znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 590/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. P. H., I., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 21 C 162/2007 z 22. júna 2010, rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 8 Co 382/2010 z 30. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 211/2011 z 26. júla 2012, ako aj postupom   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone trestu (ďalej len „ÚVTOS Ilava“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   P.   H.,   I.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 ods.   1 a 2, čl. 20 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn. 21 C 162/2007   z 22.   júna 2010   (ďalej   len   „rozsudok   okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 382/2010   z 30. novembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 211/2011 z 26.   júla   2012   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“),   ako   aj   postupom   Slovenskej republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“), a ministerstvom spravodlivosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vo februári 2006 ako odsúdený umiestnený na výkon trestu odňatia slobody do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „ÚVTOS Leopoldov“). Rozsudok, ktorým bol sťažovateľ odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie, nadobudol právoplatnosť v novembri 2007. V tom istom mesiaci 23. novembra 2007 bol sťažovateľ preložený na výkon trestu do ÚVTOS Ilava, čím došlo k porušeniu jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože jeho najbližší rodinní príslušníci (...) žijú v obci Ž., ktorá je od L. vzdialená asi 20 km, pričom od I. je vzdialená asi 127 km.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v zmysle platnej legislatívy môže uložený trest vykonávať len v dvoch ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, a to v Leopoldove a v Ilave, a ako odsúdenému mu patrí právo na návštevu jeho blízkych jedenkrát do mesiaca v trvaní minimálne dvoch hodín.

Vzhľadom na to, že maloletého školopovinného syna sťažovateľa môže na návštevu sťažovateľa   priviesť   za   ním   len   jeho   otec,   ktorý   je   starší   dôchodca   so   zdravotnými problémami   a   nízkym   príjmom,   návštevy   syna   sťažovateľa   nie   je   možné   realizovať v ÚVTOS Ilava častejšie ako raz za tri mesiace. Cestovanie na návštevy za sťažovateľom je navyše pre jeho otca v dôsledku jeho zdravotných problémov a s ohľadom na vzdialenosť Ilavy od miesta jeho trvalého bydliska veľmi náročné, a preto dochádza aj k obmedzeniu návštev syna sťažovateľa, ktoré sú úzko prepojené na možnosti a schopnosti jeho otca. Keďže ÚVTOS Leopoldov je vzdialený od miesta pobytu jeho blízkych len asi 20 km, sťažovateľ mal počas pobytu v ňom návštevy realizované každý mesiac okrem prípadov, keď k ich vykonaniu nedošlo v dôsledku objektívnych príčin (pohreb člena rodiny, choroba a pod.), avšak v ÚVTOS Ilava má návštevy realizované len raz za tri mesiace.

Taktiež stanovenie návštev v ÚVTOS na pracovný deň a čas školského vyučovania sťažovateľ považuje za ďalšiu prekážku, pre ktorú sa jeho školopovinný syn nemôže s ním stretnúť,   pretože   by každý   mesiac vymeškal osem   vyučovacích   hodín.   Pritom   návštevy v ÚVTOS Leopoldov sú stanovené na sobotu, t. j. na deň pracovného a školského voľna.

Podľa   sťažovateľa   neexistuje   žiaden   objektívny   dôvod,   pre   ktorý   by   nemohol vykonávať svoj trest v ÚVTOS Leopoldov, pretože tento ústav spĺňa podmienky na výkon trestu doživotne odsúdených, čoho dôkazom je aj to, že v ňom vykonáva trest viac ako 20 odsúdených, ktorým bol uložený trest doživotia.

Sťažovateľ bol 23. novembra 2007 eskortovaný z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava. Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky počas tejto eskorty odcudzili, resp. stratili a poškodili časť sťažovateľovho majetku, a tým došlo k porušeniu jeho práva na ochranu majetku.

Následne sťažovateľ z dôvodu porušovania jeho práva na súkromný a rodinný život a ochranu majetku zo strany „väzenských orgánov“ inicioval konanie na okresnom súde evidované pod sp. zn. 21 C l62/2007, v ktorom sa proti odporcovi – Slovenskej republike, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti – domáhal upustenia a zdržania sa zásahov do jeho práv, ako aj zaplatenia majetkovej a nemajetkovej ujmy. Okresný súd rozsudkom z 22. júna 2010 jeho žalobu vo veci samej zamietol. Krajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 30. novembra 2010, ktorým rozsudok z 22. júna 2010 potvrdil.

Proti rozsudku z 30. novembra 2010 podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie odvolávajúc   sa   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike. Najvyšší súd uznesením z 26. júla 2012 jeho dovolanie odmietol.

Zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ takto odôvodnil: «Svoju sťažnosť na Ústavný súd SR zo dňa 15. 09. 2012 podanú dňa 04. 10. 2012 podávam spolu s týmto doplnením ústavnej sťažnosti z toho dôvodu, že o ochrane mnou označených základných práv nerozhoduje iný súd. Pri uplatnení ochrany mojich základných práv som vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na ich ochranu poskytujú (Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I.   č.   k.   21   C/162/2007   zo   dňa   22. 06.   2010, právoplatný dňa 09. 02. 2011, Rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co/382/2010 zo dňa   30.   11.   2010,   právoplatný   dňa   09.   02.   2011   a   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 4Cdo/211/2011 zo dňa 26. 07. 2012, právoplatné dňa 07. 09. 2012). Tým som splnil podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Zákonom ustanovenú dvojmesačnú lehotu v zmysle § 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z..., na podanie sťažnosti som dodržal. Uznesenie Najvyššieho súdu   SR   sp.   zn.   4Cdo/211/2011   zo   dňa   26.   07.   2012   nadobudlo   právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07. 09. 2012 a ja som svoju sťažnosť zo dňa 15. 09. 2012 doručenú Ústavnému súdu SR dňa 04. 10. 2012 podal v zákonom stanovenej lehote. Ústavný súd SR moju sťažnosť vybavil podľa § 23a zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z... tak, že podanie žiadateľa odložil sp. zn. Rvp 13014/2012 zo dňa 21. 11. 2012. Avšak podľa ustálenej praxe ústavného súdu lehota sa považuje za zachovanú aj vtedy ak osoba, ktorej sťažnosť bola odložená, odstráni nedostatky svojho podania.

V   tejto   súvislosti   dávam   do   pozornosti,   že   predsedníčka   Ústavného   súdu   SR   mi svojim listom vyhotoveným v Košiciach dňa 18. 12. 2012 (spr. 1305/2011, Sž 30/2011) dala na vedomie, že „Vaše podanie z 15. 09. 2012 považujem za vybavené v súlade so zákonom o ústavnom súde. Odloženie podania podľa § 23a zák. Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z... nebráni jeho autorovi, aby sa v uvedenej veci obrátil na Ústavný súd SR znova. Podrobnejšie   informácie   o   postupe   a   podmienkach   podávania   sťažnosti   nájdete v dokumente Sprievodca pri podávaní sťažnosti, ktorý Vám zasielam v prílohe.“ Uvedená skutočnosť potvrdená samotnou predsedníčkou Ústavného súdu SR taktiež potvrdzuje, že moja ústavná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote.»

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok   nápravy čl. 13 dohovoru sťažovateľ uviedol, že všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní   v jeho veci   s ním nekonali osobne,   ale vypočuli   ho len   cez dožiadaný Okresný súd Piešťany, nevykonali v konaní ním navrhované dôkazy (výsluchy svedkov jeho príbuzných), ktorých výpovede boli podľa neho podstatným dôkazom, ktorým by sa objasnili   subjektívne   i objektívne   skutočnosti   (existencia   zdravotných   problémov   u   otca sťažovateľa,   ako   aj   osobné,   ekonomické   a   finančné   pomery   jeho   príbuzných,   školská dochádzka   jeho   syna   a   synovca   a   pod.),   pre   ktoré   jeho   príbuzní   nevyužívali   možnosti návštev   sťažovateľa,   ako   aj   to,   či   im   v   návštevách   nebolo   bránené.   V   konaní   pred všeobecnými   súdmi   taktiež   neboli   zistené   všetky   prekážky,   ktoré   bránili   sťažovateľovi vykonávať jeho právo na návštevy, a ich príčina. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnom konaní neboli zistené všetky relevantné skutočnosti potrebné na spravodlivé rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16, čl. 12 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na ochranu pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním podľa čl. 3 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 14 dohovoru malo dôjsť tým, že ministerstvo spravodlivosti   a   všeobecné   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   vo   veci   sťažovateľovi   ako odsúdenému svojím postupom a rozhodnutiami zabránili riadne a účinne realizovať jeho právo na návštevu príbuzných z už spomínaných dôvodov. Sťažovateľ vo svojich podaniach opakovane poukazoval,   že   ochranu   jeho práv   je možné   zabezpečiť   jeho   premiestnením do ÚVTOS Leopoldov, avšak všetky jeho podnety boli odmietnuté. Už uvedené skutočnosti považuje   za   dôkaz   toho,   že   je   systematicky   porušované   jeho   právo   na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako aj na rovnaké zaobchádzanie (zákaz diskriminácie). Po premiestnení   do   ÚVTOS   Ilava   sťažovateľ   stratil   možnosť   realizovať   svoje   právo na návštevy   príbuzných   v zákonom   stanovenom   intervale jedenkrát do   mesiaca   v trvaní minimálne   dvoch   hodín   vzhľadom   na   už   spomínané   skutočnosti.   V   dôsledku   toho,   je sťažovateľ   oproti   iným   odsúdeným   znevýhodnený   a   nezaobchádza   sa   s   ním   rovnakým spôsobom.   Odsúdení   na   doživotie,   ktorí   sú   umiestnení   vo   väznici   v   Leopoldove   majú možnosť prijímať návštevy aj v sobotu, t. j. v deň pracovného a školského voľna. Podľa sťažovateľa   uvedené   rozhodnutia   všeobecných   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní v predmetnej veci a postup ministerstva spravodlivosti mu spôsobujú „duševné a citové utrpenie a stres z toho, že sa pretrhávajú vzájomné väzby“ medzi ním a jeho príbuznými, a preto   ich   možno   označiť   ako   neľudské,   ponižujúce   a spôsobujúce   nedôstojné zaobchádzanie.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že pri prevoze z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava v novembri 2007 mu boli odcudzené,   resp.   stratené   a   poškodené   jeho   osobné   veci.   Všeobecné   súdy   rozhodujúce v jeho veci skonštatovali, že k ujme na jeho právach nemohlo dôjsť, pretože pri eskorte sa veci odsúdených nespisujú.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade sa dalo zabrániť poškodeniu, strate, zničeniu alebo odcudzeniu   jeho   vecí   tým,   že   by   štát   zabezpečil   pri   eskorte   spísanie   všetkých   jemu odobratých vecí, ich stav a pod.   Skutočnosť,   že sa takýmto spôsobom pri jeho eskorte nepostupovalo, znamená, že štát si prostredníctvom svojich orgánov nepočínal tak, ako mu to ukladá generálna klauzula ustanovená v § 415 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ   požiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 €, ktorú odôvodnil tým, že mu bola spôsobená majetková i nemajetková ujma, a to tým, že pociťuje poníženie, duševné a citové utrpenie, stres a obavy, pretože nemôže byť v pravidelnom   kontakte   so   svojimi   rodinnými   príbuznými a   má   obavy   o   ich   vzájomné väzby. Taktiež pociťuje ujmu aj v dôsledku toho, že mu nebolo umožnené účinne brániť jeho základné práva a slobody pred vnútroštátnymi súdmi a orgánmi štátu. Neustále je v neistote   a   pociťuje   krivdu,   pretože   iní   v   obdobných   prípadoch   majú   reálnu   možnosť realizovať svoje základné práva a s ním sa nezaobchádza rovnakým zákonným spôsobom.

