znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 59/00

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2001 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Daniela   Švábyho   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet Ing. Š. M., bytom Š., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., Advokátska kancelária, L., vo veci porušenia práva vlastniť majetok a práva na jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Leviciach   vo   veciach   sp.   zn.   7   C   223/98   a sp.   zn. 7 C 229/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Leviciach postupom vo veciach vedených pod sp. zn. 7 C 223/98 a sp. zn. 7 C 229/98 a uznesením z 28. augusta 1998 č. k. 7 C 229/98-7   p o r u š i l   práva Ing. Š. M. vlastniť majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 8. novembra 2000 sp. zn. I. ÚS 59/00 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie podnet   Ing.   Š. M.,   bytom Š., (ďalej len „navrhovateľ“), vo veci porušenia jeho práva vlastniť majetok a práva na jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutiami Okresného   súdu   v Leviciach   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo veciach   sp.   zn.   7 C 223/98 a sp. zn. 7 C 229/98.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Š. P., vyjadreniami z 1. decembra 2000, 8., 24. a 31. januára, 21. a 26. marca, 21. mája a 7. septembra 2001 a zástupkyňa navrhovateľa JUDr. J. O. vyjadrením z 11. decembra 2000, 8. februára, 23. mája a 11. júna 2001.

Obaja účastníci konania súhlasili s tým, aby bolo upustené od ústneho pojednávania v predmetnej   veci.   Vzhľadom   na   obsah   vyjadrení   účastníkov   k opodstatnenosti   návrhu ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len na základe písomne podaných   vyjadrení   účastníkov a obsahu dotknutých spisov okresného súdu.

II.

Na základe spisov okresného súdu sp. zn. 7 C 223/98 a sp. zn. 7 C 229/98 a vyjadrení účastníkov konania možno skutkový stav zhrnúť nasledovne :

V predmetnej veci bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, navrhovateľa Ing. Š. M. a M. M. (ďalej len „spoluvlastníčka“), zaniklo rozvodom ich manželstva dňom 6. decembra 1995. Dňa 22. júla 1998 podala spoluvlastníčka na okresný súd návrh na vyporiadanie tohto bezpodielového spoluvlastníctva. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 7 C 223/98.

Dňa 31. júla 1998 podal na okresný súd návrh na vyporiadanie tohto bezpodielového spoluvlastníctva aj navrhovateľ. Jeho návrh bol zapísaný pod sp. zn. 7 C 229/98.

a) Okresný súd uznesením z 28. augusta 1998 č. k. 7 C 229/98-7 konanie vo veci návrhu navrhovateľa zastavil s odvolaním sa na ustanovenie § 103, § 104 ods. 1 a § 83 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že medzi účastníkmi konania o tom istom nároku prebiehajú priebežne dve konania, a to pod sp. zn. 7 C 223/98 a sp. zn. 7 C 229/98. Vzhľadom na ustanovenie § 83 OSP je vylúčené, aby o tej istej veci prebiehali súčasne dve konania, preto súd konanie v tejto veci zastavil. Okresný súd k tomu dodal, že „ďalej sa bude konať vo veci pod sp. zn. 7 C 223/98, ktorá vec napadla skôr“.

Toto   uznesenie   bolo   doručené   účastníkom   konania,   právnemu   zástupcovi navrhovateľa 15. októbra 1998. Pretože žiaden z účastníkov nepodal proti nemu odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 30. októbra 1998.

b)   Vo   veci   sp.   zn.   7   C   223/98   okresný   súd   návrh   spoluvlastníčky   doručil navrhovateľovi na vyjadrenie 7. októbra 1998 a 19. októbra 1998 požiadal peňažné ústavy o informáciu   o pohyboch   na   účtoch   navrhovateľa.   Peňažné   ústavy   požadované   údaje oznámili   okresnému   súdu   11.   a 19.   novembra   1998.   Vyjadrenie   navrhovateľa   k návrhu spoluvlastníčky   okresný   súd   24.   novembra   1998   doručil   právnemu   zástupcovi spoluvlastníčky na vyjadrenie, či vzhľadom na neho je možnosť riešenia sporu mimosúdnou cestou. Okresný súd pojednávanie vo veci nenariadil.

Dňa 1. decembra 1998 zástupca spoluvlastníčky doručil okresnému súdu späťvzatie návrhu   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a žiadal   konanie zastaviť.

Okresný súd uznesením zo 4. decembra 1996 č. k. 7 C 223/98-79 konanie vo veci zastavil   s odvolaním   sa   na   ustanovenie   §   96   ods.   1   a 3   OSP.   V odôvodnení   uznesenia uviedol,   že   navrhovateľka   (spoluvlastníčka)   „podaný   návrh   zobrala   späť   pred   prvým pojednávaním, preto súd ďalšie konanie vo veci zastavil“.

