znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 592/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. N., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. P. K., Ž., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004 a jeho rozsudkom z 26. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. septembra   2012   doručená   sťažnosť   F.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 (ďalej aj „postup a rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004 a jeho rozsudkom z 26. februára 2009 (ďalej aj „postup a rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3   T   6/2004   z 26.   februára   2009   bol   uznaný   vinným   z pokračujúceho   trestného   činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 a iné. Najvyšší súd aj na odvolanie sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 T 8/2011 z 18. apríla 2012 o zmene rozsudku prvostupňového súdu, a to predovšetkým v časti týkajúcej sa uložených trestov a spôsobu ich výkonu, a to aj vo vzťahu k sťažovateľovi. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej k priebehu   trestného   konania vedeného   aj proti   jeho osobe   poukázal   na tieto   podstatné skutočnosti:

„Na Krajskom súde v Žiline... a následne na Najvyššom súde SR... bolo vedené trestné konanie, mimo iného voči mojej osobe a to na podklade obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou v Prešove..., pričom obžaloba je datovaná na deň 25. 05. 2004. Obžaloba bola podaná na základe výsledkov prípravného konania na podklade uznesenia MV SR zo dňa 12. 12. 2001, na základe ktorého mi bolo vznesené obvinenie, ďalej na základe uznesenia MV SR zo dňa 12. 02. 2003, ktoré následne bolo rozšírené pre ďalšie skutky, čo mi bolo oznámené prípisom MV SR zo dňa 19. 11. 2003.

Z uvedeného vyplýva, že odo dňa vznesenia obvinenia do dňa podania obžaloby uplynula doba takmer dva a pol roka, od podania obhajoby do dňa vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa uplynula doba takmer piatich rokov, od ústneho vyhlásenia rozsudku do dňa   doručenia   jeho   písomného   vyhotovenia   uplynula   doba   viac   ako   dva   roky,   od podania odvolania do dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu viac ako 1 rok a 4 mesiace a od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu do dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia takmer 4 mesiace.“

3.   Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   namietaného   porušenia   ním označených základných práv a slobôd rozdelil do dvoch rovín.

3.1   V prvej   rovine   poukázal   na   zdĺhavý/prieťahový   postup   v jeho   trestnej   veci konajúcich súdov, ku ktorému uviedol:

„1.   Dĺžkou   trvania   vyhotovenia   a   doručenia   písomného   vyhotovenia   rozsudku odvolacieho   súdu...   boli   porušené   moje   základné   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Dĺžkou trvania vyhotovenia a doručenia písomného vyhotovenia prvostupňového rozsudku,   ktorý   bol   dňa   26.   02.   2009   vyhlásený   pričom   mne   ako   obžalovanému a sťažovateľovi bol doručený až dňa 26. 04. 2011, teda viac ako dva roky od jeho ústneho vyhlásenia čím boli porušené moje základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

3.   Dĺžkou   trvania   konania   (tak   prvostupňového   ako   aj   odvolacieho),   kedy od vznesenia obvinenia do doručenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu uplynula doba takmer 11 rokov... bolo porušené moje základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

3.2   V druhej   rovine   poukázal   na   viaceré   pochybenia   v postupe   a rozhodovacej činnosti konajúcich súdov, ku ktorým uviedol:

„1.   Nerešpektovaním   práva   na   obhajobu,   spravodlivý   proces   a   na   súdnu   a   inú právnu ochranu, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdmi, kedy jeden z mojich obhajcov...   nebol   riadne   a   včas   informovaný   o   všetkých   úkonoch,   hoci   o   to   písomne požiadal, pričom tento môj obhajca bol odignorovaný tak v prípravnom konaní ako aj v konaní na súde prvého stupňa, keď mu nebola doručovaná obžaloba a ani prvostupňový rozsudok a ďalej neumožnením mne a mojim obhajcom oboznámiť sa so všetkými dôkazmi, ktoré   boli   súčasťou   spisu   a   ďalej   nevykonaním   dôkazov   navrhnutých   v   môj   prospech, konaním súdov a orgánov činných v trestnom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku - zákona č. 141/1961 Zb.... boli porušené moje základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3, 6 Ústavy... aj čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), d) Dohovoru... a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), d) Dohovoru... a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Mojou nezákonnou väzbou, kedy v priebehu prípravného konania som bol vzatý do väzby   pre   skutok,   pre   ktorý   som   následne   nebol   ani   obžalovaný,  ...   boli   porušené ustanovenia 67 TP vtedy platného, čím boli porušené moje základné práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 prvá veta a ods. 3 Ústavy... a podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru...“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa F. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako aj právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c), d) Dohovoru... a rovnako právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. c) Dohovoru... boli postupom Najvyššieho súdu... vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To/8/2011 a Krajského súdu... vo veci sp. zn. 3 T/6/2004 porušené.

