znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 594/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BUILDING   ERES   s.   r.   o., Prešovská 40, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Burócim, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   6   S/245/2013 z 11. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BUILDING ERES s. r. o. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BUILDING   ERES   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) čl. 1, čl. 36   ods.   1   a čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 S 245/2013 z 11. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka oznámila Daňovému úradu Bratislava   (ďalej   aj   „správca   dane/daňový   úrad“)   ako   príslušnému   správcovi   dane skutočnosť, že sa stala právnym nástupcom obchodnej spoločnosti E. C., ktorá „... v zmysle projektu rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej zápisnice N272/2013, NZ 21527/2013, NCRIs   21970/2013   zanikla   bez likvidácie...“,   v dôsledku   čoho   sa   stala „... právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty“. Zároveň poukázala na   to,   že   oznámením   týchto   skutočností   správcovi   dane si   splnila „...   svoju zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.“. Správca dane reagoval na oznámenie   predmetných   skutočností   sťažovateľkou   tak,   že   jej   písomne   oznámil,   že   sa nestala platiteľom dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka v ďalšom konštatuje, že „Keďže správca   dane   nekonal   vo   veci   oznámenia   vzniku   zákonnej   registrácie   sťažovateľa   za platiteľa dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. a č. 222/2004 Z. z. začaté daňové konanie neukončil prijatím meritórneho rozhodnutia, ale vec vybavil len neformálnym   oznámením,   sťažovateľ   sa   obrátil   s   ochranou   jeho   práv   na Krajský   súd v Bratislave vo veci návrhu na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.“.   Krajský   súd   svojím   napadnutým   rozhodnutím   rozhodol   o zamietnutí sťažovateľkou   podaného   návrhu.   V ostatnom   podala   sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému súdu.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti skonštatovala, že:„Súd teda nevyhodnotil návrh... ako neprípustný, ale ako nedôvodný. Nedôvodnosť krajský súd odôvodnil postupom správcu dane, z ktorého krajský súd vyvodil, že správca dane bol činný a rovnako chýbajúcou zákonnou povinnosťou správcu dane vydať formálne rozhodnutie.“. Podľa jej názoru „Predpokladom pre uplatnenie žaloby proti nečinnosti orgánu   verejnej   správy   je   nekonanie   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným   právnym   predpisom.   Oznámenie   o   nevydaní   osvedčenia   nie   je   procesným úkonom   definovaným   daňovým   poriadkom   ani   zákonom   č.   222/2004   Z.   z..   Nejde   teda o žiaden právno-aplikačný akt, ktorým by mohol správca dane aplikovať právo a rozhodnúť o podaní daňového subjektu. Daňový poriadok poskytuje správcovi dane široký priestor, ako sa vysporiadať s podaním daňového subjektu - či cez rozhodnutie o zastavení daňového konania, ak neexistuje dôvod pre konanie, alebo vydaním rozhodnutia v merite veci, či už kladného alebo negatívneho.

Vydanie   oznámenia   je   teda   jednoznačne   potrebné   považovať   za   nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, keďže žiaden právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec len neformálnym oznámení. Rovnako   vydanie   oznámenie   je   nečinnosťou   správneho   orgánu,   keďže   ten   aj   napriek uplynutie   zákonných   lehôt   v danej   veci   nevydal   rozhodnutie   v   zmysle   zákona.   V   tomto prípade tak dochádza nie len k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý vymedzuje základné pole pôsobnosti štátnych orgánov, ale narúša aj právnu istotu fyzických osôb a právnických osôb,   ktoré   si   nemôžu   byť   isté,   či   náhodou   ich   podanie   nevybaví   správca   dane   len neformálnym   oznámením.   Súčasťou   záruk   právneho   štátu   je   aj   napĺňanie   legitímnych očakávaní fyzických osôb a právnických osôb, ktorí predpokladajú, že orgán štátnej správy bude   aplikovať   právo   a   postupy   výlučne   len   v   súlade   so   zákonom,   a   nie   svojvoľnými procesnými postupmi, ktoré nie sú zákonom upravené.“. Inými slovami, sťažovateľka tvrdí, že „... daňový úrad nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom (§ 63 ods. 1, 2; § 65 ods. 1,   2;   §   67   ods.   6   )   ak   za   predpokladu,   že   podľa   neho   neboli   splnené   podmienky na registráciu   a nemienil   preto   žalobcu   registrovať   pre   daň,   majúc   za   to,   že   sa   nestal platiteľom DPH ex lége, nevydal o tom rozhodnutie, ale túto skutočnosť daňovému subjektu oznámil ten listom.“.

