znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 595/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 151/2012 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách aj „sťažovateľ“,   „navrhovateľ“,   resp.   „odvolateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 151/2012 z 30. januára 2013.

2.1   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   [najmä   však   zo   súdneho   spisu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 489/2001] vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o náhradu škody 37 587,47 € s príslušenstvom (proti odporcom v 1. až v 3. rade) vedenom okresným súdom pod   sp.   zn.   8   C   489/2001.   V merite   veci   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom z 20. októbra 2011, ktorým žalobu (návrh) zamietol a odporcom v 1. až v 3. rade priznal náhradu trov konania vo výške 2 947,69 €.

Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka 2. decembra 2011 odvolanie, v ktorom   namietala   aj   výrok   rozsudku   o náhrade   trov   konania.   Podľa   jej   názoru „v posudzovanom prípade vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli k vzniku súdneho konania, sú dané dôvody na aplikáciu § 150 O. s. p.“.

2.2   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   489/2001-182   zo   6.   decembra   2011 uložil sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť „súdny   poplatok   za   podané   odvolanie...,   ktorý je 2.255,- eur“. Toto uznesenie napadla sťažovateľka odvolaním zo 4. januára 2012 (ktoré doplnila podaním z 9. januára 2012), v ktorom súčasne žiadala „o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 ods. 1 O. s. p.“.

Svoju žiadosť odôvodnila tým, že „... spĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia   súdnych   poplatkov   v   zmysle   ustanovenia   §   138   O.   s.   p.,   ktorých   splnenie zdôvodňuje   a   preukazuje   nižšie   a   preto   žiada,   aby   súd   uznesenie   zrušil   a   rozhodol o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v predmetnom konaní...

Majetkové   pomery   a   finančná   situácia   navrhovateľa   ako   obchodnej   spoločnosti sú dlhodobo nepriaznivé, navrhovateľ nemá žiadnu finančnú hotovosť a to aj z dôvodu dlhotrvajúcich početných súdnych sporov s odporcami.

Tak ako to   vyplýva z predložených dokladov hospodársky výsledok navrhovateľa za uplynulé   roky   bola   strata   a   v   súčasnosti   zdroje   navrhovateľa   nepostačujú   ani na zabezpečenie miezd jeho zamestnancov. V dôsledku hospodárskej krízy a krízy na trhu nehnuteľností navrhovateľovi sa nedarí zabezpečiť finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku ani predajom či prenájmom nehnuteľného majetku... Navrhovateľ nemá žiadne finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku.“

2.3 Okresný súd uznesením (vyššieho súdneho úradníka) č. k. 8 C 489/2001-223 z 24. januára 2012 sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

V odvolaní z 9. februára 2012 sťažovateľka argumentovala tým, že „Z doložených dokladov podľa nášho názoru je zrejmé, že súdom vyrubený súdny poplatok 2,255 € nie je pre navrhovateľa finančne únosný, nakoľko, tak ako uvádza už v žiadosti zo dňa 05. 01. 2012, navrhovateľ nemá žiadne finančné prostriedky, ktoré by mohol použiť na úhradu súdneho   poplatku.   Majetkové   pomery   a   finančná   situácia   navrhovateľa   ako   obchodnej spoločnosti sú dlhodobo nepriaznivé, navrhovateľ nemá žiadnu finančnú hotovosť a to aj z dôvodu dlhotrvajúcich početných súdnych sporov s odporcami...“.

Okresný súd (samosudkyňa) uznesením č. k. 8 C 489/2001-229 z 11. apríla 2012 „odvolaniu navrhovateľa v celom rozsahu“ nevyhovel.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   151/2012   z 30.   januára   2013   uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 489/2001-223 z 24. januára 2012 potvrdil.

