znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 589/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 2 C 451/2008-174 z 31. januára   2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   9   CoD   28/2012-203 z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2013 doručená sťažnosť D. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 451/2008-174 z 31. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   9   CoD 28/2012-203   z 25.   júna   2013   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“   alebo   „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zamietol návrh sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   určenia,   že   ňou   označené   nehnuteľnosti   patria do dedičstva po rodičoch. Dôvodom zamietnutia návrhu okresným súdom bol nedostatok vecnej legitimácie účastníkov konania v rámci konania o určenie, v ktorom sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv, k čomu okresný súd uviedol: „Ak je viac dedičov, v čase od smrti poručiteľa do rozhodnutia o dedičstve sú považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do dedičstva, sa preto musí vzťahovať na všetkých dedičov, prípadne na ich právnych nástupcov. Všetci dedičia musia   byť   v takejto   žalobe   označení   buď   za   žalobcov   alebo   za   žalovaných.   V   návrhu navrhovateľky po zastavení konania voči navrhovateľom v 2. a 3. rade nie sú uvedení všetci tí,   ktorí   prichádzajú   do   úvahy   ako   dedičia.   Nakoľko   navrhovateľka   po   právoplatnom zastavení   konania   voči   navrhovateľom   v   2.   a   3.   rade   opomenula   uviesť   ako   ďalších účastníkov právnych nástupcov dediča, neb. V. R. a to V. R. a E. M., ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia, z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie musel súd návrh zamietnuť...“

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho dôvodmi.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   rozsudkom okresného   súdu   aj   rozsudkom   krajského   súdu   a   v   podstatnej   časti   svojej   sťažnostnej argumentácie uvádza: «Okresný súd v Senici ako aj Krajský súd v Trnave sa dopustili nasledovných chýb, ktorými porušili jednak moje ústavné právo na súdnu ochranu a jednak moje ústavné právo vlastniť majetok...

Neúplne   zistili   skutkový   stav,   pretože   nevykonali   navrhnuté   dôkazy   potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti...

Obidva súdy sa vo svojich rozsudkoch vôbec nezaoberali nepochybne preukázanými skutkovými zisteniami, z ktorých jednoznačne vyplýva, že moji rodičia manž. M. a V. S. boli v čase ich smrti vlastníkmi predmetných nehnuteľností a že tieto nehnuteľnosti neprešli dedičským konaním...

Rozhodnutia obidvoch súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdy nesprávne právne posúdili otázku legitimácie účastníkov...

Súd ekvilibristicky potom svoje rozhodnutie „zdôvodnil“ /úvodzovky, pretože to nie je správny právny dôvod/ ustanovením § 91 ods. 2 OSP, pretože účastníkmi konania neboli deti druhého manžela V. R. predtým S., teda deti V. R. menovite V. R. a E. M. r. R. To je veľmi   nesprávny   právny   názor   a   formalistický   výklad   tohto   ustanovenia.   Týmto formalistickým a nesprávnym výkladom ustanovenia § 91 ods. 2 OSP ma súdy pripravili o možnosť domáhať sa svojich práv teda bolo porušené moje právo na súdnu ochranu... Takisto súdy porušili moje ústavné právo vlastniť majetok...

Je pravda, že V. R. predtým S. zomrela ako manželka V. R. Ten zomrel až po jej smrti a jeho dedičmi boli jeho dve deti V. R. a E. M. r. R. Ani jeden z týchto jeho dedičov však nespochybňuje moje nároky, o čom svedčí tá skutočnosť, že pôvodne podali návrh aj oni. Pretože nemali žiadny záujem o garáž; nemali ani naliehavý právny záujem na určení, že táto patrí do dedičstva vzali návrh späť a súd... konanie podľa § 96 ods. 1 OSP voči navrhovateľom v 2. a 3. rade zastavil. Keďže títo účastníci nijako nepopierali moje práva a späťvzatím návrhu prejavili skutočnosť, že na veci nemajú žiadny záujem, tak nebol dôvod na podanie návrhu proti nim. Moje práva popierali len odporcovia 1, 2, a 3, a preto návrh smeroval proti nim. Naviac znovu opakujem tú skutočnosť, že pôvodne podali návrh aj V. R. a E. M.