Sťažovateľka   teda   uzavrela,   že „Ak   zákon   vyžaduje   vydanie   kladné   rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, je nutné v súlade s materiálnych chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6S/245/2013-24 zo dňa 11. apríla 2014 porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Keďže   správny   orgán   nevydal   žiadne   meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa, bolo povinnosťou súdu v danej veci konštatovať nečinnosť orgánu verejnej správy, nakoľko je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   vyžadovať,   aby   o nároku   sťažovateľa   bolo   rozhodnuté   zákonom dovoleným spôsobom.

Nevydaním rozhodnutia v začatom daňovom konaní, ktoré bol povinný správca dane začať, došlo rovnako k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, k porušeniu čl. 1 a čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   zaručujúcich   rovnosť   pred   zákonom a rovnaké zaobchádzanie pred štátnymi orgánmi.“.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd „...   rozhodol nasledovne:

1.   Základné   právo   BUILDING   ERES   s.r.o.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/245/2013-24 zo dňa 11. apríla 2014 porušené bolo.

2. Základné právo BUILD1NG ERES s.r.o. zakotvené v čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, k porušeniu čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd zaručujúcich rovnosť   pred   zákonom   a   rovnaké   zaobchádzanie   pred   štátnymi   orgánmi,   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/245/2013-24 zo dňa 11. apríla 2014 porušené bolo

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/245/2013-24 zo dňa 11. apríla 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti BUILDING ERES s.r.o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- Eur (slovom jedentisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu

5.   Spoločnosti   BUILDING   ERES   s.r.o.   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia...“II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.... Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...  .   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na to,   aby   jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní. Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach.   Základné   práva   a   slobody   sú   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktorú   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 S/245/2013 z 11. apríla 2014 v podstatnom uviedol:

«Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal postupu podľa ustanovení štvrtej   hlavy   piatej   častí   O.s.p.,   upravujúcej   konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej správy.

Podľa ust. § 250t ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane,, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Podľa ust. § 249 ods. 2 O.s.p., žaloba musí okrem všeobecných náležitosti podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa ust. § 250t ods. 1 a 3 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať u rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Orgán   verejnej   správy,   proti   ktorému   návrh   smeruje,   je   povinný   bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

V danom prípade súd z obsahu predloženého administratívneho spisu zistil, že dňa 22.8.2013 navrhovateľ doručil odporcovi podanie označené ako „Oznámenie skutočnosti“, v   ktorom   správcovi   dane   oznámil,   že   sa   dňa   14.   8.   2013   stal   právnym   nástupcom zanikajúcej spoločnosti E. C... a tým aj platiteľom DPH. Citoval ustanovenie § 4 ods. 6 zákona o DPH   a   v   závere   podania   uviedol   že   si   plnil   uvedenú   povinnosť   a   oznamuje daňovému úradu skutočnosť, na základe, ktorej sa stal platiteľom.

Daňový úrad následne dňa 28. 8. 2013 požiadal Okresný súd Bratislava 1 o zaslanie dokumentov zo spisu obchodného registra, týkajúcich sa k zápisu zo dňa 21.5. 2013, ktorým bola   zrušená   bez   likvidácie   popísaná   spoločnosť   a   rozdelená   na   12   samostatných spoločnosti. Požadoval projekt rozdelenia spísaného vo forme notárskej zápisnice zo dňa 26. 6. 2013. V spise sa nachádzajú daňové priznania pre daň z pridanej hodnoty právneho predchodcu   žalobcu   za   zdaňovacie   obdobie   máj   a   jún   2013,   z   ktorých   vyplýva,   že predmetná spoločnosť nevykázala žiaden zdaniteľný príjem, žiaden majetok. Nachádza sa v ňom   odpis   notárskej   zápisnice   o   projekte   rozdelenia   spoločnosti   E.   C.   a   rozdelení na 12 samostatných spoločností s ručením obmedzeným, v ktorých jediným konateľom je M. Č. Zo spisu vyplýva, že spoločnosť E. C. sa stala platiteľom dane z pridanej hodnoty dnom 22. mája 2013, o čom svedčí úradný záznam zo dňa 14. 6.2013. Prvé osvedčenie o registrácii bolo vydané dňa 14. 6. 2013.

