znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 594/2013-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J. ml., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 29/2012 z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. J. ml.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. J. ml. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 4 Sžo 29/2012 z 27. novembra 2012.

2.   Sťažovateľ   je   v procesnom   postavení   žalobcu   v súdnom   spore   (konaní)   proti žalovanému P., B. (ďalej len „žalovaný“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.   PÚ-11/297-9/1435/14/KUB   z 22. februára 2011   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 S 14/2011. Krajský súd rozsudkom z 20. apríla 2012 sťažovateľovu žalobu zamietol. Najvyšší súd (na odvolanie sťažovateľa) rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 29/2012 z 27. novembra 2012 potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tento skutkový stav:«Podstatou súdneho sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, v ktorom v poslednom stupni rozhodoval práve porušovateľ je rozhodnutie K. P. (ďalej len „K. P.“) o priestupku spis. zn. PO -10/0406-22/9986/Zj zo dňa 14. 12. 2010, ktorým K. P. ako správny orgán uznal sťažovateľa ako fyzickú osobu (ďalej len „FO“) vinným z toho, že spáchal priestupok na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa ust. § 42 ods. 1 písm. f) zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pamiatkového fondu“), účinného k dátumu údajného spáchania tohto priestupku. Za tento priestupok K. P. uložil citovaným rozhodnutím zároveň sťažovateľovi ako FO pokutu vo výške 10.000,- Eur v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) a v zmysle ust. § 42 ods. 2 zákona o ochrane pamiatkového fondu.

Podľa K. P. priestupok na úseku ochrany pamiatkového fondu sťažovateľ ako fyzická osoba mal spôsobiť tým, že pri realizácií stavby „Dvorové časti domov... na... v B.“, v období od 24. 07. 2009 do 21. 08. 2009 (ide o obdobie, kedy K. údajne vykonával kontrolu realizácie   tejto   stavby)   sťažovateľ   ako FO   nedodržal   podmienky   určené   v   záväznom stanovisku   K.   č.   PO-08/880-02/2308/Kr   zo   dňa   25.   03.   2008   v   spojení   so   záväzným stanoviskom PÚ-08/732-8/5014/REJ, MIS zo dňa 08. 07. 2008 a záväzným stanoviskom K. P.   č.   PO-08/880-17/11728   zo   dňa   16.   12.   2008,   ktorým   K.   P.   schválil   projektovú dokumentáciu uvedenej stavby...

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal na odvolacom správnom orgáne, t. j. P., ktorý však svojím rozhodnutím č. k. PÚ-11/297-9/1435/14/KUB zo dňa 22. 02. 2011 rozhodol tak, že predmetné rozhodnutie K. P. potvrdil.

Následne   podal   sťažovateľ   správnu   žalobu   na   Krajský   súd   v   Prešove,   v   ktorej namietal,   že   vyššie   uvedené   rozhodnutia   pamiatkových   úradov   ako   správnych   orgánov ako aj postup týchto orgánov nebol v súlade so Správnym poriadkom, tieto rozhodnutia a postupy vychádzali z nesprávneho právneho ako aj skutkového posúdenia stavu a boli v rozpore s obsahom správneho spisu. Keďže prvostupňový správny súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 S 14/2011 zo dňa 20. 04. 2011 neprihliadol na právnu argumentáciu sťažovateľa a jeho   žalobu   zamietol,   sťažovateľ   bol   nútený   sa   odvolať   na   odvolací   súd,   ktorým   bol v tomto   prípade   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   správny   súd,   teda porušovateľ.   Keďže   ani   porušovateľ   neprihliadol   na   právne   a   skutkové   argumenty sťažovateľa, ktorým preukazuje porušenie svojich práv a zákonov, pričom tento právny stav nezákonnosti a svojvôle správnych orgánov a správnych súdov v postupe a v rozhodovaní je právne neudržateľný, sťažovateľ nemal inú možnosť ako sa s predmetným protiprávnym zásahom do jeho práv a základných slobôd obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky...»

