znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 590/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   prijatú   sťažnosť   mesta   Vysoké   Tatry,   Starý   Smokovec   1,   zastúpenéhoprimátorom   Ing.   Jánom   Mokošom,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr. FrantiškomKomkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   mesta   Vysoké   Tatry   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   M   Obdo   3/2013z 30. júna 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   M   Obdo   3/2013z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť mestu Vysoké Tatrytrovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jehoprávneho   zástupcu   JUDr.   Františka   Komku,   Hlavná   27,   Prešov,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola8. septembra 2014 doručená sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpenéhoprimátorom Ing. Jánom Mokošom (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavenížalovaného   v   právnej   veci   obchodnej   spoločnosti (ďalej   len   „žalobca“)o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalejlen  ,,okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   18   Cb   14/2006.   Okresný   súd   rozsudkomsp. zn. 18 Cb 14/2006 zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005 do zaplatenia.Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právona náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.3 Cob 22/2009 z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil muvec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdomdoplnil   dokazovanie   v   naznačenom   smere   a   vo   veci   opakovane   rozhodol   rozsudkomsp. zn. 18 Cb 14/2006 z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovisumu   2 655,51   €   s   13%   úrokom   z   omeškania   ročne   od   26.   októbra   2005do 31. decembra 2008, s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009do 30. júna 2009 a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalejsťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej častižalobu   zamietol   a   v časti   o   zaplatenie   3 319,39   s 13 %   úrokom   z   omeškania   ročneod 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súduprvého   stupňa   napadli   odvolaním   obaja   účastníci   konania.   Krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 3 Cob 2/2012 z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvéhostupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrhžalobcu   zamietol.   Súčasne   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   zamietajúcej   častia zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovitrovy celého konania v sume 16 144,52 €.

Na   podnet   žalobcu   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   2/2012z 13. novembra   2012   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiťna   ďalšie   konanie   z   dôvodu,   že   je   neprípustné,   aby   krajský   súd   dospel   k   odlišnýmskutkovým   zisteniam   vedúcim   k   záveru   o   neodôvodnenosti   žaloby   len   na   základeprehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.

Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súduvo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietola zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené tietopodmienky:

1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,

2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,právnických osôb alebo štátu,

3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS307/2012 z 12. februára 2013 vyplýva, že judikatúra ústavného súdu „zastáva stabilne názor,   že   mimoriadne   dovolanie   predstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho rozhodnutia   vyjadreného   jeho   právoplatnosťou.   Podstatou   tejto   výnimky   je   aj   účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.

Jedným   z   týchto   kritérií   je   povinnosť   vyčerpať   iné   dostupné   právne   prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“.

Totožné   právne   závery,   podľa   ktorých   rešpektovanie   kritérií   spočívajúcichv povinnosti   vyčerpať   iné   dostupné   právne   prostriedky   nápravy   pochybení   vytýkanýchv mimoriadnom   dovolaní   je   nevyhnutné   z   hľadiska   princípov   právneho   štátu,   ako   ajz hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, podľa sťažovateľa vyplývajú aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 179/2013z   15.   júla   2013,   ako   aj   z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   M   Cdo   6/2009z 27. novembra 2009.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v jeho právnej veci napadnutým uznesenímabsolútne   nerešpektoval   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   judikatúru   samotnéhonajvyššieho   súdu.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   nález   ústavného   súdusp. zn. I. ÚS 343/2010, podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdusa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavujedefinitívne   riešenie   ústavnoprávnych   otázok   v   konkrétnej   veci,   a   preto   musí   byťvšeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd rozsudokkrajského   súdu   zrušil   v   dôsledku   zistenia   procesnej   vady   majúcej   za   následok   odňatiemožnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týkala„predovšetkým   neprípustnosti   podania   mimoriadneho   dovolania   z   dôvodu,   že   žalobca nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník konania nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol podať podľa ust. § 237 písm. f) OSP a § 238 ods. 1 OSP.

Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý v rámci   konania o   mimoriadnom dovolaní generálneho   prokurátora   zrušením   rozsudku KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca od   právoplatnosti   rozsudku   Krajského   súdu   Prešov),   zasiahol   neprípustným   spôsobom do právoplatne   skončeného   konania   prekračujúc   účel   a   zmysel   ústavných   limitov ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mesta Vysoké Tatry zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 zo dňa 30. 6. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 zo dňa 30. 6. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania Mestu Vysoké Tatry, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Františkovi Komkovi, Prešov, Hlavná 27... vo výške 340,90 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2014 z 1. októbra 2014 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konaniev senáte zloženom z Petra Brňáka (predseda senátu), Marianny Mochnáčovej (sudkyňa)a Milana Ľalíka (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinnéhood 1.   marca   2015   I.   senát   ústavného   súdu   rozhoduje   v   zložení   Marianna   Mochnáčová(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vecprerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedenév záhlaví tohto nálezu.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.KP 3/2014 (Nobs 79/2014) doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2014, v ktorom saokrem iného uvádza, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré prijal senát najvyššieho súdu jednohlasne, obsahuje relevantné dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu z 13. novembra 2012. Na týchto dôvodoch, a to porušenie § 213 ods. 3 O. s. p. tým, že odvolací súd nezopakoval dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O. s. p., čím sa v konaní vyskytla vada podľa § 237 písm. f/ O. s. p., najvyšší súd naďalej zotrváva a má za to, že takáto procesná vada nepochybne zakladá odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Uvedená vada predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože ide o procesnú vadu, ktorej odstránenie musí vykonať zo zákona samotný dovolací súd, a to s dôrazom na výskyt procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné, čo nastalo v danom prípade.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým uznesením dovolacieho súdu z 30. júna 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 5MObdo/3/2013 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Najvyšší   súd   má   za   to,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5MObdo/3/2013   a   jeho   uznesením   z   30.   júna   2014,   k   porušeniu sťažovateľom namietaných práv, nedošlo.“.

K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcuzaujal   stanovisko   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   24.   novembra   2014,   v   ktoromuviedol:

«Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti podpísanej predsedníčkou Najvyššieho súdu SR zaujíma stanovisko, ktorým prakticky iba obhajuje svoje rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 5MObdo 3/2013, a to bez toho, aby sa čo i len v najmenšom zaoberal obsahom a dôvodmi, ktoré sťažovateľ (právny zástupca sťažovateľa má zrejmena mysli, že „sťažovateľ uviedol...“, pozn.) vo svojej písomnej ústavnej sťažnosti.

Podstata   sťažovateľovej   argumentácie   spočíva   v   spochybnení   prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom SR, ako aj v spochybnení meritórnych záverov Najvyššieho súdu SR v ním vydanom rozhodnutí.

Z   viacerých   nálezov   Ústavného   súdu   SR,   ako   aj   pléna   Ústavného   súdu   SR (III. ÚS 307/2012-63, III. ÚS 179/2013-43, II. ÚS 185/2009, PL. ÚS 57/1999) jednoznačne vyplýva, že judikatúra Ústavného súdu SR zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým   je   jeho   výnimočné   použitie   s   cieľom   presadiť   vecnú   správnosť   a   spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.

Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.

Jedným   z   týchto   kritérií   je   povinnosť   vyčerpať   iné   dostupné   právne   prostriedky nápravy, pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.

Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy   SR),   ako   aj   z   hľadiska   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   Ústavy   SR)   a   práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/1995 z 10.9.1996 sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom ministrov Rady Európy v roku 1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa týka oprávnení generálnych prokurátorov. Tento   cieľ   sa   napĺňa   predovšetkým   možnosťou   účastníkov   konania   podať   proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny opravný prostriedok.

Požiadavku na využití riadnych a prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov samotným účastníkom možno odôvodniť aj zásadou (princípom) „Vigilantibus iura scripta sunt“ (Práva patria bdelým, alebo Nech si každý stráži svoje práva, alebo Zákony sú písané pre bdelých).

Ústavnú súladnosť vyššie uvedeného výkladu a aplikáciu ust. § 243e ods. 1 OSP konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 391/2009.

V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR rozhodovali aj iné senáty Najvyššieho súdu   SR,   o   čom   svedčia   ich   jednotlivé   rozhodnutia,   uznesenia   sp.   zn.   5MCdo   6/2009, 6MCdo 1/2012.

Aj z rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo 185/2006, ktoré sa ako prvé výslovne a otvorene zaoberá záväznosťou judikatúry v rozhodovacej praxi súdov vyplýva,... „ak bol v určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy všeobecných   súdov   vrátane   samotného   Najvyššieho   súdu   SR,   povinné   pri   svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné.“ Vyplýva to z postavenia Najvyššieho súdu SR, ktorý ex lége sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť súdnej judikatúry erga omnes).

Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2010 vyplýva: „Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a   preto   musí   byť   všeobecným   súdom   rešpektovaný   a   verne   vykonaný   v   ďalšom   štádiu konania.   Nerešpektovanie   predchádzajúceho   nálezu   ústavného   súdu   spôsobuje,   že   sa konanie pred všeobecnými súdmi ďalej a zbytočne predlžuje.“

Treba mať za to,   že v prejednávanej veci Najvyšší súd SR v dovolacom konaní pri prejednávaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, o ktorom v dovolacom konaní   svojim   uznesením   sp.   zn.   5   MObdo   3/2013   zo   dňa   30.6.2014,   zrušil   rozsudok Krajského súdu Prešov z 13.11.2012, sp. zn. 3Cob 2/2012-538 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, sa neriadil a výslovne nerešpektoval záväznosť judikatúry Ústavného súdu SR a ani záväznosť súdnej judikatúry, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spojenú so základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Je   taktiež   nepochybné,   že   Najvyšší   súd   SR   rozhodol   o   mimoriadnom   dovolaní Generálneho prokurátora SR i napriek tomu, že neboli splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy. Dovolateľ v rámci svojej ochrany nevyužil iné právne prostriedky, ktoré mu zákon umožňoval a ktoré spočívali v možnosti podať riadne dovolanie v zmysle ust. § 238 ods. 1 OSP.

V   právnom   štáte   by   malo   byť   samozrejmé   a   najmä   žiadúce,   že   všeobecné   súdy v rámci   danej   súdnej   sústavy   budú   striktne   a   konzistentne   dodržiavať   právne   názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, v nálezoch Ústavného súdu SR, lebo len tak sa zabezpečí právna istota, ochrany dôvery občanov v platné právo a predvídateľnosť súdneho rozhodovania v obdobných veciach.

Súdna   judikatúra   zodpovedá   súčasnej   sofistikovanej   koncepcii   záväznej   sily precedentu   ako   súčasti   širšieho   kontinua   normatívneho   pôsobenia   judikatúry   aj v kontinentálnom právnom systéme.

Ako to aj z poznámky R NS SR 2Cdo 281/2005 (uverejneného v časopise ZSP 4/2006, str. 135) vyplýva, treba už len dúfať, že Najvyšší súd SR a všetky všeobecné súdy sa budú držať tejto zásady aj pri riešení iných prípadov. Prevažná väčšina slovenských sudcov sa totiž   doteraz   vníma   len   ako   neomylný   ochranca   objektívneho   práva   na   úkor   práv subjektívnych, čo je stále fenomén totalitného štátu. Preto pokiaľ sudcovia nepresvedčia verejnosť prostredníctvom jednotlivo rozhodovaných vecí, že sú tu skutočne na to, aby spravodlivo chránili subjektívne práva fyzických a právnických osôb, a to aj pred štátom samotným,   ktorý   prípadne   prostredníctvom   neústavných   zákonov   alebo   podzákonných právnych predpisov narušuje spravodlivosť, len veľmi ťažko získajú renomé svojich kolegov v ostatných štátoch EÚ.»

Sťažovateľ   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   právne   úkonyv celkovej výške 511,34 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna základe písomne podaných stanovísk účastníkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014, ktorým tento súd na základemimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom zrušil rozsudok krajskéhosúdu, ktorým bol rozsudok súdu I. stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný naplnenie žalobcovi, zmenený a súčasne potvrdený v zamietavej časti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavykonštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pretonie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, atď.). Osvojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možnouvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnutéuznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľnýmspôsobom zdôvodnil.

Ústavný súd preto preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolorozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. V jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:„Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci   sa   zákonu   alebo   inému   všeobecne   záväznému   právnemu   predpisu,   ktorý   má za následok   znemožnenie   realizácie   procesných   práv   účastníka   občianskeho   súdneho konania.