Za   týchto   okolností   neobstojí   a   teda   je   nesprávny   právny   názor   uvedený a odôvodnený v rozsudku KS Trnava 9 CoD 28/2012 na str. 4 tretí odsek o nerozlučnom nútenom   spoločenstve   účastníkov.   Opakujem,   že   sa   jedná   o   formalistický   a   nesprávny výklad ustanovenia § 91 ods. 2 OSP, ktorým boli porušené moje ústavné práva a to jednak ústavné právo na súdnu ochranu a jednak ústavné právo vlastniť majetok...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Rozsudkom Okresného sudu v Skalici 2 C 451/2012 zo dňa 31. 1. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave 9 CoD 28/2012 zo dňa 25. 6. 2012 bolo porušené právo D. Š. r. S. na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy SR a právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu Trnava č. 9 CoD 28/2012 zo dňa 25. 6. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

D. Š. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd Trnava povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   D.   K.   do jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať rozsudok   okresného   súdu   a   ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku okresného   súdu   a   dôsledne   sa   vysporiadal   s   otázkou   okruhu   účastníkov   konania,   keď uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne právne posúdil...

Odvolací súd poukazuje na zákonnú dikciu ust. § 91 ods. 2 OSP, ktorá rieši spoločné práva a povinnosti účastníkov konania s tým, že pokiaľ ide o také práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Nerozlučným spoločenstvom účastníkov je taký stav,   kedy   možno   konštatovať,   že   procesným   dôsledkom   tohto   spoločenstva   je   to,   že rozhodnutie   sa   týka   všetkých   spoločníkov   s   rovnakým   výsledkom,   práva   a   povinnosti spoločníkov sú nerozlučné a procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov, sa týka všetkých účastníkov   konania.   Dôsledky   nerozlučného   spoločenstva   vyplývajú   z   hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu a je to v zásade nútené spoločenstvo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/120/2009, z ktorého   vyplýva,   že   určovací   návrh   spočívajúci   v   tom,   že   vec   patrí   do   dedičstva po poručiteľovi a poručiteľ ju vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať a je vecne legitimovaný ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka, t. j. poručiteľov dedič. V prejednávanej   veci   Najvyšší   súd   skonštatoval,   že   medzi   účastníkmi   ide   o   nerozlučné spoločenstvo, avšak v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov, a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktorú ide v Občianskom súdnom konaní vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom   konaní   nebol   tento   majetok   známy   a   nebol   predmetom   dedičstva   a   nebol   v konaní o dedičstvo prejednaný, sú do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a z právnych úkonov týkajúcej sa tejto veci, sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne tak, ako to predpokladá ust. § 91 ods. 2 OSP.

Obdobne sa v súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou dedičov vyjadril vo svojom rozhodnutí   najvyšší   súd   vo   veci   sp.   zn.   1Cdo/183/2009,   podľa   ktorého   podstatným   je okolnosť, že v prípade prejednávania dedičstva dedičský súd nemôže uložiť, aby dedičia podali žalobu zameranú na odstránenie spornosti, pokiaľ účastníci samotní sú rozporní v tvrdení, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa budú dedičia svojich práv domáhať žalobou samostatnou, a to mimo konania o dedičstve tak, ak je to v prejednávanej veci. Pokiaľ sa v konaní   o   dedičstve   vyskytne   rozpor   o   tom,   čo   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi,   je procesným nástrojom prípustným na riešenie tejto okolnosti výlučne žaloba na určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom o tejto žalobe rozhoduje súd v sporovom konaní,   ktorého   účastníkmi   sú   všetci   dedičia,   a   to   či   už   na   strane   žalobcov,   alebo žalovaných.   Pre   takéto sporové   konanie treba všetkých účastníkov konania   o   dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 OSP (R 49/82, R 65/2003)... Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami   formulovanými   v   OSP,   čím   súd   prvého   stupňa   dospel   k   zisteniu   pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 OSP potvrdil a s poukazom na ustan. § 219 ods. 2 OSP svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia...“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavnoprocesnými   princípmi   z   perspektívy   ich   možného   porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími jej nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013