4. Sťažovateľ namietal, že sa v jeho veci konajúce všeobecné súdy (a aj správne orgány) dôsledne nezaoberali troma podstatnými skutkovými problémami, a to:

- „... či mesto B. je pamiatkovou rezerváciou alebo nie“,

- „správne orgány nekonali so správnym subjektom (v zmysle nekonali s pravým subjektom), t. j. s takým subjektom, ktorý by bol v skutočnosti nositeľom zodpovednosti za porušenie tej právnej povinnosti, ktorú mu správne orgány kládli za vinu“,

-   „správne   orgány   vydali   správne   rozhodnutie   č.   PO-10/0406-22/9986ZJ   zo   dňa 14. 12. 2010 na základe nezákonne vykonaného štátneho dohľadu a nezákonných dôkazov.“

5. Sťažovateľ v sťažnosti namietané pochybenia v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu zhrnul takto: „... chyby porušovateľa pri aplikácii a výklade zákona, ktoré spočívali nielen v tom, že porušovateľ sa nedostatočne zaoberal neexistenciou právomoci dotknutých správnych orgánov, že nevidel pochybenie správnych orgánov aspoň v tom, že tieto orgány aplikovali v prípade sťažovateľa nesprávny zákon, navyše na nesprávny subjekt práva, ale aj v   tom,   že   porušovateľ   bez   relevantného   odôvodnenia   akceptoval   rozhodnutie   vydané v správnom   procese   plnom   pochybností   a   nezákonností   (t.   j.   vykonanie   nezákonného dohľadu, bezdôvodné nevykonanie navrhovaných dôkazov – výsluch konateľa spoločnosti P., s. r. o., porušenie zásady ústnosti nariadeného pojednávania, rozhodovanie zaujatým správnym orgánom a pod.).

Celý   rad   pochybení   porušovateľa   je   najmarkantnejší   v   tom,   že   porušovateľ sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými významnými okolnosťami a dôkazmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ vo všeobecnom konaní. Navyše odôvodnenie porušovateľa je natoľko nejasné, nedostatočné, miestami dokonca vágne, že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné.   V   tomto   kontexte   sťažovateľ   teda   dodáva,   že   práve   záver   postupu a rozhodnutia   porušovateľa   je   pre   neho   natoľko   arbitrárny,   že   chcel   mať   zachované minimálne ústavné právo dozvedieť sa o dôvodoch i takéhoto arbitrárneho rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo, ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces bolo porušené.“

6. Sťažovateľ   tvrdí   („má   jednoznačne   za   to“), že   v konaní   na   najvyššom   súde „(aj v konaní pred správnym súdom 1. stupňa a v konaní pre správnymi orgánmi) došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď mu rozhodnutím   a   postupom   porušovateľa   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v kvalitatívne   plnohodnotnej   hmotnoprávnej   i   procesnoprávnej   línii   a   domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., základné právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... sťažovateľa JUDr. J. J. postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu... č. k. 4 Sžo/29/2012 zo dňa 27. 11. 2012 bolo porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... č. k. 4 Sžo/29/2012 zo dňa 27. 11. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- Eur...

4. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov konania...“

8.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   [§   25   ods.   1   zákona Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 3 S 14/2011.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 29/2012 z 27. novembra 2012 (body 1 a 7).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v tom (body 3 až 6), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne vyhodnotili   existujúci   skutkový   stav,   nesprávne   interpretovali   a   aplikovali   na   vec sa vzťahujúce   (aktuálne)   všeobecne   záväzné   právne   predpisy,   v   dôsledku   čoho   potom skutkový stav nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

14.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany ústavnosti.   Táto právomoc spolu   s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 29/2012 z 27. novembra 2012 sú zlučiteľné s   označeným   článkom   ústavy   (resp.   dohovoru).   V súvislosti   s tým   ústavný   súd poznamenáva,   že   (podľa   svojej   konštantnej   judikatúry)   nemá   zásadné   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   na   základe   odvolania   sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 14/2011-72 z 20. apríla 2012, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj súdnom) zisteného   skutkového   stavu   a na neho   nadväzujúcich   právnych   záverov.   Najvyšší   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po   oboznámení   podstaty   prvostupňového   rozsudku uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného k nemu:

„Žalobca v odvolaní uvádza, že odvolaním napádané rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne   odôvodnené   a   nepreskúmateľné,   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci a nie je vecne správne.

