znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 587/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti e., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti e., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti e., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   T.,   ktorou   namieta porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2005.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   je účastníčkou   prebiehajúceho   konkurzného konania na majetok úpadcu D., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 K 103/2005. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 103/2005 bol 7. marca 2006   vyhlásený   konkurz   na   majetok   úpadcu   a   za   správcu   konkurznej   podstaty bol ustanovený   Mgr.   V.   M.   (ďalej   len   „správca“).   Sťažovateľka   prihlásila   do konkurzného konania peňažnú pohľadávku v sume 3 909,57 € vzniknutú z titulu nezaplatenia uverejnenej inzercie   úpadcu   priznanú   rozsudkom   Okresného   súdu   Rožňava sp. zn.   11   Cb   4/2005 z 5. mája 2005 (právoplatným 29. júla 2005) prihláškou z 27. marca 2006. Na prieskumnom pojednávaní   krajského   súdu   18.   októbra   2006   správca poprel   poradie   na   oddelené uspokojenie   pohľadávky   sťažovateľky   z   dôvodu,   že nepreukázala, že je záložným veriteľom. Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu 27. novembra 2006 domáhala určenia pravosti prihlásenej pohľadávky. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Cbi 45/2006 z   27. decembra 2007   bolo   určené,   že   pohľadávka   sťažovateľa je nesporná   s   právom na oddelené   uspokojenie.   Na   základe   odvolania   podaného správcom   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp. zn. 2 Obo 53/2010 z 12. mája 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Cbi 45/2006 z 27. decembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. júla 2011.

Podľa   sťažovateľky   k zbytočným prieťahom   v konaní vedenom   krajským súdom pod sp. zn. 11 Cbi 45/2006 došlo tým, že od vydania rozsudku sp. zn. 11 Cbi 45/2006 z 27. decembra   2007   do   vydania   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   53/2010 z 12. mája 2011 uplynulo tri a pol roka, pričom medzitým krajský súd stratil predmetný spis a bolo potrebné vykonať jeho rekonštrukciu.

Prieťahy v konaní sťažovateľka vidí v postupe správcu, ktorý ich spôsobil popretím jej   prihlásenej   pohľadávky,   čím   sa   nachádza   už   siedmy   rok   v   stave   právnej   neistoty a súčasne jej vzniká majetková ujma.

Sťažovateľka sa   domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti e., s. r. o... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2006 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti e., s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2006 porušené bolo.

3. Základné právo spoločnosti e., s. r. o... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2006 porušené bolo.

4. Krajskému   súdu   v   Košiciach   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

5. Spoločnosti   e.,   s.   r.   o...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 5 000 €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti e., s. r. o... trovy právneho zastúpenia   v   sume   471,54   €   na   účet   právnej   zástupkyne,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv.

Sťažovateľka   petit   sťažnosti   vymedzila   tak,   že   je   ním   namietané   porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 K 103/2005 (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uviedla sp. zn. 3 K 103/2006, pozn.).

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že na majetok úpadcu bol uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 103/2005 z 7. marca 2006 vyhlásený konkurz.

Sťažovateľka   prihlásila   svoju   pohľadávku   voči   úpadcovi   v sume   3   909,57   € prihláškou doručenou krajskému súdu 27. marca 2006, ktorú správca konkurznej podstaty na   prieskumnom   pojednávaní   krajského   súdu   konanom   18.   októbra   2006   poprel. Sťažovateľka   sa   v   samostatnom   súdnom   konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 11 Cbi   45/2006   proti   správcovi   domáhala   určenia   pravosti   popretej pohľadávky. Krajský súd rozhodol rozsudkom z 27. decembra 2007 tak, že pohľadávka sťažovateľky je nesporná   s   právom   na   oddelené   uspokojenie.   Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Obo 53/2010 z 12. mája 2011 uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   nemohol   od   18.   októbra   2006   vo   veci sťažovateľky konať (ani rozhodnúť), pretože musel vyčkať na výsledok súdneho konania o určenie   pravosti   pohľadávky   sťažovateľky,   ktoré   bolo   vedené   krajským   súdom pod sp. zn. 11   Cbi   45/2006.   Preto   v   okolnostiach   danej   veci   o   zavinených   prieťahoch krajským   súdom   (vo   vzťahu   k   sťažovateľke)   v   namietanom   konaní   nie   je   možné bez ďalšieho   hovoriť,   a   to   až   do   času   právoplatnosti   konečného   súdneho   rozhodnutia sp. zn. 11 Cbi 45/2006, t. j. do 11. júla 2011.

