znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 59/02-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť A. H., bytom K. O. 156, zastúpeného advokátom JUDr. A. P., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 942/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 942/98   p o r u š i l právo A. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   A.   H.   p   r   i z n   á   v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 000 Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr.   A.   P.,   č.   účtu   2624718677/1100,   vedený   v Tatra   banke,   a. s.,   pobočka Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. júna 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   59/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. H. (ďalej aj „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej aj „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 942/98.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. júna 1998 na Okresný súd v Bardejove   žalobu   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v sume   44   000   Sk.   Konanie   je vedené pod sp. zn. 5 C 942/98. Okresný súd do dňa podania sťažnosti na ústavný súd vo veci právoplatne nerozhodol napriek tomu, že podľa sťažovateľa žalobný návrh nemožno považovať za zložitý, čomu nasvedčuje podľa neho aj skutočnosť, že konajúci okresný súd už vo veci rozhodol hneď na prvom pojednávaní, pričom on ako účastník konania vo veci poskytol súdu potrebnú súčinnosť. Sťažovateľ namietal, že po podaní odporu 28. augusta 1998 proti platobnému rozkazu okresný súd vytýčil vo veci pojednávanie až po siedmich mesiacoch na 22. marec 1999.

Sťažovateľ vo svojom podaní uviedol chronológiu úkonov súdu i účastníkov tohto konania a poukázal aj na to, že na prieťahy v danom konaní podával aj sťažnosti v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, pričom jeho sťažnosť z 5. apríla 2001 predseda   okresného   súdu   v liste   z   1.   júna   2001   č.   Spr.   1553/01   uznal   za   dôvodnú. Sťažovateľ ďalej uviedol, že podávaním sťažností na štátnu správu súdov chcel poskytnúť príležitosť   okresnému   súdu,   aby   sám   odstránil   „stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, avšak ani jeho sťažnosti neviedli k náprave. Naďalej   tak   u neho   pretrváva   stav   právnej   neistoty,   hoci   k prieťahom   v konaní   nijako neprispel svojim konaním.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 942/98 dochádza k porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   základe   týchto   skutočností   navrhol,   aby ústavný   súd   okrem vyslovenia porušenia jeho uvedených práv mu priznal aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 99 000 Sk.

V rámci   prípravy   pojednávania,   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa k opodstatnenosti prijatej sťažnosti 9. júla 2002 písomne vyjadril Okresný súd v Bardejove, zastúpený predsedom   JUDr. V.   P. Predseda   okresného súdu uviedol, že sťažovateľ sa žalobou podanou 29. júna 1998 voči žalovanému Astran Klub Bardejov domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Keďže spolu s podaním žaloby nezaplatil súdny poplatok zo žaloby, výzvou   z 29.   júla 1998   bol   vyzvaný tak   urobiť v dodatočne   určenej   lehote.   Po splnení   poplatkovej   povinnosti   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   platobným rozkazom   14. augusta   1998.   Po   podaní   odporu   žalovaným   sa   platobný   rozkaz   zrušil a úpravou   z 9. septembra   1998   bol   žalovaným   podaný   odpor   doručený   žalobcovi   na vyjadrenie.

Keďže žalobca stanovisko k podanému odporu nezaujal, úpravou z 18. februára 1999 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 22. marec 1999, na ktorom bolo opätovne meritórne   rozhodnuté   tak,   že   rozsudkom   bola   žaloba   žalobcu   zamietnutá.   Písomné vyhotovenie rozsudku bolo žalobcovi doručené 12. apríla 1999. Po odvolaní žalobcu bol spis 19. júla 1999 predložený Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením zo 6. októbra 1999 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, pričom spis prvostupňového súdu bol vrátený 17. novembra 1999. Úpravou z 24. mája 2000 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 4. júl 2000. Pojednávanie pre neprítomnosť oboch účastníkov konania bolo odročené na neurčito. Úpravou z 31. júla 2000 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 12. september 2000. Na žiadosť právneho zástupcu žalovaného však aj toto pojednávanie bolo odročené na 26. október 2000; toto pojednávanie pre neprítomnosť oboch účastníkov konania bolo odročené na neurčito.Úpravou z 20. decembra 2000 bol vo veci nariadený ďalší termín pojednávania na 18.   január   2001,   na   ktorom   napriek   neprítomnosti   právneho   zástupcu   žalovaného   bolo vykonané dokazovanie. Pojednávanie však bolo odročené za účelom zadováženia ďalších dôkazov. Dňa 25. januára 2001 bol žalovaný vyzvaný súdu predložiť vyčíslenie nákladov, ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s členstvom   žalobcu,   a keďže   ten   na   výzvu   nereagoval, k splneniu uloženej povinnosti bol opätovne vyzývaný 20. februára 2001 a 29. marca 2001. Uznesením zo 14. septembra 2001 súd uložil žalovanému poriadkovú pokutu za nesplnenie uloženej povinnosti. Krajský súd toto uznesenie 31. januára 2002 potvrdil. Odvolací súd spis   prvostupňovému   súdu   vrátil   22.   februára   2002. Dňa   13. marca   2002 bol   žalovaný opätovne vyzvaný na vyčíslenie nákladov. Ani na túto výzvu žalovaný nereagoval, preto súd splnenie povinnosti 10. apríla 2002 opätovne urgoval.