Po   doručení   tohto   uznesenia   účastníkom   konania   navrhovateľ   podal   proti   nemu 25. januára 1999 odvolanie, ktoré podaním z 8. februára 1999 zobral späť. Krajský súd v Nitre   uznesením   z 26.   februára   1999   odvolacie   konanie   zastavil   s odvolaním   sa   na ustanovenie § 207 ods. 2 a 3 OSP.

III.

Predmetom   návrhu   je   údajné   porušenie   „práva   vlastniť   majetok“   v spojení s porušením „práva na jeho súdnu ochranu“ podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   označených   článkov ústavy   „každý   má právo   vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...)“ (čl. 20 ods. 1), resp. „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)“ (čl. 46 ods. 1).

  Navrhovateľ uviedol, že následne na to, čo vo veci jeho návrhu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sp. zn. 7 C 229/98 bolo konanie podľa § 83 OSP zastavené s ohľadom na skoršie napadnutú vec sp. zn. 7 C 223/98, zobrala 1. decembra 1998 spoluvlastníčka svoj návrh o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo veci sp. zn. 7 C 223/98 späť. Okresný súd nevytýčil ani jedno pojednávanie. Medzitým 6. októbra 1998 uplynula trojročná prekluzívna lehota na podanie návrhu o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Procesným   postupom   súdu,   ale   i zákonným využitím procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účastníkom konania sa mu nezaručilo základné ľudské právo na vlastnenie majetku a jeho právo na súdnu ochranu. Toho   dôsledkom   „je   strata   môjho   celého   majetku   BSM,   ktorý   som   nadobudol   ťažkou prácou za 27 rokov“.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že vo veci sp. zn. 7 C 229/98 nepodal proti uzneseniu o zastavení konania pre litispendenciu opravný prostriedok, pretože vychádzajúc z dôvodov zastavujúceho uznesenia bol presvedčený o tom, že súd v rovnakej veci bude pokračovať v konaní pod sp. zn. 7 C 223/98. Keďže vo veci sp. zn. 7 C 223/98 spoluvlastníčka zobrala svoj návrh späť ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej, súd bez ďalšieho mohol len konanie zastaviť podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP. Pokiaľ by aj v tomto konaní nevzal späť odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania, odvolaciemu súdu by neostávalo nič iné ako napadnuté uznesenie potvrdiť. Jeho nesúhlas by bol neúčinný, keďže k späťvzatiu návrhu došlo skôr, než sa začalo vo veci pojednávanie. Tak okresný súd, ako i krajský súd museli rešpektovať procesné ustanovenie § 96 OSP. I prípadné dovolanie odôvodnené ustanovením § 237 písm. f)   OSP by neskončilo   v jeho prospech,   pretože súd postupoval, pokiaľ ide o rozhodnutie o späťvzatí návrhu, v súlade so zákonom a neporušil tu procesné ustanovenia. Podľa § 243f ods. 2 písm. b) OSP nie je mimoriadne dovolanie prípustné proti rozhodnutiu súdu,   ktorým   sa   rozhodlo   o zastavení   konania.   V tejto   veci   preto   neexistoval   pre navrhovateľa žiadny účinný opravný prostriedok, ktorým by mohol brániť svoje práva, a to právo na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Predseda okresného súdu navrhol návrh zamietnuť. Okresný súd v právnych veciach sp.   zn. 7 C 223/98 a sp. zn. 7 C 229/98 postupoval a aj rozhodol   v zmysle zákonných ustanovení OSP. Z úradnej moci musel prihliadnuť na prekážku litispendencie (§ 83 OSP) a aj na dispozičné právo účastníka konania, v tomto prípade späťvzatie návrhu (§ 96 OSP).

Ďalej uviedol, že navrhovateľ mal v oboch napádaných veciach k dispozícii účinný a dostupný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, a to opravný prostriedok odvolania sa proti uzneseniam, ktorý nevyužil, resp. sa ho vzdal späťvzatím riadne podaného a zdôvodneného odvolania. Keby navrhovateľ vo veci sp. zn. 7 C 223/98 nebol   zobral   späť   podané   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   bol   by   úspešný v odvolacom konaní. Odvolací súd by jeho odvolaniu vyhovel s poukazom na § 96 ods. 2 OSP, pretože navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol vážne dôvody, pre ktoré nesúhlasil so   späťvzatím   návrhu   spoluvlastníčkou.   Nemožno   súhlasiť   s právnym   názorom navrhovateľa, že § 96 ods.   2 OSP je aplikovateľný len v prípade prvého pojednávania, pretože znenie § 96 ods. 3 OSP nevylučuje aplikáciu § 96 ods. 2 odvolacím súdom najmä z pohľadu § 1 OSP. Naviac, pre prípad neúspechu pred odvolacím súdom sa tu otvárala možnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Navrhovateľ sa nemôže prostredníctvom ústavného súdu domáhať poskytnutia ústavnej ochrany, pretože v konaní pred všeobecným súdom   nevyužil   všetky   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich   ústavných   práv. Nemožno súhlasiť s tým, aby bola priznaná ústavná ochrana údajnému porušeniu ústavného práva len preto, že navrhovateľ sám bez zavinenia súdu a prípadne iných osôb nevyužil riadne (mimoriadne) opravné prostriedky v základnom konaní.

