znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 591/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou, Jarková 89, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 201/2005, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 143/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 198/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. septembra 2014   doručená   sťažnosť   D. K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   Oľgou   Michalíkovou,   Jarková 89,   Prešov,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 201/2005, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 143/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„V mojej právnej veci - o zaplatenie 2 606,69 € vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 201/2005 proti žalovanému:...so sídlom v M. bolo mi, resp. mojej právnej zástupkyni   dňa   15.7.2014   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky o odmietnutí   môjho   dovolania   podaného   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove z 26.1.2012, sp. zn. 5 Co 143/2011-144, ktorým bolo odmietnuté moje odvolanie podané proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove sp. zn. 12C 201/2005-129 zo dňa 15.2.2010 o odmietnutí   môjho   podania   z 29.2.2008,   ktoré   by   podľa   obsahu   mohlo   byť   návrhom na začatie konania, a to s odôvodnením, že som napriek výzve urobenej formou uznesenia vady podania neodstránil a išlo o také nedostatky podania, pre ktoré nebolo možné v konaní pokračovať.

Krajský súd v Prešove uznesením z 26.1.2012 sp. zn. 5 Co 143/2011 moje vyššie uvedené odvolanie podané proti uzneseniu prvostupňového súdu odmietol s odôvodnením, že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   č.   k.   12C/201/2005-119,   ktorým   som   bol   vyzvaný na doplnenie   svojho   podania   z   29.2.2008,   bolo   mi   účinne   doručené   za   použitia   fikcie v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. 31. marca 2010, aj keď som sa o tomto nedozvedel. Takto 15 dňová   lehota   na   podanie   odvolania   začala   plynúť   1.   apríla   2010   a   skončila 15. apríla 2010.   Tým,   že   som   podal   odvolanie   osobne   na   súde   prvého   stupňa   až 1. decembra 2011,   podal   som   ho   údajne   po   uplynutí   odvolacej   lehoty,   a   preto   moje odvolanie súd ako oneskorene podané odmietol.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   som   podal   včas   dovolanie,   ktoré   bolo uvedeným   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   odmietnuté   s   tým,   že   existencia   namietanej procesnej vady, ktorá by zakladala podľa §237 písm. f/ O.s.p. prípustnosť dovolania, nebola zistená a neboli zistené ani iné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a odvolanie nie je prípustné ani podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.... S uvedenými rozhodnutiami súdu nesúhlasím a som toho názoru, že daným postupom a rozhodnutím bol porušený zákon, nakoľko:

Nie je totiž pravdou, že ma prvostupňový súd v zmysle pokynov odvolacieho súdu poučil, akým spôsobom je potrebné odstrániť vady môjho návrhu na odpustenie lehoty na podanie   odvolania   pre   zmeškanie   lehoty   podľa   §   43   ods.   1   O.s.p.,   t.j.   že   mi   táto písomnosť bola doručená za použitia fikcie v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p dňa 31.3.2010 a že som   v stanovenej   lehote   vady   podania/neodstránil,   teda   že   som   v   predmetnom   konaní nereagoval na výzvu súdu. Výzva súdu - uznesenie č. k. 12C/201/2005-119 zo dňa 29.2.2008 mi   v skutočnosti   ani   právne   doručená   nebola.   To   potvrdil   aj   sám   prvostupňový   súd v odvolaním napadnutom uznesení, k čomu však dodal, že podľa § 47 ods. 2 O.s.p. zásielku možno považovať za doručenú dňom jej vrátenia súdu vzhľadom na oznámenie OO PZ Sabinov   zo dňa   10.12.2009.   S   týmto   postupom   a   názorom   súdu   sa   však   absolútne nestotožňujem.   Zotrvávam   na tom,   že zásielka mi   nebola   súdom   doručovaná zákonným postupom v zmysle ust. § 47 ods. 2 O.s.p.

Aj keď som uviedol v podanom dovolaní, že sa stále zdržiavam na adrese svojho trvalého bydliska z dôvodu opatrovania ZŤP manželky, ktorej som bol ÚPSVaR v Prešove ustanovený za opatrovníka, v skutočnosti som v inkriminovanom čase - kedy mi údajne zásielka bola doručovaná, absolvoval lekárske ambulantné vyšetrenia.

