znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 593/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra 2013 v konaní o sťažnosti J. Š., M., zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r.   o.,   M.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   a   konateľky   JUDr.   S.   T.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 1217/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 1217/2000 p o r u š e n é b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32   Cb   1217/2000 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. S. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., M., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. S. T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 1217/2000 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 32 Cb 1217/2000 sa začalo 30. marca 1999 doručením návrhu S., a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), smerujúceho okrem iných aj proti sťažovateľke ako odporkyni v 3. rade, voči ktorej si navrhovateľ uplatňoval nároky na zaplatenie sumy 3 802,70 € z titulu jej ručenia za splnenie úveru poskytnutého dlžníkovi.

Okresný   súd   vo   veci   prvýkrát   meritórne   rozhodol   rozsudkom   z   12.   júna   2012, t. j. po viac ako trinástich rokoch od podania návrhu.

Sťažovateľka   poukázala   na   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   v   namietanom konaní, na doručovanie jej určených zásielok na nesprávnu adresu, hoci súd mal vedomosť o jej aktuálnej adrese, ako aj na skutočnosť, že „V rámci celého konania okrem doručeného platobného rozkazu sťažovateľka dostala jediné predvolanie na deň 12. 06. 2012 o 12.45 hod. Na uvedený termín pojednávania sťažovateľka vycestovala na OS Košice II. Počas cesty   začal   vlak   meškať,   ale   stále   bolo   všetko   v   časovej   rezerve,   až   do   okamihu   kedy sťažovateľka prichádzala do K. Sťažovateľka telefonovala na informačné centrum asi cca 5 minút pred začatím pojednávania, že vlak meškal, ale že sťažovateľka už je v K. s tým, že príde o čosi neskôr. Bola prepojená k asistentke sudcu, ktorá povedala, že sudca už šiel do pojednávacej   miestnosti,   ale   uvedené   mu   oznámi.   Keď   sťažovateľka   prišla   na   súd, pojednávanie už bolo skončené a nemohla vo veci nič uviesť, hoci predložila potvrdenie o meškaní vlaku.

Na   jediný   nariadený   termín   pojednávania,   ktorý   bol   sťažovateľke   doručený   sa dostavila   s   ospravedlnením,   že   bude   meškať   vlak,   avšak   súd   vo   veci   konal   bez   jej prítomnosti a sťažovateľka nemala možnosť vo veci vypovedať a navrhovať dôkazy, na ktoré poukázala v podanom odpore.“.

Sťažovateľka 1. augusta 2012 podala proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2012 odvolanie.

Sťažovateľka   3.   augusta   2012,   t.   j.   po   meritórnom   rozhodnutí   okresného   súdu rozsudkom   z   12.   júna   2012,   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu predsedovi   okresného   súdu,   ktorá   bola   vybavená   prípisom   okresného   súdu sp. zn. Spr. 133/2012 z 22. augusta 2012, v ktorom sa uvádza: „Po oboznámení so spisom uvádzam, že Vaša sťažnosť na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   je   dôvodná,   v   určitých   časových   úsekoch   došlo   k   prieťahom   v   konaní. V súčasnosti sa vo veci koná, o žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 12. 6. 2012, voči ktorému ste podali odvolanie.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že 22. novembra 2012 podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 24/2013 zo 16. januára 2013 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Následne sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Krajského súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   v   odpovedi   doručenej   sťažovateľke 13. marca 2013 uviedol: „Vec Okresného súdu Košice II sp. zn.   32Cb 1217/2000 bola nášmu súdu doručená na rozhodnutie o odvolaní dňa 24. 10. 2012...“, pričom odvolanie bolo   sťažovateľkou   podané   už   1.   augusta   2012.   Uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Cob 156/2012 z 13. februára 2013 bol rozsudok okresného súdu z 12. júna 2012 zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ďalšia   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podaná   predsedovi   okresného   súdu 26. júla 2013 bola vybavená listom zo 7. augusta 2013, v ktorom predseda okresného súdu konštatoval, že v namietanom konaní nedošlo k prieťahom v konaní.

