znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 586/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť H. D., zastúpenej JUDr. Annou Svatošovou, Miletičova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   26   ods. 1 a 3   Listiny   základných   práv   a   slobôd, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 452/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2014 doručená sťažnosť H. D. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení   s   čl.   26   ods.   1   a   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva   na prejednanie jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 452/2010 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 28. februára 2006 podala sťažovateľka Okresnému   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   (žalobu)   na   určenie neplatnosti   výpovede,   ktorá   jej   bola   14.   decembra   2005   daná   jej   zamestnávateľom   – Univerzitou   Komenského   v Bratislave,   Prírodovedeckou   fakultou   Bratislava   (ďalej   len „odporca“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 9/2006-105 z 23. januára 2007 určil, že výpoveď daná sťažovateľke listom odporcu zo 14. decembra 2005 je neplatná a pracovný pomer trvá naďalej, zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke náhradu mzdy a trovy konania a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie.

Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co/219/07-141 z 19. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 19. marca 2009“) tak, že prvostupňový rozsudok v časti zmenil, v časti zrušil a v ostatnej časti odvolacie konanie zastavil.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie z 11. mája 2009. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   24/2010 z 27. októbra   2010   rozsudok   krajského   súdu   z   19.   marca   2009   zrušil   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol krajskému súdu vrátený 26. novembra 2010 a veci bola pridelená nová spisová značka 9 Co 452/2010.

Sťažovateľka v snahe domôcť sa ochrany svojich práv podala sťažnosť ústavnému súdu,   v   ktorej   namietala,   že   krajský   súd   v   konaní   vedenom   pôvodne   pod   sp.   zn. 9 Co 219/2007 od podania odvolania odporcom 29. marca 2007 do 19. marca 2009 nekonal, a žiadala, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 51/2013 z 3. apríla 2013 rozhodol, že uvedené práva sťažovateľky boli postupom krajského súdu porušené, prikázal mu,   aby   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že rozhodovanie o opravnom prostriedku v konaní   o   určenie   neplatnosti   výpovede   z   pracovného   pomeru   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   vec   z   právneho   ani   faktického   hľadiska nevykazuje znaky osobitnej náročnosti.

Podľa sťažovateľky je v tejto veci potrebné prihliadnuť aj na postup krajského súdu v predchádzajúcom   konaní vedenom   pod sp.   zn. 9 Co 219/2007, v ktorom   rozhodnutie dovolacieho súdu nedoručil sťažovateľke ani jej právnemu zástupcovi od vrátenia spisu z najvyššieho súdu 26. novembra 2010 až do 15. marca 2012.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že 17. februára 2012 podala na krajskom súde žiadosť   o   odročenie   termínu   pojednávania   a   krajský   súd   až   4.   júna   2012   určil   termín pojednávania na 20. september 2012.

Na   pojednávaní   konanom   20.   septembra   2012   krajský   súd   uznesením   rozhodol o ne/pripustení   zmeny   návrhu   sťažovateľky   a   zároveň   prerušil   odvolacie   konanie do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 C 1/2007. Dôvodom ďalších zbytočných prieťahov krajského súdu bola podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že odporca po oboznámení sa s rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní podal 27.   apríla   2012   návrh   na   obnovu   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 23 C 1/2007, ktoré prebehlo na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 72/2012 – išlo o neplatnosť v poradí druhej výpovede danej sťažovateľke 7. augusta 2006, teda v čase, keď nebolo   právoplatne   skončené   konanie   o   neplatnosť   predchádzajúcej   výpovede zo 14. decembra   2005.   Sťažovateľka   návrhom   na   okresnom   súde   napadla   aj   platnosť v poradí   druhej   výpovede.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   23   C   1/2007   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   264/2010   bolo   rozhodnuté,   že   i   táto   druhá výpoveď je neplatná. Rozhodnutie sa stalo právoplatným 18. júna 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľky   ukončenie   namietaného   konania   nijako   nesúvisí s ukončením veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 23 C 1/2007.