Podľa jeho názoru sa súd nevysporiadal s námietkami, ktoré boli uplatnené voči napádanému správnemu rozhodnutiu a tým porušil právo účastníka konania, vyplývajúce z Ústavy SR, na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ďalej žalobca tvrdí, že pre záver o tom, že v danej veci konal ako fyzická osoba – nepodnikateľ   nie   sú   v   správnom   spise   prítomné   žiadne   dôkazy.   Naopak   to,   že   konal ako fyzická osoba – podnikateľ, podľa neho potvrdzuje nielen dodatočné stavebné povolenie Mesta   B.,   č.   ŽP   2009/00875   zo   dňa   22.   1.   2009,   v   ktorom   je   žalobca   –   stavebník identifikovaný   identifikačným   číslom,   ale   aj   vlastné   vyjadrenia   žalobcu   prítomné   v odvolaniach   a   v   doplnení   odvolania,   osobitne   aj   predložená   zmluva   o   dielo   a   územné rozhodnutie.   V   otázke   totožnosti   subjektu   žalobca   navrhoval   vypočuť   svedka   J.   S., štatutárneho   zástupcu   spoločnosti,   čomu   nebolo   vyhovené.   Navyše   poukazuje   na   to, že stavba je určená k podnikateľským účelom a náklady na ňu žalobca ako podnikateľ riadne účtuje ako aj na korešpondenciu s pamiatkovým úradom, kde je žalobca označený miestom svojho podnikania (zo dňa 21. 9. 2009, 23. 3. 2009, 5. 1. 2009, 16. 12. 2008, 5. 12. 2008, 29. 10. 2008, 10. 10. 2008, 4. 6. 2008, 9. 5. 2008).

Žalobca považoval za nutné ďalej poukázať na to, že správny orgán v danej veci v podstate   rozhodol   na   základe   fotografií,   ktoré   boli   zhotovené   nezákonným   spôsobom a teda   nemôžu   mať   silu   dôkazu.   Pracovníčka,   ktorá   ich   mala   zhotoviť   podľa   neho nedisponovala písomným poverením na vykonanie štátneho dohľadu, ktoré je v zmysle § 12 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane pamiatkového fondu nevyhnutným predpokladom na jeho vykonanie   a   o   takomto   úkone   nevykonala   zákonom   predpísaný   záznam   do   stavebného denníka.

V   ďalšom   bode   odvolania   žalobca   zastáva   názor,   že   výrok   rozhodnutia   nespĺňa požiadavku   určitosti,   nezameniteľnosti   a   preskúmateľnosti   rozhodnutia,   ktoré   vyplývajú z § 47   ods.   2   Správneho   poriadku   z   dôvodu   neuvedenia,   akým   konaním   malo   dôjsť k porušeniu   daných   povinností,   ktoré   konkrétne   povinnosti   mali   byť   porušené,   ako   mal priestupca   –   žalobca   naplniť   jednotlivé   stránky   skutkovej   podstaty   prejednávaného priestupku,   ako   konajúci   orgán   dospel   k   záveru,   že   priestupok   sa   stal,   v   čom má prejednávané konanie porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti, ani to, ako malo dôjsť zo strany obvineného k naplneniu objektívnej stránky priestupku podľa § 42 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane pamiatkového fondu.

Žalobca trvá na názore, že v danej veci nebolo preukázané, že pozemok, na ktorom sa realizovala posudzovaná stavba, sa nenachádza v pamiatkovom území alebo ochrannom pásme. Nariadenie zo dňa 11. 6. 1950, ktoré by vyhlasovalo Pamiatkovú rezerváciu B., žiadal v rámci dokazovania zabezpečiť a založiť do spisu, podľa jeho názoru nebolo vydané a preto Mesto B. za pamiatkovú rezerváciu nemožno považovať.

Namietané súdne rozhodnutie   podľa žalobcu neuvádza,   ako súd dospel k záveru o tom, že priestupok bol spáchaný práve žalobcom, keď zo zmluvy o vykonaní stavebného diela ako aj preberacieho protokolu stavby je zrejmé, že žalobca osobne stavebné práce nevykonával,   ale   realizovala ich obchodná   spoločnosť P.,   s.   r.   o.   Žiadny   z vykonaných dôkazov vraj neusvedčuje žalobcu z vykonania čo i len jedného z úkonov, ktoré považuje žalovaný za tie, ktoré odporujú záväzným stanoviskám.