Napokon predseda okresného súdu poukázal na judikatúru ústavného súdu a uviedol, že   niet   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   okresného   súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namietal podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy; že nemožno dôvodiť ani pasívnu legitimáciu okresného súdu v predmetnom spore, pretože tento sa svojím postupom nedopustil porušenia základných práv a slobôd, pričom proti jeho rozhodnutiu zákon pripúšťal riadny opravný prostriedok, ktorý   bol   účinný   a efektívny;   že   navrhovateľ   v inom   konaní   uplatňuje   súdnu   ochranu vlastníckych   práv k veciam,   ktoré   boli predmetom   konaní sp.   zn.   7 C 223/98   a sp.   zn. 7 C 229/98; že nebola dodržaná lehota na podanie návrhu na ústavný súd; že ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť postupu rozhodnutí súdov v občianskoprávnych a v trestných veciach, pokiaľ sú zverené do ich výlučnej rozhodovacej právomoci.

1.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd,   ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo   nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (pozri I. ÚS 13/00 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru).

Na princípe subsidiarity je založené pravidlo, podľa ktorého poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ   ten,   kto   má   v úmysle   sa   jej   dovolať,   najprv   nevyčerpal   všetky   účinné   opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 49/98, I. ÚS 9/00).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. Ústavný súd už v štádiu pred prijatím predmetného návrhu na konanie skúmal, či proti namietanému postupu a rozhodnutiam okresného súdu navrhovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok. V uznesení o prijatí podnetu na konanie ústavný súd k tomu uviedol, že táto otázka je úzko spojená s vlastným posúdením podnetu vo veci samej a nemožno ju preto uzavrieť pri predbežnom prerokovaní podnetu. Otázka totiž v danej veci nestála tak, či je prípustné odvolanie proti uzneseniu, ktorým okresný súd zastavil konanie najprv   vo   veci   návrhu   navrhovateľa   (sp.   zn.   7   C   229/98)   a neskôr   aj   vo   veci   návrhu spoluvlastníčky (sp. zn. 7 C 223/98), ani tak, či odvolanie, ktoré v týchto prípadoch pripúšťa Občiansky súdny poriadok, treba považovať za účinný opravný prostriedok, ktorý účastník konania musí využiť predtým, než sa vo veci porušovania základných práv a slobôd dovolá ochrany v konaní pred ústavným súdom. Otázka stála tak, či vzhľadom na okolnosti danej veci   možno   na   ujmu   navrhovateľa   pričítať   to,   že   nevyužil   tie   opravné   prostriedky (odvolanie, prípadne v ďalšom stupni dovolanie), ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na obranu základných práv pred všeobecným súdom a ktoré ústavný súd považuje za účinné právne prostriedky nápravy (napr. I. ÚS 48/00, II. ÚS 31/00). Inými slovami, v danej veci bolo   potrebné   posúdiť,   či   okolnosti,   za   ktorých   podľa   tvrdenia   navrhovateľa   došlo k namietanému   porušeniu   jeho   základných   práv,   si   výnimočne   nevyžadujú,   aby   bol navrhovateľ   ospravedlnený   z nevyužitia   týchto   inak   dostupných   a účinných   opravných prostriedkov   v konaní   pred   všeobecným   súdom.   V tejto   súvislosti   bolo   predovšetkým potrebné posúdiť s ohľadom na príslušnú ústavnú a zákonnú úpravu postup okresného súdu pri   vedení   oboch   konaní   začatých   na   návrh   manželov   za   účelom   vyporiadania   ich bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj rozhodnutia, ktorými okresný súd tieto konania na dva razy celkom zastavil, a tak zistiť, či a ktorými úkonmi a/alebo rozhodnutiami okresného súdu došlo k zásahu do základných práv navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 149 Občianskeho zákonníka navrhovateľ podal na okresný súd 31. júla 1998, t. j. niekoľko dní po   tom,   čo   takýto   návrh   podala   na   okresný   súd   aj   spoluvlastníčka,   bývalá   manželka navrhovateľa (22. júla 1998). Okresný súd uznesením z 28. augusta 1998 č. k. 7 C 229/98-7 konanie o návrhu navrhovateľa zastavil a odvolal sa pritom na § 103, § 104 ods. 1 a § 83 OSP. Podľa týchto ustanovení „kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania)“ (§ 103); „ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví“ (§ 104 ods. 1 OSP);   „začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie“ (§   83).   Okresný   súd   v uznesení   uviedol,   že   „ďalej   sa   bude   konať vo   veci   pod   sp.   zn. 7 C 223/98, ktorá vec napadla skôr“, t. j. vo veci návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý podala spoluvlastníčka. Navrhovateľ nepodal proti tomuto uzneseniu odvolanie a spoluvlastníčka 1. decembra 1998, t. j. mesiac po jeho právoplatnosti (30.   októbra   1998),   zobrala   späť   svoj   návrh   na   začatie   konania   vo   veci   vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd uznesením zo 4. decembra 1998 č. k. 7 C 223/98-79 konanie vo veci tohto návrhu spoluvlastníčky zastavil a odvolal sa pritom na § 96 ods. 1 a 3 OSP, podľa ktorého „navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví (...)“ (ods. 1);   „nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie (...)“ (ods. 3). Okresný súd v uznesení konštatoval,   že   tento   návrh   bol   vzatý   späť   „pred   prvým   pojednávaním“,   preto   konanie zastavil. Navrhovateľ najprv podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, neskôr ho však zobral späť, v dôsledku čoho krajský súd odvolacie konanie zastavil.