2.4   Krajský   súd rozsudkom   sp.   zn. 6 Co 151/2012   z 30.   januára 2013   rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 489/2001-170 z 20. októbra 2011 potvrdil (pozri tiež bod 2.1). O trovách konania rozhodol „podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.“ a svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom takto:

„Pokiaľ   ide   o   namietané   rozhodnutie   o   trovách   konania   a   návrh   navrhovateľa rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 O. s. p., tento nepovažoval odvolací súd za dôvodný. V sporovom konaní (ako je tomu v danom prípade) sa totiž povinnosť nahradiť trovy konania   spravuje   predovšetkým   zásadou   úspechu   vo   veci   (§   142   ods.   1   O.   s.   p.).   Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi   priznať   náhradu   trov konania.   Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,   uviedol   skutočnosti   a   dôkazy   pri   prvom   úkone,   ktorý   mu   patril;   to   neplatí, ak účastník   konania   nemohol   tieto   skutočnosti   a   dôkazy   uplatniť.   Zo   slovného   znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať   z   posúdenia   všetkých   okolností   konkrétnej   veci.   Pri   skúmaní   existencie podmienok   hodných   osobitného   zreteľa   treba   prihliadať   v   prvom   rade   k   majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy   nielen   pomery   toho,   kto   by   mal   trovy   konania   zaplatiť,   ale   treba   zohľadniť aj dopad   takéhoto   rozhodnutia   najmä   na   majetkové   pomery   oprávneného   účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O. s. p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod. V zmysle uvedených úvah mal krajský súd za to, že neunesenie dôkazného bremena v konaní je takou skutočnosťou, ktorá má viesť k zamietnutiu návrhu a zároveň uloženiu povinnosti   navrhovateľovi   znášať   trovy   druhej   procesnej   strany.   Pokiaľ   odvolateľ poukazoval na porušenie povinností odporcov, toto nemalo podľa záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd stotožnil spôsobom uvedeným vyššie) za následok vznik škody v podobe ušlého zisku, resp. takýto následok nebol účastníkom preukázaný. V danej   veci   neboli   zistené   žiadne   mimoriadne   okolnosti,   ktoré   by   mali   negovať   právo úspešných účastníkov – odporcov na náhradu trov konania.“

3. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie „uznesením   krajského   súdu... 6 Co/151/2012   zo   dňa   30.   januára   2013   o   potvrdení   uznesenia   Okresného   súdu... č. k. 8 C/489/2001-223   zo   dňa   24.   januára   2012,   ktorým   súd   nepriznal   sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 O. s. p.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Krajský súd potvrdením prvoinštančného rozhodnutia poprel zmysel zákonných ustanovení oslobodenia od platenia súdneho poplatku, pretože sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom dovolaní proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   a   o   nesplnení   hľadísk   na   oslobodenie   od   platenia súdneho poplatku rozhodol arbitrárne.

Potvrdzujúce   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   6   Co   151/2012   zo   dňa 30. 01. 2013   a   rovnako   ani   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   neobsahuje náležité odôvodnenie...

... absolútne chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval, ako sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa ohľadom nesprávnosti záverov súdu prvého stupňa.“.

5. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv „v nesprávnych záveroch krajského súdu pri vyhodnocovaní okolností rozhodujúcich pre priznanie oslobodenia od platenia súdneho   poplatku“,   a argumentuje,   že   jej „Majetkové   pomery   a   finančná   situácia... ako obchodnej spoločnosti sú dlhodobo nepriaznivé, sťažovateľ ani v čase rozhodovania o jeho žiadostí o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov ani v súčasnosti nemá žiadnu finančnú hotovosť a to aj z dôvodu dlhotrvajúcich a početných súdnych sporov práve s odporcami.

Z listinných dokladov, ktoré sťažovateľ doložil ku svojej žiadosti ako aj k odvolaniu bolo jednoznačne zrejmé, že hospodársky výsledok sťažovateľa za uplynulé roky bola strata a   v   súčasnosti   zdroje   sťažovateľa   nepostačujú   ani   na   zabezpečenie   miezd   jeho zamestnancov...

