znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 586/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskezdruženie, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostrediezaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na preskúmaniezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutieúkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právomv oblasti životného prostredia, zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiachživotného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 26/2014 a jehopostupom v tomto konaní (Rvp 13542/2015), ako i uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky z 11. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a jeho postupomv tomto konaní (Rvp 13543/2015) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, vedené pod sp. zn.Rvp 13542/2015 a sp. zn. Rvp 13543/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 13542/2015.

Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. októbra2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie (ďalejaj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na priaznivé životnéprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva napreskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2ústavy, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutieúkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právomv oblasti životného prostredia, zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiachživotného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“alebo „odvolací súd“) z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 26/2014 a jehopostupom v tomto konaní (Rvp 13542/2015), ako i uznesením najvyššieho súdu z 11. júna2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a jeho postupom v tomto konaní(Rvp 13543/2015) (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľ procesnými podaniami oznámilsvoj vstup do konaní vedených na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky(ďalej len „ministerstvo“). Konania na ministerstve boli vedené na základe žiadostíoprávnených subjektov o povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a)a f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov(ďalej len „ZOPK“).

Rozhodnutím č. 6039/2012-2.2 zo 17. júla 2012 (Rvp 13542/2015) a č. 3440/2012-2.2 zo 4. apríla 2012 (Rvp 13543/2015) ministerstvo rozhodlo o žiadostiach o povolenievýnimiek tak, že:

•povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) s f) ZOPKa povolilo žiadateľovi usmrtiť  odstreliť  jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnomrevíri Ondrášová odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2012v najskoršom možnom termíne v intraviláne obce Polerieka, ako aj najviac do vzdialenosti200 metrov od zastavaného územia (Rvp 13542/2015) a

•povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) a f) ZOPK,a teda povolilo žiadateľovi usmrtiť  odstreliť  jedného jedinca medveďa hnedéhov poľovnom revíri Veličná od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkouna lokalite Mlaď, k. ú. Veličná a Pod Úplzeň, k. ú. Veličná, alebo do 15. decembra 2012 lenpostriežkou na uvedených lokalitách (Rvp 13543/2015).

Proti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ 26. apríla 2012 a 7. augusta 2012rozklady, o ktorých minister rozhodol rozhodnutiami č. 6010/2012-1.10 (31/2012-rozkl.)z 10. júla 2012 (Rvp 13543/2015) a č. 7384/2012-1.10 (95/2012-rozkl.) z 28. septembra2012 (Rvp 13542/2015) tak, že rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutia potvrdil.

3. Obe už zmienené druhostupňové rozhodnutia (bod 2) napadol sťažovateľ žalobamipodľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“), ktorý následne:

•v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 2606/2012 rozsudkom z 12. novembra 2013žalobu sťažovateľa zamietol, pričom po iniciovaní odvolacieho konania zo stranysťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 zmenil rozsudokkrajského súdu sp. zn. 5 S 2606/2012 z 12. novembra 2013 tak, že konanie zastavila žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal (Rvp 13542/2015), a

•v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 309/2012 uznesením zo 14. januára 2014konanie zastavil, pričom po podaní odvolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd uznesenímsp. zn. 7 Sžo 41/2014 z 11. júna 2015 uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 S 309/2012zo 14. januára 2014 potvrdil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal(Rvp 13543/2015).

4. Ako vyplýva z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 41/2014z 11. júna 2015 (Rvp 13543/2015), tento sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnenímuznesenia krajského súdu sp. zn. 5 S 309/2012 zo 14. januára 2014 a nezistil dôvod na to,aby sa odchýlil od jeho právnych záverov vo veci samej. Bol toho názoru, že právne normyaplikované na vec krajským súdom vytvárali dostatočné právne východiská pre vyslovenievýroku uznesenia krajského súdu.

Najvyšší súd s poukazom na § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK dodal, že«... neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Povinnosťou správneho orgánu v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, je zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca zveruje do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol, keď ustanovuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. V súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade, preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť, keďže uplynutím doby rozhodnutie o výnimke na povolenie k odstrelu chráneného živočícha - medveďa hnedého, stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol.

V danej veci bol napadnutými rozhodnutiami povolený odstrel medveďa hnedého... pričom čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíri, uplynul už v čase rozhodovania krajského súdu (14. januára 2014). Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje....

Súd prvého stupňa vzhľadom k uvedenému rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci, keď konanie o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí oboch stupňov, ktoré zo zákona stratili platnosť, zastavil.».

5. V prípade zmeňujúceho a súčasne zastavujúceho rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 (Rvp 13542/2015) odvolací súd odkázal na stanoviskosprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, z ktorého vyvodil,že„neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor načasové súvislosti posudzovaných prípadov, najvyšší súd uviedol, že„... V danej veci bol napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého... pričom čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíri, teda uplynul už pred odaním žaloby krajského súdu (4. decembra 2012).