4. Zo spisu sp. zn. 7 C 223/98 vyplýva, že okresný súd podľa § 115 ods. 1 OSP na prejednanie návrhu spoluvlastníčky na vyporiadanie spoluvlastníctva manželov nenariadil žiadne pojednávanie. Ústavný súd preto nemal žiadne pochybnosti o tom, že k jej späťvzatiu návrhu   na   začatie   konania   došlo   skôr,   než   sa   začalo   pojednávanie.   Pre   takýto   prípad Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   ustanovuje,   že   „nesúhlas   odporcu   so   späťvzatím návrhu nie je účinný“ (§ 96 ods. 3). Inými slovami, zákon v tomto prípade nepodmieňuje právo navrhovateľa disponovať so svojím návrhom na začatie konania súhlasom odporcu. Ak sa spoluvlastníčka v tomto prípade rozhodla vziať svoj návrh na začatie konania späť, okresný   súd   nemal   inú   zákonnú   možnosť,   než   v dôsledku   tohto   jej   procesného   úkonu konanie podľa § 96 ods. 1 OSP zastaviť. Okresný súd tak v danej veci aj postupoval.

Predseda   okresného   súdu   tento   postup   na   jednej   strane   považoval   za   súladný so zákonom,   no   na   druhej   strane   tvrdil,   že   v prípade   účinne   podaného   odvolania navrhovateľom by odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, pretože navrhovateľ mal podľa § 96   ods.   2   OSP   závažné   dôvody   nesúhlasiť   so   späťvzatím   návrhu   spoluvlastníčkou. Predseda   okresného   súdu   sa   pri   tomto   tvrdení   síce   odvolal   na   niektoré   rozhodnutia a komentáre k § 96 OSP, avšak tieto   nie sú relevantné pre danú vec, pretože sa týkajú prípadu,   keď   sa   rozhodovalo   o pripustení   späťvzatia   návrhu   „po   začatí   pojednávania“. Ústavný súd nezistil takú judikatúru všeobecných súdov, o ktorú by sa navrhovateľ mohol oprieť   pri   podaní   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bolo   konanie v dôsledku   späťvzatia   návrhu   spoluvlastníčkou   podľa   §   96   ods.   1   a 3   OSP   zastavené. Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   navrhovateľ   nemohol reálne   očakávať,   že   napriek zákonnému ustanoveniu, podľa ktorého jeho „nesúhlas so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie“, by odvolací súd na tento jeho   nesúhlas   prihliadol   a jeho   odvolaniu   vyhovel,   keď   bolo   z priebehu   konania   pred okresným súdom evidentné, že spoluvlastníčka svoj návrh vzala späť „skôr, než sa začalo pojednávanie“. Za tohto skutkového a právneho stavu muselo byť jeho odvolanie odsúdené na   neúspech.   Preto   nebolo   možné   v konaní   pred   ústavným   súdom   pričítať   na   ujmu navrhovateľa to, že svoje odvolanie podané proti uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 1998 č. k. 7 C 223/98-79 vzal podľa § 207 ods. 2 OSP späť.

Nad   rámec   tohto   záveru   ústavný   súd   konštatuje,   že   spoluvlastníčka   späťvzatím svojho návrhu na začatie konania uplatnila svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán (účastníkov konania) podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého procesnoprávnym   aspektom   je   dispozičné   právo   účastníka   konania   a obsahuje   v sebe oprávnenie slobodne disponovať hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní (PL. ÚS 43/95). Spoluvlastníčka v procesnom postavení navrhovateľky realizovala toto právo za stavu konania (skôr, než sa začalo pojednávanie), v ktorom zákon (§ 96 ods. 3 OSP) uplatnenie tohto jej práva výslovne nepodmieňuje súhlasom odporcu. V právnom štáte (čl.   1   ústavy)   sa   každý   štátny   orgán   podriaďuje   ústave   a ďalším   prameňom   práva. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, sa vzťahuje aj na súdy. Je síce pravdou, že všeobecný súd nemôže porušiť tento článok ústavy, ak zákon vyloží   a uplatní spôsobom,   ktorý   je v súlade   s ústavou   (mutatis   mutandis I.   ÚS   24/00), keďže takáto požiadavka pre jeho výklad a uplatňovanie zákonov vyplýva priamo z čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenie § 96 OSP však neposkytuje taký priestor pre výklad a jeho uplatnenie,   aby   odvolací   súd   za   uvedeného   stavu   konania   podmienil   toto   ústavou a zákonom   garantované   dispozičné   právo   spoluvlastníčky   súhlasom   odporcu.   Článok   2 ods. 2 ústavy, ktorý prispieva k právnej istote ako neoddeliteľnej súčasti právneho štátu (I. ÚS 3/98), sa implikovane týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony (II. ÚS 48/97).

5. Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 (§ 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou,   vykoná   ho   na   návrh   niektorého   z manželov   súd   (§   149   ods.   3   Občianskeho zákonníka).   Ak   do   troch   rokov   od   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu   dohodou   alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo   manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka).

Z citovaného   ustanovenia   §   149   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   vyplýva,   že   ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí   nevyvrátiteľná právna domnienka o takom spôsobe vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý je uvedený v tomto ustanovení.   Navrhovateľ   po   späťvzatí   návrhu   na   začatie   konania   spoluvlastníčkou 1. decembra 1998 už sám takýto návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov   nemohol   podať,   pretože   v danej   veci   uvedená   trojročná   prekluzívna   lehota uplynula   6.   októbra   1998.   Späťvzatie   návrhu   vo   veci   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov spoluvlastníčkou za stavu konania, v ktorom sa ešte nezačalo pojednávanie, bolo teda v danej veci takou skutočnosťou, ktorá mala za následok nielen obligatórne   zastavenie   tohto   súdneho   konania,   ale   aj   zánik   práva   navrhovateľa   na vyporiadanie   tohto   spoluvlastníctva   súdnym   rozhodnutím,   t.   j.   jeho   vyporiadanie   podľa iných   zásad,   než   podľa   ktorých   sa   vyporiadava   v dôsledku   uplatnenia   nevyvrátiteľnej právnej domnienky ustanovenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

6.   Navrhovateľ   sa   domáhal   vyporiadania   tohto   bezpodielového   spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím, o čom svedčí jeho návrh na začatie konania, ktorý podal na okresný súd 31. júla 1998. Okresný súd však konanie o ňom z dôvodu litispendencie uznesením z 28.   augusta   1998   právoplatne   zastavil.   Navrhovateľ   nepodanie   odvolania   proti   nemu odôvodnil tým, že vzhľadom na uvedené dôvody bol presvedčený o tom, že súd v rovnakej veci   bude pokračovať v konaní o návrhu na začatie konania podanom   spoluvlastníčkou. Predseda okresného súdu namietal, že navrhovateľ sa nemôže prostredníctvom ústavného súdu   domáhať poskytnutia ústavnej   ochrany, pretože v konaní pred všeobecným súdom nevyužil –   bez zavinenia súdu a prípadne iných osôb - všetky účinné právne prostriedky ochrany svojich ústavných práv.

Konaním a rozhodovaním všeobecných súdov je ústavný súd oprávnený zaoberať sa len   vtedy,   ak sa   nimi namieta   porušenie takých   základných   práv alebo slobôd,   ktorým nebola poskytnutá účinná ochrana. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana   je   okrem   iného   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   alebo   právnická   osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 36/96).

Navrhovateľ sa dovolal ústavnej ochrany tvrdiac, že procesným postupom okresného súdu,   ale   i zákonným   využitím   procesných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku účastníkom konania (spoluvlastníčkou) sa mu nezaručilo základné ľudské právo vlastniť majetok a právo na jeho súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   už   vyššie   konštatoval,   že   späťvzatie   návrhu   spoluvlastníčkou   za   stavu   konania, v ktorom sa ešte nezačalo pojednávanie, je v danej veci tou skutočnosťou, ktorá mala za následok   zánik   práva   navrhovateľa   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov súdnym rozhodnutím, teda vytvorenie stavu, v ktorom navrhovateľ vidí porušenie označených   základných   práv.   Pretože   lehota   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu z 28. augusta   1998   navrhovateľovi   uplynula   ešte   predtým,   než   došlo   ku   skutočnosti zakladajúcej stav, v ktorom navrhovateľ vidí porušenie svojich základných práv, ústavný súd nemohol na jeho ujmu pričítať to, že proti uvedenému uzneseniu nepodal odvolanie. Ústavný súd bol preto oprávnený skúmať, či okresný súd svojím postupom vo veciach vedených pod sp. zn. 7 C 223/98 a sp. zn. 7 C 229/98 a uznesením z 28. augusta 1998 č. k. 7 C 229/98-7, ktoré   predchádzali späťvzatiu návrhu spoluvlastníčkou, neporušil základné práva navrhovateľa podľa označených článkov ústavy.