Sťažovateľ   aj   v   súčasnosti   má   za   to,   že   okolnosti   na   jeho   strane   odôvodňovali oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   nakoľko   pomery,   ktoré   majú   dlhodobú   povahu,   mu nedovoľovali uhradiť súdny poplatok v požadovanej výške. Negatívnym rozhodnutím súdu o predmetnej   žiadosti   bola   znemožnená   účelná   ochrana   oprávnených   práv   a   záujmov sťažovateľa.“ (pozri tiež body 2.2 a 2.3).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 6 Co/151/2012 zo dňa 30. 01. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy..., spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 6 Co/151/2012 zo dňa 30. 01. 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Zároveň   sťažovateľ   žiada   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 1.217,76 €...“

7.   V rámci   príprav   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 489/2001 (ďalej len „súdny spis“).

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp.   zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).

13.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v   súdnom   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

14. Sťažovateľ podanou sťažnosťou na ústavnom súde namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 151/2012 z 30. januára 2013, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 489/2001-223 z 24. januára 2012 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (body 1 a 6). Podstata namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva predovšetkým v namietanom nezisťovaní opodstatnenosti dôvodov jeho   žiadosti   zo   4.   januára   2012   a   nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého   uznesenia odvolacieho súdu (pozri body 2.2, 2.3, 4 a 5).

15. Krajský súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého   stupňa   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   (pozri   aj   bod   2.3). V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   oboznámil   podstatu   prvostupňového   uznesenia a odvolacej argumentácie sťažovateľky:

«Okresný   súd   napadnutým   uznesením   nepriznal   navrhovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O. s. p.

Pri   rozhodovaní   prihliadol   prvostupňový   súd   na   postavenie   navrhovateľa ako právnickej   osoby   –   podnikateľa   v   zmysle   Obchodného   zákonníka.   Podnikaním sa rozumie   sústavná   činnosť   vykonávaná   samostatne   podnikateľom   vo   vlastnom   mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Ak však podnikateľ nedosiahne účel podnikania a vykáže stratu (navrhovateľ za posledné dve zdaňovacie obdobia skutočne vykázal stratu), neznamená to, že mu vzniká nárok na oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Okresný súd poukázal aj na závery vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu SR z 30. 3. 2011, sp. zn. 6 Sžo/248/2010, v ktorom sa konštatuje, že „podnikanie treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre   oslobodenie   od súdnych   poplatkov“.   Okresný   súd   tiež   poukázal   na   vyjadrenie oprávneného v podaní zo dňa 4. 1. 2012, kde účastník uviedol, že „v dôsledku hospodárskej krízy   a   krízy   na   trhu   s nehnuteľnosťami   sa   navrhovateľovi   nedarí   zabezpečiť   finančné prostriedky   ma   úhradu   súdneho   poplatku   ani   predajom   či   prenájmom   nehnuteľného majetku“. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že sám navrhovateľ priznáva, že nie je nemajetný (čo vyjadrujú aj samotné súvahy oprávneného), len má problémy s okamžitou likviditou, keďže   značná   časť   aktív   podniku   je viazaná   v   investičnom   majetku,   súd   prvého   stupňa pri svojom   rozhodovaní   prihliadol   aj na   výšku   súdneho   poplatku,   ako   aj   na   fakt, že nepriznaním oslobodenia nie je účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   v   zákonnej   lehote   odvolanie   navrhovateľ, ktorý   žiadal   napadnuté   rozhodnutie   zmeniť   tak,   že   mu   bude   priznané   oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   sa   podľa   jeho   názoru   nedostatočne vysporiadal s   otázkou   majetkových   pomerov   navrhovateľa.   Súdom   vyrubený   poplatok v sume   2.255,-   eur   nie   je   finančne   únosný,   pretože   účastník   nedisponuje   žiadnymi finančnými prostriedkami, ktoré by mohol použiť na jeho úhradu. Jeho majetková situácia je dlhodobo nepriaznivá, a to aj z dôvodu dlhotrvajúcich početných sporov s odporcami. Doklady na preukázanie tohto stavu boli v konaní predložené. Odvolateľ sa tiež vyjadril, že v danom prípade sa nejedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p), preskúmal uznesenie okresného súdu   v   rozsahu   vyplývajúcom   z   ustanovenia   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   otázky,   ktoré   boli   vo   veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa   krajský   súd   v odvolacom   konaní obmedzil   iba   na   konštatovanie   správností dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pre postup podľa § 138   ods.   1   O.   s.   p.   sa   vyžaduje,   aby   účastník   žiadajúci   o   priznanie   oslobodenia   od platenia súdnych poplatkov nielen tvrdil skutočnosti odôvodňujúce postup podľa citovaného zákonného   ustanovenia,   ale tieto   tvrdenia   aj hodnoverným   spôsobom   preukázal (§   120 ods. 1   O.   s.   p.).   Hodnotenie   predložených   dôkazov   patrí   potom   do   právomoci   súdu. V situácii,   kedy   účastník,   tak   ako   tomu   bolo   v   danom   konaní,   nepreukáže   ním   tvrdené skutočnosti, nemá súd možnosť priznať ochranu žiadanému právu.

