanie, ktorým jej (mi) bola odňatá možnosť konať pred súdom,“ ako aj „odopretie spravodlivosti“.

11. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

12. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

13. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   5   Cdo   102/01   z 27. septembra   2001]   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04). V inej veci najvyšší súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   (rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Cdo 114/2000 z 28. februára 2001): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“ V súvislosti s už uvedeným (body 11 až 13) ústavný súd poukazuje aj na právne závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 3 Cdo 130/2009   z 24.   septembra   2009   (pripojenom   k sťažnosti,   pozn.),   ktorým v analogickej exekučnej veci o dovolaní povinného zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

14.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavný súd   nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II. ÚS 73/05, I. ÚS 243/2010).

16.   Sťažovateľkou   namietané   porušenia   práv   vyúsťujú   do   jej   tvrdenia   o odňatí možnosti   konať   pred   súdom   (pozri   bod   4),   čo   v okolnostiach   danej   veci   predstavuje dovolací dôvod proti rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka nevyčerpala tento opravný prostriedok, ktorý jej Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jej základných práv.

17. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala/má možnosť podať   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie,   a to   v časti   podanej sťažnosti,   v ktorej   tvrdí   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

18. Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   a skutkového   stavu   opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

19.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   ďalšími   návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012