Z uvedeného dôvodu, vyjadreného jednoznačne v uvedenom stanovisku Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a konanie zastavil.“.

6. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že účasťou v správnychkonaniach sa snaží prispieť k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vo veciachživotného prostredia bol napĺňaný zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranuprírody a krajiny a aby správne orgány rozhodovali v súlade so záujmami prírodyvyjadrenými v týchto právnych predpisoch. V súvislosti s jeho postavením ako účastníkakonania v označených správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len „SD EÚ“) C-240/09 z 8. 3. 2011.

7. Následne, citujúc stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.Snj 72/2013 z 24. júna 2014, sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššiehosúdu boli vydané v konaniach,„na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalejsťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok ustanovenýchv § 248 a § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods. 1 OSP (pri preskúmavanízákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydanianapadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanienapadnutého rozhodnutia.). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potomuzatvára, že„pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v § 248 OSP predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.Zároveň na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdusp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1 Sžp 13/2103 z 13. mája 2014.

8. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je„ukrátený na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia... a neskôr najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

9. V petitoch svojich sťažností preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ichprijatí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

«Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 26/2014 zo dňa 18.6.2015 (resp. „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 41/2014 zo dňa 11.6.2015“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 26/2014 zo dňa 18.6.2015 (resp. „uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 41/2014 zo dňa 11.6.2015“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

10. Sťažovateľ súčasne podal návrh na prerušenie konaní, a to s poukazom naskutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sžp 4/2013 zo 14. apríla 2015 prerušilkonanie vo veci obdobnej konaniam vedeným na tamojšom súde pod sp. zn. 8 Sžo 26/2014a sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a predložil SD EÚ prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvyo fungovaní Európskej únie) týkajúcu sa možnosti meritórne nepreskúmať na základežaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK rozhodnutie orgánov ochrany prírody nazáklade uplynutia času.

Sťažovateľ považuje za nesporné, že„... v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

11. V zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesyskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutíprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národnýmprávom v oblasti životného prostredia.

14. Ako vyplýva z petitu oboch sťažností, sťažovateľ sa sťažnosťami domáhavyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ajporušenia základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavya práva na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konanía opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jejnárodným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského dohovoru,ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu z 18. júna 2015 v konaní vedenom podsp. zn. 8 Sžo 26/2014 a jeho postupom v tomto konaní, ako i uznesením najvyššieho súduz 11. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 41/2014 a jeho postupom v tomtokonaní.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

15. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

16. Z obsahu sťažností a ich príloh tvoriacich súčasť spisov ústavného súdu vedenýchpod sp. zn. Rvp 13542/2015 a sp. zn. Rvp 13543/2015 vyplýva, že obe sťažnosti spoluskutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakýmprávnym zástupcom a v každej sťažnosti na obdobnom skutkovom základe s totožnouprávnou argumentáciou namieta porušenie totožných práv. Sťažnosti sú po obsahovejstránke, s výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, praktickyidentické.

17. Prihliadajúc na uvedené, ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómiea v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSProzhodol, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

II.B K návrhu na prerušenie konania

18. Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil SD EÚ a ktorá je tam vedenápod C-243/2015, znie:„Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady

. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáha!' hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo; ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní?“

19. Ako jednoznačne vyplýva z formulácie otázky, týka sa prípadov v zásadenadväzujúcich na starší rozsudok SD EÚ C-240/09 z 8. 3. 2011, dôsledkom ktorého bolsťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na základejednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník konania vo veciach ochrany životnéhoprostredia.

20. V zmysle dikcie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, akrozhodol, že požiada SD EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnejzmluvy.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môžekonanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam prerozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

21. Ústavný súd v tunajších konaniach (vedených pod sp. zn. Rvp 13542/2015a sp. zn. Rvp 13543/2015) nedospel záveru, že by vzhľadom na požiadavku sťažovateľabolo namieste konania prerušiť. V posudzovaných konaniach správny orgán priznalsťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním akos účastníkom správneho konania konal a vo veci rozhodol.

22. Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie SD EÚ o prejudiciálnej otázke(predloženej najvyšším súdom 14. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžp 4/2013)vedené na SD EÚ pod C-243/2015 nemôže mať vplyv na posúdenie, či rozhodnutiaminajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 a sp. zn. 7 Sžo 41/2014 z 11. júna2015 najvyšší súd porušil označené základné práva sťažovateľa.

Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný súd bol povinný konanie prerušiť, aninezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie,ústavný súd návrhom sťažovateľa na prerušenie konaní vedených na ústavnom súdepôvodne pod sp. zn. Rvp 13542/2015 a sp. zn. Rvp 13543/2015 nevyhovel.

II.C K dôvodom odmietnutia sťažností

23. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

24. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tak rozhodnutia krajského súdu(rozsudok sp. zn. 5 S 2606/2012 z 12. novembra 2013 a uznesenie sp. zn. 5 S 309/2012zo 14. januára 2014), ako i napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemali schopnosťporušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedeného ministerstvom vo vecipovolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého.

Pozornosti ústavného súdu taktiež neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji,avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli, nímnapadnuté správne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konania, toto bynemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet konania  výnimka zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konania,ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti.

Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťaženáv prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha(medveďa hnedého).

25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súduč. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavnéhosúdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že„... v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že„... nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoruústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že„ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

26. Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohtozákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona strácaplatnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

27. V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovaniav konaniach podľa ZOPK najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 7 Sžo 41/2014z 11. júna 2015 zdôraznil, že„... zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že rozhodnutia žalovaného oboch stupňov zo zákona stratili platnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutými rozhodnutiami žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“. V napadnutom rozsudku sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna2015 zase najvyšší súd poukázal na uplatnenie ustanovenia § 244 ods. 3 OSP prirozhodovaní v správnom súdnictve.

28. Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 a § 247 ods. 1 OSPv okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo jeprimárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jejnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosťverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systémeprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvekzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciudotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnomsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnejsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnejsféry navrhovateľa.

Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, aleúčinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej jeverejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

29. V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanýmiustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred podanímžaloby, respektíve pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľovej žalobe už uplynuliobdobia, na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznanésťažovateľom kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovaniesťažovateľových žalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochranyjeho subjektívnym právam.

30. Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľa i právny názorvyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002,v zmysle ktorého„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“.

31. Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam (založeným na poukaze na inérozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach) ústavný súd odkazujena už spomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznanákolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono súdoch“).

Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu jezistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátovtoho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súduprirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorejk imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnúotázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

32. Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciBeian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedolsťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosťpožiadavkám vyplývajúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1ústavy) i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právnyvýznam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátovsprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanoviskorešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobnýchprípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatiapredmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojichsťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.1 Sžp 6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).

33. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon jechrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01).

34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).

35. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniezákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba touskutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkamiúčastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecnésúdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich doprávomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímaťpostavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviskánajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), akoaj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,II. ÚS 152/2011).

36. Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípadesťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutievšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva naspravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielentým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právona všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sapri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súdnezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnutérozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.spravodlivé súdne konanie. Pretože napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujúznaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tietopostupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

37. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že rozhodnutiami najvyššiehosúdu sp. zn. 8 Sžo 26/2014 z 18. júna 2015 a sp. zn. 7 Sžo 41/2014 z 11. júna 2015 nemohlodôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako anijeho základného práva na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

38. Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenienezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecnéhosúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictvezabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach čiprávom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné okolnostineumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich rozhodovania užprípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas ktorej bolomožné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva, priznanie a následnývýkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť. Berúc do úvahyzistené skutkové okolnosti prerokúvaných káuz, nejde o problém ústavnej relevancie.Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočneodôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenianahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právnych názorov najvyššieho súdu.

39. Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názoro porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné,a preto sťažnostné námietky v tejto časti považuje za zjavne neopodstatnené.

40. Obdobný záver platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (IV. ÚS 195/07). Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudokzo 16. 6. 1971 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor preuplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianskepráva a záväzky“ a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkoubližšie zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu nemohol dospieť.

41. Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru jepotrebné prijať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9ods. 3 Aarhuského dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totižodkazuje na splnenie podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie súv podmienkach Slovenskej republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínanýmprimárnym účelovým zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súdv správnom súdnictve nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánovverejnej správy na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potomrešpektoval vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru, a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

42. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životnéprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že nejde o základnéprávo hmotnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré totoustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

43. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základnýchpráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnomprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnymorgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré jezákladným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecnýchsúdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosti v častiach pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, odmietnutie ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietalporušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkomvyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakterua ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiachsú preto sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnené.

44. Keďže boli sťažnosti ako celok odmietnuté z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľa nezaoberal.

45. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmeridentickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nimjednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu naním namietané skutočnosti dostatočne známy. Vzhľadom na to vyvstáva otázka, akývýznam a efektivitu má pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súduv skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie jenevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgánvyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javíz materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

46. S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivitya procesnej hospodárnosti konania, ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že pokiaľbude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujalprávne závery vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identickésťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd môže využiť možnosťvyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmyslektorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015