SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 590/2014-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval prijatú sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpenéhoprimátorom Ing. Jánom Mokošom, právne zastúpeného advokátom JUDr. FrantiškomKomkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo mesta Vysoké Tatry podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Vysoké Tatrytrovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jehoprávneho zástupcu JUDr. Františka Komku, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola8. septembra 2014 doručená sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpenéhoprimátorom Ing. Jánom Mokošom (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavenížalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalejlen ,,okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 14/2006. Okresný súd rozsudkomsp. zn. 18 Cb 14/2006 zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005 do zaplatenia.Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právona náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.3 Cob 22/2009 z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil muvec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdomdoplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkomsp. zn. 18 Cb 14/2006 z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovisumu 2 655,51 € s 13% úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005do 31. decembra 2008, s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009do 30. júna 2009 a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalejsťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej častižalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročneod 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súduprvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkomsp. zn. 3 Cob 2/2012 z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvéhostupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrhžalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej častia zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovitrovy celého konania v sume 16 144,52 €.
Na podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 2/2012z 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiťna ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišnýmskutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základeprehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.
Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súduvo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietola zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené tietopodmienky:
1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,
2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,právnických osôb alebo štátu,
3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS307/2012 z 12. februára 2013 vyplýva, že judikatúra ústavného súdu „zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je aj účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.
Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“.
Totožné právne závery, podľa ktorých rešpektovanie kritérií spočívajúcichv povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkanýchv mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu, ako ajz hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, podľa sťažovateľa vyplývajú aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 179/2013z 15. júla 2013, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 6/2009z 27. novembra 2009.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v jeho právnej veci napadnutým uznesenímabsolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotnéhonajvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdusp. zn. I. ÚS 343/2010, podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdusa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavujedefinitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byťvšeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd rozsudokkrajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatiemožnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týkala„predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že žalobca nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník konania nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol podať podľa ust. § 237 písm. f) OSP a § 238 ods. 1 OSP.
Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom do právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Mesta Vysoké Tatry zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 zo dňa 30. 6. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 zo dňa 30. 6. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania Mestu Vysoké Tatry, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Františkovi Komkovi, Prešov, Hlavná 27... vo výške 340,90 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2014 z 1. októbra 2014 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konaniev senáte zloženom z Petra Brňáka (predseda senátu), Marianny Mochnáčovej (sudkyňa)a Milana Ľalíka (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinnéhood 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení Marianna Mochnáčová(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vecprerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedenév záhlaví tohto nálezu.
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.KP 3/2014 (Nobs 79/2014) doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2014, v ktorom saokrem iného uvádza, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré prijal senát najvyššieho súdu jednohlasne, obsahuje relevantné dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu z 13. novembra 2012. Na týchto dôvodoch, a to porušenie § 213 ods. 3 O. s. p. tým, že odvolací súd nezopakoval dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O. s. p., čím sa v konaní vyskytla vada podľa § 237 písm. f/ O. s. p., najvyšší súd naďalej zotrváva a má za to, že takáto procesná vada nepochybne zakladá odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Uvedená vada predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože ide o procesnú vadu, ktorej odstránenie musí vykonať zo zákona samotný dovolací súd, a to s dôrazom na výskyt procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné, čo nastalo v danom prípade.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi napadnutým uznesením dovolacieho súdu z 30. júna 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 5MObdo/3/2013 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.
Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5MObdo/3/2013 a jeho uznesením z 30. júna 2014, k porušeniu sťažovateľom namietaných práv, nedošlo.“.
K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcuzaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2014, v ktoromuviedol:
«Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti podpísanej predsedníčkou Najvyššieho súdu SR zaujíma stanovisko, ktorým prakticky iba obhajuje svoje rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 5MObdo 3/2013, a to bez toho, aby sa čo i len v najmenšom zaoberal obsahom a dôvodmi, ktoré sťažovateľ (právny zástupca sťažovateľa má zrejmena mysli, že „sťažovateľ uviedol...“, pozn.) vo svojej písomnej ústavnej sťažnosti.
Podstata sťažovateľovej argumentácie spočíva v spochybnení prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom SR, ako aj v spochybnení meritórnych záverov Najvyššieho súdu SR v ním vydanom rozhodnutí.
Z viacerých nálezov Ústavného súdu SR, ako aj pléna Ústavného súdu SR (III. ÚS 307/2012-63, III. ÚS 179/2013-43, II. ÚS 185/2009, PL. ÚS 57/1999) jednoznačne vyplýva, že judikatúra Ústavného súdu SR zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.
Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.
Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy, pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy SR), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/1995 z 10.9.1996 sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom ministrov Rady Európy v roku 1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa týka oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým možnosťou účastníkov konania podať proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny opravný prostriedok.
Požiadavku na využití riadnych a prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov samotným účastníkom možno odôvodniť aj zásadou (princípom) „Vigilantibus iura scripta sunt“ (Práva patria bdelým, alebo Nech si každý stráži svoje práva, alebo Zákony sú písané pre bdelých).