Krajský súd v napadnutom konaní podľa sťažovateľky nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 51/2013 z 3. apríla 2013 nerešpektoval a nekonal ani v intenciách právneho názoru vysloveného najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 4 Cdo 24/2010, ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 219/2007 z 19. marca 2009 zrušený a bolo konštatované, že „právnym posúdením veci v spore 18 C 9/2006 už nie je možné sa v tomto (ani odvolacom) konaní   zaoberať,   nakoľko   výrok   o   neplatnosti   výpovede   i   výrok   o   zamietnutí   návrhu na ukončenie   neplatnosti   dohody   sú   právoplatné   a   nemôžu   byť   preto   dovolacím   ani odvolacím súdom preskúmavané a sú pre všetkých záväzné!“. Z uvedeného tiež vyplýva, že úlohou odvolacieho súdu v napadnutom konaní zostáva zaoberať sa len otázkou trvania pracovného   pomeru   sťažovateľky   a   náhrady   mzdy   z   dôvodu   neplatného   skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Hoci v danej právnej veci nie je potrebné vykonať žiadne ďalšie dokazovanie, krajský súd vo veci dosiaľ nerozhodol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   neakceptovateľné,   aby   v   pracovnoprávnej   veci prebehlo   dovolacie   konanie   na   najvyššom   súde   rýchlejšie   ako   odvolacie   konanie na krajskom   súde.   Sťažovateľka   zdôraznila,   že   jej   vec   nie   je   právoplatne   skončená   ani po osem a pol roku od začatia konania na okresnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na vykonávanie sústavnej zárobkovej činnosti v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 26 ods. 1 a 3 listiny sťažovateľka uviedla, že k ich porušeniu došlo neúmerne dlhým a neefektívnym konaním v spore o neplatnosť výpovede, čím krajský súd zapríčinil dlhodobú existenčnú a právnu neistotu sťažovateľky.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   boli   porušené   aj   jej   práva vyplývajúce z čl. 13 a čl. 14 dohovoru, keďže ani nález ústavného súdu jej neposkytol nevyhnutnú mieru súdnej ochrany.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 452/2010 porušil jej základné právo podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   v   spojení   s   čl.   26   ods.   1   a   3   listiny,   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie   v   sume   100   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný   súd   si   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal od predsedu   krajského   súdu   vyjadrenie   k   stavu   namietaného   konania.   Jeho   stanovisko sp. zn.   Spr.   3479/14   zo   16.   septembra   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   faxom 18. septembra 2014.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, zo spisu ústavného súdu vedeného pod sp. zn. III.   ÚS   51/2013,   ako   aj   z   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   k   sťažnosti   zistil,   že namietané   konanie,   v   ktorom   krajský   súd   v   súčasnosti   rozhoduje   už   len   o   návrhu, že pracovný pomer sťažovateľky trvá, a o náhrade mzdy, bolo prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) do právoplatného skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 23 C 1/2007, v ktorom sa okrem iného rieši tiež otázka,   či   pracovný   pomer   sťažovateľky,   ktorý   mal   byť   ukončený   v   poradí   druhou výpoveďou zo strany odporcu zo 7. augusta 2006, stále trvá. Uvedené bude mať podľa názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení uznesenia o prerušení konania význam pre rozhodovanie o nárokoch sťažovateľky v namietanom konaní. Konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 23 C 1/2007 po povolení obnovy konania nie je zatiaľ právoplatne skončené, vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom z 15. júla 2014, ktorým okresný súd určil, že aj v poradí druhá výpoveď daná sťažovateľke 7. augusta 2006 je neplatná, a tiež určil, že pracovný pomer sťažovateľky trvá. Odporca predmetné rozhodnutie napadol odvolaním, pričom 12. septembra 2014 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote postupom   krajského   súdu   pred   prerušením   konania,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup krajského súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v období od začatia konania do 3. apríla 2013 preskúmal na základe sťažnosti sťažovateľky ústavný súd a nálezom č. k. III. ÚS 51/2013-44 zo 3. apríla 2013 rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 452/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 Co 219/2007) porušené bolo, krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a trovy konania. Predmetný nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 31. mája 2013.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní, ktoré je v   období   po   právoplatnosti   jeho   nálezu sp.   zn.   III.   ÚS   51/2013   z 3.   apríla   2013   stále prerušené uznesením krajského súdu z 11. februára 2013.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje,   že prerušenie   konania podľa   § 109 ods.   2 písm. c)   OSP možno   považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a   tým   aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako ani práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   všeobecného   súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

Napriek   účinkom,   ktoré   prerušenie   konania   vyvolalo,   krajský   súd   v   namietanom konaní   počas   vymedzeného   obdobia   na   okresnom   súde   priebežne   zisťoval   (písomne, telefonicky) aktuálny stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 C 1/2007, ktoré do jeho právoplatného skončenia je prekážkou pokračovania v namietanom konaní.

Ústavný súd, zhodnotiac všetky okolnosti danej veci, dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní v období po právoplatnosti jeho nálezu sp. zn. III. ÚS 51/2013 z 3. apríla 2013 až dosiaľ nemohlo byť porušené, a preto sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 26 ods. 1 a 3 listiny postupom krajského súdu v namietanom konaní

Vo   vzťahu   k   zvyšnej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie svojho základného práva na vykonávanie sústavnej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 26 ods. 1 a 3 listiny v napadnutom konaní krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd by mohol porušiť označené hmotné práva len vtedy, keby porušil   aj   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Vzhľadom na to, že vec dosiaľ nie je právoplatne skončená a sťažovateľka ani porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   nenamietala,   je   jej   sťažnosť   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014