znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 588/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, Palkovičova 15, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „žalobca“v pôvodnom konaní) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako i práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcuv konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradufunkčného platu bol účastníkom konania vedeného v dôsledku podania žaloby na Okresnomsúde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 Cpr 3/2011, v dôsledku podanéhoodvolania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.8 CoPr 1/2013 a následne v dôsledku iniciovania dovolacieho konania na najvyššom súdepod sp. zn. 4 Cdo 206/2014.

V úvode sťažnosti sťažovateľ ústavný súd podrobne oboznamuje s priebehomkonania pred všeobecnými súdmi a uvádza,že «... zastúpený advokátom pre celé konanie podal na Okresný súd Bratislava I dňa 15.12.2011 žalobu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaným - Slovenskou republikou - Pôdohospodárskou platobnou agentúrou... Subjekt žalovaného určil žalobca v súlade s ustanovením § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon o štátnej službe“), v zmysle ktorého sa štátna služba vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a § 9 ods. 5 zákona o štátnej službe.

Okresný súd Bratislava I svojim rozhodnutím č. k. 25 Cpr 3/2011-106 zo dňa 15.10.2012 žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca neoznačil za žalovaného subjekt, ktorý by bol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej sa žalobca domáhal v konaní. Súd posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol. Nezaoberal sa pritom skúmaním vecnej stránky žalovaného nároku žalobcu.

Prvostupňový súd... vyvodil jednoznačný záver, že Pôdohospodárska agentúra je nositeľom práv z povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov štátnych zamestnancov, a to podľa článkov 1 ods. 4 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, v zmysle ktorého je platobná agentúra právnickou osobou, v právnych vzťahoch vystupuje vo vlastnom mene a č1. 4 ods. 2, v zmysle ktorého zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov...

... prvostupňový súd dospel k záveru, že Pôdohospodárska platobná agentúra je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o žalobe žalobcu o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.».

3. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 Cpr 3/2011z 15. októbra 2012 napadol odvolaním s poukazom na jeho arbitrárnosť, pričom krajský súdako súd odvolací zmienené rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Krajský súd totiž dospelk záveru, že„... prvostupňový súd posúdil vec po právnej stránke správne, keď na daný prípad aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 400/2009 Z. z. a zákona č. 543/2007 Z. z., ustanovenia aj správne vyložil a správne dospel k záveru, že odporca označený navrhovateľom nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou.

V odôvodnení rozsudku uvádza, že v prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ ako štátny zamestnanec vykonával štátnu službu v služobnom úrade, ktorým je Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá je v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z. z. rozpočtovou organizáciou zapojenou finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva. Zo štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry vyplýva, že je právnická osoba, v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene a zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovno-právnych vzťahov. Odvolací súd ďalej posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní, že podľa § 1 ods. 1 a § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 sa štátna služba vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a že služobný úrad ako právny inštitút ustanovený zákonom o štátnej službe len pre účely tohto zákona, nie je nositeľom práv a povinností v zmysle čl. 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dospel k záveru, že i keď navrhovateľ vykonával štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu, vznikol v súvislosti s vykonávaním štátnej služby navrhovateľom ako štátnym zamestnancom aj vzťah medzi ním a služobným úradom, v ktorom štátnu službu vykonával, z ktorého vyplývajúce práva a povinnosti upravuje zákon o štátnej službe a podľa tejto právnej úpravy je služobný úrad oprávnený dať štátnemu zamestnancovi výpoveď a štátny zamestnanec je oprávnený uplatňovať si nároky zo štátnozamestnaneckého vzťahu na súde proti služobnému úradu.“.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ považoval rozsudok okresného súdu(sp. zn. 25 Cpr 3/2011 z 15. októbra 2012), ako i rozsudok krajského súdu (sp. zn.8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra 2013) za arbitrárny (pretože v dôsledku vydania uvedenýchrozhodnutí sa sťažovateľ už ďalej vzhľadom na uplynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehotyna podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nemoholopätovne domáhať svojich práv žalobou na súde), podal proti rozsudku krajského súdusp. zn. 8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra 2013 dovolanie v zmysle ustanovenia § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Napadnutým rozhodnutím však najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľanázoru sťažovateľa tak najvyšší súd učinil i napriek tomu, že„... prvostupňový súd neuviedol vo svojom rozhodnutí konkrétne relevantné ustanovenie platného právneho predpisu, z ktorého by vyplývalo, že štátnozamestnanecký pomer je pomerom, v ktorom ako účastník vystupuje vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi služobný úrad. Práve naopak, citoval ustanovenie § 9 uvedeného zákona s tým, že služobný úrad (teda akreditovaná Pôdohospodárska platobná agentúra) je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činností vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 zákona o štátnej službe, v ktorom ustanovení sa uvedená dikcia nenachádza. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie štátu ako účastníka štátnozamestnaneckého pomeru zdôvodnil ustanoveniami článkov 1 ods. 4 a čl. 4 ods. 2 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, ktorý ako právny akt nižšej právnej sily nemôže meniť právny akt vyššej právnej sily. Opomenul pritom vziať do úvahy znenie ustanovenia § 7 zákona č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka, v ktorom sú v ods. 1 pozitívne vymenované jej kompetencie, avšak iba pokiaľ ide o administratívne činnosti pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve.“.