Dňa 3. 9. 2013 Daňový úrad Bratislava vydal oznámenie o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH. Uviedol v ňom dôvody obsiahnuté aj vo vyššie popísanom vyjadrení   k   žalobe.   Poukázal   na   okolnosť,   že   zaniknutá   spoločnosť,   ako   to   vyplýva   aj zo znenia notárskej zápisnice zo dňa 26. 6. 2013, nemala žiaden hmotný ani nehmotný majetok, nevykazovala žiadne konkrétne záväzky a pohľadávky, nezamestnávala žiadnych zamestnancov a z tohto dôvodu dospel k záveru, že zrušenie spoločnosti bez likvidácie bolo iba formálne a malo za cieľ získať u nástupníckych spoločnosti výhodu postavenia platiteľa DPH.   Stanovisko   odporcu   k   oznámeniu   navrhovateľa   zo   dňa   16.   augusta   2013   bolo navrhovateľovi doručené dňa 17. 9. 2013.

Dňa 1. 10. 2013 Krajská prokuratúra Bratislava požiadala Daňový úrad Bratislava o zapožičanie spisu.

V   spise   sa   nenachádza   podanie   navrhovateľa   zo   dňa   21.   9.   2013   označené   ako „Opatrenie   proti   nečinnosti“,   ktoré   mal   doručiť   Finančnému   riaditeľstvo   Slovenskej republiky.   Žalobca   vo   svojom   návrhu   doručenie   predmetného   podania   odporcovi   ani druhostupňovému orgánu nepreukázal.

Podľa ust. § 4 ods. 6 zákona o DPH, platiteľom sa stáva aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá nadobudne v tuzemsku podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu, a to odo dňa nadobudnutia podniku alebo jeho časti. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý, zanikol bez likvidácie a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom. Platiteľom   sa   stáva   aj   zdaniteľná   osoba,   ktorá   dodá   stavbu,   jej   časť   alebo   stavebný pozemok alebo prijme platbu pred ich dodaním, a to tým dňom, ktorý nastane skôr, ak sa z dodania   má   dosiahnuť   obrat   podľa   odseku   1,   okrem   dodania   stavby,   jej   časti   alebo stavebného pozemku, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 38 ods. 1. Títo platitelia sú povinní   oznámiť daňovému   úradu skutočnosť,   na   základe   ktorej   sa stali   platiteľom,   do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne,   najneskôr   do   siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   oznámenia   skutočností,   na ktorej základe sa stal platiteľom.

Zo   znenia   predmetného   ustanovenia   vyplýva   že   platiteľom   DPH   sa   môže   stať právnická osoba, ktorá nadobudne podnik alebo časť podniku platiteľa ako aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie.

Pojem zdaniteľnej osoby a ekonomickej činnosti definuje ustanovenie § 3 ods. 1 a 2 zákona   o   DPH,   podľa   ktorého,   zdaniteľnou   osobou   je   každá   osoba,   ktorá   vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, 1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na   účel   dosahovania   príjmu   z   tohto   majetku;   ak   je   majetok   v   bezpodielovom spoluvlastníctve   manželov,   považuje   sa   jeho   využívanie   na   účel   dosahovania   príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Je   zrejmé   a   vyplýva   to   z   notárskej   zápisnice   zo   dňa   26.6.2013,   že   navrhovateľ nenadobudol   od   svojho   právneho   predchodcu   podnik   alebo   časť   podniku   a   ani   nebol zdaniteľnou   osobou   ku   dňu   svojho   vzniku   a   okamihu,   keď   sa   stal   právnym   nástupcom zaniknutej spoločnosti t. j. ku dnu 14.8.2013. Z uvedeného dôvodu neboli podľa názoru súdu v   zhode   s   názorom   odporcu,   naplnené   zákonné   predpoklady,   aby   sa   stal   navrhovateľ platcom DPH zo zákona (podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH).