2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 To/8/2011 zo dňa 18. 04. 2012 a rozsudok Krajského súdu... vo veci sp. zn. 3 T/6/2004 zo dňa 26. 02. 2009 a vracia vec súdu na ďalšie konanie, pričom zakazuje pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa F. N. v ďalšom konaní a prikazuje ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľa.

3. Sťažovateľovi F. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie...

4. Sťažovateľovi F. N. sa priznáva náhrada trov konania...“

Zároveň   sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   návrh   na   odklad   vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu:

„Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku KS Žilina 3 T/6/2004 v spojení s rozsudkom NS SR 3 To 8/2011 vo vzťahu ku sťažovateľovi a Krajskému   súdu   v   Žiline   ukladá,   aby   sa   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   dočasne   zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia a poškodenému Ing. V. B. ukladá, aby sa dočasne zdržal výkonu oprávnenia mu priznaného právoplatným rozsudkom KS Žilina 3 T/6/2004 v spojení s rozsudkom NS SR 3 To 8/2011.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom tak krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004, ako aj najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 To   8/2011   vrátane postupu   orgánov činných   v trestnom   konaní,   ktorých   spoločným   menovateľom   mala   byť   podľa   názoru sťažovateľa   neprimeraná   celková   dĺžka   konania   v trvaní   spolu   11   rokov.   V sťažnosti uvádza: „Poukazujem na skutočnosť, že dlhodobý stav právnej neistoty, v ktorej som sa dlhodobo   nachádzal,   jednak   pre   dĺžku   konania   (takmer   11   rokov)   a   jednak   preto,   že vyhotovenie písomného prvostupňového rozsudku a jeho následné doručenie trvalo viac ako 2 roky a následné odvolacie konanie trvalo viac ako jeden rok a rovnako z dôvodu, že mi dlhodobo a opakovane bolo upierané právo na obhajobu, mal nepriaznivý vplyv aj na môj zdravotný stav aj na moju psychiku, na moju rodinu ako aj blízke okolie, tak z oblasti súkromného života, ako aj podnikania, ako aj na ich vzťah ku mne, pretože vedené konanie ma pred nimi dlhodobo stavalo do nepriaznivého svetla.

Som presvedčený, že za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia práva   ale   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   prostriedku   na dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa.“

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v   relevantnej   časti   ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a   ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže   v   konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu   spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty nielen obvineného, ale aj poškodeného ako strán v trestnom konaní, sa sleduje konaním   a   rozhodovaním   príslušných   orgánov   v   primeranej   lehote   (III.   ÚS   99/02). Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   strán   v trestnom   konaní neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu o vine,   resp.   nevine   obžalovaného   a na   tento   výrok   nadväzujúcich   ďalších   výrokov nastoľujúcich práva a povinnosti. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v konaní pred súdom, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

13. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

14.   Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. septembra 2012 namietol prieťahy v konaní a postupe tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené, ako sám uvádza v podanej sťažnosti 3. augusta 2012, pričom po tomto dátume už k žiadnemu ďalšiemu postupu všeobecných súdov nedochádza. Inými slovami, v čase keď sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už konanie v merite jeho trestnej veci na označených orgánoch verejnej/súdnej moci právoplatne skončené, z čoho vyplýva   logický   záver,   že   v tomto   čase   už   ku   žiadnym   prieťahom   v trestnom   konaní nedochádzalo.