7. Článok 20 ods. 1 ústavy nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Tak ako z formulácie obsiahnutej v tomto článku nemožno odvodzovať právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu na dodržanie podmienok, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi (mutatis mutandis I. ÚS 128/95), tak z neho nemožno ani vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94). Ústavná   zásada rovnosti pri zachovaní zákonnej ochrany vlastníckeho práva u všetkých vlastníkov   k druhovo   rovnakej   veci   je   spätá   so   zákonnými   obmedzeniami   tohto   práva, ktoré musia   rovnako   platiť   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené   podmienky (PL. ÚS 37/95). Jej účelom je garantovať, aby sa vlastníckemu právu všetkých vlastníkov poskytla zákonom rovnaká ochrana, a to bez ohľadu na povahu alebo charakter jednotlivých vlastníkov.   Ak   Občiansky   zákonník   ustanovuje,   že   k vyporiadaniu   bezpodielového spoluvlastníctva môže dôjsť dohodou, súdnym rozhodnutím alebo uplynutím doby (§ 149), v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou ústavy by mal mať každý takýto vlastník k dispozícii uvedené druhy zákonnej ochrany vlastníckeho práva, prístup ku ktorým by sa mal súčasne uskutočňovať na nediskriminačnom základe (mutatis mutandis PL. ÚS 11/96). V kontexte danej veci to znamená, že vlastnícke právo navrhovateľa pri jeho vyporiadaní k tým veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, požívalo podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   rovnakú   úroveň   ochrany   ako   vlastníctvo   jeho   spoluvlastníčky   (mutatis mutandis   PL.   ÚS   4/00).   Skutočnosť,   že   navrhovateľ   podal   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva o niekoľko dní neskôr ako spoluvlastníčka, nemohla mať a nemala žiaden dopad na úroveň tejto ochrany práve preto, že navrhovateľ podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v zákonom ustanovenej lehoty vyhovel predmetným   zákonným   obmedzeniam   a podmienkam   v rovnakom   rozsahu   ako spoluvlastníčka.

V danej   veci   právo   na   vyporiadanie   bezpodielového   vlastníctva   patrilo   obom manželom. Ak   chcel   niektorý   z nich   po tom, čo   nedošlo k dohode,   zabrániť tomu, aby k jeho vyporiadaniu došlo uplynutím doby podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, musel   podľa   tohto   ustanovenia   do   troch   rokov   od   jeho   zániku   podať   návrh   na   jeho vyporiadanie súdom. Navrhovateľ túto požiadavku hmotného predpisu splnil, no napriek tomu   sa   nedomohol   jeho vyporiadania   súdnym   rozhodnutím,   ale   musel   strpieť   jeho vyporiadanie uplynutím doby, ktoré navrhovateľ pociťuje ako „stratu (jeho) celého majetku BSM“, pretože sa zrejme domnieva, že pri vyporiadaní jeho spoluvlastníctva podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahujú na jeho vyporiadanie súdnym rozhodnutím,   by   bol   výsledok   vyporiadania   pre   neho   priaznivejší   než   vyporiadanie v dôsledku   uplatnenia   uvedenej   nevyvrátiteľnej   zákonnej   domnienky.   Ústavný   súd   sa nezaoberal tým, či navrhovateľ ako spoluvlastník naozaj utrpel ujmu v dôsledku uplatnenia tejto   právnej   domnienky   o spôsobe   vyporiadania   jeho   bezpodielového   vlastníctva v porovnaní s jeho vyporiadaním v prípade súdneho rozhodnutia, pretože pre posúdenie, či došlo k zásahu do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo takéto zistenie v danej veci bez právneho významu. Podľa názoru ústavného súdu k zásahu do tohto   práva   navrhovateľa   došlo   v danej   veci   už   tým,   že   napriek   jeho   vôli   prejavenej spôsobom   ustanoveným   Občianskym   zákonníkom   navrhovateľ   ako   vlastník   nemal k dispozícii ten druh zákonnej ochrany jeho vlastníckeho práva, ktorý mu zákon pri takomto prejave vôle poskytuje. Podstata tohto zásahu spočíva v tom, že okresný súd, pred ktorým navrhovateľ   svojím   prejavom   vôle   vyvolal   za   tým   účelom   občianske   súdne   konanie, neposkytol   rovnakú   úroveň   ochrany   jeho   vlastníckemu   právu   k tým   veciam,   ktoré   boli predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva,   akú   poskytol   rovnakému   právu spoluvlastníčke navrhovateľa.