Okresný súd v namietanom konaní nariadil termín pojednávania na 28. október 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. K uvedeným kritériám   sťažovateľka   uviedla,   že   pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci, „dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci.“. Rovnako   pri   hodnotení   správania   sťažovateľky   podľa   jej   názoru   neexistuje   žiadna významná okolnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na jej ťarchu. Za neospravedlniteľný považuje sťažovateľka postup okresného súdu, ktorý v jej veci nevykonával úkony vedúce k odstráneniu jej právnej neistoty, a jeho rozsudok musel byť krajským súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32Cb/1217/2000 porušil základné právo J. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 1217/2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

III.   J.   Š.   priznáva primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   13   000   €   (slovom trinásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 357,36 € za 2 úkony právnej pomoci... na účet jej právnej zástupkyni... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 593/2013 z 2. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1SprV 912/2013 doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   po   oboznámení   s   predloženou sťažnosťou a so spisom, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, možno konštatovať, že do 22.   8.   2012   došlo   v   určitých   časových   úsekoch   k   prieťahom,   posúdenie   dôvodnosti prieťahov nechávam na zvážení ústavného súdu.

V súčasnosti sa vo veci koná, po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom a jeho doručení účastníkom konania bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. 10. 2013,   ktoré   bolo   za   účelom   doplnenia   dokazovania   a   odstránenia   rozporných   tvrdení odročené na 9. 12. 2013.

Vo veci bola dňa 8. 8. 2012 podaná sťažovateľkou sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sťažnosť bola vybavená listom zo dňa 22. 8. 2012, evidovaným pod Spr.   133/2012,   sťažnosť   bola   uznaná   za   dôvodnú.   Dňa   31.   7.   2013   bola   podaná opakovaná   sťažnosť,   sťažnosť   bola   vybavená   listom   zo   dňa   7.   8.   2013,   evidovaným pod Spr. 135/2013,   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   od   23.   8.   2012   nebola   uznaná za dôvodnú.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že vo veci konajúci zákonný sudca bol dlhodobo práceneschopný v čase od 5. 11. 2012 do 21. 12. 2012.

Zároveň Vám oznamujem, že v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému   súdu   20.   novembra   2013,   v   ktorom   uviedla : „Na   skutkových   a   právnych tvrdeniach   naďalej   zotrvávame   a   to   aj   napriek   vyjadreniu   predsedu   Okresného   súdu Košice II. pána JUDr. A. P. zo dňa 7. 11. 2013, považujeme ústavnú sťažnosť za dôvodnú. K výzve ústavného súdu od upustenia ústneho pojednávania oznamujem, že netrváme na verejnom ústnom pojednávaní senátu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   K   porušeniu sťažovateľkou   označených   práv   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie   pohľadávok   vyplývajúcich   z   uzatvorených   úverových   zmlúv   tvoria   bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   v   zásade   ich   nemožno   považovať za právne ani skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté   konanie.   Ku   skutkovej   a právnej   zložitosti   veci   je potrebné napokon   ešte uviesť, že ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovateľka svojím správaním prispela k doterajšej dĺžke konania tým, že neoznámila konajúcemu súdu zmenu svojho trvalého pobytu, ktorá nastala počas namietaného konania. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako žalovanej v 3.   rade   ústavný   súd   tiež   prihliadol   na   skutočnosť,   že   sa   nezúčastnila   pojednávania konaného 6. marca 2012 (jej neúčasť bola ospravedlnená z dôvodu práceneschopnosti) ani pojednávania   nariadeného   na   12.   jún   2012,   keď   sa   z   dôvodu   meškania   vlaku   nestihla dostaviť na súdom určený čas.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z   hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní sa vyznačoval viacerými dlhými obdobiami úplnej nečinnosti okresného súdu, a sú to predovšetkým obdobia:

- od 28. septembra 1999, keď bolo okresným súdom vydané uznesenie o vyrubení súdneho poplatku žalovanej v 2. rade za podaný odpor, do 2. augusta 2000, keď jej okresný súd zaslal tlačivo – potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, v trvaní takmer 11 mesiacov;

- od 17. októbra 2000, keď okresný súd uznesením rozhodol o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalovanej v 2. rade, do 28. júla 2009, keď vyzval obchodnú spoločnosť E., s. r. o., na podanie návrhu na zámenu účastníkov a predloženie listinných dôkazov preukazujúcich   jej   procesné   nástupníctvo   týkajúce sa   žalovanej pohľadávky, v trvaní 8 a pol roka. V tomto období okresný súd uskutočnil jediný procesný úkon, a to 31. marca 2005 doručoval všetkým účastníkom konania oznámenie o predpokladanom termíne pojednávania v II. polroku 2005, pričom prvé pojednávanie vo veci sa konalo až 6. marca 2012. Tento procesný úkon okresného súdu však nemožno posudzovať ako úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   22/02,   III.   ÚS   103/09)   taktiež uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   v   prípade,   ak jeho činnosť   nesmerovala k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí najmä skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Cob 156/2012 z 13. februára 2013 odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 32 Cb 1217/2000 z 12. júna 2012 zrušil v celom rozsahu z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Postup okresného súdu bol poznačený aj ďalšou nesústredenosťou a neefektívnosťou, keď napriek už 15. júla 1999 zistenej novej adrese trvalého pobytu sťažovateľky v M. jej boli okresným súdom doručované písomnosti z 2. augusta 2000 (potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch), 31. marca 2005 (oznámenie o predpokladanom termíne pojednávania), ako aj zo 7. októbra 2009 (uznesenie o zámene účastníkov konania) na pôvodnú adresu v K.

O nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že vôbec nerozhodoval o sťažovateľkou podanej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za podaný odpor proti platobnému rozkazu doručenej 20. septembra 1999, ani o návrhu   žalobcu   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   na   zámenu   účastníkov   doručenom 26. septembra 2002, ktorým tento navrhoval, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto vstúpila obchodná spoločnosť G., a. s., z dôvodu postúpenia žalovanej pohľadávky. O zámene účastníkov konania rozhodol okresný súd až uznesením zo 7. októbra 2009 na základe v poradí druhého návrhu obchodnej spoločnosti E., s. r. o., ktorej bola žalovaná pohľadávka postúpená obchodnou spoločnosťou G. a. s. (prvý návrh na zámenu účastníkov bol podaný touto spoločnosťou 8. júna 2005).

Ústavný súd uvádza, že obdobie od 24. októbra 2012 do 12. marca 2013 v trvaní takmer 5 mesiacov, počas ktorého sa spis okresného súdu nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní podanom sťažovateľkou, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu.

Pokiaľ predseda súdu uviedol, že „vo veci konajúci zákonný sudca bol dlhodobo práceneschopný v čase od 5. 11. 2012 do 21. 12. 2012.“, v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že   ústavný   súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na uvedenú skutočnosť.

Ústavný   súd   po   posúdení   všetkých   skutočností   dospel   k   názoru,   že okresný   súd svojím postupom v namietanom konaní s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (takmer 14,5   rokov)   bez   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej,   ako   aj   svojou   neefektívnou a nesústredenou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti   v   primeranej   lehote   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   nachádza sťažovateľka domáhajúca sa právoplatného rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov   sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 13 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedla, že má „pocit obrovskej   frustrácie,   pomalým   a   neefektívnym   konaním   súdu   v   predmetnom   konaní. Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená taktiež postupom súdu, ktorý sa obmedzil iba na formálne procesné úkony bez skutočného reálneho riešenia sporu v jeho hmotnoprávnej podstate. V demokratickom právnom štáte nemožno pripustiť takýto postup súdu, pretože tým dochádza k výraznému oslabeniu právnej istoty občanov a ich dôvery v ochranu ich základných ústavných práv zo strany orgánov štátnej moci.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom JUDr. S. T.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 331,12 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013