znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 588/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 449/2012, 3 Cdo 158/2013 z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 449/2012, 3 Cdo 158/2013 z 23. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Bardejov (ďalej len   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   3   C   22/2009-26   zo   14.   októbra   2009   nepriznal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   lebo   jeho   majetkové   a   sociálne   pomery to neodôvodňujú. O   odvolaní sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodol   Krajský   súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2012 tak, že uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   3   C   22/2009-42   z   26.   októbra   2010   neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov z dôvodov, že nie je splnená zákonná podmienka na ustanovenie advokáta – existencia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 10/2011 z 3. mája 2011 tak, že ho potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2012 a uznesenie krajského súdu sp.   zn. 5 Co 10/2011 z 3. mája 2011 napadol   dovolaniami na najvyššom   súde.   O   dovolaniach   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým uznesením.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného a iných práv tým, že najvyšší súd „... sa znovu utápal v prílišnom formalizme... prezentujúc sa zmätočnými zákonmi...“. Sťažovateľ poukázal na to, že nie je „... povinný iba podľa niekým nedomysleného vzoru vypisovať pre CPP početné laistre... míňať na to nemalé peniaze, keď dopredu viem, že s tým nič nedocielim...“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1./   Vyslovuje,   že   základné   a   ľudské   práva   v   súdnom   konaní   o   sťažovateľových dovolaniach pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 3Cdo 449/12 a 3Cdo 158/2013 zo dňa 23 IV. 13... o výkon vysúdeného ústavného práva na prácu...boli v zmysle ods. 1/ čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 porušené.

2./ Zrušuje   zmätočné,   nezákonné,   neústavné   a   nepravdivé   konečné   uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 449/12 a 3Cdo 158/13 z 23. IV. 13 a vracia túto právnu vec na nové konanie a ústavné a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 66 tis. EUR..., ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR zaplatiť...

4./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj trovy tohto súdneho konania...“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva a iných práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   87/2009   z 25.   februára   2010   a   odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2011 z 3. mája 2011. V   súvislosti   s   časťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   napadnutého rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu   sp. zn. 10 Co 87/2009 z 25. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   výnimočne,   t.   j.   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecných   súdov   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   uviedol: «...   nedostatok osobitnej   podmienky   dovolacieho   konania   vyplývajúcej   z   §   241   ods.   1   O.   s.   p.,   je odstrániteľný,   avšak   len   za   súčinnosti   dovolateľa.   Žalobca   v   dovolacom   konaní nepreukázal,   že   má   právnické   vzdelanie   (a   že   teda   v   dovolacom   konaní   nemusí   byť zastúpený advokátom). Bol oboznámený s rozhodnutiami súdov nižších stupňov o tom, že sa mu neustanovuje zástupca z radov advokátov.

Podľa   § 372t   O.   s.   p.   neskončené   konania,   v ktorých súd za zástupcu   ustanovil advokáta, sa dokončia podľa doterajších predpisov; (inak ale) v zmysle § 372u O. s. p. sa na konania začaté do 31. decembra 2011 použijú predpisy účinné od 1. januára 2012. Okresný súd Bardejov po predchádzajúcom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Cdo 177/2011, 3 Cdo 201/2011) uznesením z 25. júna 2012 žalobcu poučil podľa § 30 O. s. p. v znení účinnom od 1. januára 2012 a opätovne vyzval, aby v lehote 10 dní predložil súdu plnú moc udelenú advokátovi, ktorý ho bude zastupovať v dovolacom konaní. Upozornil ho, že ak v stanovenej lehote požadované plnomocenstvo nepredloží   alebo   nepreukáže,   že   požiadal   Centrum   právnej   pomoci   o   ustanovenie kvalifikovaného   zástupcu   pre   dovolacie   konanie   (advokáta),   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky konanie o jeho dovolaní (1.) zastaví.

Žalobca zaslal Okresnému súdu Bardejov na vedomie list z 15. augusta 2012, ktorým požiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorému   bola   vec   opätovne   predložená na rozhodnutie, požiadal Centrum právnej pomoci o oznámenie, či žalobca podal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“).