Predseda   okresného   súdu   konštatoval,   že   aj   keď   v určitom   štádiu   konania   došlo k prieťahom zo strany súdu, nedošlo tým k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pripustil, že k prieťahom v danom konaní zavinených súdom došlo v čase od 17. novembra 1999 do 24. mája 2000, t. j. v čase od vrátenia spisu odvolacím súdom po jeho rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa do nariadenia prvého   pojednávania   v konaní.   Tento   prieťah   bol   ním   konštatovaný   aj   v stanovisku   ku sťažnosti sťažovateľa z 1. júna 2001. Po tomto zistení prijal také opatrenia, ktoré viedli k plynulosti úkonov, vec sa však nepodarilo rozhodnúť z viny žalovaného, ktorý napriek výzvam zo strany súdu a použitím zákonného prostriedku na donútenie splnenia uloženej povinnosti   doposiaľ   povinnosť   mu   uloženú   v súlade   so   stanoviskom   odvolacieho   súdu nesplnil. Predseda okresného súdu vyjadril presvedčenie, že zo strany súdu boli urobené všetky   úkony   smerujúce   k meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci,   ktoré   mohol   a mal urobiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ak napriek tomu tieto úkony neviedli   zatiaľ   k meritórnemu   rozhodnutiu,   nemožno   nečinnosť   jedného   z účastníkov konania pripísať v neprospech súdu. Podiel na prieťahoch v konaní má aj sám sťažovateľ, ktorý   sa   viackrát   bez   ospravedlnenia   nedostavil   na   pojednávanie,   čím   znemožnil prejednanie veci súdom (4. júla 2000 a 26. októbra 2000).

Sťažnosť   sťažovateľa   navrhol   predseda   okresného   súdu   ako   neodôvodnenú zamietnuť.

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaslal   13.   augusta   2002   svoje   stanovisko sťažovateľ, ktorý uviedol, že nie je pravdou tvrdenie okresného súdu, že sťažovateľ má čiastočne podiel na prieťahoch v konaní tým, že sa nezúčastnil pojednávania vytýčeného na 4.   júla   2000   a 26.   októbra   2000.   Sťažovateľovi   bolo   doručené   od   právneho   zástupcu žalovaného ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 4. júla 2000, na čo písomne reagoval a súdu   doručil   svoj   nesúhlas s odročením   pojednávania. Na   vytýčené pojednávanie sám prišiel,   ale   konajúca   sudkyňa   mu   pred   pojednávaním   oznámila,   že   vzhľadom   na ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného konať sa nebude. To isté sa stalo aj v prípade pojednávania, ktorého   termím   bol   vytýčený   na 26.   október   2000,   keď   sťažovateľ   opäť osobne   prišiel   za   sudkyňou   konajúcou   vo   veci,   ktorá   mu   opätovne   oznámila,   že pojednávanie sa konať nebude. Sťažovateľ sa nestotožnil s názorom okresného súdu, že vec je právne zložitá. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci:

Dňa 29. júna 1998 podal sťažovateľ A. H. proti Astran Klubu, so sídlom Duklianska 14,   Bardejov,   žalobu   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v sume   44   000   Sk   s prísl. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 942/98.

Dňa 14. augusta 1998 vydal okresný súd v uvedenej veci platobný rozkaz.Dňa   28.   augusta   1998   doručil   žalovaný   okresnému   súdu   proti   predmetnému platobnému rozkazu odpor.

Dňa 22. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyniesol rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa 19. apríla 1999 podal sťažovateľ proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 9. augusta 1999 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Prešove.Dňa 6. októbra 1999 krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 17. novembra 1999 bol vrátený spis doručený na okresný súd.Dňa   27.   júna   2000   právny   zástupca   žalovaného   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 4. júl 2000.

Dňa   3.   júla 2000   oznámil sťažovateľ   okresnému   súdu,   že nesúhlasí   s odročením pojednávania.

Dňa 4. júla 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom opätovného predvolania účastníkov.

Dňa   31.   augusta   2000   doručil   okresnému   súdu   právny   zástupca   žalovaného ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 12. september 2000. Dňa 12. septembra 2000 bolo pojednávanie odročené na 26. október 2000 s tým, že žalovaný   bol   vyzvaný,   aby   v lehote   5   dní   predložil   súdu   dôkaz   o jeho   účasti   na   inom pojednávaní 12. septembra 2000 a dôkaz o tom, že na uvedené pojednávanie bol predvolaný skôr ako na pojednávanie v danej veci.

Dňa 24. októbra 2000 ospravedlnil právny zástupca žalovaného svoju neúčasť na pojednávaní 26. októbra 2000, pričom súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.Dňa   26.   októbra   2000   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom znovupredvolania účastníkov.

Dňa 18. decembra 2000 právny zástupca oznámil okresnému súdu, že 15. decembra 2000 ukončil právne zastupovanie žalovaného.

