znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 59/04-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 24. júna 2004 prerokoval   prijatú   sťažnosť   organizácie   GREENPEACE   Slovensko,   B.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   E.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jej základných práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003   p o r u š i l   právo organizácie GREENPEACE Slovensko na slobodné prijímanie informácií   podľa   čl.   26   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s právom   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Sž-o-NS   40/03 z 23. októbra 2003   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   organizácie   GREENPEACE   Slovensko n e v y h o v u j e.

4. Organizácii GREENPEACE Slovensko   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 110 Sk (slovom štrnásťtisícstodesať slovenských korún), ktorú je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   právnej   zástupkyni   JUDr.   E.   K., Advokátska kancelária, B. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 59/04-21 zo 17. marca 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť organizácie GREENPEACE Slovensko, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K.,   B.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základných   práv   vyplývajúcich   z čl.   26   ods.   2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 31. mája 2004,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z   19.   apríla   2004   vyslovili   súhlas   s tým,   aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 26 ods.   2   a čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Sž-o-NS   40/03 z 23. októbra 2003, zrušil tento rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu a priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   12.   júna   2002   požiadala   v zmysle zákona   č. 211/2000   Z.   z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „zákon o slobode informácií“) Úrad   jadrového   dozoru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   o sprístupnenie viacerých informácií, okrem iného i o sprístupnenie záverečnej termohydraulickej analýzy roztrhnutia hlavného cirkulačného potrubia z postupnej rekonštrukcie bloku V1 Jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Žalovaný ako povinná osoba žiadosti sťažovateľky vyhovel iba   sčasti   a rozhodnutím   č.   3/2002-inf   z 10.   júla   2002   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľky o sprístupnenie   vyššie   uvedenej   informácie.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že požadovaná   analýza   tvorí   súčasť   obchodného   tajomstva   Slovenských   elektrární,   a.   s., v zmysle   §   17   až   20   Obchodného   zákonníka.   Proti   rozhodnutiu   žalovaného   podala sťažovateľka 24. júla 2002 rozklad, v ktorom namietala nedostatočne zistený skutkový stav v súvislosti s otázkou, či požadovaná analýza je naozaj predmetom obchodného tajomstva v zmysle § 10 zákona o slobode informácií. Predseda žalovaného rozhodnutím č. 4/2002-inf. z 5. augusta 2002 rozkladu sťažovateľky nevyhovel a rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   požadovaná   informácia   je   obchodným   tajomstvom   Slovenských elektrární, a. s., pričom žalovaný neskúma v konaní o sprístupnenie informácií, či niečo môže byť alebo nemôže byť obchodným tajomstvom. Zároveň žalovaný vyslovil názor, že Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií a sťažovateľka sa snaží prostredníctvom žalovaného získať prístup ku dokumentom, ktoré jej Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. Sťažovateľka podala 4. októbra 2002 najvyššiemu   súdu   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného.   Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný nezistil úplne a presne skutkový stav vo vzťahu ku definičným znakom pojmu obchodné   tajomstvo   a nezisťoval   ani, či   v prípade,   ak by aj naozaj išlo o obchodné tajomstvo, by podľa § 10 ods.   2 zákona o slobode informácií predsa nebol žalovaný povinný informáciu poskytnúť. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 137/02 z 25.   marca   2003   bola   žaloba   zamietnutá.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   požadovaná informácia je informáciou v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií,   a keďže   Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   vyjadrili   so   sprístupnením   informácie nesúhlas,   bolo   treba   napadnuté   rozhodnutia   žalovaného   považovať   za   zákonné.   Podľa názoru najvyššieho súdu sa ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií vzťahuje na informácie, ktoré povinná osoba (žalovaný) získala od subjektu, ktorý sám nie je   povinnou   osobou   podľa   zákona   o slobode   informácií   (Slovenské   elektrárne,   a.   s.). Najvyšší súd nepovažoval za právne významné zaoberať sa skutočnosťou, či požadované informácie   sú   alebo nie   sú   obchodným   tajomstvom,   a vôbec   sa   nezaoberal   námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného. Sťažovateľka 4. júna 2003 podala proti rozsudku najvyššieho súdu odvolanie, v ktorom namietala hlavne, že najvyšší súd použil odlišný zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií ako žalovaný, čo je podľa názoru sťažovateľky absolútne neprípustné a protizákonné. Navyše, rozsudok najvyššieho súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä pokiaľ ide o výklad   ustanovenia   §   11   ods.   1   písm.   a)   zákona   o slobode   informácií.   Najvyšší   súd nepreskúmal   zákonnosť   rozhodnutí   žalovaného,   ale   v skutočnosti   pri   odôvodnení rozhodnutia sám suploval žalovaného. Napokon vytkol, že sa najvyšší súd nevysporiadal dostatočne so všetkými žalobnými námietkami. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03   z 23. októbra   2003,   ktorý   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručený 22. decembra   2003,   bol   potvrdený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   137/02 z 25. marca 2003. Odvolací senát najvyššieho súdu odôvodnil rozsudok skutočnosťou, že v rozhodnutí   žalovaného   z 10.   júla   2002   je   uvedené,   že   Slovenské   elektrárne,   a.   s., nesúhlasia   so   sprístupnením   požadovaných   informácií   sťažovateľke   a z tohto   dôvodu prvostupňový   rozsudok   najvyššieho   súdu   nenahrádza   odôvodnenie,   ktoré   by v preskúmavaných   rozhodnutiach   žalovaného   absentovalo.   Pritom   sa   odvolací   senát najvyššieho   súdu   opäť   nevysporiadal   s viacerými   námietkami   sťažovateľky   uvedenými v odvolaní, pričom odôvodnenie rozsudku je viac ako stručné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Sž-o-NS   40/03 z 23. októbra 2003 došlo k porušeniu jej základných práv na prijímanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Porušenie uvedených základných práv vidí sťažovateľka vo viacerých rovinách:

1. Sťažovateľkou   požadované   informácie   nenaplňovali   všetky   pojmové   znaky obchodného tajomstva vyplývajúce z ustanovenia § 17 Obchodného zákonníka;

2. Neprihliadlo sa na to, že aj keby šlo o obchodné tajomstvo, ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií ustanovuje výnimku z ochrany obchodného tajomstva, pričom   z tohto pohľadu   sa ani rozhodnutia   žalovaného, ale ani najvyššieho súdu vecou nezaoberajú;

3. Najvyšší súd nesprávne vyložil ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií,   keď   dospel   k záveru,   že   toto   ustanovenie   obmedzuje   prístup k informáciám   v prípadoch   subjektu,   ktorý   sám   nemá   povinnosť   poskytnúť informácie podľa zákona o slobode informácií, lebo správne treba toto ustanovenie vykladať tak, že sa v ňom má na mysli taký subjekt, ktorý poskytol povinnej osobe informáciu dobrovoľne, teda bez tohto, že by mu zákon takúto povinnosť ukladal;

4. Aj pri výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, ktorý si osvojil najvyšší súd, bolo treba preskúmať, či žalovaný dodržal predpísaný postup, teda   či   vyzval   Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   na   oznámenie,   či   so   sprístupnením informácie súhlasia, a či a ako na výzvu Slovenské elektrárne, a. s., reagovali. Bolo povinnosťou   najvyššieho   súdu   presne   uviesť,   ako   a kedy   boli   tieto   formálne podmienky splnené;

5. Najvyšší   súd   sa   odvoláva   na   taký   dôvod   nesprístupnenia   informácií,   ktorý v rozhodnutiach žalovaného nie je vôbec uvedený. Samotná veta z prvostupňového rozhodnutia žalovaného, na ktorú sa najvyšší súd odvolal, sa v rámci svojho kontextu vzťahuje   na dôvod   obmedzenia   prístupu   k informáciám   v zmysle   §   10   zákona o slobode informácií, a nie dôvod v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií;

6. Najvyšší súd nijako nevysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií, lebo sa nijako nezaoberal ustanovením § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, z ktorého by pri splnení určitých podmienok bolo možné prípadne vyvodiť, že Slovenské elektrárne, a.   s.,   ako   obchodná   spoločnosť   založená   štátnym   orgánom   sú   osobou   povinnou poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií;

7. Rovnako sa najvyšší súd vôbec nezaoberal ustanovením § 11 ods. 2 zákona o slobode informácií, hoci toto ustanovenie znamená výnimku z ustanovenia § 11 ods. 1 písm.

a) zákona o slobode informácií pre prípad informácií získaných za verejné financie, resp.   informácií   týkajúcich   sa   použitia   verejných   financií,   prípadne   informácií o nakladaní s majetkom štátu alebo obce;

8. Keďže najvyšší súd považoval obmedzenie prístupu sťažovateľky k informáciám za dôvodné   s poukazom   na   ustanovenie   §   11   ods.   1   písm.   a)   zákona   o slobode informácií, ďalšími argumentmi a námietkami sťažovateľky sa už nezaoberal, hoci bol   povinný   zaoberať   sa   a vysporiadať   sa   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky uvedenými   v žalobe,   resp.   v odvolaní.   Týmto   postupom   najvyšší   súd   vlastne odmietol   preskúmať   rozhodnutia   žalovaného,   čím   bola   sťažovateľka   pozbavená možnosti domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia na nestrannom súde.