Ústavný   súd   k   uvedenému   dodáva,   že   sťažovateľka   konanie   o   určenie   pravosti jej pohľadávky vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 Cbi 45/2006 nenapáda v petite tejto sťažnosti, a preto sa tým ústavný súd nezaoberal napriek tomu, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka   argumentovala   najmä   tým,   že   k   porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov došlo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cbi 45/2006.

Na   preskúmavané   konkurzné   konanie   krajského   súdu   vedené pod sp. zn. 3 K 103/2005   sa   v   celom   jeho   priebehu   vzťahuje   zákon   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze a vyrovnaní“). Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní účelom tohto zákona je usporiadanie   majetkových   pomerov   dlžníka,   ktorý   je   v   úpadku.   Dlžník   je   v   úpadku, ak má viac veriteľov a nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky. Stanovením   pravidiel   usporiadania   majetkových   pomerov   úpadcu   vrátane   speňaženia jeho majetku   (konkurznej   podstaty)   a   rozdelenia   výťažku   tohto   speňaženia   medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa v konkurznom konaní   poskytuje   súdna   ochrana   majetkovým   právam   veriteľov   úpadcu,   ktorí ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní cieľom konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku, ktorí podali prihlášky do konkurzného konania. Základným cieľom a účelom konkurzu (konkurzného konania) nie je dosiahnutie uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď je nepochybné, že ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote každému z veriteľov aj v konkurznom konaní, a to od okamihu, keď sa prihlásením svojej pohľadávky   stal   účastníkom   tohto   konania.   Vzhľadom   na   uvedené   ale   podľa   názoru ústavného   súdu   nemožno   postup   konkurzného   súdu,   resp.   správcu   konkurznej   podstaty v konkurznom konaní posudzovať rovnako rigorózne, ako to je v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“ (IV. ÚS 175/07).

Konkurzní   veritelia   pohľadávok,   ktoré   zostali   sporné   v   pravosti,   vo   výške   alebo v poradí sa môžu podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní domáhať určenia svojho práva   v   lehote   určenej   súdom.   Sťažovateľka   toto   právo   využila.   Správca   konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone svojej funkcie povinný postupovať   s   odbornou   starostlivosťou   a   zodpovedá   za   škodu   vzniknutú   porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Zodpovednosť   všeobecného   (konkurzného)   súdu   za   postup   správcu   konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní). S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne   až   vtedy,   keď   je   ich   účinok   na   dosiahnutie   tohto   účelu   minimalizovaný   alebo vylúčený (m. m. I. ÚS 57/97).

Krajský súd využil vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty prostriedky, účelom ktorých bolo zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, o čom svedčia úkony, najmä opatrenie krajského súdu z 24. júla 2008, ktorým mu uložil predložiť   správu   o   doterajšej   činnosti   a   zdôvodniť,   čo   bráni   ukončeniu   konkurzného konania, predloženiu konečnej správy, resp. predloženiu podnetov na postup podľa § 44 zákona o konkurze a vyrovnaní, a to v lehote 20 dní od prevzatia opatrenia.

Opatrením   krajského   súdu   z   3.   februára   2009   bolo   správcovi   uložené   predložiť správu   o   doterajšej   činnosti   a   zdôvodniť,   čo   bráni   ukončeniu   konkurzného   konania, konečnej   správy, resp.   predloženiu   podnetov na postup podľa   § 44 zákona o   konkurze a vyrovnaní, a to v lehote 15 dní od prevzatia opatrenia. Správca 10. februára 2009 predložil krajskému súdu správu o priebehu konkurzného konania.