5. Sťažovateľ zastáva názor, že postup všeobecných súdov nebol spravodlivýmprerokovaním jeho záležitosti a on ako účastník konania nedostal odpoveď na zásadnú,relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany jeho práv.

S ohľadom na uvedené preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšiekonanie a následne nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich, publikovanom v Zbierke zákonov SR oznámením č. 209/1992 Zb. a právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky v súlade s čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 206/2014 zo dňa 24.6.2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava sp. zn. 4 Cdo 206/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 747,72 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Daniely Simanovej do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo inýmzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezisteniežiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietanýmrozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvýpohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovýmiomylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré súz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

11. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že dovolacímrozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015, ktorým najvyšší súddovolanie sťažovateľa odmietol, došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnostiuvedeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú judikatúru ústavného súdua sťažnosť možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlassťažovateľa so závermi najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie„pokračovanie vo svojej argumentácii“, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnúintenzitu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ neuvádza žiadnu ústavne významnúargumentáciu a jeho argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného právaa tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnejrovine.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmio tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranuzákladných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to,či najvyšší súd nemohol napadnutým rozhodnutím porušiť niektoré z označených právsťažovateľa (bod 1).

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v právena spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukamiprocesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

15. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočnévysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanomdovolaní a na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

V kontexte uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časťodôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol:

„... dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP poukázal. Súd prvého stupňa žalobu zamietol na tom základe, že subjektom vecne pasívne legitimovaným v konaní o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona č. 400/2009 je v danom prípade služobný úrad - Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činnosti vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 uvedeného zákona v znení platnom v rozhodnom čase. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozobral jednotlivé ustanovenia tak zákona č. 400/2009 Z. z., ako aj zákona č. 543/2007 Z. z., z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, vysvetlil na základe čoho dospel k danému právnemu názoru, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom a dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí a konštatoval, že žalobcom označená žalovaná Slovenská republika, v mene ktorej koná Pôdohospodárska platobná agentúra, nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, a nie je v konám pasívne vecne legitimovaná. Tým dal odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, že pasívne legitimovanou vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je Slovenská republika, ale služobný úrad. Podľa dovolacieho súdu teda nižšie súdy postačujúce odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), je v ňom totiž dostatočne vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v súlade so zákonnou možnosťou obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvádzanými v dôvodoch odvolania. Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 2 OSP) splnili, dovolací súd sa už samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberal. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi závermi nižších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie nie je postihnuté namietanou vadou podľa § 237 písm. f/ OSP.

Posudzujúc dovolanie žalobcu aj podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 OSP), dovolateľ v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 OSP. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ OSP), samo (prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania žalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...

Nad rámec dovolacieho prieskumu, avšak vzhľadom na opakovanú námietku žalobcu, že súdy nekonali vo veci samej, dovolací súd považuje na tomto mieste za potrebné uviesť, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.“

16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľanázoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súddovolanie sťažovateľa odmietol.

17. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súduv napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možnékonštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovenízákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).

18. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a tedavyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásahdo základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, ženapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačneja interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavkyna odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným, preskúmateľnýma dostatočným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo sťažovateľom v dovolaní tvrdenénámietky nezakladali prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočnýzáklad pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akýchprávnych úvah rozhodol.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania.

20. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľa odmietolako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľa už nezaoberal.

21. V závere ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 3 zákonao ústavnom súde poznamenáva, že bol viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z tohto dôvodu ústavný súd v posudzovanej veci preskúmaval výlučne len petitomnamietané dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015,a nie rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu (t. j.meritórny právny názor okresnéhosúdu a krajského súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu)predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia, keďžesťažovateľ proti konaniuvedenému krajským súdom a proti jeho rozsudku(sp. zn. 8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra2013) ústavnúsťažnosť nepodal.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanoviskosudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015