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   z 19.   apríla 2004 doručeného   ústavnému súdu 29. apríla 2004 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu sťažnosť nie je dôvodná, a preto najvyšší súd požaduje, aby jej ústavný súd nevyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami sťažovateľky, ktorá   svoje   odvolanie   odôvodnila   najmä   tvrdeniami,   že   najvyšší   súd   prvostupňovým zamietajúcim   rozsudkom   doplnil,   prípadne   nahradil   chýbajúce   právne   odôvodnenie rozhodnutí   správnych   orgánov.   Prvostupňový   správny   orgán   vo   svojom   rozhodnutí z 10. júla 2002 uviedol dva dôvody   odmietnutia prístupu k požadovanej informácii, a to obchodné tajomstvo a nesúhlas Slovenských elektrární, a. s. Skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je stručné a že za druhým dôvodom odmietnutia prístupu k informácii nie je v zátvorke uvedené príslušné ustanovenie zákona o slobode informácií, nespôsobila   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nepreskúmateľnosť   uvedeného   rozhodnutia, lebo dôvody odmietnutia prístupu k informáciám boli formulované jasne a zrozumiteľne. Vady rozhodnutia vytýkané sťažovateľkou neboli teda takého charakteru, na ktoré by súd musel   prihliadnuť   v zmysle   §   250i   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Keďže v podanom   rozklade sa   sťažovateľka   zamerala na popretie   existencie   prvého   z dôvodov odmietnutia prístupu k informácii, aj odôvodnenie nevyhovujúceho rozhodnutia o rozklade sa vlastne vysporiadavalo s dôvodmi rozkladu týkajúcimi sa obchodného tajomstva. Nebol daný dôvod zaoberať sa v rozhodnutí o rozklade druhým dôvodom odmietnutia prístupu k informácii, teda nesúhlasom Slovenských elektrární, a. s., keďže rozkladom tento druhý dôvod nebol napadnutý.   Najvyšší súd potom v prvostupňovom rozsudku iba zdôraznil, že nie   je   potrebné   dokazovať   existenciu   obchodného   tajomstva,   keď   druhý   z dôvodov neposkytnutia   požadovanej   informácie   –   nesúhlas   Slovenských   elektrární,   a.   s.   – sťažovateľom vlastne nebol spochybňovaný ani v rozklade, ani v žalobe. V tomto smere potom   odvolací   päťčlenný   senát   najvyššieho   súdu   vyhodnotil   napadnutý   rozsudok prvostupňového   trojčlenného   senátu   najvyššieho   súdu   ako   vecne   správny.   Pokiaľ   ide o ďalšie   dôvody   sťažnosti,   najvyšší   súd   uvádza,   že   sa   nikdy   nezaoberá   dôvodmi a tvrdeniami,   ktoré   nemajú   vplyv   na   posúdenie   zákonnosti   napadnutých   rozhodnutí správnych orgánov, teda takými, ktoré nie sú vecné. Preto sa výslovne nezaoberal napr. tvrdeniami   sťažovateľky,   že   elektrárne   nášho   typu   sa   v súčasnosti   okrem   v   Rusku prevádzkujú už len v Rumunsku a Arménsku, ale ani tou časťou vyjadrenia žalovaného, ktorou reagoval na sťažovateľkino hodnotenie globálnych politickoekonomických pomerov na európskej, resp. svetovej úrovni.   V súdnom preskúmavacom konaní podľa piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   preskúmava   zákonnosť   napadnutých   rozhodnutí a postupov   orgánov   verejnej   správy,   pričom   tretiu   časť   Občianskeho   súdneho   poriadku v ňom možno aplikovať len primerane (§ 246c Občianskeho súdneho poriadku). Preto je nenáležité tvrdenie sťažovateľky o tom, aké náležitosti napadnutý rozsudok neobsahuje.

Z podania právnej zástupkyne sťažovateľky z 31. mája 2004 doručeného ústavnému súdu   2.   júna   2004   vyplýva,   že   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   vychádza   z nesprávneho právneho   posúdenia   veci,   ktoré   je   pokračovaním   pochybení   urobených   v napadnutom rozsudku.   Nemožno   súhlasiť   s tvrdením,   že   sa   druhostupňový   senát   najvyššieho   súdu vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   tvrdeniami   sťažovateľky.   Sťažovateľka   namietla v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu množstvo procesných, ako aj   hmotnoprávnych   vád,   ktoré   mohli   mať   a aj   mali   závažný   vplyv   na   zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, ako aj skorších rozhodnutí v správnom konaní. Najvyšší súd sa   v   odvolacom   rozhodnutí   nijako   nevyjadril   k námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej požadované   informácie   poskytli   Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   žalovanému   ako   dôsledok právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona č. 130/1998 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   174/1968   Zb.   o štátnom   odbornom   dozore   nad bezpečnosťou práce v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 256/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov. Pritom iné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 73/01 obsahuje podrobnú argumentáciu ohľadne právnej povinnosti Slovenských elektrární, a. s., a z toho   vyplývajúcej   možnosti   žalovaného   požadované   informácie   mať   k dispozícii. Rovnako   sa   najvyšší   súd   v rozhodnutí   o odvolaní   vôbec   nezaoberal   námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa postupu žalovaného, ako aj prvostupňového senátu najvyššieho súdu v rozpore s ustanovením § 12 zákona o slobode informácií. Práve táto skutočnosť, ako aj   najvyšším   súdom   konštatovaná   stručnosť   administratívneho   rozhodnutia   v spojení s neuvedením   príslušného   ustanovenia   právnych   predpisov   má   za   následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho rozpor s čl. 46 ústavy. Ak by sa aj pripustilo, že správne   orgány   v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   nie   sú   povinné   uvádzať   ustanovenia právnych predpisov, na základe ktorých rozhodujú, bola by pozícia žalobcu v rámci žaloby o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   mimoriadne   obťažná   a jeho   práva   vyplývajúce z hmotnoprávnych a procesných predpisov   by boli len veľmi ťažko uplatniteľné. Nie je možné totiž pripustiť, aby účastník správneho konania len odhadom určoval, čo je právnym podkladom správneho rozhodnutia, lebo by to bola viac než absurdná situácia, ktorá by neprispela   ku   garanciám   spravodlivého   procesu.   Takýto   výklad   a aplikácia   Správneho poriadku   je   v rozpore   s čl.   152   ods.   4   ústavy.   Skutočnosť,   že   žalovaný   na   rozdiel   od najvyššieho súdu nikdy   pre odôvodnenie svojich rozhodnutí nepoužil   a nemienil použiť ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, jednoznačne vyplýva aj z vyjadrení   žalovaného   k žalobe   a k odvolaniu   sťažovateľky.   Druhé   podstatné   tvrdenie najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   sa   sťažovateľka   v rozklade   zamerala   iba   na   dôvod nesprístupnenia   informácií   podľa   §   10   zákona   o slobode   informácií   a podľa   ktorého   sa žalovaný preto nemusel druhým dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácií (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií) vôbec zaoberať, je v priamom rozpore s ustanovením § 59 ods. 1 Správneho poriadku, na základe ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Pokiaľ sa najvyšší súd rozhodol na vec aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, musel mať preukázané, že žalovaný vykonal   všetky   zákonné   postupy,   ktoré   sú   podmienkou   jeho   aplikácie.   Pritom z odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú podklady pre posúdenie týchto skutočností. Pokiaľ nevyplývali ani z administratívneho spisu, malo byť rozhodnutie žalovaného zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov, ako aj pre rozpor s obsahom spisov. Sťažovateľka preto trvá na tom, že došlo k porušeniu jej základných práv vyplývajúcich z čl. 26 a čl. 46 ods. 2 ústavy.  

