znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 59/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., K., toho času vo väzbe, ktorou namietal porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   a čl.   50   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Komárno   z 10.   januára   2008   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 Tp 14/07, uzneseniami Okresného súdu Komárno z 20. februára 2008, 13. marca 2008 a 26. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 4/2008, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo 7/2008 z 5. februára 2008, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 23/2008 zo 17. júna 2008, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 24/2008 zo 17. júna 2008 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 25/2008 zo 17. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. júla 2008 doručená   sťažnosť   V.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), práva podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“),   uznesením   Okresného   súdu Komárno   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   z 10.   januára   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Tp 14/07, uzneseniami okresného súdu v konaní z 20. februára 2008, 13. marca 2008 a 26. mája 2008 v konaní vedenom pod sp.zn. 2 T 4/2008, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 7/2008 z 5. februára 2008, uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 23/2008 zo 17. júna 2008, uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2008 zo 17. júna 2008 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 25/2008 zo 17. júna 2008.

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   v podstatnom   uviedol,   že „Do   väzby   bol   vzatý uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 2. 8. 2007, sp. zn. 14 Tp 6/2007, ktoré sa stalo právoplatným v spojení s uznesením Krajského   súdu v Nitre,   zo dňa 20.   8.   2007 sp. zn. 3 Tpo 37/2007, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Väzba sa u neho počíta od 30. 7. 2007 od 19,20 hod., kedy došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody.

O opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté tak, že sa žiadosti o prepustenie z väzby zamietajú a to uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 10. 1. 2008, uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 20. 2. 2008, uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 26. 5. 2008. Nadriadený Krajský súd v Nitre o sťažnostiach proti zamietajúcim   uzneseniam,   prvostupňového   súdu   rozhodol   tak,   že   ich   zamieta,   a to uznesením zo dňa 5. 2. 2008, uznesením zo dňa 17. 6. 2008 a   uznesením, zo dňa 17. 6. 2008. Obžaloba bola podaná dňa 15. 1. 2008. Okresný súd v Komárne predbežne prejednal obžalobu   dňa   13.   3.   2008 a   v   rámci   nej   rozhodol   uznesením   zo   dňa   13.   marca   2008, že sa obvinený ponecháva vo väzbe. O sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe rozhodol nadriadený   Krajský   súd   v   Nitre   tak,   že   sa   sťažnosť   zamieta,   a   to uznesením   zo   dňa 17. 6. 2008.“.

3. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v jeho prípade nie sú naplnené materiálne predpoklady väzby a nie sú naplnené ani dôvody väzby tak, ako ich uvádzajú napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Napáda   postup   vyšetrovateľa v prípravnom   konaní   v súvislosti   s odmietnutím   vykonania   ním   navrhovaných   dôkazov, v čom vidí porušenie práva na obhajobu. Namieta nedodržiavanie zásad trestného konania, spochybňuje výpoveď   poškodenej   v trestnom   konaní,   ktorá   je jeho bývalou manželkou, a poukazuje   na   ním   tvrdené   motívy   jej   konania.   Zároveň   spochybňuje   dôvodnosť samotného uznesenia o vznesení obvinenia voči nemu.

4. Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   a slobôd   tým,   že „... žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá uznesením Okr. súdu v Komárne č. k. 2 T 4/2008 zo dňa 20. 2. 2008. O podanej sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu   v   Nitre   pod   sp.   zn.   1   Tos/25/2008   zo   dňa   17. 6. 2008. Teda   od   prvostupňového uznesenia do uznesenia druhostupňového súdu uplynula lehota 118 dní. Taktiež v rámci predbežného   prejednania   obžaloby   konaného   dňa   13.   3.   2008   konajúci   súd   rozhodol uznesením sp. zn 2 T 4/2008 zo dňa 13. 3. 2008 tak, že sa obv. ponecháva vo väzbe. O ním podanej sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe rozhodol nadriadený Krajský súd v Nitre   uznesením   sp.   zn. 1   Tos   23/2008   zo   dňa   17.   6.   2008. Teda   i   v   tomto   prípade od prvostupňového uznesenia do uznesenia druhostupňového súdu uplynula lehota 96 dní... Teda   požiadavke   bezodkladnosti   rozhodnutia   o   väzbe   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace, ale na týždne. Podstatnou požiadavkou čl.5 ods.4 je aj to, aby súd rozhodol urýchlene. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní súdov v súlade s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania, o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2, ods. 5 listiny a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru...

