znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 59/2011-13Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. J., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., Advokátska kancelária, N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa   čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno sp.   zn.   9 C 149/2008   zo   7. októbra 2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn. 5 Co 283/2009 z 8. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 19. novembra 2010 doručená sťažnosť I. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie v sťažnosti označených   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1,   2   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 149/2008 z 7. októbra 2009 (ďalej len   „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 283/2009 z 8. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti proti PhDr. E. R., CSc. (ďalej len „žalovaná“), ktorá ako súdna znalkyňa   pre   odbor   zdravotníctvo,   odvetvie   klinická   psychológia   a poradenská   činnosť vyhotovila znalecký posudok   vo veci úpravy styku sťažovateľa s jeho maloletou dcérou. Sťažovateľ   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   tvrdil,   že   žalovaná   vypracovaním nepravdivého znaleckého posudku zasiahla do jeho osobnostných práv, a v merite veci sa preto   domáhal   ospravedlnenia,   určenia   nepravdivosti   konkrétnych   výrokov   znaleckého posudku a napokon žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa na   náhradu trov konania.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol odvolací   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v celom rozsahu potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi napadnutých rozsudkov, považuje ich za nedostatočne odôvodnené a svojvoľné. Sťažovateľ v sťažnosti osobitne poukazuje na, podľa jeho   názoru,   abritrárny   záver   okresného   súdu   o nedostatku   právomoci   vo   veci   konať a rozhodnúť. K tomu sťažovateľ v podstatnom uvádza: „Poukazujem na to, že pokiaľ bol súd názoru,   že   je   daný   nedostatok   právomoci   vo   veci   konať   a rozhodnúť,   potom   bolo   jeho povinnosťou konanie bez prejednania veci zastaviť a nie rozsudkom žalobu zamietnuť.... Záver   súdu   o tom,   že   iba   v trestnom   konaní   je   možné   skúmať   pravdivosť   tvrdení   v ZP (znaleckom posudku, pozn.) nemá oporu v žiadnom zákone. Podľa OSP súdy vykonávajú dokazovanie, podľa § 80 OSP sa môžem domáhať určenia uplatnených nárokov, podľa § 13 ods.   3)   OZ   výšku   náhrady   nemajetkovej   ujmy   určí   súd.   Napokon   tu   poukazujem   na ustanovenie § 373 Tr. Zák. podľa ktorého je ohováranie trestným činom, nič však dotknutej osobe   nebráni   bez   podania   trestného   oznámenia   domáhať   sa   ochrany   osobnosti   podľa Občianskeho zákonníka a podať návrh podľa OSP.“

5. Sťažovateľ okrem už uvedeného vytýka súdu prvého stupňa aj to, že nevykonal dôkazy, vykonanie ktorých navrhol a ktoré by preukázali ním uvedené tvrdenia. Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza: „Súd nepožiadal ministra spravodlivosti SR o zbavenie mlčanlivosti žalovanej napriek tomu, že som to na pojednávaní dňa 13. 05. 2009 navrhol a uspokojil sa s tým, že prítomná právna zástupkyňa žalovanej uviedla že tak vie, že žalovaná vypovedať bude. Následne na pojednávaní dňa 16. 09. 2009 žalovaná na väčšinu otázok neodpovedala s odvolaním sa na mlčanlivosť. Súd týmto postupom neumožnil zistenie, ako dospela k záveru, že moja dcéra bola sexuálne zneužívaná a kým. Iba výsluchom žalovanej by bolo možné objasniť mnohé súvislosti a dôvody vypracovania ZP v znení, ktoré ma poškodzuje. Súd však tomuto zabránil.

Okresný súd a aj krajský súd konštatovali, že PhDr. E. R., CSc. si vypracovaním znaleckého   posudku   plnila   svoje   znalecké   povinnosti.   Takýto   záver   súdu   je   prejavom arogantnosti súdnej moci,   kedy je jedno, čo znalec napíše, plní si svoju povinnosť. Súd vyvodil záver, že plnením si povinnosti vyhotoviť znalecký posudok nie je možné zasiahnuť do osobnostných práv. Tu opätovne poukazujem na to, že bol vyhotovený znalecký posudok, ktorý   o mne   konštatuje   veci,   ktoré   znalkyňa   mojim   vyšetrením   nezistila   a ktoré   zrejme nezistila ani inak. Nerozumiem takémuto záveru. Napríklad lekár pri plnení hypokratovej prísahy môže zasiahnuť od osobnostných práv pacienta a poznáme o tom množstvo súdnych rozhodnutí. Žiadny zákon nevyňal znalcov z toho, že by svojim posudkom nemohli zasiahnuť do   osobnostných   práv.   Naopak   takýto   záver   súdu   je   v rozpore   so   všetkými   predpismi upravujúcimi priamo alebo nepriamo osobnostné práva.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu a   rozsudkom   krajského   súdu   s tým,   aby   napadnuté   rozhodnutia   boli   zrušené   a vec   bola vrátená   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   Sťažovateľ   zároveň   žiada   priznať   primerané zadosťučinenie. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

1. K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

14.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie označených práv   rozsudkom   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba   v prípade,   ak   mu   túto ochranu nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam, porušenie ktorých namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva.

15. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

16.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd napadnutým rozsudkom vyslovil nesprávne a ústavne nekonformné závery v takej miere, že to malo za následok porušenie jeho ústavne garantovaných základných práv. Ústavný súd preto   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu predovšetkým skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozsudkom   okresného   súdu   sa   ústavný   súd   zaoberal   iba   v rozsahu,   v ktorom   sa   s ním stotožnil krajský súd.

17.   Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu   ako   vecne správny, stotožnil sa s jeho odôvodnením a k námietkam sťažovateľa v podstatnom zhrnul: „Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné rešpektovať predovšetkým tú skutočnosť, že znalecký posudok č. 8/2007 zo dňa 2.11.2007 odporkyňa vypracovávala ako znalkyňa na základe žiadosti účastníka konania ohľadne úpravy styku otca s mal. Z., pričom na záveroch takto podaného znaleckého posudku odporkyňa naďalej zotrváva. Pokiaľ boli závery tohto vypracovaného   posudku   vyvrátené   závermi   iných   znaleckých   posudkov...,   súd   prvého stupňa to v rámci úpravy konečného rozsahu styku otca (navrhovateľa) s mal. Z. zohľadnil. Je potrebné súhlasiť s konštatovaním prvostupňového súdu v tom smere, že súd v rámci konania   o ochrane   osobnosti   podľa   §   11   a nasl.   Obč.   zákonníka   sa   nemôže   zaoberať nepravdivosťou záverov znaleckého posudku, ako navrhovateľ v druhom čiastkovom petite navrhoval, pretože uvedené preskúmavanie znaleckého posudku, resp. jeho záverov patrí do kompetencie trestnoprávneho konania s poukazom na ust. § 347 Trestného zákona. Súd prvého   stupňa   môže   v rámci   takéhoto   konania   (v   rámci   predbežnej   otázky)   zaujať stanovisko k tomu, či takýto znalecký posudok, resp. jeho záver mohol v negatívnom smere ovplyvniť postavenie fyzickej osoby, ako navrhovateľa na verejnosti, resp. v spoločenskom živote. V tomto smere prvostupňový súd v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zaujal jasné stanovisko,   keď   uviedol,   že   plnením   si   svojej   znaleckej   povinnosti   vypracovať   znalecký posudok odporkyňa, bez ohľadu na záver tohto posudku, nezasiahla do osobnostných práv navrhovateľa... “  

18.   Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   zároveň   poukázal   na   skutočnosť,   že žalovaná   o sťažovateľovi   žiadnym   spôsobom   nešírila   závery   ňou   podaného   znaleckého posudku, nedávala tento posudok do médií a ani o ňom neposkytovala žiadne rozhovory, a preto aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o zásahu zo strany žalovanej do osobnostných práv sťažovateľa.

19. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh uvádza, že krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku logicky a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými   námietkami   sťažovateľa,   nastolenými   skutkovými   i právnymi   otázkami. Ústavný   súd   v napadnutom   rozsudku nevidí   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali arbitrárnosť prijatých záverov.

20. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že neobstojí námietka sťažovateľa, že pokiaľ všeobecný súd konštatoval „nedostatok právomoci vo veci konať a rozhodnúť, potom bolo   jeho   povinnosťou   konanie   bez   prejednania   veci   zastaviť   a nie   rozsudkom   žalobu zamietnuť“, pretože vyslovenie nedostatku právomoci sa vzťahovalo iba na čiastkový petit (vyslovenie   nepravdivosti   výrokov   znaleckého   posudku),   nie   na   celkový   žalobný   návrh, a preto bolo ďalšie konanie a vykonávanie dokazovania namieste.

21.   K ďalším   námietkam   sťažovateľa,   ktoré   sa   vzťahujú   na   rozsah   dokazovania, skutkové   okolnosti   a ich   právne   posúdenie,   ústavný   súd   súhrnne   uvádza,   že   sťažovateľ v podstate požaduje revíziu napadnutých rozsudkov, ktorými bola jeho žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá. Ústavný súd k tomu predovšetkým konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

22. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by   zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

23. Ústavný súd dodáva, že krajský súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil,   rozsudok   nie   je   prejavom   interpretačnej   alebo   aplikačnej   svojvôle a   sťažovateľom   uvedená   argumentácia   v   jeho   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

24. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu   možnosť   porušenia označeného   základného   práva   alebo   slobody   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie konanie, a preto návrh odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

25. K námietke porušenia základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a   na   ochranu   mena   zaručeného   čl.   19   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   ochranu súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru dopĺňa, že o prípadnom porušení sťažovateľom označených hmotných práv by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (podobne I. ÚS 194/2010, I ÚS 325/09). Medzi obsahom   označených   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy   a   rozhodnutím krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. februára 2011