Pokiaľ ide o čas spáchania skutku, žalobca v odvolaní uvádza, že súd nereagoval na výhrady namietajúce nesprávne použitie právnej normy na daný prípad. Súd sa podľa neho nevysporiadal, rovnako ako predtým správne orgány, s vyjadrením žalobcu a tiež zápisom o odovzdaní stavby, z ktorého je viac než zrejmé, že stavba bola ukončená pred 1. 6. 2009.   To   znamená,   že   v   danom   prípade   mal   byť   aplikovaný   zákon o ochrane pamiatkového   fondu   v   znení   účinnom   do   31. 5. 2009   (teda   v   znení   zákona č. 479/2005   Z.   z.),   zákon   č.   208/2009   Z.   z.   nemal   byť   pri   hodnotení   danej   veci a pri skúmaní,   či   došlo   k   spáchaniu   priestupku   aplikovaný.   Z   namietaných   správnych rozhodnutí   podľa názoru žalobcu vyplýva,   že uplatnený bol,   čo svedčí o retroaktívnom uplatňovaní právnej normy.

Súd, podľa žalobcu, nereagoval ani na námietky poukazujúce na nepreskúmateľnosť výroku o uložení sankcie a na rozpor tejto časti správnych rozhodnutí s imperatívom súdnej praxe vymedzeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2001 sp. zn. 7 Sž 23-26/01. Ak by totiž správny orgán správne zistil skutkový stav veci a na vec by uplatňoval správnu právnu normu, teda zákon č. 49/2002 Z. z. účinný do 31. 5. 2009, potom by musel dospieť k záveru, že podľa uvedenej právnej normy bolo možné za priestupok podľa § 42 ods. 1 uložiť pokutu maximálne vo výške 100 000,- Sk (3.319,39 Eur).

Žalovaný   sa   vo   vyjadrení   k   odvolaniu   opäť   rozsiahlym   spôsobom   vysporiadal s námietkami   žalobcu.   Poukazuje   na   to,   že   žalobca   v   odvolaní   neuvádza   žiadne   nové skutočnosti   a   ani   dôvody,   pre   ktoré   by   mal   byť   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove nesprávny a v rozpore so zákonom. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny potvrdil.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší   súd,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v predmetnej veci bol dostatočne zistený skutkový   stav   veci   a   vec   bola   posúdená   vecne   správne.   Odvolací   súd   rozhodol bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   250ja   ods.   2   OSP,   keď   verejné vyhlásenie rozhodnutia vopred oznámil v súlade s § 156 ods. 3 OSP. Odvolací súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu   v Prešove.   Rozsudok   krajského   súdu   sa   podrobne   zaoberá   skutkovými   zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležíte po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu. Podľa § 219 ods. 2 odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že stavebné práce (porušujúce zákon) boli preukázateľne vykonané v časovom intervale medzi dvoma štátnymi dohľadmi, a to od 24. 07. 2009 do 21. 08. 2009 a boli zistené práve výkonom štátneho dohľadu, ktorého zisteniam a záverom nie je dôvod neveriť.