II.

Zo žiadosti sťažovateľky z 12. júna 2002 adresovanej žalovanému vyplýva, že žiada okrem iných informácií aj o informácie o záverečnej termohydraulickej analýze roztrhnutia hlavného   cirkulačného   potrubia   z postupnej   rekonštrukcie   bloku   V1   Jadrovej   elektrárne Jaslovské   Bohunice   spracovanej   s použitím   realistickej   metodiky   vrátane   výpočtových postupov, a to s poukazom na zákon o slobode informácií.

Z rozhodnutia žalovaného č. 3/2002-inf z 10. júla 2002 vyplýva, že žalovaný podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ako aj § 46 a § 47 Správneho poriadku   žiadosti nevyhovel s odôvodnením, že požadovaná informácia je v zmysle § 17 až 20 Obchodného zákonníka obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s., pričom tieto nesúhlasia s ich sprístupnením pre tretie osoby. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o slobode informácií. Podľa názoru žalovaného súhrn požadovaných skutočností uvedených v predmetnom   materiáli   je   výlučne   výrobnej,   obchodnej   a technickej   povahy.   Tieto skutočnosti   majú   materiálnu   hodnotu,   nie   sú   v obchodných   kruhoch   bežne   dostupné a Slovenské elektrárne, a. s., prejavili nielen vôľu ich utajiť, ale ich utajenie aj zabezpečujú.

Z rozkladu sťažovateľky z 24. júla 2002 vyplýva, že podľa jej názoru požadovaná analýza ako celok nemôže byť obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s., pričom sťažovateľka   tento   názor   podrobne   rozvádza.   Samotné   odôvodnenie   rozhodnutia žalovaného cituje iba znenie zákona, ale neuvádza žiadne argumenty na podporu tvrdenia, že ide o obchodné tajomstvo. Preto treba považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z rozhodnutia   žalovaného   č.   4/2002-inf   z 5.   augusta   2002   vyplýva,   že   žalovaný rozkladu sťažovateľky nevyhovel. Podľa názoru žalovaného vzhľadom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o slobode informácií pri informáciách, ktoré tvoria obchodné tajomstvo, je vecou   podnikateľa   vlastniaceho   informácie   označiť   ich   ako   obchodné   tajomstvo. Požadované informácie boli spracované na žiadosť Slovenských elektrární, a. s. Žalovaný v konaní   o sprístupnenie   informácií   neskúma,   či   niečo   môže   byť   alebo   nemôže   byť obchodným tajomstvom, skúma len, či informácia je alebo nie je označená ako obchodné tajomstvo. Otázku, či požadovaná informácia má alebo nemá skutočnú alebo potenciálnu hodnotu pre podnikanie, nie je oprávnený riešiť ani sťažovateľ, ani žalovaný. V prípade pochybnosti alebo sporu môže o tom záväzne rozhodnúť iba súd. Ustanovenie § 10 zákona o slobode informácií obchodné tajomstvo nedefinuje. Uvádza však, v ktorých prípadoch je ochrana   obchodného   tajomstva   prelomená   v prospech   verejného   záujmu.   Je   sporné,   či požadovaná informácia je takou, ktorá spĺňa kritériá uvedené v § 10 ods. 2 písm. a) zákona o slobode informácií. Tvrdenie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je zavádzajúce, pretože na to je oprávnený iba súd. Vo všeobecnosti treba k rozkladu sťažovateľky uviesť, že by mohlo ísť o zneužívanie zákona o slobode informácií, lebo Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, pričom sťažovateľka prostredníctvom   žalovaného   ako   ústredného   štátneho   orgánu   sa   snaží   získať   prístup k dokumentom,   ktoré   mu   Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   odmietajú   poskytnúť.   Pritom   ide o skutočnosti majúce materiálnu hodnotu, bežne sú nedostupné a Slovenské elektrárne, a. s., prejavili nielen vôľu ich utajiť, ale ich utajenie aj zabezpečujú.

Zo žaloby sťažovateľky zo 4. októbra 2002 podanej najvyššiemu súdu vyplýva, že sťažovateľka   považuje   rozhodnutia   žalovaného   za   protizákonné.   Trvá   na   tom,   že v skutočnosti   požadované   informácie   nebolo   možné   považovať   za   obchodné   tajomstvo. Žalovaný pochybil, keď nezistil úplne a presne skutkový stav s tým súvisiaci. Žalovaný iba vychádzal z deklarácie Slovenských elektrární, a. s., že ide o obchodné tajomstvo, a nijako túto skutočnosť nepreveroval, hoci to bolo jeho povinnosťou. Navyše, žalovaný neskúmal, či nie je splnený niektorý z prípadov obmedzenia ochrany obchodného tajomstva podľa § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií, lebo v rozhodnutí o rozklade iba uviedol, že je sporné, či   požadovaná   informácia   spadá   pod   uvedené   obmedzenie.   Žalovaný   vlastne   odmietol posúdiť   predbežnú   otázku   podstatnú   pre   jeho   rozhodnutie,   pričom   sa   obmedzil   na konštatovanie, že táto otázka je sporná.

