znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 59/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. C., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., ktorou namietal porušenie svojich práv uznesením Okresného súdu v Rožňave č. k. E 121/02-19 z 29. novembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 CoE 8/03-30 zo 7. februára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. marca 2003, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 4. marca 2003, požaduje Mgr. T. C., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. M. B., G., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že uzneseniami Okresného súdu v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) č. k. E 121/02-19 z 29. novembra 2002 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 8/03-30 zo 7. februára 2003 boli porušené bližšie nešpecifikované práva sťažovateľa. Požaduje tiež zrušenie oboch uznesení a vrátenie veci krajskému súdu na nové rozhodnutie. Zo sťažnosti a z priložených súdnych uznesení vyplýva, že sťažovateľ na základe právoplatného platobného rozkazu požiadal o výkon rozhodnutia na okresnom súde proti povinnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni v Bratislave (ďalej len „poisťovňa“) odpísaním pohľadávky z účtu poisťovne. Uvedenými uzneseniami bol výkon rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu poisťovne vyhlásený za neprípustný v zmysle § 268 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na to, že ani z jedného z účtov poisťovne nie je možné   výkon   rozhodnutia   realizovať,   lebo   na   účtoch   uložené   prostriedky   nepodliehajú výkonu rozhodnutia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutiami oboch   súdov   boli porušené   jeho bližšie nešpecifikované základné práva. Keďže sťažovateľ nemá inú možnosť, podáva na ochranu svojich práv túto sťažnosť. Pritom nemieni podrobne rozoberať zákonnú úpravu v príslušnej veci, ale ani konfrontovať svoje právne názory a výklad práva s tými názormi a výkladom, ktoré sú uvedené v uzneseniach súdov. Sťažovateľ poukazuje iba na úplnú jednoduchosť a dôvodnosť svojho práva na realizáciu súdneho výkonu rozhodnutia. Tá spočíva v tom, že sťažovateľ   poskytol   občanovi   –   poistencovi   plnenie   na   úseku   zdravotnej   starostlivosti, a preto neobstojí názor súdov, z ktorého vyplýva, že nemá nárok cestou súdneho výkonu rozhodnutia svoje nároky vymáhať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie základných práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. E 121/02, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane namietaných ústavných práv sťažovateľa vo vzťahu voči okresnému súdu rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na spomínanú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať uznesenie okresného súdu č. k. E 121/02-19 z 29. novembra 2002.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci.

Zvyšnú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   bližšie nešpecifikovaných   základných   práv   v   konaní   vedenom   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 17 CoE 8/03, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 cit. zákona musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. Z ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a akým   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Hoci   je   sťažovateľ   v tomto   konaní   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   sťažnosť,   ale   ani   požadovaný   návrh   nálezu   neobsahuje   označenie základného práva a príslušného ustanovenia   ústavy,   ktorého porušenie   má byť v konaní vyslovené.

Vzhľadom na citované ustanovenie § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd nemôže vydať nález v takom znení, ako to sťažovateľ požaduje. Požadované znenie nálezu treba považovať preto za zjavne neopodstatnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003