Podľa ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa   tohto   zákona alebo   osobitného   predpisu možno len rozhodnutím,   ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 66 daňového poriadku, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán.

Z obsahu podania navrhovateľa zo dňa 16.8.2013 vyplýva, že podľa názoru odporcu sa nejedná o žiadosť v zmysle úpravy § 67 daňového poriadku, a preto odporcovi nevznikla povinnosť vydať formálne rozhodnutie, tak ako sa toho dožadoval navrhovateľ.

Odporca postupoval analogicky v zmysle ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH, podľa ktorého daňový úrad platiteľovi oznamuje skutočnosť, že sa stal platiteľom podľa tohto   ustanovenia,   formou   oznámenia.   Je   zrejmé,   že   odporca   vo   veci   „Oznámenie skutočnosti“   navrhovateľa zo dňa   16.8.2013 konal,   o   čom   svedčí   jeho podanie zo dňa 3. 9. 2013   označené   ako   „Oznámenie   o   nevydaní   osvedčenia   podľa   §   4   ods.   6   zákona o DPH“.   I keď   sa   jedná   o   úkon   odporcu   formou   vydania   neformálneho   rozhodnutia oznámenia, je podľa názoru súdu takýto úkon odporcu preskúmateľný v rámci skúmania zákonnosti postupu žalovaného v súlade s príslušnými ustanoveniami piatej časti, druhej hlavy O.s.p., pretože zasahuje do práv, záujmov a povinností navrhovateľa. Navrhovateľ sa však tohto postupu súdu nedomáhal.

Predpokladom   na   postup   súdu   podľa   štvrtej   hlavy,   piatej   časti   O.s.p.,   je splnenie podmienky,   aby   navrhovateľ   vyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje osobitný predpis. Osobitným predpisom v danom prípade je daňový poriadok (príp. zákon o sťažnostiach) v zmysle ktorého sa navrhovateľ mohol domáhať nápravy a prešetrenia postupu   prvostupňového   orgánu   podľa   §   66   daňového   poriadku.   Navrhovateľ   v   konaní nepreukázal   doručenie   svojho   podania   zo   dňa   21.9.2013,   ktorým   sa   domáhal   vydania osvedčenia   o   registrácii   na   DPH   druhostupňovému   orgánu,   Finančnému   riaditeľstvu Slovenskej republiky.

Z uvedeného vyplýva, že odporca vo veci podania navrhovateľa dňa 16. 8. 2013 konal,   preveroval   si   skutočností   potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci,   podaním   zo   dňa 3. 9. 2013 doručenom navrhovateľovi dňa 17.   9.   2013 zaujal   svoje stanovisko,   objasnil okolnosti, pre ktoré žalobcovi nevydal osvedčenie o registrácii platcu DPH a toto jeho podanie možno považovať za konečné rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 250t ods. 4 O.s.p., súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Súd v danom   prípade   nezistil,   že   by   odporca   porušil svoju povinnosť a   nekonal vo veci   predmetného   oznámenia   navrhovateľa.   Zo   spisu   je   zrejmé,   že   odporca   konal, obstaral si niektoré doklady a na základe nich zaujal stanovisko prezentované oznámením zo dňa 3.9.2013. Z obsahu administratívneho spisu ani z návrhu navrhovateľa nevyplýva, že by boli vo veci zo strany navrhovateľa relevantne využité prípustné prostriedky na nápravu. V predmetnom konaní, podľa štvrtej hlavy, piatej časti O.s.p., nemohol súd skúmať oprávnenosť   námietok   navrhovateľa,   ktorými   vyčítal   odporcovi   nedostatočne   zistený skutkový stav, neumožnenie podávať návrhy a navrhovať dôkazy, nesúčinnosť daňového úradu   s   daňovým   subjektom,   nezákonnosť   vydaného   oznámenia,   pretože   nezákonnosť postupu odporcu v tomto rozsahu mohla byť predmetom súdneho prieskumu len v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O.s.p., pričom navrhovateľ tento postup súdu vylúčil svojim stanoviskom doručeným súdu dňa 3.12.2013.

Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný nebol vo vyššie označenej   veci   nečinný,   vo   veci   žiadosti   žalobcu   konal,   rozhodol   vydaním   oznámenia o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH, navrhovateľ nesplnil podmienku podľa § 250t ods. 1, posledná veta O.s.p. a žaloba je preto nedôvodná. Návrh na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť, súd preto zamietol.