Príslušník OO PZ Sabinov sa nemohol v žiadnom prípade uspokojiť s informáciou môjho   suseda   ohľadom   môjho   zdržiavania   sa   na   adrese   môjho   trvalého   bydliska. Informácia suseda nemôže byť pre súd postačujúca táto nebola vôbec pravdivá ani nijak overená.   Taktiež   aj   keď   som   vo   svojich   podaniach   súdu   nenamietal,   že   som   o   uložení zásielky na pošte nebol vyrozumený, čo som zrejme nepovažoval za podstatné, v skutočnosti som takto nebol nijak vyrozumený. Taktiež som nemal vedomosť ani o tom, žeby mi zásielka bola doručovaná OO PZ Sabinov alebo iným zákonným postupom.

Tieto   skutočnosti   som   inak   namietal   aj   v   podanom   odvolaní   proti   uzneseniu prvostupňového súdu č. k. 12C/201/2005-129 zo dňa 15.02.2010, ktoré som podal v lehote 15 dní odo dňa kedy mi toto bolo skutočne doručené. Odvolací súd sa však touto mojou námietkou, resp. jedným z dôvodov fakticky nezaoberal.

Trvám teda s celou rozhodnosťou na tom, že predmetná zásielka prvostupňového súdu mi doručená nijak nebola.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo D. K. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochranu ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 201/2005, Krajského súdu Prešov č.k. 5 Co 143/2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 198/2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5 Co 143/2011 zo dňa 26.1.2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3.   D. K.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred Ústavným súdom SR v sume 284,08 €. ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Oľgy   Michalíkovej   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 2 606,69 €. Okresný súd rozsudkom sp.   zn.   12 C   201/2005   z   11.   decembra   2006   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Predmetný rozsudok okresného súdu bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj obchodnej spoločnosti... (žalovaná, pozn.), a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2007.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 29. februára 2008 označeným ako „Žiadosť o odpustenie lehoty“ namietal, že rozsudok okresného súdu z 11. decembra 2006 nemohol nadobudnúť právoplatnosť, keďže dosiaľ nebol doručený jemu ani jeho právnemu zástupcovi.   Uznesením   sp.   zn.   12   C   201/2005   z   25.   marca   2008   okresný   súd   návrh sťažovateľa   na   odpustenie   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu z 11. decembra 2006 zamietol.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   25.   marca   2008   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 19. augusta 2008 tak, že predmetné uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu z 10. februára 2009 vyzvaný na doplnenie svojho podania z 29. februára 2008. Uvedené uznesenie bolo vzhľadom na oznámenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Sabinov považované za doručené 11. novembra 2009 v súlade s § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Keďže   do   rozhodovania   okresného   súdu   sťažovateľ   svoje podanie nedoplnil a neopravil tak, ako bol vyzvaný v uznesení z 10. februára 2009, okresný súd jeho podanie odmietol uznesením z 15. februára 2010.

Sťažovateľ   napadol   uznesenie   okresného   súdu   z   15.   februára   2010   odvolaním podaným   na   okresnom   súde   1.   decembra   2011,   ktoré   krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 Co 143/2011 z 26. januára 2012 odmietol ako podané po zákonom ustanovenej lehote.   Aj   v prípade   doručovania   uznesenia   okresného   súdu   z   15.   februára   2010   bola zásielka za použitia fikcie v zmysle § 47 ods. 2 OSP považovaná za doručenú, hoci si ju adresát   v skutočnosti   nevyzdvihol.   Predmetné   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2010.

Proti uzneseniu krajského súdu z 26. januára 2012 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 198/2013 z 29. mája 2014 ako procesne neprípustné odmietol.