Za danej skutkovej situácie dospel krajský súd k záveru, že navrhovateľ dostatočným spôsobom   nepreukázal   podmienky   pre   priznanie   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov.   Nepriaznivý   vývoj   v   podnikateľskej   činnosti   nemôže   mať   bez   ďalšieho za následok postup podľa § 138 ods. 1 O. s. p. Naviac argumenty odvolateľa vo vzťahu k iným   súdnym   konaniam,   ktoré   boli   vedené   s   odporcami   a   ktoré   mali   prispieť   k   jeho nepriaznivej   majetkovej   situácii,   boli   neopodstatnené,   V   uvedených   sporoch   bol   totiž účastník   neúspešný   a   náklady   takto   vzniknuté   nemohol   odvolací   súd   pri   rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov zohľadniť.“

16. Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18.   Z   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

19.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.

20.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

21. Podstata   argumentácie   sťažovateľky   sa   koncentrovala   (body   4   a   5) na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodené nesprávne právne závery a tiež v napadnutom rozhodnutí krajského súdu   na   absenciu   relevantného   zdôvodnenia   ním   potvrdených   záverov   a   zistení prvostupňového   súdu.   Po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje, že v danej veci nezistil, že by uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 151/2012 z 30. januára 2013 (v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 8 C 489/2001-223 z 24. januára 2012) bolo svojvoľným a že by tak zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu (ani okresného súdu) považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené   krajským   súdom,   vychádzajú   z existujúceho   skutkového   stavu   a   nachádzajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22.   Vychádzajúc   z   obsahu   odôvodnenia   napádaného   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 6   Co   151/2012   z 30.   januára   2013   (tiež   s   prihliadnutím   na   obsah   uznesenia okresného súdu č. k. 8 C 489/2001-223 z 24. januára 2012, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané)   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   zo   záverov   krajského   súdu   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z obsahu sťažnosti, príloh k nej pripojených   a aj   obsahu   súdneho   spisu   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľkina   sťažnosť o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bola   podrobená   dvojinštančnej   súdnej   kontrole. Ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   to   nedospel   k   názoru,   že   by   závery   krajského   súdu v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné so sťažovateľkou   označenými   článkami   ústavy,   resp. dohovoru.   Samotná   skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v jeho spojitosti s rozhodnutím okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   (právne   normy)   podstatné   pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

24. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označenými právami (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ňou podanú sťažnosť odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

26. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na v zásade obsahovú totožnosť argumentácie   sťažovateľky   v odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   v časti   o náhrade trov konania, ako aj v konaní o jej žiadosti o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a na to nadväzujúce skutkové a právne závery krajského súdu v konaní o žiadosti a tiež aj v konaní o merite veci (pozri bod 2).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013