Opatrením   krajského   súdu   z   13.   októbra   2009   bolo   správcovi   uložené   predložiť správu o doterajšej činnosti, prehľad doterajších príjmov a výdavkov a zdôvodniť, čo bráni ukončeniu konkurzného konania, konečnej správy, resp. predloženiu podnetov na postup podľa § 44 zákona o konkurze a vyrovnaní, a to v lehote 10 dní od prevzatia opatrenia. Správca   9.   novembra   2009   predložil   krajskému   súdu   správu   o   priebehu   konkurzného konania.

Opatrením krajského súdu zo 16. novembra 2010 bolo správcovi uložené predložiť súdu zdôvodnenie, prečo nepodal vo veci konečnú správu, predložil vyhlásenie, že finančné prostriedky získané z konkurzného konania nevložil do nebankovej inštitúcie, a uviedol, v akej sume a v ktorom peňažnom ústave vedie finančné prostriedky získané z konkurzného konania,   a   to   v   lehote   10   dní   od   prevzatia   opatrenia.   Z   dôvodu   nesplnenia   uložených povinností   krajský   súd   uznesením   z   11.   júla   2011   uložil   správcovi   poriadkovú   pokutu v sume 165,97 €. Správca oznámil krajskému súdu podaním z 2. novembra 2011, že pristúpi k speňažovaniu ďalšieho majetku úpadcu v novembri 2011.

Opatrením   krajského   súdu   z   8.   júna   2012   bolo   správcovi   uložené   pristúpiť k speňažovaniu   majetku   úpadcu,   ktorý   doteraz   nebol   predmetom   predaja, a   to   v   lehote 20 dní   od   prevzatia   opatrenia.   Keďže   správca   na   predmetné   opatrenie   krajského   súdu nereagoval, uznesením krajského súdu z 28. mája 2013 mu bola uložená poriadková pokuta v sume 200 €.

Ústavný súd nemôže stanovovať namiesto krajského súdu optimálny postup v danej veci,   ale posúdiť,   či   ním   prijaté   opatrenia   a zvolený postup   sú   vzhľadom   na okolnosti daného   prípadu   akceptovateľné   z   pohľadu   ústavou   garantovaného   práva   sťažovateľa na konanie   bez zbytočných   prieťahov,   teda   či   postup   konkurzného   súdu   nebol   v   tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02). Ústavný súd konštatuje,   že   iba   samotná   dĺžka   doterajšieho   priebehu   konkurzného   konania,   na   ktorú sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, nie je dostatočným dôvodom na vyslovenie existencie zbytočných   prieťahov   v   konkurznom   konaní.   Okrem   uvedenia   celkovej   dĺžky   konania sťažovateľka nekonkretizovala ani dôvody, ktoré by mali signalizovať záver o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovala napríklad konkrétne obdobia nečinnosti konajúceho súdu, resp. obdobia jeho neefektívnej činnosti a pod.).

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v   priebehu konkurzného   konania nedošlo k takému konaniu, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd aj o vyslovenie porušenia jej základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy v namietanom konaní vedenom krajským súdom, pričom jeho prípadné porušenie vo svojej argumentácii žiadnym spôsobom neodôvodnila.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Preskúmanie   postupu   krajského   súdu   nesignalizuje   taký   postup   súdu,   z   ktorého by sa dalo   odvodiť,   že   sťažovateľke   nebolo   umožnené   domáhať   sa   svojich   práv na nestrannom a nezávislom súde. Ústavný súd z hľadiska svojej konštantnej judikatúry uvádza,   že prieťahy v   súdnom   konaní nemajú za následok   porušenie základného   práva na súdnu ochranu (II. ÚS 154/05). Krajský súd svojím postupom neodoprel sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že jeho právomoc má subsidiárny charakter a nastupuje vtedy, ak ochranu práv a slobôd neposkytujú fyzickým osobám a právnickým osobám všeobecné súdy (čl. 127 ods. 1 ústavy). Vlastníctvo sťažovateľkinej pohľadávky voči úpadcovi je nesporné, o čom svedčí právoplatné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Cbi 45/2006 z 27. decembra 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2011.

Vzhľadom na to bolo potrebné návrh sťažovateľky v časti týkajúcej sa porušenia základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu krajským súdom odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013