Ústavnú súladnosť vyššie uvedeného výkladu a aplikáciu ust. § 243e ods. 1 OSP konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 391/2009.
V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR rozhodovali aj iné senáty Najvyššieho súdu SR, o čom svedčia ich jednotlivé rozhodnutia, uznesenia sp. zn. 5MCdo 6/2009, 6MCdo 1/2012.
Aj z rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo 185/2006, ktoré sa ako prvé výslovne a otvorene zaoberá záväznosťou judikatúry v rozhodovacej praxi súdov vyplýva,... „ak bol v určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy všeobecných súdov vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné.“ Vyplýva to z postavenia Najvyššieho súdu SR, ktorý ex lége sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť súdnej judikatúry erga omnes).
Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2010 vyplýva: „Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania. Nerešpektovanie predchádzajúceho nálezu ústavného súdu spôsobuje, že sa konanie pred všeobecnými súdmi ďalej a zbytočne predlžuje.“
Treba mať za to, že v prejednávanej veci Najvyšší súd SR v dovolacom konaní pri prejednávaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, o ktorom v dovolacom konaní svojim uznesením sp. zn. 5 MObdo 3/2013 zo dňa 30.6.2014, zrušil rozsudok Krajského súdu Prešov z 13.11.2012, sp. zn. 3Cob 2/2012-538 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, sa neriadil a výslovne nerešpektoval záväznosť judikatúry Ústavného súdu SR a ani záväznosť súdnej judikatúry, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spojenú so základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Je taktiež nepochybné, že Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora SR i napriek tomu, že neboli splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy. Dovolateľ v rámci svojej ochrany nevyužil iné právne prostriedky, ktoré mu zákon umožňoval a ktoré spočívali v možnosti podať riadne dovolanie v zmysle ust. § 238 ods. 1 OSP.
V právnom štáte by malo byť samozrejmé a najmä žiadúce, že všeobecné súdy v rámci danej súdnej sústavy budú striktne a konzistentne dodržiavať právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, v nálezoch Ústavného súdu SR, lebo len tak sa zabezpečí právna istota, ochrany dôvery občanov v platné právo a predvídateľnosť súdneho rozhodovania v obdobných veciach.
Súdna judikatúra zodpovedá súčasnej sofistikovanej koncepcii záväznej sily precedentu ako súčasti širšieho kontinua normatívneho pôsobenia judikatúry aj v kontinentálnom právnom systéme.
Ako to aj z poznámky R NS SR 2Cdo 281/2005 (uverejneného v časopise ZSP 4/2006, str. 135) vyplýva, treba už len dúfať, že Najvyšší súd SR a všetky všeobecné súdy sa budú držať tejto zásady aj pri riešení iných prípadov. Prevažná väčšina slovenských sudcov sa totiž doteraz vníma len ako neomylný ochranca objektívneho práva na úkor práv subjektívnych, čo je stále fenomén totalitného štátu. Preto pokiaľ sudcovia nepresvedčia verejnosť prostredníctvom jednotlivo rozhodovaných vecí, že sú tu skutočne na to, aby spravodlivo chránili subjektívne práva fyzických a právnických osôb, a to aj pred štátom samotným, ktorý prípadne prostredníctvom neústavných zákonov alebo podzákonných právnych predpisov narušuje spravodlivosť, len veľmi ťažko získajú renomé svojich kolegov v ostatných štátoch EÚ.»
Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tri právne úkonyv celkovej výške 511,34 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna základe písomne podaných stanovísk účastníkov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014, ktorým tento súd na základemimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom zrušil rozsudok krajskéhosúdu, ktorým bol rozsudok súdu I. stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný naplnenie žalobcovi, zmenený a súčasne potvrdený v zamietavej časti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavykonštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pretonie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, atď.). Osvojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možnouvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutéuznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľnýmspôsobom zdôvodnil.
Ústavný súd preto preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolorozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. V jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:„Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Podľa ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Z obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. 1. 515) je zrejmé, že predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal zmluvu o dielo, v súvislosti s ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda senátu v súvislosti s § 213 ods. 2 O. s. p. poučil strany o tom, že bude aplikovať ust. § 508 a § 558 Obchodného zákonníka a § 40 Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní z 13. novembra 2012 (č. l. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré boli súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného. Následne súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd uviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy o dielo, ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že na základe obsahu uvedených zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle § 120 a nasl. O. s. p.
Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. § 215 a § 216 O. s. p. Podanie správy o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého stupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide o povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p. Za dôkaz nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja.
V danom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, príp. doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľaspočíva v tvrdenej arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým v rámcikonania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súduako odvolacieho súdu z dôvodu zistenia vady majúcej za následok odňatie možnostiúčastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, teda z dôvodu, ktorý zakladalprípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkom konania,ktorý nebol v konaní vyčerpaný. Podanie riadneho dovolania bolo v danom prípadepodporené aj skutočnosťou, že išlo o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, teda bolsplnený základný procesný predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 238 ods. 1OSP. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa sťažovateľa neprípustným spôsobomzasiahol do právoplatne skončeného konania prekračujúc tak účel a zmysel mimoriadnehodovolania, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosťa spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníkakonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súduzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžadujeochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátua túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémutorozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243e ods. 2 OSP mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výrokusúdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím aleboosoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.
Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatnérozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutievo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 243g OSP mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátorna dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primeraneustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovujeniečo iné.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že judikatúra ústavného súdu vo vzťahu k inštitútumimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nie je úplne jednotná. Možnokonštatovať, že vo väčšine svojich rozhodnutí sa ústavný súd priklonil k záveru, že podaniemimoriadneho dovolania je podmienené vyčerpaním iných dostupných právnychprostriedkov nápravy pochybení súdnych rozhodnutí vytýkaných v mimoriadnom dovolaní(I. ÚS 136/06, III. ÚS 268/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 19/08, IV. ÚS 200/09, II. ÚS 391/09,II. ÚS 280/2010, II. ÚS 185/09, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 307/2012, PL. ÚS 57/99).
V nadväznosti na už uvedené I. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahuk niektorým sťažnostiam namietajúcim nesprávny postup a rozhodnutie najvyššieho súduv otázke posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátorajednotlivé senáty ústavného súdu založili svoje rozhodnutia (konkrétne ide o nálezsp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009, uznesenia sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára2012, II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010 a II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012, pozn.)na právnom názore, podľa ktorého je generálny prokurátor oprávnený napadnúťmimoriadnym dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie súdu, proti ktorému žiadenz účastníkov konania nepodal prípustný (riadny alebo mimoriadny) opravný prostriedok.
V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súdzároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou bolaaplikácia ustanovenia § 243e ods. 1 OSP, bolo vydané zjednocujúce stanoviskoobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísknajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomtoznení:
„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.
Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégianajvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).
Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených rozhodnutiach jednotlivýchsenátov ústavného súdu a stanovisku občianskoprávneho kolégia I. senát ústavného súdukonštatoval, že sú v zásade rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť I. senát ústavnéhosúdu vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva, ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatnéhoa záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorýchna základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnetniektorého z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného súdnehorozhodnutia [napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005,č. 68029/01, bod 33; Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok z 23. 9. 2008, č. 4828/04,bod 22; Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, č. 40663/98, bod 47 bod 49],̶za súčasného zdôraznenia princípu právnej istoty dospel k záveru, že mimoriadne dovolanieako mimoriadny opravný prostriedok dostupný výlučne generálnemu prokurátorovi jeprípustné len vo výnimočných prípadoch, pokiaľ účastník konania neúspešne využilzákonom dovolené právne prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránenýchzáujmov alebo také právne prostriedky nemal k dispozícii.
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacoučinnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného užv rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenieodchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylnýchprávnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavnéhosúdu.
Keďže I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospelk odchylnému právnemu názoru, ako je vyjadrený v už uvedených rozhodnutiachjednotlivých senátov ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnomsúde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátovústavného súdu. Plénum ústavného súdu návrh I. senátu ústavného súdu prerokovaloa uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 prijalo zjednocujúce stanoviskov tomto znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravnéhoprostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosťv civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolenýchriadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konaniak dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
V zmysle tretej vety § 6 zákona o ústavnom súde je senát ústavného súdu v ďalšomkonaní viazaný zjednocujúcim stanoviskom vyjadreným v predmetnom uznesení plénaústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade názorom uvedeným v uznesenísp. zn.PLz. ÚS 3/2015 zo 18. marca 2015. Aplikujúc uvedené ustanovenie zákonao ústavnom súde na vec sťažovateľa ústavný súd v zhode so svojím zjednocujúcimstanoviskom dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavnekonformný výklad § 243e OSP, keď na základe mimoriadneho dovolania podanéhogenerálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutieodvolacieho súdu, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sámúčastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutímporušujúcim zákon. Ústavný súd dodáva, že z predložených listinných dokumentov,vyjadrení sťažovateľa ani najvyššieho súdu nevyplynuli žiadne objektíve prekážky, ktoré byvyužitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali.
V tomto prípade je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keďpožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťoua predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že jedným zo základných princípov právneho štátu jeprincíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitútprávoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snahapresadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného vobčianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutiaje legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia,ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričomtieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.
Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súdzrušil rozsudok krajského súdu len z dôvodu, pre ktorý mohol sám žalobca podať dovolanie,sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonnéhoustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), čím porušil základné právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu boloporušené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, bolo potrebnézároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúťo jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Ústavný súd pri priznanínáhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďžeišlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za tri úkony právnejslužby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniunajvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 €, čo spolu s režijným paušálomtrikrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €, ktorú bolo potrebnézvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.Priznaná úhrada trov konania tak predstavuje sumu 511,34 €, čo zodpovedá sume uplatnenejprávnym zástupcom sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinnýzaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §149 OSP; bod 3 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015