Podľa sťažovateľa postupom všeobecných súdov v jeho právnej veci nesprávnou aplikáciou ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich právnu fikciu doručenia zásielky určenej do vlastných rúk sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C 201/2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Treba poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie, a to aspoň formálne vzaté (ako o tom bude zmienka ešte v ďalšom), aj využil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajského   súdu   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 26. januára 2012 uviedol:„Odvolací   súd   v   rámci   kompetencií   vyplývajúcich   z   ust.   §   10   ods.   1   O.   s.   p. preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s odvolaním, ktoré bolo podané, zaoberal   sa   najmä   splnením   podmienok   odvolacieho   konania   vo   vzťahu   k   včasnosti podaného opravného prostriedku a zistil, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu bolo doručované D. K. na adresu... do vlastných rúk. Keďže adresát nebol zastihnutý v mieste doručenia, doručovateľka vhodným spôsobom upovedomila adresáta D. K., že mu zásielku príde   doručiť   znovu   dňa   09.03.2010,   keďže   prvý   pokus   doručenia   dňa   08.03.2010   bol neúspešným.

Nový   pokus   doručenia   dňa   09.03.2010   zostal   bezvýsledný,   preto   doručovateľka uložila   zásielku   dňa   09.03.2010   na   poštovom   úrade   a   bol   vyrozumený   adresát,   aby   si písomnosť vyzdvihol. Keďže adresát si v stanovenej lehote písomnosť nevyzdvihol, zásielka bola vrátená prvostupňovému súdu dňa 31.03.2010. V takomto prípade podľa § 47 ods. 2 O. s. p. zákon používa fikciu, že písomnosť bola adresátovi doručená, hoci sa tak nestalo. Teda   deň,   kedy   bola   zásielka   vrátená   Okresnému   súdu   Prešov   dňa   31.03.2010,   je považovaný za deň doručenia tejto zásielky, aj keď sa žalobca o tomto nedozvedel. Preto   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   sa   stalo   dňa   16.04.2010 právoplatné.

Odvolanie, ktoré bolo podané proti tomuto uzneseniu, ktoré si žalobca neprevzal tým, že si ho nevyzdvihol na poštovom úrade a zásielka bola vrátená prvostupňovému súdu a ktoré   odvolanie   bolo   osobne   podané   na   podateľňu   Okresného   súdu   Prešov dňa 01.12.2011, je podané po lehote, ktorú stanovuje ust. § 204 ods. 1 O. s. p., kde je uvedené,   že   odvolanie   sa   podáva   do   15   dní   od   doručenia   rozhodnutia   na   súde, proti rozhodnutiu   ktorého   smeruje.   Keďže   fikcia   doručenia   svedčí   dňa   31.03.2010, odvolanie podané dňa 01.12.2011 je odvolaním podaným po zákonom stanovenej lehote.“

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ nastolil.   Vysvetlil,   ako   dospel   k   záveru   o   tom,   že   vo   veci   sťažovateľa   boli   splnené podmienky pre aplikáciu právnej fikcie doručenia. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa postupom najvyššieho súdu

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval:

„Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Svoje rozhodnutie najvyšší súd vo vzťahu k namietanému pochybeniu všeobecných súdov nižšieho stupňa pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich doručovanie do vlastných rúk, v dôsledku čoho mala byť sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, odôvodnil takto:

„V ustanovení § 237 O.s.p, sú vymenované vady, ktoré sú dôvodom prípustnosti dovolania   smerujúceho   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu.   Dovolací   súd, vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť   vždy   na   tieto   vady   konania   prihliadnuť,   preskúmal prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   tam   uvedených.   Osobitne   sa   zaoberal   námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.

Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.s.p.   treba rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorým   znemožní   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   procesné   predpisy   priznávajú   za   účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

Medzi   práva,   ktoré   procesné   predpisy   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania priznávajú, patrí nepochybne aj právo na preskúmanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia v inštančnom konaní odvolacím súdom na základe včas podaného riadneho opravného prostriedku za predpokladu, že jeho podanie zákon nevylučuje. Treba zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj taký postup, keď odvolací súd odmietne odvolanie ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p., hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