Z vyjadrenia   žalovaného k žalobe z 26.   októbra   2002 vyplýva, že   žalovaný žiada žalobu   zamietnuť.   Podľa   neho   nikdy   nespochybňoval,   čo   je   alebo   nie   je   obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s. Žalobca (sťažovateľka) neuviedol jediný dôkaz o tom,   že   by   čo   i   len   jediný   predpoklad   obchodného   tajomstva   nebol   v tomto   prípade splnený. Rovnako nepreukázal, že by v danom prípade bolo treba aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií. Označovať informácie ako obchodné tajomstvo je výlučným   právom   podnikateľa,   ktorému   informácie   patria.   Žalovanému   neprislúcha hodnotiť   a posudzovať,   či   sú   splnené   všetky   objektívne   a subjektívne   predpoklady   na označenie informácií ako obchodné tajomstvo.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž 137/02   z 25.   marca   2003   vyplýva,   že najvyšší   súd   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   žalovaného treba považovať za subjekt s takzvanou plnou informačnou povinnosťou, a to v zmysle § 2 zákona o slobode informácií. Žalovaný má teda povinnosť sprístupniť všetky informácie, ktoré má k dispozícii, okrem tých informácií, ktoré sú vymedzené v § 8 až 11 zákona o slobode   informácií.   Táto   kategória   neprístupných   informácií   alebo   prístupných   len   za určitých stanovených podmienok a predpokladov suspenduje právo na informácie. Súčasne je inak povinný subjekt viazaný nesprístupniť informáciu, lebo túto kategóriu tvoria výlučne informácie, ktoré z verejných, bezpečnostných, súkromných alebo iných dôvodov požívajú právo na ochranu, pretože ich zverejnením by sa zasiahlo do právom chránených práv. Predovšetkým do tejto kategórie patria utajované skutočnosti (štátne tajomstvo, obchodné tajomstvo – zúžené o prípady uvedené v § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií), bankové, daňové   tajomstvo,   informácie   týkajúce   sa   osobnosti,   osobných   údajov   fyzických   osôb. Osobitnú   skupinu   tvoria   informácie   uvedené   v cit.   zákone   v   §   11   s   názvom   „Ďalšie obmedzenia   prístupu   k informáciám“,   a to   v jeho   odseku   1.   Z tohto   označenia,   ako   aj obsahu   ustanovenia   je   zrejmé,   že   ide   o samostatné   prípady   bez   väzby   na   podmienky uvedené   v ustanoveniach   nižšieho   poradového   čísla.   To   znamená,   že   informácie vymenované v tomto ustanovení sú vylúčené zo zverejnenia bez ohľadu na to, či požívajú ochranu pred zverejnením podľa predchádzajúcich ustanovení. Teda nie je rozhodujúce, že takáto   informácia   nie   je   predmetom   štátneho   alebo   iného   tajomstva   alebo   chráneným osobným údajom. Ak je súčasne aj tajomstvom, platí zákaz o to viac. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) [pozn., zrejme má byť správne podľa § 11 ods. 1 písm. a)] povinná osoba obmedzí sprístupnenie   informácie   alebo   informáciu   nesprístupní,   ak   jej   bola   odovzdaná   osobou, ktorej takúto povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, že so sprístupnením   súhlasí.   Na   tieto   následky   musí   byť   povinná   osoba   upozornená.   Z tohto ustanovenia vyplýva, že informácie, ktoré má dožiadaná osoba k dispozícii, treba rozlišovať podľa   pôvodu,   teda   či   ide   o informáciu,   ktorá   je   jej   vlastným   produktom,   alebo o informáciu, ktorú prevzala od inej osoby. Ak ide o informáciu prevzatú od osoby, ktorá nemá   informačnú   povinnosť,   nie   je   na   zvážení   dožiadanej   osoby,   či   túto   informáciu poskytne, ak oprávnená osoba vysloví nesúhlas. Dožiadaná osoba, hoci má konať v režime správneho konania, je nesúhlasom oprávnenej osoby viazaná. Toto platí bez ohľadu na to, či informácia má alebo nemá charakter štátneho, obchodného alebo iného tajomstva. V danej veci bolo zrejmou skutočnosťou, že sťažovateľka od žalovaného požadovala informáciu patriacu Slovenským elektrárňam, a. s., ktorá bola žalovanému odovzdaná v rámci výkonu dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Slovenské elektrárne, a. s., vyjadrili so zverejnením nesúhlas. Pokiaľ žalovaný za tohto stavu informáciu patriacu súkromnej osobe nezverejnil, postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením. Preto nie je významné, že neskúmal, či táto informácia je skutočne informáciou spĺňajúcou kritériá obchodného tajomstva, za akú ju vlastník považuje. Významnejší je charakter tejto informácie z hľadiska úloh žalovaného, teda z hľadiska dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Žalovaný však uviedol, že analýza má výlučne výrobnú, technickú a obchodnú povahu. Správnosti takéhoto označenia nasvedčuje i samotný názov, ako aj okolnosť, že analýza len dopĺňala „Bezpečnostnú správu JE V1 po postupnej rekonštrukcii“, ktorá bola žalovanému doručená v roku 2001.

