znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 587/2012-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   Co   10/2012 z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. novembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   J.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   L.   L.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 10/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok z 24. októbra 2012 “ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   predávajúci   kúpnou zmluvou   zo   14.   júla   2005,   ktorej   vklad   bol   povolený   11.   augusta   2005,   previedol na kupujúceho   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   (vedeným   na   LV   č.  ...   pre   k. ú. P., neskôr na LV č....).

Podľa III. článku kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005 kúpnu cenu v sume 2 500 000 Sk mal kupujúci uhradiť pri podpísaní kúpnej zmluvy a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume 6 030 000 Sk   mal   zaplatiť   do   15   dní   odo   dňa   povolenia   vkladu   vlastníckeho   práva do katastra nehnuteľností, t. j. do 26. augusta 2005. Podľa toho istého článku kúpnej zmluvy v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, má predávajúci právo od tejto zmluvy odstúpiť.

Kupujúci   v   deň   podpisu   kúpnej   zmluvy   uhradil   z   titulu   kúpnej   ceny   sumu 2 500 000 Sk a následne v lehote do 26. augusta 2005 uhradil sumu 6 000 000 Sk. Kupujúci sa oproti dohodnutej lehote splatnosti kúpnej ceny do 26. augusta 2005 dostal do omeškania s   uhradením   časti   kúpnej   ceny   v   sume   30 000   Sk,   ktorú   uhradil   sťažovateľovi 21. decembra 2005.

Sťažovateľ   je toho názoru, že neuhradením   časti   kúpnej   ceny v   sume 30 000 Sk kupujúcim   v   lehote   do   26.   augusta   2005   bol   naplnený   zmluvne   dohodnutý   dôvod na odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy   a   listom   z   21.   decembra   2005   sťažovateľ   odstúpil od kúpnej zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo doručované poštou kupujúcemu ako adresátovi.

Sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 26.   augusta   2008   domáhal   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005 z dôvodu, že listom z 21. decembra 2005 od kúpnej zmluvy platne odstúpil, čím jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zostalo zachované.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   13   C   211/2008-62   z   25.   februára   2009   (ďalej len „rozsudok z 25. februára 2009“) zamietol žalobu sťažovateľa a krajský súd stotožniac sa sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu jeho rozsudok z 25. februára 2009 svojím   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   85/2009   z   9.   septembra   2009   (ďalej   len   „rozsudok z 9. septembra 2009“) potvrdil.

Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 403/2010-42 z 3. marca 2011 (ďalej len „nález ústavného súdu“) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 9. septembra 2009, tento zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vo   svojom   náleze   vyhodnotil   závery   okresného   súdu   potvrdené krajským súdom (t. j. zamietnutie žaloby sťažovateľa pre nedoručenie odstúpenia od kúpnej zmluvy kupujúcemu spôsobom, ktorý by vyvolal hmotnoprávne účinky tohto odstúpenia, keďže   nebolo   preukázané   doručenie   odstúpenia   od   zmluvy   kupujúcemu,   ale   len   jeho manželke, ktorá nebola zmluvnou stranou) za nedostatočne odôvodnené z dôvodu absencie náležitej a ústavne konformnej aplikácie § 45 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej je prejav   vôle   účinný,   len   čo   sa   dostane   do   dispozičnej   sféry   adresáta,   teda «adresát má konkrétnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu (napr. poštová zásielka obsahujúca prejav vôle bola doručená do jeho bytu, na adresu, ktorá je v uvedenom prípade miestom výkonu   jeho   podnikateľskej   činnosti).   Pri   hodnotení   jeho   „dispozičnej   sféry“   nie   je rozhodujúce,   že zásielku   prevzala manželka adresáta,   a   nie je právne významné,   či   sa adresát s dôjdeným prejavom vôle aj skutočne oboznámil.». Ústavný súd ďalej zdôraznil, že „V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvedeným v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktorý korešponduje so všeobecne akceptovaným výkladom   tohto   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   uplatňovaným   v   stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov...“.

