znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 595/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   S.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. novembra   2012   doručená   sťažnosť   P.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 22. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4 T 30/2009 z 18. mája 2009 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu súd uložil trest odňatia slobody na doživotie. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie sťažovateľa rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   23   To   85/2009   z 20.   augusta   2009   o zrušení   výroku   o treste   a   pri nezmenenom   výroku   o vine   uložil   sťažovateľovi   nový   trest,   a to   trest   odňatia   slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn. 5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 odmietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 sťažovateľ brojil podaním ústavnej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 127/2011 z 10. novembra 2010 tak, že ju odmietol.

3. V ďalšom podal sťažovateľ na najvyššom súde nové/ďalšie dovolanie, ktorého opätovné podanie zdôvodnil tým, že „... prvé dovolanie bolo dovolacím súdom odmietnuté uznesením   zo   dňa   24.   11.   2010   bez   jeho   preskúmania   a   jednalo   sa   teda   o   procesné rozhodnutie,   nebol   daný   žiadny   dôvod,   resp.   prekážka,   ktorý   by   bránil   preskúmaniu podaného dovolania zo dňa 04. 07. 2012“. V nadväznosti na tento sťažovateľom vyslovený právny   názor   mal   teda   najvyšší   súd   ním   opätovne   podané   dovolanie   pripustiť,   inými slovami,   v okolnostiach   jeho   trestnej   veci   mal   ním   nastolený   dovolací   dôvod   vecne preskúmať,   a nie   dovolanie   napadnutým   rozhodnutím   odmietnuť,   k čomu   sťažovateľ dôvodil: „... dovolací súd mal podané dovolanie zo dňa 04. 07. 2012 preskúmať, nakoľko podanému dovolaniu nepredchádzalo v tej istej veci dovolanie, ktoré by bolo meritórne prejednané a zamietnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Pokiaľ dovolací súd teda postupoval   inak,   keď   neprípustným   spôsobom   stotožnil   rozhodnutie   dovolacieho   súdu o odmietnutí a o zamietnutí dovolania, t. j. meritórne a procesné rozhodnutie, a riadne nepreskúmal   podané   dovolanie,   potom   porušil   moje   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 4 Tdo 55/2012 zo dňa 22. 08. 2012 porušil sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu...   sp. zn.   4 Tdo 55/2012 zo dňa 22. 08. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný   súd skúma, či   dôvody   vedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 23. augusta 2012. Jeho podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnej aplikácii § 382 písm. d) v nadväznosti na § 372 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom poukázal na novelizáciu Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. septembra 2011 (ďalej len „novela Trestného poriadku“). Pri svojich úvahách vychádzal zo skutočnosti, že najvyšší súd mal možnosť postupovať v zmysle už uvedenej právnej úpravy za predpokladu, že   k podaniu   dovolania,   jeho   odmietnutiu   a následnému   opätovnému   podaniu   došlo   po účinnosti citovanej novely Trestného poriadku, pričom v jeho prípade tomu tak nebolo. V ďalšom sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd podané dovolanie zamietne po jeho   vecnom   prieskume,   a nie   odmietne,   čo   je   rozhodnutie   procesnej,   a nie   meritórnej povahy, keď k vecnému prieskumu nedochádza. Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd v kontexte   naznačených   súvislostí   na   podklade   ním   podaného   dovolania   po   účinnosti citovanej novely Trestného poriadku pristúpiť k jeho preskúmaniu z vecnej stránky, a nie ho odmietnuť s poukazom na § 382 písm. d) Trestného poriadku, teda s odôvodnením už raz rozhodnutej   veci,   a z tohto   titulu   neprípustnosťou   jeho   opätovného   podania,   k čomu uviedol: „... ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. bolo zavedené až novelou Trestného poriadku účinnou od 01. 09. 2011, teda prvé dovolanie v predmetnej veci som podal a aj rozhodnuté bolo o ňom pred účinnosťou... novely zákona a predmetné zákonné ustanovenie je možné aplikovať   len   na   opätovne   podané   dovolania   po   01.   09.   2011.   Zároveň   je   potrebné zdôrazniť, že predmetné ustanovenie výslovne bráni podaniu opätovného dovolania v tej istej veci len v prípade, že predchádzajúce dovolanie bolo zamietnuté, t. j. bolo dovolacím súdom preskúmané a nie teda len odmietnuté z procesných dôvodov.“

8. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 55/2012 z 23. augusta 2012 v podstatnom uviedol:

„Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že obvinený v tej istej veci   a dokonca   z tých   istých   dôvodov   už   raz   dovolanie   voči   napadnutému   rozsudku krajského súdu podal a o tomto Najvyšší súd... ako súd dovolací rozhodol 24. novembra 2010, sp. zn. 5 Tdo 39/2010 tak, že ho podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci   podať   ďalšie   dovolanie,   obvinený   a osoby   uvedené   v   §   369   ods.   5   nemôžu   podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie v prospech obvineného.