V posudzovanej veci dovolací súd pri skúmaní, či k takejto vade nedošlo, vychádzal z ustanovenia   §   204   ods.   1   O.s.p.,   podľa   ktorého   odvolanie   sa   podáva   do   15   dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, a z ustanovenia § 47 ods.   2   O.s.p.,   v   zmysle   ktorého,   ak   nebol   adresát   písomností,   ktorá   sa   má   doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú v oznámení.   Ak   zostane   i   nový   pokus   o   doručenie   bezvýsledným,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Ako vyplýva z doručenky založenej v spise na č. l. 130, zásielka s uznesením súdu prvého stupňa bola žalobcovi doručovaná poštou na adresu jeho trvalého pobytu najskôr 8. marca   2010.   Keďže   žalobca   nebol   v   uvedený   deň   zastihnutý,   pošta   sa   mu   pokúsila zásielku doručiť znova 9. marca 2010, ktorý pokus zostal taktiež neúspešný. Doručovaná zásielka bola preto v súlade s ustanovením § 47 ods. 2 uložená 9. marca 2010 na pošte, pričom žalobca nenamietal, že by nebol o tom vhodným spôsobom upovedomený. Rovnako nenamietal, žeby sa v čase doručovania v mieste doručenia písomnosti nezdržoval. Práve naopak,   v   dovolaní   uviedol,   že   stále   sa   zdržiava   na   adrese   svojho   trvalého   bydliska z dôvodu opatrovania manželky. Keďže žalobca si nevyzdvihol písomnosť počas jej uloženia na pošte, odvolací súd správne, v súlade s ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p. považoval deň, kedy bola zásielka vrátená súdu,   t.   j.   deň 31.   marec 2010 za deň doručenia.   Zákonná pätnásťdňová   lehota   začala   plynúť   dňom   1.   apríla   2010   a   uplynula   15.   apríla   2010 (štvrtok).   Ak   za   tohto   stavu   žalobca   podal   odvolanie   na   súde   prvého   stupňa   až l. decembra 2011, podal ho aj podľa dovolacieho súdu oneskorene.

So zreteľom na vyššie uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že existencia   namietanej   procesnej   vady,   ktorá   by   zakladala   podľa   §   237   písm.   f/   O.s.p. prípustnosť   dovolania   podaného   žalobcom,   nebola   zistená.   Keďže   nezistil   ani   iné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a dovolanie žalobcu   nie   je   prípustné   ani   podľa   §   239   ods.   1   a   ods.   2   O.s.p.,   jeho   dovolanie   ako neprípustné odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 4 veta prvá O.s.p.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný po skonštatovaní   neexistencie   dovolacích   dôvodov   v   zmysle   §   237   OSP   s   osobitným zameraním   sa   na   sťažovateľovo   tvrdenie,   že   konanie   je postihnuté   vadou   podľa   §   237 písm. f) OSP. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné   s   aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľa v sťažnosti,   v   ktorých   uvádzal,   že   v   čase   doručovania   uznesenia   okresného   súdu z 15. februára 2010 sa z dôvodu ambulantných vyšetrení (8. a 9. marca 2010) nenachádzal v mieste svojho bydliska, ktoré súčasne uvádzal ako adresu na doručovanie písomností, neboli   sťažovateľom   v   dovolacom   konaní   uplatnené,   čo   súčasne   vylučuje   právomoc ústavného   súdu   na   ich   preskúmanie.   Vo   vzťahu   k   podstate   argumentácie   sťažovateľa uvedenej v sťažnosti ústavný súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej „Adresát sa zdržiava v mieste doručenia písomnosti (§ 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)   aj   vtedy,   keď   v   čase   doručenia   zásielky   nie   je   fyzicky   prítomný   v   mieste doručenia.   Stav   zdržiavania   sa   adresáta   v   mieste   doručenia   nenarušuje   taká   jeho neprítomnosť v mieste doručenia, ktorá vyplýva z adresátom zvolenej organizácie bežného pracovného dňa a nezakladá dôvod brániaci mu prevziať alebo vyzdvihnúť doručovanú zásielku. Inými slovami, adresát sa zdržiava v mieste doručenia, ak v čase doručenia nie je na   dovolenke,   liečení,   pracovnej   ceste   a   podobne   mimo   miesta   doručenia.“ (uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   212/2004).   Preukazovanie   neprítomnosti   na   uvádzanej adrese v čase doručovania zásielky len z dôvodu ambulantných vyšetrení za takýto dôvod považované byť nemôže.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014