Ústavný súd nedostatočné   odôvodnenie rozsudku krajského   súdu   (potvrdzujúceho rozsudok   okresného   súdu   z 25.   februára   2009)   videl   aj   v   tom,   že   sa   nevysporiadal s aplikáciou   §   497   Občianskeho   zákonníka,   v súvislosti   s   čím   v   náleze   uviedol: „Pre náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   nepostačuje   jednoduché   odvolanie   sa   na   príslušné ustanovenie § 497 Občianskeho zákonníka o účinnom odstúpení od zmluvy s dôvetkom, že uvedený   právny   úkon   nadobúda   účinnosť   okamihom,   keď   dôjde   do   dispozičnej   sféry druhého   účastníka   právneho   vzťahu.   Podľa   citovaného   ustanovenia   od   zmluvy   nemôže odstúpiť ten, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočne plnenie. Podľa všeobecne akceptovaného výkladu príslušného ustanovenia, ak sa začalo s plnením aspoň sčasti, alebo sa prijalo hoci len čiastočné plnenie, odstúpenie od zmluvy ani uplatnenie tohto práva už nie je možné (pozri tiež: Svoboda J. a kol.: Občiansky zákonník I. diel. Komentár. Eurounion: Bratislava 2000. s. 425).

Týmto aspektom, ktorý bol napokon obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa   z   27.   apríla   2009,   sa   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nezaoberal, resp. tento aspekt opomenul...

Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový)... absolútne opomenul zaujať stanovisko k   aplikácii   §   497   Občianskeho   zákonníka,   ktorým   argumentoval   v   spojení   s   §   517 Občianskeho   zákonníka   a   na   ktoré   vo   svojom   vyjadrení   zo   4.   septembra   2008 a z 27. apríla 2009 poukázal právny zástupca žalovaného...“

Krajský súd následne z obdobných dôvodov, ako sú uvedené v náleze ústavného súdu,   zrušil   v   odvolacom   konaní   preskúmavaný   rozsudok   okresného   súdu z 25. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   13   C   199/2011 z 26. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 26. októbra 2011“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.   Okresný   súd   v   nadväznosti   na   nález   ústavného   súdu   a   zrušujúci   rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2009 dospel   k záveru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy sa dostalo   do   dispozičnej   sféry   kupujúceho,   a   tým   mu   bolo   riadne   doručené.   Dôvod, pre ktorý   okresný   súd   opätovne   zamietol   žalobu   sťažovateľa,   je   založený   na   aplikácii ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka. Podľa výkladu ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka   aplikovaného   okresným   súdom   odstúpenie   od   zmluvy,   podľa   ktorej   sa   už čiastočne plnilo, je právnym úkonom v rozpore s týmto ustanovením, a preto neplatným.

Na   odvolanie   sťažovateľa,   podstatou   ktorého   bolo   namietanie   okresným   súdom aplikovaného výkladu § 497 Občianskeho zákonníka, krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011 vo výroku vo veci samej a zmenil vo výroku o trovách konania.

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a ním aplikovaným výkladom ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka a na podporu týchto záverov uviedol:

„Občiansky zákonník vychádza z toho, že zmluvy sú pre účastníkov záväzkového právneho vzťahu záväzné (pacta sunt servanda) a každý musí z nich vyplývajúce práva a povinnosti dodržiavať. Z toho vyplýva, že zmluvné strany nemôžu jednostranne odstúpiť od tohto záväzku (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ibaže by im to zákon výslovne dovoľoval (§ 49, § 517 ods. 1, § 576 a § 623 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo ak si to zmluvné strany buď v prospech niektorej strany, príp. oboch strán v zmluve pri jej uzavretí či neskôr výslovne vymienili (§ 497 Občianskeho zákonníka).

Podľa   §   48   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   odstúpenie   od   zmluvy   je   možné v prípadoch stanovených zákonom alebo v prípadoch, keď sa na tom účastníci výslovne dohodli. Podľa zákona možno dojednať odstúpenie od zmluvy v prípade uzavretia zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 49 Občianskeho zákonníka) ako sankciu za omeškanie dlžníka (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka), za iné porušenie zmluvných povinností (napr. § 597, § 623 a § 679 Občianskeho zákonníka) a ak je to účastníkmi zmluvy dojednané (§ 48 ods. 2 a § 479 Občianskeho zákonníka). V zásade možno rozlišovať medzi   odstúpením   od   zmluvy   na   základe   zákona   (napr.   §   517   ods.   1   Občianskeho zákonníka)   a odstúpením   od   zmluvy   na   základe   dohody   zmluvných   strán   (§   497 Občianskeho zákonníka).

Podľa   ust.   §   497   Občianskeho   zákonníka   každý   z   účastníkov   si   môže   vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôže už od zmluvy odstúpiť, ani keď poskytne odstupné.