Podľa ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   po   predložení   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove na rozhodnutie   o   odvolaní   žalovaného   a   žalobcu,   nariadil   Krajský   súd   v   Prešove pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. 1. 515) je zrejmé, že predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal zmluvu o   dielo,   v súvislosti   s   ktorou   položil   stranám   niekoľko   otázok.   Následne   predseda senátu v súvislosti s § 213 ods. 2 O. s. p. poučil strany o tom, že bude aplikovať ust. § 508 a § 558 Obchodného zákonníka a § 40 Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu na vyjadrenie   sa   k použitiu   uvedených   ustanovení.   Zo   zápisnice   o   pojednávaní z 13. novembra 2012 (č. l. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré boli súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného. Následne súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd uviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy o dielo, ktorá   na   odvolacom   pojednávaní   bola   prečítaná   a   na   základe   takto   vykonaného dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že na základe obsahu uvedených zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle § 120 a nasl. O. s. p.

Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. § 215 a § 216 O. s. p. Podanie správy o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého stupňa,   nemožno   považovať   za   doplnenie   alebo   zopakovanie   dokazovania,   keďže   ide o povinnosť,   ktorá   vyplýva   odvolaciemu   súdu   z   ustanovenia   §   215   O. s. p.   Za   dôkaz nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja.

V danom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, príp. doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľaspočíva v tvrdenej arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým v rámcikonania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súduako   odvolacieho   súdu   z   dôvodu   zistenia   vady   majúcej   za   následok   odňatie   možnostiúčastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, teda z dôvodu, ktorý zakladalprípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkom konania,ktorý   nebol   v   konaní   vyčerpaný.   Podanie   riadneho   dovolania   bolo   v   danom   prípadepodporené aj skutočnosťou, že išlo o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, teda bolsplnený základný procesný predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 238 ods. 1OSP. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa sťažovateľa neprípustným spôsobomzasiahol do právoplatne skončeného konania prekračujúc tak účel a zmysel mimoriadnehodovolania,   ktorým   je   jeho   výnimočné   použitie   s   cieľom   presadiť   vecnú   správnosťa spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníkakonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súduzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžadujeochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátua túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémutorozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243e ods. 2 OSP mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výrokusúdneho rozhodnutia, ktoré účastník   konania, osoba dotknutá týmto   rozhodnutím aleboosoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatnérozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutievo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa   §   243g   OSP   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny   prokurátorna dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   platia   primeraneustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovujeniečo iné.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľa   z   vlastnejrozhodovacej   činnosti   zistil,   že   judikatúra   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   inštitútumimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   nie   je   úplne   jednotná.   Možnokonštatovať, že vo väčšine svojich rozhodnutí sa ústavný súd priklonil k záveru, že podaniemimoriadneho   dovolania   je   podmienené   vyčerpaním   iných   dostupných   právnychprostriedkov nápravy pochybení súdnych rozhodnutí vytýkaných v mimoriadnom dovolaní(I. ÚS 136/06, III. ÚS 268/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 19/08, IV. ÚS 200/09, II. ÚS 391/09,II. ÚS 280/2010, II. ÚS 185/09, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 307/2012, PL. ÚS 57/99).

V nadväznosti na už uvedené I. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahuk niektorým sťažnostiam namietajúcim nesprávny postup a rozhodnutie najvyššieho súduv otázke   posúdenia   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátorajednotlivé   senáty   ústavného   súdu   založili   svoje   rozhodnutia   (konkrétne   ide   o   nálezsp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009, uznesenia sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára2012, II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010 a II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012, pozn.)na právnom   názore,   podľa   ktorého   je   generálny   prokurátor   oprávnený   napadnúťmimoriadnym   dovolaním   aj   také   právoplatné   rozhodnutie   súdu,   proti   ktorému   žiadenz účastníkov konania nepodal prípustný (riadny alebo mimoriadny) opravný prostriedok.

V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súdzároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou bolaaplikácia   ustanovenia   §   243e   ods.   1   OSP,   bolo   vydané   zjednocujúce   stanoviskoobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísknajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomtoznení:

„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.

Mimoriadnym   dovolaním   v   zmysle   ustanovenia   §   243e   O. s. p.   môže   generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“

Napriek   uvedenému   zjednocovaciemu   stanovisku   občianskoprávneho   kolégianajvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).