Z odvolania sťažovateľky z 3. júna 2003 vyplýva, že sťažovateľka požaduje zmeniť rozsudok a rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľky   najvyšší   súd   pochybil,   keďže   zákonnosť   nesprístupnenia   požadovaných informácií zdôvodnil   diametrálne odlišne   od   rozhodnutí   žalovaného. Kým žalovaný ich odmietol sprístupniť s poukazom na to, že ide o obchodné tajomstvo, najvyšší súd sa oprel o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, a to i napriek tomu, že ani v odôvodnení   rozhodnutí   žalovaného,   ale   ani   v jeho   vyjadreniach   sa   takýto   dôvod odmietnutia sprístupnenia informácií nevyskytol. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode   informácií   najvyšší   súd   nesprávne   vyložil,   lebo   správne   z tohto   ustanovenia vyplýva, že povinná osoba (žalovaný) obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou, ktorá nemala právnu povinnosť povinnej osobe (žalovanému) informáciu odovzdať a písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí.   Pritom   v danom   prípade   Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   mali   právnu   povinnosť žalovanému poskytnúť tie informácie, ktorých zverejnenia sa sťažovateľka od žalovaného domáhala. Preto aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií pri správnom výklade   neprichádzala   do   úvahy.   Najvyšší   súd   pochybil   aj   v tom,   že   sa   nevysporiadal s námietkou sťažovateľky smerujúcou voči právnemu názoru žalovaného, podľa ktorého nebolo v právomoci žalovaného skúmať, či je požadovaná informácia naozaj obchodným tajomstvom.   Ide   o formalistický   výklad   ustanovenia   §   10   ods.   1   zákona   o slobode informácií. V skutočnosti požadované informácie ako celok nie sú obchodným tajomstvom.

Z vyjadrenia žalovaného z 1. júla 2003 vyplýva, že žalovaný požadoval potvrdenie prvostupňového rozsudku najvyššieho súdu. Konštatoval, že odvolanie sa opiera o rovnaké skutočnosti,   vyjadrenia   a názory,   ktoré   boli   základom   už   pre   podanú   žalobu.   Podľa presvedčenia   žalovaného   prvostupňový   rozsudok   vychádza   zo   správneho   právneho posúdenia veci.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003 vyplýva, že najvyšší súd ako súd odvolací prvostupňový rozsudok potvrdil. Nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku doplnil, resp. nahradil chýbajúce právne odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí žalovaného. Zákonný dôvod odmietnutia   poskytnúť   informáciu   z dôvodu   nesúhlasu   Slovenských   elektrární,   a.   s.,   je výslovne   obsiahnutý   v rozhodnutí   žalovaného.   Keďže   rozhodnutia   vydané v dvojinštančnom správnom konaní je potrebné považovať za jeden celok, v konkrétnom prípade   z toho   vyplýva,   že   správny   orgán   nesprístupnenie   informácie   odôvodnil   dvoma zákonnými dôvodmi, a to jednak podľa § 10 ods. 1 a jednak podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona   o slobode   informácií.   Pritom   súd   prvého   stupňa   iba   poukázal   na   to,   že   pri nesprístupnení informácie podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona nemá už právnu relevanciu skúmanie,   či   informácia   spĺňa   kritériá   obchodného   tajomstva.   Preto   podľa   názoru odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nešlo   o doplnenie   alebo   nahradenie   chýbajúceho právneho   odôvodnenia   preskúmavaných   rozhodnutí   žalovaného,   lebo   k odmietnutiu poskytnutia   informácií   došlo   v správnom   konaní   aj   z dôvodu   nesúhlasu   Slovenských elektrární, a. s., s ich poskytnutím. Vzhľadom na takéto právne posúdenie sa ani odvolací súd   nezaoberal   podrobnejšie   tými   odvolacími   námietkami,   ktoré   sa   týkali   naplnenia zákonných   pojmových   znakov   obchodného   tajomstva,   lebo   tieto   námietky   by   nemohli ovplyvniť posúdenie a právny záver v danej veci. Pritom pojem povinnosť v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona sa vzťahuje na zákonnú povinnosť sprístupnenia informácií, čo znamená, že zákon selektuje, či osoba, ktorá povinnej osobe informácie odovzdala, spĺňa atribúty   povinnej   osoby   podľa   §   2   ods.   1,   2,   3   a 4   zákona   o slobode   informácií   alebo o takúto   osobu   nejde,   a v takom   prípade   jej   nesúhlas   má   za   následok   nesprístupnenie informácií povinnou osobou.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo (...) slobodne (...) prijímať (...) informácie (...).

Podľa č. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd vo svojej judikatúre ochrany konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   prisvedčiť   právnemu   názoru najvyššieho   súdu   vyjadrenému   v druhostupňovom   rozsudku   z 23.   októbra   2003,   podľa ktorého v prípadoch rozhodnutí vydaných v dvojinštančnom správnom konaní je potrebné tieto rozhodnutia považovať za jeden celok.