Dňa   15.   januára   2001   predseda   správnej   rady   Astran   Klubu   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 18. január 2001.

Dňa   18.   januára   2001   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom zabezpečenia ďalších listinných dôkazov zo strany účastníkov konania.

Dňa 22. januára 2001 doručil sťažovateľ okresnému súdu kópiu žiadosti zo 6. mája 1998 o zrušenie jeho členstva v Astran Klube.

Dňa 7. februára 2001 prevzal žalovaný výzvu okresného súdu, aby v lehote 10 dní predložil vyčíslenie nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so zabezpečením študijných materiálov, školení, klubových stretnutí, praktických tréningov, prípadne iné náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s členstvom navrhovateľa v Astran Klube.

Dňa 14. septembra 2001 uložil okresný súd žalovanému poriadkovú pokutu vo výške 3 000 Sk, pretože ten nereagoval na uvedenú výzvu okresného súdu.

Dňa 4. októbra 2001 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa 19. októbra 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa   22.   februára   2002   krajský   súd   potvrdil   napadnuté   uznesenie   o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa   21.   marca   2002   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené   žalovanému   spolu s výzvou, aby v lehote 10 dní predložil vyčíslenie nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznikom členstva sťažovateľa v klube.

Dňa 16. apríla 2002 okresný súd urgoval žalovaného, aby odpovedal na jeho výzvu pod hrozbou opätovného uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 12. júla 2002 okresný súd uložil žalovanému ďalšiu poriadkovú pokutu vo výške 2 000 Sk za neuposlúchnutie jeho výzvy.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd vyniesol v predmetnej veci 10. októbra 2002 rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach   fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.  

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98 a iné). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania na Okresnom   súde   v Bardejove vo veci   vedenej   pod sp.   zn. 5 C 942/98 bolo rozhodovanie o žalobnom návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Napokon sám okresný   súd   v počiatočnej   fáze   konania   usúdil,   že   táto   vec   je   dostatočne   doložená   po skutkovej   stránke,   a teda   spĺňala   podmienku   skráteného   konania   na vydanie   platobného rozkazu.   Treba   však   pripustiť,   že   v   priebehu   ďalšieho   konania   mohlo   dôjsť   k určitej zložitosti   tohto   konania   (problémy   vyplývajúce   z odmietnutia   súčinnosti   zo   strany žalovaného),   ktorá   však   pri   dôraznejšom   využití   inštitútu   predvolania,   predvádzania   a poriadkových   opatrení   podľa   §   51   až   53   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemala v konečnom   dôsledku   spôsobiť   trvanie   tohto   konania   po   dobu   štyroch   rokov   a troch mesiacov, ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   takú skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd správanie   sťažovateľa   hodnotil   ako   súčinnostné,   a to   aj   napriek   tomu,   že   predseda okresného súdu uviedol, že sťažovateľ mal sám na prieťahoch v konaní svoj podiel, pretože sa nedostavil na pojednávania 4. júla 2000 a 26. októbra 2000. Ústavný súd nemá dôvod neakceptovať námietku sťažovateľa k tomuto tvrdeniu predsedu okresného súdu, totiž, že sťažovateľ   sa   na   uvedené   pojednávania   dostavil,   ale   konajúca   sudkyňa   mu   pred pojednávaním oznámila, že vzhľadom na ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného sa konať nebude,   keďže aj z predmetného   súdneho   spisu   vyplýva, že sťažovateľ   v oboch prípadoch   doručil   okresnému   súdu   svoj   nesúhlas   s odročením   pojednávania.   Konanie sťažovateľa teda nebolo možné kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 29. júna 1998 a právoplatne bolo skončené 20. novembra 2002, trvalo viac ako štyri roky.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti, z ktorých   najmä   obdobie   od   28.   augusta   1998   (keď   žalovaný   podal   proti   platobnému rozkazu odpor) do 22. marca 1999 (keď sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie) a od 17. novembra 1999 (keď bol spis vrátený z krajského súdu) do 4. júla 2000 ((keď sa vo veci uskutočnilo druhé pojednávanie), t. j. spolu takmer pätnásť mesiacov, treba považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 4 zákona   o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo   alebo sloboda   boli   porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   v dôsledku   pretrvávajúcich   prieťahov v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie vo výške 99 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02), nepredstavuje však náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú   náhradu   škody.   Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a prihliadol na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva a najmä na to, že okresný súd už vo veci právoplatne rozhodol, a tým odstránil právnu neistotu, v ktorej sa nachádzal sťažovateľ, čo je základným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   Ústavný   súd   podľa   zásad   spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sťažovateľovi priznal. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa pozostávajú z troch   úkonov   právnej   pomoci,   a to   z prevzatia   a prípravy   zastupovania,   zo   spísania sťažnosti a zo spísania vyjadrenia k stanovisku okresného súdu. Za tri úkony, ktoré boli vykonané v roku 2002, patrí odmena v sume po 3 900 Sk a režijný paušál ku každému úkonu po 100 Sk, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 12 000 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003