Citované ust. § 497 Občianskeho zákonníka poskytuje zmluvným stranám možnosť jednostranne rozviazať záväzkový právny vzťah založený zmluvou. Je to zmluvná výhrada odstúpenia od zmluvy, ktorá umožňuje zrušiť zmluvu keď sa pre niektorú zo strán stala nevýhodnou. Ust. § 497 Občianskeho zákonníka zároveň dáva účastníkom zmluvy právo pre prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať aj odstupné. Ďalšia úprava, druhá veta ust. § 497 Občianskeho zákonníka je všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia od zmluvy (či už s odstupným, alebo bez neho), tzn., že zákon zakazuje tomu, kto zmluvu splní aspoň sčasti, alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol odstúpiť od zmluvy, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné. Pokiaľ teda ust. § 497 Občianskeho zákonníka nedáva možnosť odstúpiť od zmluvy (či s dohodnutým odstupným alebo bez neho) tomu kto prijme hoci   len   čiastočné   plnenie   (žalobca   nepochybne   prijal   od   žalovaného   prvú   splátku 2.500.000,- Sk pri uzavretí kúpnej zmluvy a prevažnú časť druhej splátky 6.000.000,- Sk, nezaplatil len zostatok kúpnej ceny 30.000,- Sk), žalobca nemal právo odstúpiť od zmluvy. Ak teda žalobca od zmluvy odstúpil, je toto odstúpenie neplatné pre rozpor so zákonom (§ 497 Občianskeho zákonníka)...“

Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil so záverom okresného súdu o neplatnosti odstúpenia sťažovateľa od kúpnej zmluvy pre jeho rozpor s § 497 Občianskeho zákonníka, a teda so záverom okresného súdu v spôsobe výkladu a aplikácie citovaného ustanovenia, učinil aj záver o neplatnosti tohto odstúpenia pre jeho rozpor s § 3 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že predmetná vec nebola okresným súdom posudzovaná z hľadiska kritérií uvedených v § 3 Občianskeho zákonníka, krajský súd pred rozhodnutím vo veci vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k možnosti použitia citovaného ustanovenia na daný prípad, ktorí sa k uvedenému aj vyjadrili.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu a podstatná časť rozsiahlej argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní   nesprávnych   záverov   v   otázke   aplikácie   a   výkladu   §   497   Občianskeho zákonníka, a tým namietaní nesprávnosti záveru o neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy pre rozpor s citovaným ustanovením, ako aj namietaní nesprávnosti záverov o neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy pre rozpor s § 3 Občianskeho zákonníka. Osobitne sťažovateľ namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   a   vytýka   nevysporiadanie sa krajského   súdu   s   jeho   argumentáciou   poukazujúcou   na   odlišnú   aplikačnú   prax všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 10/2012 z 24.10.2012, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 10/2012 z 24. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €... v prospech JUDr. L. L... do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1 dohovoru   a   práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   je   podľa   neho   založený   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu sťažovateľa   vyhodnotil   ako   nespôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   napadnutého   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

V súlade s touto judikatúrou ani nedostatky v odôvodnení preskúmávaného rozsudku spočívajúce   v   nedostatočnom   vysporiadaní   sa   s   ostatnou   rozhodovacou   činnosťou všeobecných súdov v otázke výkladu a aplikácie ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka v   prípadoch   posudzovania   platnosti   odstúpenia   od   zmluvy   po   jej   čiastočnom   plnení v okolnostiach   daného   prípadu   nedosahujú   takú   intenzitu,   ktorá   by   zadávala   možnosť zásahu ústavného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že zosúlaďovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je primárne v právomoci týchto súdov, nie ústavného súdu.

Posúdenie   miery   intenzity   prípadných   nedostatkov   rozsudku   krajského   súdu a dôvodnosti zásahu ústavného súdu v okolnostiach danej veci úzko súvisí s posúdením ústavnej   konformnosti   záverov   krajského   súdu   učinených   s   komplexným   zohľadnením všetkých   ich   dôvodov   (teda   nielen   výkladu   a   aplikácie   §   497   Občianskeho   zákonníka v danej veci, ale aj výkladu a aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ústavná konformnosť posudzovaného rozsudku krajského súdu je zachovaná, keď krajský súd svoj záver o dôvodnosti potvrdenia zamietavého   rozsudku   okresného   súdu,   a   teda   o   neplatnosti   odstúpenia   sťažovateľa od kúpnej zmluvy náležite a ústavne konformným spôsobom odôvodnil v časti aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka a uviedol:

«Odvolací súd naviac zdôrazňuje že žalobcovo počínanie (odstúpenie od zmluvy) je tiež potrebné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd preto v zmysle ust. § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkom konania, aby sa písomne vyjadrili k použitiu   ust.   §   3   Občianskeho   zákonníka.   Odvolací   súd   obdržal   písomné   vyjadrenie účastníkov konania k možnosti použitia ust. § 3 Občianskeho zákonníka, a to od žalobcu podaním   zo   dňa   30.08.2012   (v   spise   na   č.   l.   132),   od   žalovaného   podaním   zo   dňa 17. 08. 2012 (v spise na č. l. 126).

Podľa ust. § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   Občiansky   zákonník),   výkon   práv   a   povinností   vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Občiansky   zákonník   v   tomto   ustanovení   zakotvuje   jednu   zo   základných   zásad, a to menovite, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Požiadavku zachovávať dobré mravy zdôrazňuje § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že výkon práv a povinností nesmie byť contra bonos mores. Nepoctivému konaniu (mala fides) nesmie súd poskytnúť ochranu. Obsah dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Dobrými mravmi spoločnosti je súhrn etických a kultúrnych všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často zaistené aj právnymi normami   tak,   aby   každé   konanie   bolo   v   súlade   s   morálnymi   zásadami   demokratickej spoločnosti. Tento všeobecný horizont, ktorý vývojom spoločnosti rozvíja aj svoj morálny obsah v priestore a čase musí byť posudzovaný vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, taktiež v danom čase a na danom mieste. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu „dobré mravy“ patrí   vždy   od   prípadu   k   prípadu   sudcovi   (pozri   R   88/1998).   Zmyslom   citovaného ustanovenia   je   zamedziť   výkonu   práva,   ktorý   síce   zodpovedá   zákonu,   avšak   odporuje dobrým mravom.

Pre   posúdenie   danej   veci   z   hľadiska   ust.   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   je významná   výška   nezaplatenej   kúpnej   ceny,   dĺžka   omeškania,   skutočnosti   nasvedčujúce tomu, že v dôsledku mimoriadnych okolností žalovaný nemohol svoj záväzok splniť alebo, že dodatočne (po účinnom odstúpení od zmluvy) povinnosť splnil a za tohto stavu sa môže výkon   práva   žalobcu   javiť   ako   jeho   zneužitie   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 33Obo 1526/2006).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovo odstúpenie od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi. Účelom vymieneného článku III. kúpnej zmluvy bola právna ochrana žalobcu v prípade nezaplatenia kúpnej ceny, a to najmä kúpnej ceny vo   výške   6.030.000,-   Sk.   Jeho   zmyslom   bola   ochrana   právneho   postavenia   žalobcu pre prípad,   ak   by   konaním   žalovaného   nedošlo   k   naplneniu   predmetu   kúpnej   zmluvy. Z celej sumy 6.030.000,- Sk (druhej splátky) žalovaný nezaplatil načas len nepatrnú sumu 30.000,- Sk. Výška žalovaným nesplatenej kúpnej ceny činila 0,35 % (30.000,- Sk) z celkovej kúpnej ceny (8.530.000,- Sk). Na druhej strane je potrebné poukázať na to, že žalovaný zvyšok   kúpnej   ceny   (30.000,-   Sk)   uhradil   v   ten   istý   deň,   ako   mu   žalobca   odstúpenie od zmluvy   zaslal   (21.   12.   2005).   Čiže   v   deň,   keď   žalobca   listom   oznámil   žalovanému odstúpenie   od   zmluvy,   bola   celá   kúpna   cena   splatená.   Odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy len z dôvodu   nezaplatenia   tak   nepatrnej   časti   kúpnej   ceny,   pričom   zvyšok   kúpnej   ceny (30.000,- Sk) žalovaný zaplatil v deň doručenia odstúpenia od zmluvy, považuje odvolací súd za konanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o zamietnutí žaloby ako správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.»

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu.   Z   týchto   dôvodov   bolo   preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva názor, že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené práva   procesnoprávneho   charakteru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľom označených   základných   a   iných   práv   hmotnoprávneho   charakteru,   a   preto   ústavný   súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012