Centrum právnej pomoci 23. januára 2013 oznámilo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,   že   žalobca   napriek   poučeniu   takúto   žiadosť   nepodal   a   ním   podaná   žiadosť z 15. augusta 2012 nemá predpísané náležitosti, bez doplnenia ktorých nemôže pristúpiť k posúdeniu jej opodstatnenosti, pretože v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa začína až podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zaslal   dovolateľovi   list   z   19.   februára   2013, v ktorom   ho   poučil,   že   Centrum   právnej   pomoci   postupuje   podľa   §   10   ods.   1   zákona č. 327/2005   Z.   z.,   v   zmysle   ktorého   konanie   o   nároku   na   poskytnutie   právnej   pomoci sa začína   až   podaním   písomnej   žiadosti   doloženej   dokladmi   preukazujúcimi   skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na predpísanom tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze,   nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo.

Podľa   § 10   ods.   5 zákona   č.   327/2005   Z.   z.   Centrum právnej   pomoci rozhodne o žiadosti   do   30   dní   od   doručenia   žiadosti,   avšak   len   vtedy,   ak   podaná   žiadosť   spĺňa predpísané   náležitosti   (žalobcom   podaná   žiadosť   ale   zatiaľ   tieto   náležitosti   –   v   zmysle oznámenia Centra právnej pomoci – nemá).   Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň uvedeným listom žalobu vyzval, aby mu v lehote 15 dní preukázal, že: 1. je zastúpený ním zvoleným advokátom (v takom prípade aby založil do súdneho spisu advokátovi udelené plnomocenstvo),   alebo   2.   Centru   právnej   pomoci   podal   kompletnú   písomnú   žiadosť o ustanovenie niektorého advokáta za zástupcu pre dovolacie konanie tak, ako to vyžaduje ustanovenie   §   10   ods.   1   uvedeného   zákona   –   na   predpísanom   tlačive   a   s   dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedeným   listom   žalobcu   poučil,   že   ak   predmetnej   výzve   v   stanovenej   lehote   15   dní nevyhovie, konanie o jeho dovolaní bude zastavené.

Napriek   tejto   výzve   dovolateľ   nepredložil   dovolaciemu   súdu   ani   plnomocenstvo udelené   niektorému   z   advokátov   pre   účely   dovolacieho   konania,   ani   žiadosť   podanú v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Žalobca listom z 3. apríla 2013 dovolaciemu súdu   oznámil,   že   jeho   požiadavky   nemôže   splniť,   pretože   nemá   finančné   prostriedky na úhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom.   Vyjadril   sa,   že   písomnú   žiadosť z 15. augusta   2012   doručil   Centru   právnej   pomoci   Svidník   a   nič   iné   „až   doposiaľ nepokladal za potrebné robiť, pretože citované právne normy sú v rozpore s Deklaráciou ľudských práv a listinou, pretože mu výkon práva znemožňujú“. Dodal, že nie je potrebné, aby pre Centrum právnej pomoci vyplňoval „ďalší kádrový dotazník“ na 9 stranách, keď na základe tých istých skutočností mu už v inom prípade jeho žiadosť zamietlo.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   dovolateľ   napriek   opakovaným výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jej zastupovanie v dovolacom konaní a ani (právne účinným spôsobom) nepožiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov.

V dôsledku toho, že žalobca nerešpektoval výzvy súdu, zostal nedostatok osobitnej podmienky   dovolacieho   konania   (§   241   ods.   1   O.   s.   p.)   neodstránený.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky preto konanie o dovolaní (1.) zastavil (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a§ 104 ods. 2 O. s. p.).»

Podľa   ustanovenia   §   241   ods.   1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie dovolania   (pri   zákonom   ustanovených   dovolacích   dôvodoch),   ale   aj   z   hľadiska kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.

Z   judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   R   43/1993,   R   56/1996)   vyplýva,   že nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Takýto   postup   bol   pre   sťažovateľa   predvídateľný   a   najvyšší   súd   v   uznesení sp. zn. 4 Cdo   311/2006,   4   Cdo   312/2006   z   13.   decembra   2006   tento   postup   aj náležite vysvetlil.   Právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v   tomto   rozhodnutí   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (pozri bod 10 II. časti odôvodnenia).

Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Občiansky   súdny   poriadok   stanovením   prísnejších   podmienok   na   zastupovanie v dovolacom   konaní   zdôrazňuje   potrebu   kvality   dovolania   ako   ďalšieho   stupňa v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený vo veci   konať.   Nesplnenie   podmienok   na   dovolanie   vrátane   predpísaného   právneho zastúpenia je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých formálnych náležitostí požadovaných zákonom (Občiansky súdny poriadok) môže najvyšší súd vo veci konať a rozhodnúť (obdobne III. ÚS 269/04, IV. ÚS 8/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k druhej časti napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorou   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2011 ako neprípustné.