Sťažovateľ   následne   ústavný   súd   požiadal,   aby   vyslovil,   že   jeho   základné   práva podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 dohovoru boli rozsudkom z 22. júna 2010, rozsudkom z 30. novembra 2010   a   uznesením   z   26.   júla   2012,   ako   aj   postupom   Slovenskej   republiky,   zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, a ministerstvom spravodlivosti, porušené, rozsudok z 22. júna 2010   a   rozsudok   z   30.   novembra   2010   a   uznesenie   z   26.   júla   2012   zruší   a   vec   vráti okresnému   súdu   na   ďalšie   prerokovanie,   prizná   mu   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 274,94 €.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 dohovoru rozsudkom z 22. júna 2010, rozsudkom z 30. novembra 2010 a uznesením z 26. júla 2012, ako   aj   postupom   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   ministerstvom   spravodlivosti, a ministerstvom spravodlivosti. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že jeho premiestnením z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava došlo k obmedzeniu jeho   práva   na   návštevy,   keďže   jeho   príbuzní   ho   z   objektívnych   i   subjektívnych   príčin v ÚVTOS Leopoldov nemôžu navštevovať v zákonom povolených intervaloch návštev, ako aj   tým,   že   počas   uvedeného   premiestňovania   došlo   k   strate   jeho   osobných   vecí.   Súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a   rozhodli na základe nesprávnych právnych záverov.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom z 22. júna 2010

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   201   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku z 22. júna 2010 mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie ako účinný prostriedok ochrany jeho práv, preto právomocou poskytnúť ochranu označeným   právam sťažovateľa   vyplývajúcim   z   ústavy   a dohovoru   disponoval odvolací súd, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom z 30. novembra 2010 a 26. júla 2012 a postupom ministerstva spravodlivosti

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia zachovania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu poukázal na svoje podanie z 15. septembra 2012 doručené ústavnému súdu 4. októbra 2012, t. j. pred podaním jeho sťažnosti, ktoré boli ústavným súdom odložené v zmysle § 23a zákona o ústavnom súde.

O odložení uvedeného podania bol sťažovateľ ústavným súdom upovedomený listom zo 4. decembra 2012. Sťažovateľ bol pri rozhodovaní o jeho predchádzajúcich podaniach ústavným súdom opakovane niekoľkokrát podrobne poučený o zákonných náležitostiach sťažnosti. Doplnenie sťažnosti z 30. augusta 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 2. septembra 2013, nemá žiadny vplyv na plynutie lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   podaná   na   poštovú   prepravu 30. augusta 2013 (doručená ústavnému súdu 2. septembra 2013) bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku z 30. novembra 2010 (právoplatným 9. februára 2011) i právoplatnosti uznesenia z 26. júla 2012 (právoplatným 7.   septembra   2012),   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   ním   označených   práv,   ako   aj po uplynutí   uvedenej   lehoty   od   namietaného   zásahu   spočívajúceho   v   premiestnení sťažovateľa z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava (v novembri 2007).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Záver

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013