V súlade s ustanovením § 11 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu vykonáva   k.   štátny   dohľad   nad   stavom,   využívaním   a zabezpečovaním   ochrany pamiatkového   fondu   a   archeologických   nálezísk.   Na   základe   uvedeného   vykonala zamestnankyňa   K.   P.   dňa   24.   07.   2009   štátny   dohľad   v Pamiatkovej   rezervácii   B.,   pri ktorom bolo zistené, že na dvorovom objekte za meštiackym domom č... na... v B. prebiehajú stavebné   práce   čo   zaznamenala   v   zázname   z   výkonu   štátneho   dohľadu   č.   PO-09/389- 101/6338/Li   zo   dňa   24. 07.   2009   a   fotograficky   zdokumentovala.   Miestne   zisťovanie   je súčasťou   zistenia   skutkového   stavu   vecí   v   správnom   konaní   a   jeho   fotografická dokumentácia   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   o   správnom   konaní.   Následne   na základe poverenia riaditeľky K. P. zo dňa 20. 08. 2009, bol v súlade s ustanovením § 32 ods. 13 v nadväznosti   na   §   11   ods.   2   písm.   a)   pamiatkového   zákona   dňa   21. 08. 2009 zamestnankyňou   K.   P.   uskutočnený   štátny   dohľad   v priebehu   úpravy   nehnuteľnosti   na dvorových objektoch na... v B. Pri výkone tohto dohľadu boli na stavbe zistené podstatné odchýlky od projektovej dokumentácie, ktorú K. P. odsúhlasil. Z výkonu štátneho dohľadu bol   napísaný záznam č.   PO-09/2452-01/7232/Li   zo   dňa   21.   08.   2009,   bola vyhotovená fotodokumentácia   zisteného   stavu   a do stavebného   denníka   boli   zapísané   odchýlky   od schválenej   projektovej   dokumentácie.   Stavebné   práce   boli   realizované   v rozpore   so záväznými stanoviskami K. P. v období medzi dvoma štátnymi dohľadmi (24. 7. 2009 – 21. 8. 2009). Je zrejmé, že v tomto období už bol účinný zákon č. 208/2009 Z. z. s ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z, o ochrane pamiatkového fondu a preto k. nepochybil, keď   na   priestupok   žalobcu   spáchaný   na   úseku   ochrany   pamiatkového   fondu   aplikoval ustanovenia Zákona o ochrane pamiatkového fondu v znení zákona č. 208/2009 Z. z., a preto vecne správne rozhodol aj o výške uloženej sankcie. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 2 zákona 208/2009 Z. z. „za priestupok podľa ods. 1 môže k. uložiť pokutu až do výšky 200 000   Eur,   K.   pokutu   zvýši   až   na   dvojnásobok,   ak   ide   o kultúrnu   pamiatku,   pamiatkové územie, ochranné pásmo alebo archeologické nálezisko zapísané do Zoznamu svetového dedičstva.“ Mesto B. bolo dňa 30. 11. 2000 zapísané aj do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Odvolací sú poznamenáva, že výška uloženej sankcie je na dolnej hranici možného rozpätia (1 – 200 000 Eur) sankcie a bola dostatočne odôvodnená. Žalobca v žalobe adresovanej Krajskému súdu v Prešove a taktiež v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S/14/2011-72 namietal, že za daný skutok, ktorý správny orgán klasifikoval ako priestupok podľa § 42 ods. 1 písm. f) zákona č. 49/2002 Z. z. o   ochrane   pamiatkového   fondu   v   znení   neskorších   predpisov,   nemal   byť   postihovaný ako fyzická osoba, ale ako fyzická osoba podnikateľ a že správne orgány si bez pochýb neozrejmili, aký subjekt sa mal skutku dopustiť.

K. vo svojom rozhodnutí uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že daný skutok spáchala fyzická osoba a nie fyzická osoba – podnikateľ. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žiadateľom o vydanie záväzného stanoviska k zámeru úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území (výstavby objektov na parcelách č. 910/3 a 909) a ostatných záväzných stanovísk   k   projektovým   dokumentáciám   bol   vždy   ich   vlastník   a   nájomca   JUDr.   J.   J. bytom...   B.   –   fyzická   osoba.   Taktiež   v   niektorých   listoch   JUDr.   J.   síce   uvádza   adresu doručenia „..., B.“, ale neuvádza svoje identifikačné číslo, ktoré by ho charakterizovalo ako podnikateľa.   Všetkými záväznými   stanoviskami boli uložené povinnosti   fyzickej osobe   – JUDr. J. J. bytom... B., ktorý bol povinný pri realizácii týchto stavieb postupovať v súlade s vydanými   záväznými   stanoviskami   a   ich   nedodržaním   sa   dopustil   priestupku   na úseku ochrany pamiatkového fondu. V rozhodnutí tiež K. P. poukázal na skutočnosť, že nie je zrejmé, ako mohlo Mesto B. vydať dodatočné stavebné povolenie pre JUDr. J. J., IČO... ako stavebníka, keď bolo viazané uzatvorenými zmluvami s JUDr. J. ako fyzickou osobou. Táto skutočnosť však pre konanie o priestupku nebola relevantná.

Odvolací   súd   odkazuje   na   dôvody   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorý pri posudzovaní tejto námietky žalobcu vychádzal z účelu § 1 ods. 2 v spojení s § 28 ods. 2 zákona   č.   49/2002   Z.   z,   o   ochrane   pamiatkového   fondu   v   znení   neskorších   predpisov. Na základe   tohto   je   nepochybné,   že   práva   a   povinnosti   na   úseku   pamiatkového   fondu sa týkajú vlastníka nehnuteľnosti – JUDr. J., ml.,... B. (LV č. 7882, kat. úz. B.). Skutočnosť, že správny orgán správne posúdil situáciu, vyplýva aj z korešpondencie medzi správnymi orgánmi a žalobcom, ktorý o vydanie záväzných stanovísk žiadal nie ako fyzická osoba – podnikateľ, ale ako fyzická osoba.