Ústavná   zásada   rovnakej   ochrany   vlastníckeho   práva   sa   v občianskom   súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje sa   na   všetky   materiálne   a procesné   zákony   a na   každého.   Rovnosť   pred   súdom   je   len výrazom   rovnosti   strán   pred   zákonom,   v tomto   prípade   pred   Občianskym   zákonníkom a Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a značí rovné postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi   konania.   Zásada   rovnosti   strán   v civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny   súd.   Rovnosť   strán   v občianskom   súdnom konaní nemôže byť ovplyvniteľná tým, ktorý účastník je žalobca a ktorý žalovaný. Rovnosť strán je totiž podmienená rovnosťou   procesných   prostriedkov   uplatňovaných   pri podaní žaloby i pri obrane proti nej, a to platí aj pre celý priebeh konania (mutatis mutandis PL. ÚS 43/95).

Občiansky súdny poriadok zásadu rovnosti účastníkov konania ustanovuje v § 18 tak, že „účastníci majú v občianskom súdnom   konaní rovnaké postavenie (...)“.   Na rovnaké postavenie účastníkov konania musí všeobecný súd prihliadať aj pri uplatňovaní ďalších ustanovení   tohto   procesného   predpisu,   ktoré   upravujú   jeho   postup   v konaní.   V tejto súvislosti musí dbať najmä na to, aby ich výklad a uplatnenie boli založené na zásadách vyjadrených   v ustanoveniach   §   1   až   6   OSP,   ako   aj   v súlade   s   ústavnými   zásadami spravodlivého   procesu   (čl.   46   až   50   ústavy)   a za   podmienok   čl.   11,   resp.   v súčasnosti čl. 154c ústavy aj s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Samozrejme že   aj účastník   konania, v súčinnosti   s ktorým   postupuje   súd   v konaní (§   6 OSP),   zodpovedá   sám   za   ochranu   jeho   práv,   neznamená   to   však,   že   súd   je   zbavený konečnej zodpovednosti za uskutočnenie spravodlivého procesu tak, „aby bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov“   (§   1   OSP),   resp.   „aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb“ (§ 2 OSP).

Súdy majú v právnom štáte nezastupiteľné miesto pri napĺňaní jeho základných úloh, medzi ktoré patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd. Jednou z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   občanov.   Samotnou   existenciou   súdnych konaní   sa   ústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd   občanov nevyčerpávajú, pretože tieto predpokladajú tiež určitú kvalitu samotného konania o nich (mutatis mutandis II. ÚS 9/00), a to s ohľadom na predmet sporu a dôsledky rozhodnutia súdu na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania (mutatis mutandis II. ÚS 35/01-31). Kvality konania sa týka aj uvedená ústavná zásada rovnosti účastníkov konania. Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   vykladať   a uplatňovať v konaní   pred   súdom   tak,   aby   niektorý   z účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého účastníka   pri   uplatňovaní práv   alebo   aby   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednávaní a rozhodovaní vecí.

V danej veci okresný súd takto nepostupoval. Zastavil konanie začaté na základe návrhu navrhovateľa z dôvodu litispendencie bez toho, aby prihliadol na to, aké dôsledky toto jeho rozhodnutie môže mať, s ohľadom na súvisiace hmotné (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a procesné predpisy (§ 96 ods. 1 a 3 OSP), na vlastnícke právo navrhovateľa k tým   veciam,   ktoré   boli   predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva,   o   vyporiadanie ktorého navrhovateľ okresný súd požiadal. Ústavný súd v rámci svojho oprávnenia ako ochranca   ústavnosti nemieni spochybňovať správnosť právneho názoru okresného súdu o vzniku prekážky litispendencie podľa § 83 OSP vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade, ak obaja manželia takýto návrh na súd podali. Jeho úloha   sa   obmedzila   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   jeho   použitia   v danej   veci s ústavou (pozri bod 1).