Z uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   ten   istý   obvinený   podal   v tej   istej   veci dovolanie   napriek   tomu,   že   jeho   predchádzajúce   dovolanie   bolo   odmietnuté   (podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné zamietnutie dovolania a jeho odmietnutie v tomto smere považovať za totožné) a preto najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie obvineného bez preskúmania veci odmietol.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda tento súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnou a svojvoľnou interpretáciou a aplikáciou práva. Naopak, podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval.   Jeho   úvahy   vychádzajúce   z príslušných   zákonných   ustanovení   sú   logické, a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. V konečnom dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   ani   opravným   súdom   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   takéto nedostatky nevykazuje.

14. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

15.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bol   teda   postup   a napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   primerane   a zrozumiteľne   odôvodnené   a nemožno   ho   považovať za extrémne   vybočenie   zo   štandardov   spravodlivého   procesu,   v dôsledku   čoho   by   tak najvyšší   súd   zasiahol   do   sťažovateľom   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta. Ústavný súd navyše konštatuje, že tak z podanej ústavnej sťažnosti, ako aj z jeho zistení vyplýva, že sťažovateľove námietky vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní   boli   už   predmetom   posudzovania   ústavného   súdu,   pričom   ústavný   súd   o nich rozhodol   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   127/2011   z 10.   novembra   2010,   ktorým sťažovateľovu sťažnosť odmietol. Ten istý, resp. obdobný nárok na ochranu ústavnosti, uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní, keď v samej svojej podstate namieta to, že najvyšší súd sa nestotožnil s ním tvrdeným dovolacím dôvodom a nepristúpil k vecnému prieskumu rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 85/2009 z 20. augusta 2009 s potenciou jeho revízie, v dôsledku čoho mal porušiť ním označené práva.

16. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   sťažovateľom   deklarovanej   vecnej   nesprávnosti rozhodnutí všeobecného súdnictva, keďže ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto súdom. Jedným z rozhodovacích kritérií ústavného súdu je aj zohľadnenie hľadiska intenzity,   akou   malo   byť   zo   sťažovateľom   tvrdených   dôvodov   zasiahnuté   do   ním označených   a ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s tým   zistenie,   že   v okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv a slobôd.

17. K už uvedenému ústavný súd dodáva, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Tdo 39/2010 z 24. novembra 2010 podrobne preskúmal sťažovateľom nastolený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, s ktorým sa nestotožnil, pričom aj po účinnosti novely Trestného poriadku podal sťažovateľ opätovne dovolanie z toho istého dôvodu, teda podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že ak sa raz najvyšší súd nestotožnil so sťažovateľom nastoleným dovolacím dôvodom, potom sa opätovná snaha sťažovateľa o preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 To 85/2009 z 20. augusta 2009 z toho istého dovolacieho dôvodu javí ústavnému súdu ako nadbytočná, resp.   kontraproduktívna,   a to   bez   ohľadu   na   zmenu   Trestného   poriadku   v dôsledku   už spomínanej jeho novelizácie účinnej od 1. septembra 2011. V neposlednom rade je vhodné sťažovateľovi   pripomenúť,   že   v zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje za arbitrárne, a tým aj protiústavné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od   veci   samej   (napríklad   v dôsledku   chyby   v uvažovaní)   alebo   aj   extrémne   nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (napr. IV. ÚS 150/03).

18.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   dovolanie   je   mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 371 ods. 1 Trestného poriadku). Z uvedeného a textu ďalších ustanovení Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že prípustnosť dovolania je odvodená od niektorého z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov vyjadrených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu   (I. ÚS   24/00).   Navyše,   otázka   posúdenia   podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv.

19.   Ústavný   súd   v závere   svojej   argumentácie   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ani k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012