Sťažovateľ poukazuje na to, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe (ktoré znamená obmedzenie osobnej slobody), len tá skutočnosť, že bola podaná na sťažovateľa obžaloba a to dňom 15. 1. 2008 na   Okresný   súd   Komárno. Samotná   táto   skutočnosť,   že   jeho   trestná   vec   bola   týmto postúpená   okresnému   súdu,   nie   je   postačujúca   pre   splnenie   kritéria   zákonnosti   väzby v zmysle čl. 5 ods. Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby....

Teda   väzba   sa   musí   vždy   opierať   o   rozhodnutie   súdu.   A   v   prípade   sťažovateľa Okresný   súd v Komárne o ponechaní obž.   vo väzbe rozhodol až   v   rámci   predbežného prejednania obžaloby a to dňa 13. marca 2008. Pritom obžaloba bola podaná ešte dňa 15. 1. 2008. S poukazom na tieto skutočnosti sťažovateľ kladie dôraz na ust. § 76 ods. 2 a 3 Tr. por., ktoré neboli naplnené...“.

5. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu   a tiež   v predsúdnom (prípravnom) konaní boli okrem porušenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku porušené aj jeho práva a slobody podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, podľa   čl.   1, čl.   5   ods.   1,   3   a   4   a   čl.   13   dohovoru.   Sťažovateľ   však   zrušenie predmetných uznesení okresného súdu a krajského súdu výslovne nežiadal, iba zmätočne uviedol,   že   žiada   ústavný   súd,   aby   nálezom ,,vec   vrátil   na   ďalšie   konanie“. Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a náhradu trov konania 6 732 Sk.

6. Dňa 1. augusta 2008 bolo na ústavný súd doručené podanie (adresované predsedovi ústavného   súdu)   nazvané „Žaloba“ a   podpísané   osobne   sťažovateľom.   Z obsahu   tohto podania ústavný súd zistil, že sa týka tých istých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré boli namietané v sťažnosti, ktorú na základe ním podpísaného splnomocnenia podal jeho advokát. Toto podanie (ktoré samo osebe nespĺňa všeobecné ani osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom) ústavný súd posúdil ako osobné vyjadrenie sa   sťažovateľa   k predmetu   konania   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   v ňom   poukazuje na vybranú judikatúru ústavného súdu (bez uvedenia čísla konania, avšak z obsahu sa dá vyvodiť, že ide o nález I. ÚS 187/07) a hľadajúc paralelu s jeho trestnou vecou sa domáha poukazujúc na rovnosť pred zákonom jej aplikácie aj na jeho osobu. Zároveň žiada, aby bol prepustený z väzby na slobodu.

7. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí   senátu,   a keďže   pri   jej predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   táto   je   v časti   podaná   oneskorene,   v časti   je   zjavne neopodstatnená a v časti na jej prerokovanie nemá právomoc, rozhodol o jej odmietnutí.

8. Sťažnosť je podaná oneskorene vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo   7/2008   z 5.   februára   2008,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   ako obvineného proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 14 Tp 14/2007 z 10. januára 2008. Podľa §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Predmetné   uznesenie   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   5.   februára   2008,   a teda   sťažnosť doručená ústavnému súdu 14. júla 2008 (podaná na poštovú prepravu 11. júla 2008) je podaná oneskorene, čo je dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Z princípu subsidiarity rozhodovania ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nemal   právomoc   posudzovať   namietané   uznesenia okresného   súdu,   pretože   tieto   preskúmaval   v rámci   riadneho   inštančného   postupu   na podklade sťažnosti sťažovateľa krajský súd ako sťažnostný (druhostupňový) súd, ktorý bol povolaný   poskytnúť   ochranu   právam   a slobodám   sťažovateľa   v prípade   ich   porušenia uznesením   okresného   súdu.   Rovnako   nemal   ústavný   súd   právomoc   rozhodovať o namietanom porušení práv a slobôd sťažovateľa postupom vyšetrovateľa v prípravnom konaní. Ich ochrana v tomto smere patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci samej na podklade obžaloby podanej prokurátorom rozhoduje o oprávnenosti akéhokoľvek trestného   obvinenia   voči   sťažovateľovi   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   resp.   rozhoduje   o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy). K tejto časti sťažnosti ústavný súd len stručne dodáva, že jadro námietok sťažovateľa spočíva v rovine podústavného práva, keď namieta porušenie   procesných   postupov   upravených   najmä   trestným   poriadkom   ako   právnym predpisom s právnou silou zákona. Ako už bolo uvedené, o ochrane jeho práv a slobôd (vrátane   práva   na   obhajobu)   počas   prípravného   konania   rozhoduje   všeobecný   súd na podklade obžaloby podanej prokurátorom.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). S ohľadom na uvedené ostalo v právomoci ústavného súdu, aby viazaný rozsahom sťažnosti posúdil,   či   postupom   a napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   nedošlo   k porušeniu označených   práv   a slobôd   sťažovateľa.   Takto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľa posudzoval dva okruhy otázok:

či v súvislosti s dĺžkou konania na sťažnostnom súde (krajskom súde), ktorý rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu o jeho väzbe, nedošlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a

či väzba sťažovateľa mala v období po podaní obžaloby (15. januára 2008) do rozhodnutia o väzbe v rámci predbežného prejednania obžaloby (13. marca 2008) ústavný a zákonný podklad spočívajúci v rozhodnutí súdu o väzbe.

11. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Sťažovateľ opakovane žiadal okresný súd o prepustenie na slobodu, ktorý o jeho žiadostiach rozhodol, pričom dĺžka konania okresného súdu v sťažnosti nie je namietaná, a preto sa ňou ústavný súd nezaoberal. Sťažovateľ namieta dĺžku konania a rozhodovania krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval   o   sťažnostiach   sťažovateľa   ako   obvineného,   resp. obžalovaného.   Po   podaní   obžaloby,   t.   j.   v štádiu   súdneho   konania   rozhodovali   súdy o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby takto:

 okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 4/2008 z 20. februára 2008 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol, pričom sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu zamietol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/25/2008 zo 17. júna 2008,

 okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 4/2008 z 26. mája 2008 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol, pričom sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu zamietol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/24/2008 zo 17. júna 2008.

Nemožno   v tejto   súvislosti   prehliadnuť   fakt,   že   v období   medzi   rozhodovaním okresného súdu o týchto jeho dvoch žiadostiach o prepustenie z väzby, rozhodoval okresný súd o väzbe sťažovateľa ešte raz, a to v rámci predbežného prejednania obžaloby na verejnom zasadnutí. Uznesením sp. zn. 2 T 4/2008 z 13. marca 2008 okresný súd rozhodol tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe. O jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/23/2008 zo 17. júna 2008 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že rozhodovanie krajského súdu nenapĺňa znaky urýchleného rozhodovania o väzbe sťažovateľa. Treba však rešpektovať aj skutočnosť, že krajský súd nevystupoval v pozícii prvostupňového súdu, ale v pozícii sťažnostného súdu, ktorý na podklade sťažnosti sťažovateľa iba preskúmaval správnosť výroku   napadnutých uznesení   a správnosť   postupu   v konaní,   ktorý   predchádzal   týmto   výrokom.   Z uvedenej časovej súslednosti úkonov okresného súdu a krajského súdu takto nevyplýva porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavnoprávnej intenzity.

12.   K namietanej   absencii   ústavného   a zákonného   podkladu   väzby   spočívajúceho v rozhodnutí súdu o väzbe v období medzi podaním obžaloby a jej predbežným prejednaním spojeným   s rozhodnutím   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe,   krajský   súd   rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľa v uznesení sp. zn. 1 Tos/24/2008 zo 17. júna 2008 uviedol:

,,Pri   preskúmaní   postupu   súdu   I.   stupňa   a   jeho   rozhodnutia   zistil (krajský   súd, pozn.), že:

-   súd I.   stupňa rozhodol správne a zákonne,   keď zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu. V odôvodnení napadnutého uznesenia, s odkazom na obsah   vyšetrovacieho   spisu,   správne   poukázal   na   trvajúcu   existenciu   dôvodu   väzby u obžalovaného podľa § 71 ods. 1 písm. a/,c/ [správne má byť § 71 ods. 1 písm. b), c), pozn.] Tr. por. aj v súčasnom štádiu trestného stíhania,

-   prokurátor   podal   obžalobu   v   zákonnej   6   mesačnej   lehote   väzby   platnej   pre prípravné konanie,

-   zaujal správny záver k   sťažnostnej   námietke obžalovaného,   ktorou sa domáhal prepustenia z väzby s poukazom na nález Ústavného súdu. So záverom súdu I.   stupňa súhlasí aj nadriadený orgán a k nemu len uvádza, že súdu začína samostatne plynúť lehota trvania väzby (§ 76 ods. 5,6,7 Tr. por.) v konaní pred súdom podaním obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste. Je potrebné zdôrazniť, že sa jedná o zákonnú úpravu „domáceho štátu“. Teda nejedná sa o situáciu, že by ďalšie trvanie väzby bolo založené len a len na samotnom podaní obžaloby resp. že by po jej podaní mal súd povinnosť rozhodovať o ďalšom trvaní väzby aj inak než v prípadoch vyplývajúcich z § 244 ods. 5 a § 242 Tr. por.. Podaním obžaloby sa nerieši otázka väzby, ani sa ňou neanuluje príp. inak nemodifikuje rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby, ktoré zostáva platné a právne účinné.