Kým   z prvostupňového   rozhodnutia   žalovaného   z 10.   júla   2002   je   zrejmé,   že odmietnutie poskytnúť požadované informácie sa opiera o tvrdenie, že v zmysle § 10 ods. 1 zákona o slobode informácií ide o obchodné tajomstvo, pričom Slovenské elektrárne, a. s., so   sprístupnením   informácií   pre   tretie   osoby   nesúhlasia,   zatiaľ   z druhostupňového rozhodnutia žalovaného z 5. augusta 2002 sa dá vyvodiť, že okrem už uvedeného dôvodu bolo   potrebné poskytnutie   požadovaných   informácií   odmietnuť aj   preto,   že   poskytnutie informácií by bolo zneužitím   zákona o slobode   informácií,   keďže Slovenské elektrárne, a. s.,   nie sú   povinnou   osobou   v zmysle § 2   ods.   1 a 2   tohto   zákona a sťažovateľka   sa prostredníctvom   žalovaného   snaží   získať   prístup   ku   takým   dokumentom,   ktoré   jej Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. V tejto súvislosti treba konštatovať, že uvedený   dôvod   odmietnutia   poskytnutia   požadovaných   informácií   je   v druhostupňovom rozhodnutí žalovaného vymedzený iba skutkovo, chýba právna subsumpcia tohto dôvodu. Nemôžu však byť pochybnosti, že ide o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií.

Zo žaloby sťažovateľky zo 4. októbra 2002 podanej proti právoplatnému rozhodnutiu žalovaného   je   evidentné,   že   sťažovateľka   si   neuvedomila   právny   dosah   iba   skutkovo vymedzeného dôvodu pre odmietnutie poskytnutia požadovaných informácií preto, že ide o informácie poskytnuté Slovenskými elektrárňami, a. s., ktoré samy povinnosť poskytovať informácie   nemajú.   Žalobu   zamerala   argumentačne   iba   na   problematiku   obchodného tajomstva.   Podľa názoru ústavného súdu nebolo by v súlade so zásadami spravodlivého súdneho procesu za danej konkrétnej situácie, aby neúplnosť odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia žalovaného bola na škodu, resp. na ťarchu sťažovateľky. Bolo totiž nepochybne povinnosťou žalovaného aj z hľadiska právneho svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

Prvostupňový   senát   najvyššieho   súdu   správne   posúdil   a ustálil,   že   žalovaný v skutočnosti opiera svoje stanovisko o odmietnutí poskytnutia požadovaných informácií o dva dôvody, teda tak o ustanovenie § 10 ods. 1, ako aj o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií. Pritom aj prvostupňovému senátu najvyššieho súdu muselo byť   zrejmé,   že   sťažovateľka   pochopila   právoplatné   rozhodnutie   žalovaného   tak,   že   sa opiera   iba   o jeden   dôvod   vyplývajúci   z ustanovenia   §   10   ods.   1   zákona   o slobode informácií.   Taktiež   mu   muselo   byť   jasné   aj   to,   že   druhý   dôvod   odmietnutia   nie   je vymedzený celkom exaktne, pretože je ustálený iba skutkovo bez podradenia pod príslušné ustanovenie zákona.

Podľa názoru ústavného súdu za daného konkrétneho stavu pri rešpektovaní zásad spravodlivého   súdneho   procesu   mal   prvostupňový   senát   najvyššieho   súdu   poskytnúť sťažovateľke   pred   rozhodnutím   vo   veci   možnosť,   aby   sa   vyjadrila   k napadnutému právoplatnému   rozhodnutiu   žalovaného   aj   z pohľadu   ustanovenia   §   11   ods.   1   písm.   a) zákona   o slobode   informácií   v zmysle   jeho   skutkového   vymedzenia   v druhostupňovom rozhodnutí žalovaného. Zásadám spravodlivého súdneho procesu totiž nemôže zodpovedať taký postup súdu, ktorý vzhľadom na všetky okolnosti účastník nemôže predvídať a naň primerane reagovať svojou argumentáciou.

Treba   ďalej   uviesť,   že   pochybenie,   ktorého   sa   dopustil   prvostupňový   senát najvyššieho súdu, sa napravilo v odvolacom konaní. Je tomu tak preto, že v prvostupňovom rozsudku najvyššieho súdu z 25. marca 2003 je druhý argument pre odmietnutie poskytnutia požadovaných informácií uvedený už spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám, lebo   je   vyjadrený   tak   skutkovo,   ako   aj   právne.   Sťažovateľka   preto   v odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku   reaguje   aj   na   druhý   argument   a druhostupňový   rozsudok najvyššieho súdu sa s argumentáciou sťažovateľky zaoberá.

Uvedené skutočnosti zároveň znamenajú, že neobstojí námietka sťažovateľky, podľa ktorej   sa   najvyšší   súd   odvoláva   na   taký   dôvod   nesprístupnenia   informácií,   ktorý v rozhodnutiach žalovaného nie je vôbec uvedený. V konečnom dôsledku preto ústavný súd z tohto dôvodu namietané porušenie označených základných práv nezistil.