O   trovách   konania   súd   rozhodol   s   prihliadnutím   na   ust.   §   250t   ods.   5   O.s.p. a žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu, pretože nebol v konaní úspešný.»

14. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,   o   aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS   27/2010,   rovnako   aj   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský súd   vo   svojom   napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj svoje úvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   jednoznačne   a   presvedčivým spôsobom   plynú   dôvody,   ktoré   tento   súd   viedli   k zamietnutiu   sťažovateľkinej   žaloby. Krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej   ochrany   (III.   ÚS   78/07,   IV. ÚS 115/03,   III.   ÚS   209/04),   ktorej   sa   sťažovateľka svojím návrhom podaným podľa druhej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhala.

16.   V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   obsiahnutou   v   podanej   sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné ešte pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno   vyvodiť   predovšetkým   z   §   250t   ods.   1   prvej   vety   OSP   a   spočíva   v   možnosti účastníkov   konania   pred   orgánom   verejnej   moci   domáhať   sa   prostredníctvom   žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   pričom   týmto   odstránením nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   sa   vytvoria   predpoklady   aj   na   odstránenie   právnej neistoty   účastníkov   tohto   konania.   Úloha   súdu   v tomto   konaní   spočíva   v   povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

17. V nadväznosti na obsah podanej sťažnosti a jej príloh sa ústavnému súdu žiada poznamenať,   že   procesná   aktivita   sťažovateľky   podľa   § 66   zákona   č.   563/2009   Z.   z. o správe   daní   (daňový   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) spočívajúca v podaní označenom ako „Opatrenie   proti   nečinnosti“   z   21.   septembra   2013   doručenom   Finančnému riaditeľstvu Slovenskej   republiky   ani   nemohla   vyvolať   sťažovateľkou   sledované   účinky   vrátane   jej podania zo 14. októbra 2013 podľa § 250t ods. 1 OSP doručeného krajskému súdu, pretože správca dane vo veci konal, aj keď spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka nestotožnila. Práve tá   samotná   skutočnosť,   že   správca   dane   oznámil   svoje   stanovisko   písomnou   formou sťažovateľke, bola pre meritórne posúdenie jej návrhu na začatie konania podľa § 250t ods. 1   OSP   krajským   súdom   tou   relevantnou   skutočnosťou,   ktorá   opodstatnila   záver krajského súdu o zamietnutí jej podanej žaloby, k čomu krajský súd jasne konštatoval, že „Súd v danom prípade nezistil, že by odporca porušil svoju povinnosť a nekonal vo veci predmetného   oznámenia   navrhovateľa.“.   Naopak,   krajský   súd   poukázal   na   to,   že sťažovateľka sa mala brániť proti postupu správcu dane iným právne účinným spôsobom, a to žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „V predmetnom konaní, podľa štvrtej hlavy, piatej časti O.s.p., nemohol súd skúmať oprávnenosť námietok navrhovateľa, ktorými vyčítal odporcovi nedostatočne zistený skutkový stav, neumožnenie podávať návrhy a navrhovať dôkazy, nesúčinnosť daňového úradu s daňovým subjektom, nezákonnosť vydaného oznámenia, pretože nezákonnosť postupu odporcu v tomto rozsahu mohla byť predmetom súdneho prieskumu len v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O.s.p., pričom navrhovateľ tento postup súdu vylúčil svojím stanoviskom doručeným súdu dňa 3.12.2013.“.

K   tomu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozsudku sp.   zn. 2 Sžo 23/2012   z   30.   januára   2013 už   judikoval „Z   hľadiska   ustálenej   praxe   súdov rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný akt správneho orgánu z hľadiska jeho formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či správny orgán individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ je   príslušný   akt   správneho   orgánu   označený   či   už   „oznámenie“,   alebo   „upozornenie“, alebo „opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby.“.

18.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

19. Ústavný súd teda uzatvára, že námietky sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dospieť k záveru, že by ním mohli byť porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a taktiež právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a sťažovateľka   odvodzovala porušenie ďalších ňou označených základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny len v súvislosti s porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ďalších ňou označených práv.

20.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o   ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014