Konfrontujúc   právne   názory   vyjadrené   v   označených   rozhodnutiach   jednotlivýchsenátov ústavného súdu a stanovisku občianskoprávneho kolégia I. senát ústavného súdukonštatoval, že sú v zásade rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť I. senát ústavnéhosúdu vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdupre ľudské   práva,   ktorý   opakovane   vyslovil,   že   v   dôsledku   zrušenia   právoplatnéhoa záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorýchna základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnetniektorého   z účastníkov   konania,   došlo   k   zrušeniu   právoplatného   a   záväzného   súdnehorozhodnutia [napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005,č. 68029/01, bod 33; Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok z 23. 9. 2008, č. 4828/04,bod 22; Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, č. 40663/98, bod 47   bod 49],̶za súčasného zdôraznenia princípu právnej istoty dospel k záveru, že mimoriadne dovolanieako   mimoriadny   opravný   prostriedok   dostupný   výlučne   generálnemu   prokurátorovi   jeprípustné   len   vo   výnimočných   prípadoch,   pokiaľ   účastník   konania   neúspešne   využilzákonom   dovolené   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   právom   chránenýchzáujmov alebo také právne prostriedky nemal k dispozícii.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacoučinnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného užv rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenieodchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylnýchprávnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavnéhosúdu.

Keďže I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospelk   odchylnému   právnemu   názoru,   ako   je   vyjadrený   v   už   uvedených   rozhodnutiachjednotlivých senátov ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnomsúde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátovústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   návrh   I.   senátu   ústavného   súdu   prerokovaloa uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 prijalo zjednocujúce stanoviskov tomto   znení:   „Rešpektujúc   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená   právoplatnýmrozhodnutím,   zohľadňujúc   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky,   ako   i   výnimočnosť   mimoriadneho   dovolania   ako   mimoriadneho   opravnéhoprostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosťv civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolenýchriadnych,   ako   aj   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   mal   účastník   konaniak dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

V zmysle tretej vety § 6 zákona o ústavnom súde je senát ústavného súdu v ďalšomkonaní   viazaný   zjednocujúcim   stanoviskom   vyjadreným   v   predmetnom   uznesení   plénaústavného   súdu,   t. j.   v   posudzovanom   prípade   názorom   uvedeným   v   uznesenísp. zn.PLz. ÚS   3/2015   zo   18.   marca   2015.   Aplikujúc   uvedené   ustanovenie   zákonao ústavnom   súde   na   vec   sťažovateľa   ústavný   súd   v   zhode   so   svojím   zjednocujúcimstanoviskom dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavnekonformný   výklad   § 243e   OSP,   keď   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podanéhogenerálnym   prokurátorom   podrobil   prieskumu   postup   a   právoplatné   rozhodnutieodvolacieho   súdu,   ktoré   zrušil,   nezohľadňujúc   skutočnosť,   že   v   danej   veci   mohol   sámúčastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237písm.   f)   OSP]   dosiahnuť   nápravu,   resp.   zvrátenie   stavu   založeného   rozhodnutímporušujúcim   zákon.   Ústavný   súd   dodáva,   že   z predložených   listinných   dokumentov,vyjadrení sťažovateľa ani najvyššieho súdu nevyplynuli žiadne objektíve prekážky, ktoré byvyužitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali.

V tomto prípade   je   potrebné rešpektovať zásadu   „vigilantibus iura   scripta   sunt“,ktorá zdôrazňuje   vlastné   pričinenie   účastníkov   konania   o   ochranu   svojich   práv,   keďpožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťoua predvídavosťou,   teda   dôsledne   sledovali   svoje   subjektívne   práva   a   robili   také   kroky,v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že jedným zo základných princípov právneho štátu jeprincíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitútprávoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snahapresadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného vobčianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutiaje legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia,ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričomtieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.

Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súdzrušil rozsudok krajského súdu len z dôvodu, pre ktorý mohol sám žalobca podať dovolanie,sa   najvyšší   súd   odchýlil   od   ústavne   súladného   výkladu   aplikovaného   zákonnéhoustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), čím porušil základné právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu boloporušené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, bolo potrebnézároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúťo jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Ústavný súd pri priznanínáhrady   trov   právneho   zastúpenia   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďžeišlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za tri úkony právnejslužby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a   stanovisko   k   vyjadreniunajvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 €, čo spolu s režijným paušálomtrikrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €, ktorú bolo potrebnézvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.Priznaná úhrada trov konania tak predstavuje sumu 511,34 €, čo zodpovedá sume uplatnenejprávnym zástupcom sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinnýzaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §149 OSP; bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015