16.   Zistený   faktický   stav   bol   vo   vzťahu   k obsahu   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru v právoplatne skončených konaniach, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchto práv relevantný   pre   záver   ústavného   súdu,   že sťažnosť   sťažovateľa   je   v tejto   súvislosti neopodstatnená,   čo   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   ústavnom   súde   zakladá   dôvod   na   jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17.   V súvislosti   s polemikou   prednesenou   sťažovateľom   v tom   smere,   že „... rozhodnutie o prieťahoch v konaní podľa zák. č. 757/2004 Z. z. nijakým spôsobom nerieši poskytnutie akéhokoľvek zadosťučinenia pre sťažovateľa za obdobie, kedy prieťahy v konaní   už   trvali   a existovali...,   teda   nerieši   obdobie   od   začiatku   porušovania   práv sťažovateľa do skončenia trvania porušovania týchto práv, rieši len obdobie po rozhodnutí predsedu súdu do budúcna a ani nie tak vo vzťahu k sťažovateľovi ako skôr dovnútra súdu pri   prijímaní   opatrení   voči   konkrétnemu   konajúcemu   sudcovi.   Obdobím   trvania porušovania týchto práv vo vzťahu reparácie smerujúcej k sťažovateľovi a poskytnutím akéhokoľvek zadosťučinenia pre sťažovateľa za toto obdobie sa môže zaoberať výlučne Ústavný   súd   v   konaní   podľa   zákona   č.   38/1993   Z.   z.“, ako   aj   v kontexte   skúmania podmienok,   ktorých   splnenie   je   predpokladom   toho,   aby   ústavný   súd   vôbec   pristúpil k posúdeniu postupu orgánu verejnej moci v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že využil účinný prostriedok nápravy, ktorým mohol   brojiť proti   zdĺhavému,   teda   „prieťahovému“ postupu   súdov   v jeho   trestnej   veci konajúcich súdov. Takýmto prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná predsedovi krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu. Zároveň sťažovateľ v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu disponoval   aj   podobným   účinným   prostriedkom   nápravy   podľa   §   55   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

18. Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

19.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má/mal k dispozícii, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ich ústavný súd nezistil.

20. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu subsidiarity   postupom   sťažovateľa,   by   zakladalo   za   predpokladu,   ak   by   bola   sťažnosť podaná ústavnému súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie ním podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

21. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

22. Ústavný súd ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ smeroval svoje sťažnostné   námietky   voči   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu,   pričom   ten   istý   nárok na ochranu ústavnosti uplatnil aj v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 236/2011, v ktorom bola jeho sťažnosť uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 236/2011-11 zo 16. júna 2011 odmietnutá. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci,   o ktorej   už   raz   rozhodol,   a to   v citovanom   konaní,   v dôsledku   čoho   je   sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti neprípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

23. V závere svojej argumentácie ústavný súd vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v odvolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 To   8/2011   v nadväznosti   na sťažovateľom vytýkané pochybenie spočívajúce v zdĺhavom doručovaní rozhodnutia najvyššieho súdu – „Písomné vyhotovenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 8/ 2011 mi bolo doručené dňa 3. 08. 2012 (tj. takmer 4 mesiace po vyhlásení   uvedeného   rozsudku)   a   teda   až   v   tento   deň   som   sa   mohol   oboznámiť s odôvodnením odvolacieho rozsudku...“, poukazuje na svoje zistenia, z ktorých vyplýva, že spisový   materiál   bol   z najvyššieho   súdu   doručený   krajskému   súdu   29.   júna   2012 a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo obhajcom sťažovateľa Mgr. P. a Mgr. K. doručené 13. júla 2012 a samotnému sťažovateľovi 3. augusta 2012. Najvyšší súd vyhlásil svoje rozhodnutie na verejnom zasadnutí konanom 18. apríla 2012, na ktorom aj prerokoval podané odvolania obžalovanými vrátane sťažovateľa.

24.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

25.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   (bod   23)   a v kontexte   svojej citovanej rozhodovacej činnosti v predošlom období (bod 24) konštatuje, že najvyšší súd nebol počas posudzovaného obdobia absolútne nečinný, ale vykonával procesné úkony a iné úkony administratívneho charakteru smerujúce k úspešnej príprave verejného zasadnutia na prerokovanie   podaných   opravných   prostriedkov,   teda   činnosť   smerujúcu   k odstráneniu stavu   právnej   neistoty,   aj   keď   tento   jeho   postup,   berúc   ako   poslednú   lehotu   doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi, trval celkovo vyše jedného roka, táto lehota nedosahovala takú dĺžku, ktorá by mohla byť aj s prihliadnutím na náročnosť trestnej veci sťažovateľa   a postup   najvyššieho   súdu   spojený   s ustanovovaním   náhradných   obhajcov a komplikácie spojené s písomným predvolávaním strán v trestnom konaní podkladom na vyslovenie   porušenia   označených   práv,   pričom   zohľadnením   uvedených   skutočností   má svoje opodstatnenie. Z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného obdobia ústavný súd   teda   konštatuje,   že   sťažovateľom   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

26. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

27. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcich sa porušenia jeho práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru v spojení s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým rozhodnutím (odvolacieho) najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok je naplnením dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

29. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Keďže   proti   napadnutému   rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení v jeho postupe a rozhodovacej činnosti pri rozhodovaní v merite jeho trestnej veci podať dovolanie (§ 371 Trestného poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam   sťažovateľa   má   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   bola   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   krajského   súdu, priznanie finančného zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012