Najvyšší súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie (2.) smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.   Keďže   dovolaním   (2.)   je   napadnuté   také   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.. nemožno prípustnosť tohto dovolania vyvodiť z uvedených ustanovení.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. a tiež so zreteľom na námietku dovolateľa sa dovolací súd zaoberal aj tým, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. Podľa tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne   zastúpený,   d/   v   tej   istej   veci   sa   už   prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   nie   je   významné   subjektívne   tvrdenie účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 O. s. p., ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že v konaní skutočne došlo k tejto procesnej vade.

Žalobca   netvrdil,   že   by   v   konaní   pri   rozhodovaní   o   jeho   žiadosti,   aby   mu   súd ustanovil zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konania, došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania (2.) preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Dovolateľ tvrdí, že mu v konaní pri rozhodovaní o uvedenej žiadosti bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv.

Súdy v danom prípade aplikovali § 30 O. s. p. v znení účinnom do 1. januára 2012. Procesným predpokladom pre postup podľa tohto ustanovenia sú vo všeobecnosti a/ žiadosť účastníka   konania,   b/   splnenie   predpokladov   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, c/ danosť takej potreby ochrany záujmov účastníka konania, ktorá je v priamej súvislosti s predmetom konania. Pokiaľ má byť účastníkovi zástupca ustanovený, musia byť uvedené predpoklady splnené kumulatívne. Žalobca podal žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov,   čím   splnil   predpoklad   označený   pod   a/.   Pokiaľ   ale   ide   o   otázku   splnenia ďalšieho z predpokladov (viď b/), treba uviesť, že pre záver súdu o danosti podmienok pre oslobodenie účastníka konania od súdneho poplatku sú významné hľadiská uvedené v § 138 O. s. p. (najmä existencia pomerov účastníka odôvodňujúcich oslobodenie a skutočnosť, že v jeho prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva).   Pri   rozhodovaní   o   oslobodení   fyzickej   osoby   od   súdnych   poplatkov   súd   berie na zreteľ   najmä   jej   celkové   majetkové,   zdravotné   a   sociálne   pomery,   výšku   súdneho poplatku,   predpokladané   trovy   dokazovania,   povahu   uplatneného   nároku.   Zhodnotenie týchto   aspektov   sa   musí   premietnuť   do   záveru,   či   účastník   je   schopný   zaplatiť   súdne poplatky;   ak   to   pomery   účastníka   nedovoľujú,   prizná   mu   súd   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, avšak len ak účastník svoje právo neuplatňuje (nebráni) svojvoľne alebo zrejme bezúspešne.

Skutkové zistenia tvoriace podklad pre rozhodnutie o žiadosti, aby žalobcovi bol ustanovený   zástupca   pre   dovolacie   konanie   z   radov   advokátov   a   aby   bol   oslobodený od súdnych poplatkov,   boli v danom prípade obstarané šetrením osobných majetkových a sociálnych pomerov žalobcu. Činnosť, pri ktorej súdy nižších stupňov zistený skutkový stav podriaďovali pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy a posudzovali, či sa žiadosti   vyhovie   alebo   nevyhovie,   sa   označuje   ako   právne   posudzovanie   veci.   Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný   právny   predpis   nesprávne   interpretoval).   Pokiaľ   žalobca   namieta,   že   pri rozhodovaní   o   jeho   uvedenej   žiadostí   neboli   zohľadnené   okolnosti,   ktoré   odôvodňovali vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie a o oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov, namieta nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov. Právnym   posúdením   veci   sa   ale   účastníkovi   neodníma   možnosť   pred   súdom   konať (R 54/2012). Právne posúdenie veci, i keby bolo prípadne nesprávne, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že súdy sa nedopustili porušenia procesných oprávnení žalobcu majúcich za následok odňatie jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že mu neustanovili zástupcu   pre   dovolacie   konanie   z   radov   advokátov,   hoci   pre   to   boli   dané   procesné predpoklady.“

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu (o neprípustnosti dovolania, pozn.) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a   v   konečnom   dôsledku   o   porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   preskúmal   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Z   jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základného a iných práv sťažovateľa nie je žiadna spojitosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa musí   k návrhu   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom.   Tejto skutočnosti   si   je   sťažovateľ   vedomý,   keďže   ústavnému   súdu   zaslal   už   285   sťažností. Ústavný   súd   preto   mohol   odmietnuť   sťažnosť   sťažovateľa   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   v   celom   rozsahu,   ústavný   súd   už   o   ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013