Okresný   súd   uplatnil   dôvod   litispendecie   pre   zastavenie   konania   vo   veci   návrhu navrhovateľa v čase, keď v druhom konaní spoluvlastníčka mohla podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP ešte voľne disponovať svojím návrhom na začatie konania. Práve jej späťvzatie návrhu za stavu konania, v ktorom sa ešte nezačalo pojednávanie o tomto jej návrhu, bolo v danej veci   tou   skutočnosťou,   ktorá   znemožnila   navrhovateľovi   (vo   vzťahu   k jej   návrhu v postavení   odporcu)   usilovať   sa   v súdnom   konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   po uplynutí trojročnej   lehoty   ustanovenej   v §   149 ods.   4 Občianskeho zákonníka. Okresný súd tým, že súčasne so zastavením konania začatého navrhovateľom z dôvodu   litispendencie   nenariadil   a nezačal   pojednávanie   v konaní   začatom   vo   veci spoluvlastníčkou,   ako aj tým, že tak   neurobil   ani neskôr   až do   jej prejavu   o späťvzatí návrhu, postupoval v danej veci podľa   názoru ústavného súdu spôsobom nezlučiteľným s právom navrhovateľa garantovaným v čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako to bolo uvedené vyššie. V dôsledku   tohto   postupu   totiž   podstatne   zvýhodnil   spoluvlastníčku   v jej   procesnom postavení   na   úkor   procesného   postavenia   navrhovateľa   ako   druhého   spoluvlastníka   pri vyporiadaní   ich   bezpodielového   spoluvlastníctva,   hoci   obom   patrilo   rovnaké   právo   na ochranu vlastníctva k tým veciam, ktoré boli jeho predmetom. Za procesnej situácie, keď obaja   spoluvlastníci   tohto   spoluvlastníctva   podali   návrh   na   začatie   konania   o jeho vyporiadanie   a zostávalo   už   len   niekoľko   mesiacov   do   uplynutia   uvedenej   trojročnej prekluzívnej lehoty, okresný súd mohol, a i musel, zvoliť iný postup v začatých konaniach než ten, ktorý uplatnil a ktorého účinky navrhovateľ už nemôže odvrátiť. Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv. V zmysle tejto zásady si okresný súd mal byť vedomý nezlučiteľnosti účinkov svojho postupu s vyššie uvedenými   zásadami   vzťahujúcimi   sa   na   poskytovanie   súdnej   ochrany,   teda   jednak   so zásadou rovnosti procesného postavenia účastníkov konania a jednak s jej hmotnoprávnym korelatívom   v danej   veci,   zásadou   rovnakej   ochrany   vlastníckeho   práva   k druhovo rovnakým veciam. Ústavný súd preto vyslovil, že okresný súd porušil uvedeným postupom základné právo navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.  

Nad   rámec   tohto   záveru   ústavný   súd   konštatuje,   že   tak   ako   dospel   k záveru o nevyhnutnosti zastaviť konanie v prípade, že účastník konania späťvzatím návrhu podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP uplatní svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán, nie je rovnako presvedčený   o nevyhnutnosti   rozhodovať   v prípadoch   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva o zastavení konania z dôvodu litispendencie do doby, kým sa v tej veci, v ktorej sa má ďalej o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov pokračovať, nenariadi a nezačne pojednávanie, prípadne o nevyhnutnosti takto vôbec rozhodnúť, ak sa vezme   do   úvahy   judikatúra   všeobecných   súdov,   podľa   ktorej   konanie   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka) možno síce začať len na návrh niektorého z manželov, súdy však nie sú týmto návrhom viazané, ani pokiaľ   ide   o rozsah   tohto   spoluvlastníctva,   ani   pokiaľ   ide   o spôsob   jeho   vyporiadania (R 42/1972, s. 143). Zatiaľ čo späťvzatie návrhu podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP je úkonom nachádzajúcim sa vo výlučnej dispozičnej sfére účastníka konania, rozhodnutie o zastavení konania   z dôvodu   litispendencie   je   úkonom   v dispozičnej   sfére   súdu,   ktorý,   ako   to   už ústavný súd konštatoval vyššie, je ex offo povinný skúmať súlad účinkov svojho postupu s obsahom ústavnej úpravy práva na súdnu ochranu. Okrem toho, podľa názoru ústavného súdu je z hľadiska základného práva, ktoré je v danej veci v hre, zjavne neprimerané, aby za daného stavu hmotných a procesných predpisov bola na ujmu tohto práva len tá okolnosť, akým   spôsobom   všeobecné   súdy   vykonávajú   spisovú   agendu   v prípade,   ak   každý   z bývalých   manželov   podá   na   súd   návrh   na   začatie   konania   na   vyporiadanie   ich bezpodielového spoluvlastníctva.

8. Uvedeným postupom a uznesením z 28. augusta 1998 okresný súd zároveň porušil aj základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa tohto ustanovenia dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde.   Tohto   práva   sa   však   možno   domáhať   v súlade   s čl.   51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci   konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01-46).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z dôvodov   uvedených   v predchádzajúcom   bode odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   navrhovateľ   uplatnil   svoje   právo   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   na   súde   v súlade   so   zákonom   ustanovenými podmienkami. Ústavný súd už konštatoval, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku   nemožno   vykladať   a uplatňovať   v konaní   pred   súdom   tak,   aby   niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí. Okresný súd tým, že nekonal a nerozhodol   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   tak   ako   ho   o to navrhovateľ   svojím   návrhom   na   začatie   konania   žiadal,   neumožnil   mu   reálny   prístup k súdnej   ochrane   a svojím   postupom   bez   zavinenia   navrhovateľa   mu   spôsobil   zmenu v procesnoprávnom postavení   so zásadnými účinkami pre jeho hmotnoprávne postavenie pri výkone ústavou zaručeného vlastníckeho práva. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

9. Ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel v časti, ktorá sa týkala aj uznesenia okresného súdu zo 4. decembra 1998 č. k. 7 C 223/98-79, pretože podľa názoru ústavného súdu, tak ako to už bolo uvedené pod bodom 4 tohto odôvodnenia, týmto rozhodnutím nedošlo   a ani   nemohlo   dôjsť   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti   danej   veci   k porušeniu základných práv navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2001