Nemožno   súhlasiť   so   sťažovateľkou   v tom,   že   všeobecné   súdy   pochybili,   keď neposúdili   vec   z hľadiska   problematiky   obchodného   tajomstva.   Treba   dať   za   pravdu najvyššiemu súdu,   že za situácie,   keď   sa   dôvod   odmietnutia poskytnutia požadovaných informácií podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií považoval za oprávnený, nebolo   už   príčiny   zaoberať   sa   otázkou   obchodného   tajomstva.   To   znamená,   že   pokiaľ Slovenské elektrárne, a. s., nie sú subjektom povinným poskytovať informácie, potom bez ich súhlasu nemožno tieto informácie získať ani od iného subjektu, ktorému ich Slovenské elektrárne,   a. s.,   poskytli,   a to   bez   ohľadu   na   to,   či   tieto   informácie   sú   alebo   nie   sú obchodným tajomstvom.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v oboch rozsudkoch nesprávne vykladá ustanovenie § 11 ods.   1 písm.   a) zákona o slobode   informácií tak,   že toto ustanovenie obmedzuje   prístup   k informáciám   v prípadoch   subjektov,   ktoré   samy   nemajú   povinnosť poskytovať   informácie   podľa   zákona   o slobode   informácií,   lebo   správne   treba   toto ustanovenie vykladať tak, že sa v ňom majú na mysli také subjekty, ktoré poskytli povinnej osobe informáciu dobrovoľne, teda bez toho, že by im zákon takúto povinnosť ukladal, ústavný súd nevidí dôvod do výkladu najvyššieho súdu zasahovať. Ako to už bolo vyššie uvedené, výklad zákonov prislúcha všeobecným súdom, nie teda ústavnému súdu. Výklad najvyššieho   súdu   v tejto   konkrétnej   otázke   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   logický, presvedčivý a legitímny.

Nemožno prisvedčiť ani ďalšej námietke sťažovateľky, podľa ktorej aj pri takom výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, ktorý si osvojil najvyšší súd, bolo treba skúmať, či žalovaný dodržal predpísaný postup, teda či vyzval Slovenské elektrárne, a. s., na oznámenie, či so sprístupnením informácie súhlasia, a či a ako   na   výzvu   Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   reagovali,   pričom   malo   byť   povinnosťou najvyššieho súdu presne uviesť, ako a kedy boli tieto formálne podmienky splnené.

Vzhľadom na to, že Slovenské elektrárne, a. s., požadované informácie poskytnuté žalovanému   výslovne   označili   za   svoje   obchodné   tajomstvo,   nemohli   byť   najmenšie pochybnosti o tom, že so sprístupnením týchto informácií nesúhlasili. Za takéhoto stavu neprichádzalo do úvahy, aby žalovaný Slovenské elektrárne, a. s., ešte osobitne vyzval na oznámenie, či so sprístupnením informácií súhlasia.

Za dôvodné považuje ústavný súd ďalšie námietky sťažovateľky.

Predovšetkým   ide   o námietku,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   nijako   nevysvetlil,   ako dospel k záveru o tom, že Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií, lebo sa nijako nezaoberal ustanovením § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, z ktorého by pri splnení určitých podmienok bolo možné prípadne vyvodiť, že Slovenské elektrárne, a. s., ako obchodná spoločnosť založená štátnym orgánom sú osobou povinnou poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií.

Ďalej ide o námietku, podľa ktorej sa najvyšší súd nezaoberal ani ustanovením § 11 ods. 2 zákona o slobode informácií, hoci toto ustanovenie znamená výnimku z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) pre prípad informácií získaných za verejné financie, resp. informácií týkajúcich sa použitia verejných financií, prípadne informácií o nakladaní s majetkom štátu alebo obce.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nemohol dospieť presvedčivým spôsobom k záveru o oprávnení žalovaného odmietnuť poskytnutie požadovaných informácií podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií bez toho, aby mal spoľahlivo preukázané a zistené, že Slovenské elektrárne, a. s., nemožno považovať za povinnú osobu v zmysle § 2 a že nie je daná ani niektorá zo skutočností uvedených v ustanovení § 11 ods. 2 zákona o slobode informácií. Treba totiž prisvedčiť sťažovateľke, že podľa § 2 ods. 3 cit. zákona povinnými osobami sú aj právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2,   ktoré   hospodária   s verejnými   financiami   alebo   nakladajú   s majetkom   štátu   alebo majetkom   obcí.   Sťažovateľka   ďalej   správne   poukazuje na ustanovenie   §   11   ods.   2   cit. zákona, podľa ktorého ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) sa nepoužije, ak ide o informácie, ktoré sa získali za verejné financie, alebo ak sú to informácie týkajúce sa použitia takých prostriedkov, alebo ak ide o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce.

Z rozsudkov najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa bol najvyšší súd zaoberal vecou z vyššie   uvedených   hľadísk,   hoci   pri   právnom   názore,   ktorý   zaujal,   bol   takýto   postup nevyhnutný.   Tento   nedostatok   považuje   ústavný   súd   za   prejav   arbitrárnosti   rozsudku najvyššieho súdu, čo znamená zároveň porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy.

Uvedenými   závažnými   procesnoprávnymi   pochybeniami   majúcimi   charakter arbitrárnosti nemohla byť rozsudkom najvyššieho súdu poskytnutá v dostatočnej miere ani ochrana základného práva sťažovateľky na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 2 ústavy. Preto bolo treba dospieť aj k záveru o porušení tohto ústavného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   26   ods.   2 a čl. 46 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné práva alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

Naproti tomu nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky, aby ústavný súd uložil   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Ujma na základných právach, ktorá sťažovateľke vznikla, je podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovaná tým, že ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku).

Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   pozostávajú   z troch   úkonov   právnych služieb zo strany advokátky, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti a zo spísania   stanoviska   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu.   Za   všetky   úkony   patrí   odmena v sume po 4 534 Sk, ako aj tri režijné paušály po 136 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 14 110 Sk (bod 4 výroku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2004