Vyššie   uvedené   závery   potvrdzuje   aj   dikcia   ustanovenia   §   32   ods.   5   zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „pred začatím novej stavby alebo úpravy pozemku alebo stavby, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale sa nachádza v pamiatkovom území, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný vyžiadať   si   rozhodnutie   k.,   a   to   predložením   žiadosti   o   vydanie   rozhodnutia   o   zámere úpravy   nehnuteľnosti   v   pamiatkovom   území.   Ak   vlastník   začne   úpravu   nehnuteľnosti   v pamiatkovom území bez právoplatného rozhodnutia   o zámere úpravy,   k.   začne správne konanie vydaním oznámenia o začatí úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ktoré doručí   vlastníkovi   nehnuteľnosti,   a vyzve   ho,   aby práce   až   do   vydania   rozhodnutia zastavil.“ Z toho jasne vyplýva, že uvedené povinnosti má vlastník nehnuteľností, ktorým je v tomto prípade nie fyzická osoba – podnikateľ JUDr. J. J., ml., IČO..., B., ale JUDr. J. J., ml., B. – fyzická osoba.

Žalobca v podanej žalobe okrem iného uviedol, že záver K. P. o spáchaní priestupku je nesprávny aj z dôvodu, že mesto B. nie je v zmysle dnes platného zákona pamiatkovou rezerváciou, čo vylučuje akúkoľvek kompetenciu pamiatkového úradu vo vzťahu k stavbe domov č... v B., nakoľko uvedené domy nie sú kultúrnou pamiatkou a nenachádzajú sa v pamiatkovom   území   vyhlásenom   zákonným   spôsobom.   Avšak   vláda   Československej republiky na základe návrhu Povereníctva kultúry SR dňa 11. 07. 1950 schválila uznesením č. 303.438/1950 zriadenie Pamiatkovej rezervácie B. V nadväznosti na to vláda Slovenskej republiky   v Nariadení   vlády   Slovenskej   republiky   č.   596/2001   z   13.   12.   2001   o Pamiatkových   rezerváciách   Bardejov,   Bratislava,   Kežmarok,   Levoča,   Prešov,   Spišská Kapitula a Spišská Sobota, podľa § 5 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti nariadila vymedzenie hraníc Pamiatkovej rezervácie B. Toto   nariadenia   nadobudlo   účinnosť   01.   01.   2002.   Pokiaľ   žalobca   tvrdil, že nariadenie 596/2001   zaniklo   súčasne   so   zrušením   zákona   27/1987   Zb.,   konkrétne zákonom č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, treba poukázať na to, že zákon o ochrane pamiatkového fondu vo svojich prechodných ustanoveniach rieši aj tieto prípady a v § 45 ods. 2 stanovuje, že „pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma chránené   podľa   predchádzajúcich   právnych   predpisov   sa   považujú   za   pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa tohto zákona.“ Orgány štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu sú ním viazané. Navyše, Pamiatková rezervácia B. je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 2, z čoho možno vyvodiť, že mesto B. ešte stále je pamiatkovou rezerváciou.

Podľa § 250k ods. 1 OSP a contr. žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho konania neprináleží náhrada trov konania.»

18. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   z 27.   novembra   2012   (v   spojení   so   skutkovými   a právnymi   závermi   vyjadrenými v odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   S 14/2011   z 20.   apríla   2012)   nezistil, že by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do   namietaného rozsudku   najvyššieho   súdu   v súlade   s jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené   a súladné   s požiadavkami   ústavnej ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS   4/94,   II. ÚS   3/97,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší súd námietkami   uvedenými   v   odvolaní   sťažovateľa   (ktoré   sú   v zásade   totožné s argumentáciou   sťažovateľa   v správnom   konaní,   a aj   v   žalobe –   pozri   bod   8)   zaoberal v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   (aj)   v   tomto   konaní   dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,   ktoré stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie   (m. m. IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v správnom konaní a aj v konaní na prvostupňovom súde   zisteného   skutkového   stavu.   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný tieto závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

22.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v medziach   svojej   právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciou   príslušných   ustanovení   zákona   (Občianskeho súdneho poriadku a najmä Zákona o ochrane pamiatkového fondu) je namietaný rozsudok najvyššieho súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a namietaným   porušením   označených   práv,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

23.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013