znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 59/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 9/03 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Co 99/04 a 12 Co 247/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2007 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním z 18. apríla 2007, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 9/03 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Co 99/04 a 12 Co 247/06.

Sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   označených   základných   práv   postupom menovaných súdov, prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných   prieťahov, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 155 990 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ uviedol chronologický prehľad úkonov súdov [vrátane Okresného súdu Bratislava II   a Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“),   ktorý rozhodoval   o miestnej   príslušnosti],   podľa   ktorého   konanie   o návrhu   sťažovateľa na stanovenie povinnosti spoločnosti O., a. s., B., vymeniť chybnú vec začalo 8. januára 2003. Okresný súd prvý raz rozhodol   rozsudkom 21. januára 2004, tento rozsudok bol krajským súdom 30. apríla 2004 (ide zrejme o rok 2005, pozn.) zrušený. Predmetná vec bola 17. mája 2005 postúpená Okresnému súdu Bratislava II, na ktorého návrh najvyšší súd 25. januára 2006 rozhodol, že miestne príslušný je Okresný súd Banská Bystrica. Ten vo veci rozhodol 18. mája 2006 rozsudkom, ktorý však krajský súd 30. novembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Keďže   sa   sťažovateľ   v priebehu   doterajšieho   konania   pred   menovanými   súdmi nedomáhal   nápravy   ním   tvrdeného   protiprávneho   stavu   podaním   sťažnosti   na   prieťahy v konaní predsedom vo veci konajúcich súdov, navrhol, aby ústavný súd „(...) v súlade s ust. § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v účinnom znení neodmietol prijatie jeho sťažnosti preto,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podal   predsedovi   Okresného   súdu   v Banskej Bystrici až súčasne s touto sťažnosťou. Dôvod neskoršieho splnenia tejto podmienky treba podľa názoru sťažovateľa považovať za hodný osobitného zreteľa, jednak s ohľadom na dĺžku namietaného konania, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že na prieťahoch v konaní sa podieľal aj odvolací súd, na ktorý v priebehu konania sťažovateľ dvakrát podal opravný prostriedok. Podľa názoru sťažovateľa by štátna správa súdov mala prieťahy v konaniach sledovať   z vlastnej   iniciatívy,   čo   jej   súčasné   softwarové   vybavenie   súdov   umožňuje a mimoriadne zľahčuje. Pre účastníkov konania je podávanie sťažností na súdy, ktoré majú poslanie ich práva ochraňovať, ponižujúce. Štátna správa súdov nezabezpečila uplatnenie sťažovateľovho nerešpektovaného ústavného práva“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Podľa   ods.   2   citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa   ods.   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o štátnej   správe   súdov)   a v súčasnosti   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody ústavný súd nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v danom   prípade   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   len   v tom   prípade,   ak   sťažovateľ   poskytne   príslušnému   súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou.   Vzhľadom   na   to, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. apríla 2007 a v ten istý deň bola sťažnosť doručená aj predsedovi okresného súdu, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal   primeranú   lehotu   na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom konaní (podobne IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 101/06).

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007