Opätovne nadriadený súd zdôrazňuje, že v danom štádiu trestného konania pretrváva dôvodné podozrenie zo spáchania skutku pre ktorý bola podaná obžaloba. V danom štádiu trestného stíhania nie je možné hodnotiť dôkazy z hľadiska viny resp. neviny ako sa toho v podstate domáha obžalovaný. Bude to hlavné pojednávanie, na ktorom bude vykonané dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe. Námietky obžalovaného uvádzané v sťažnosti preto nebolo možné akceptovať. Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli na prospech obžalovaného, jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

13. Rovnako ako krajský súd, aj ústavný súd musí zdôrazniť, že nález ústavného súdu   v inej   veci   (I.   ÚS   187/07)   sa   týkal   inej   procesnej   situácie,   než   v   akej   sa   ocitol sťažovateľ.   Uvedený   nález   sa   vzťahoval   na   situáciu,   keď   súd   opakovane   rozhodoval o väzbe,   pričom   jej   lehota   bola   v prípravnom   konaní   predĺžená   do   konkrétneho   dňa. Po podaní   obžaloby   (krátko   pred   uplynutím   súdom   predĺženej   lehoty   väzby)   však   súd rozhodoval o väzbe až po uplynutí pôvodnej, už predlžovanej lehoty väzby. Existovalo teda určité časové obdobie väzby, ktoré nemalo podklad v súdnom rozhodnutí. A práve v tom zhliadol ústavný súd v tejto inej veci porušenie práv sťažovateľa.

Naopak, v prípade sťažovateľa lehota väzby nebola predlžovaná a prvotné uznesenie sudcu pre prípravné konanie o vzatí do väzby z 2. augusta 2007 (so začatím plynutia väzby od   30.   júla   2007)   nebolo   obmedzené   iba   na   určité   časové   obdobie.   Prokurátor   podal obžalobu   v rámci   šesťmesačnej   lehoty,   odkedy   väzba   sťažovateľa   začala   plynúť,   a teda nebolo namieste, aby prokurátor žiadal o predĺženie lehoty väzby. Ustanovenia Trestného poriadku nemožno vykladať spôsobom, akým to prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, teda že pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby sa obmedzuje na maximálnu dobu šiestich mesiacov. Účinky   tohto   rozhodnutia,   ktoré   je ústavným základom   väzby, nezanikajú ani podaním obžaloby (15. januára 2008) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, odkedy lehota väzby začala plynúť (30. januára 2008). Aj potom, ako sa trestná vec sťažovateľa dostala do štádia konania pred súdom, ústavným základom väzby sťažovateľa bolo rozhodnutie okresného súdu (sudcu pre prípravné konanie) o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené tak,   ako sú   časovo obmedzené rozhodnutia   súdov   v prípade   predlžovania lehoty väzby. Po podaní obžaloby následne okresný súd v rámci jej predbežného prejednania 13. marca 2008 rozhodol tak, že ho ponecháva vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú a jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola krajským súdom zamietnutá.

14. S ohľadom na uvedené ústavný súd nezistil absenciu ústavného základu väzby sťažovateľa v žiadnom relevantnom časovom úseku, ktorá by viedla k záveru o porušení práv a slobôd sťažovateľa (čl. 17, ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v jeho prípade. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). S ohľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

15.   K namietanému porušeniu   práva   na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažnosť   neobsahuje   žiadne   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce   zásah   do   tohto   práva   sťažovateľa,   pričom   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnú súvislosť medzi rozhodovaním súdov v trestnej veci   sťažovateľa   a namietaným   porušením   tohto   práva.   K namietanému   porušeniu   čl.   1 dohovoru ústavný súd uvádza, že tento článok nezakotvuje konkrétne právo či slobodu fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ale   záväzok   štátov   (vysokých   zmluvných   strán) priznávať   každému,   kto   podlieha   ich   jurisdikcii,   práva   a slobody   uvedené   v hlave I dohovoru.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd nemohol rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009