znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 586/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. Ing. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 86/2012, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er   677/2011, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II č. 5102090831 z 18. januára 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Centra právnej pomoci, kancelárie B., v bližšie nešpecifikovanom konaní, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. Ing. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2013 mailom a následne 20. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť Bc. Ing. P. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 86/2012, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 677/2011, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd   2“)   č.   5102090831 z 18. januára 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47   ods.   2   ústavy   postupom   Centra   právnej   pomoci,   kancelárie   B.,   v   bližšie nešpecifikovanom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní   pred   ústavným   súdom   z   dôvodu   jeho   nepriaznivých   sociálnych   pomerov, keďže mu   bol   rozhodnutím   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v B. sp. zn. B1/10/54647/JJ/6 z 12. októbra 2010 priznaný štatút osoby v hmotnej núdzi.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „Dňa 17. 6. 2013... požiadal Centrum právnej pomoci   o   priznanie   nároku   na   poskytovanie   právnej   pomoci   a   o   určenie   advokáta na podanie dovolania   proti   vyššie   uvedenému rozhodnutiu   Krajského súdu   v Bratislave a na zastupovanie v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky. O   vyššie   uvedenej   žiadosti   sťažovateľa   nebolo   doposiaľ   právoplatne   rozhodnuté a sťažovateľovi   nebol   doposiaľ   určený   advokát   na   spísanie   a   podanie   dovolania a predmetnej sťažnosti. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nebolo umožnené podať proti rozsudku právne kvalifikované dovolanie v mesačnej zákonnej lehote.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   1 sp. zn. 2 Er 677/2011   zo   14.   júna 2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu 1“)   podal odvolanie napriek tomu, že bol okresným súdom 1 poučený, že odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí   námietok   proti   exekúcii   nie   je   možné   podať.   Krajský   súd   odvolanie sťažovateľa   odmietol   uznesením   sp.   zn.   15   CoE   86/2012   z   30.   apríla   2013   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu „z opatrnosti“, keďže   mu   nie   je   zrejmé,   či   v   jeho   veci   je   dovolanie   účinným   prostriedkom   nápravy. Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa sa podľa jeho názoru relevantným spôsobom nevysporiadali s jeho námietkou, že poverenie na vykonanie exekúcie, na základe ktorého je proti sťažovateľovi vedené exekučné konanie, je vydané miestne nepríslušným okresným súdom 2.

Súčasne   sťažovateľ   argumentoval,   že   uznesenie   krajského   súdu   nedáva   jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky relevantné otázky, a teda nie je riadne odôvodnené. Súčasne   sťažovateľ   poukázal   na   nesprávny   výklad   §   50   ods.   4   a   §   56   ods.   7   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) krajským súdom, keďže uvedené ustanovenia   podľa   sťažovateľa „nič   nehovoria   o   tom,   ako   má   postupovať   povinný, ak rozhodnutím exekučného súdu nebolo vyhovené námietkam, resp. nebol povolený odklad exekúcie“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané miestne nepríslušným okresným súdom 2.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na konanie a následne takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave porušil práva Bc. Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl.   6 ods.   1 a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava 1 porušil právo Bc. Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Centrum právnej pomoci porušilo právo Bc. Ing. P. Ď. podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave z 30. 4. 2013 č. k. 15CoE 86/2012-84.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší poverenie č. 5102 090831 zo dňa 18. 1. 2011, vydané Okresným súdom Bratislava 2.

6. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   2.000,-   EUR,   ako   aj   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia, a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd Bratislava 1 je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   2.000,-   EUR,   ako   aj   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia, a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

8. Centrum právnej pomoci je povinné uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   500,-   EUR,   ako   aj   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia, a to do troch dni odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo, ako aj vtedy, ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval označené základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal z týchto zistení:

- sťažovateľ vystupuje v pozícii povinného v exekučnom konaní vedenom na návrh oprávneného   –   SR   –   Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   o   vymoženie   sumy 290 114,82 €;

- okresný súd 2 poveril súdneho exekútora 18. januára 2011 vykonaním exekúcie proti sťažovateľovi (č. 5102 090831);

-   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   NcC   57/2011   z   25.   januára   2012,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   11.   februára   2012,   bolo   rozhodnuté,   že   na   konanie   vo   veci je miestne príslušný okresný súd 1;

- uznesením okresného súdu 1 boli zamietnuté námietky sťažovateľa (povinného) proti upovedomeniu o začatí exekúcie, sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie súdu o námietkach a súčasne okresný súd 1 zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie a rozhodol o nepovolení odkladu exekúcie;

- na základe odvolania podaného sťažovateľom rozhodol   krajský súd uznesením, ktorým   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   v   časti   zamietnutia   jeho   námietok   proti upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   a   v   časti   nepovolenia   odkladu   exekúcie,   vo   výroku o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietky uznesenie okresného súdu 1 zrušil a vo výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie uznesenie okresného súdu 1 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

1. K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného súdu 1

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a   ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Vo   vzťahu   k   výrokom   uznesenia   okresného   súdu   1,   ktorými   tento   rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za konanie súdu o námietkach a súčasne zamietol   návrh   sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie,   o   ochrane   práv   sťažovateľa mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   uznesenie   okresného súdu 1 v tomto rozsahu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo vzťahu k tej časti rozhodnutia okresného súdu 1, ktorým tento zamietol námietky sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ako aj rozhodol o nepovolení odkladu exekúcie, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol riadne poučený, že proti týmto výrokom uznesenia okresného súdu 1 odvolanie nie je prípustné, a teda v tejto časti je uznesenie okresného súdu 1 konečné a právoplatné. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu 1 podal len „z opatrnosti“.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že uznesenie okresného súdu   1 bolo vydané 14. júna 2012. Vo výrokoch o zamietnutí námietok povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ako aj o nepovolení odkladu exekúcie nadobudlo právoplatnosť 6. júla 2012. Sťažnosť   sťažovateľa   zo   16.   augusta   2013   bola   ústavnému   súdu   doručená mailom 16. augusta   2013   a   poštou   20.   augusta   2013   (na   poštovú   prepravu   podaná 19. augusta 2013).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tej časti uznesenia, ktorou   okresný   súd   1   rozhodol   o   zamietnutí   námietok   sťažovateľa   proti   upovedomeniu o začatí exekúcie, ako aj o nepovolení odkladu exekúcie, sa sťažovateľ ochrany svojich označených práv domáhal zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

2. K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd v relevantnej časti uznesenia uviedol:«Podľa ust. § 202 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku) nie je prípustné, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 50 ods. 4 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 56 ods. 7 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.

Z   dôvodu,   že   Exekučný   poriadok   v   ust.   §   50   ods.   4   pripúšťa   odvolanie   proti rozhodnutiu o námietkach len vtedy, ak sa námietkam vyhovelo a rovnako v ust. § 56 ods. 7 pripúšťa Exekučný poriadok odvolanie proti rozhodnutiu o odklade exekúcie len vtedy, ak bol ním odklad povolený. Z uvedeného potom výkladom a contrario vyplýva, že proti uzneseniu o zamietnutí námietok proti exekúcii ako aj proti uzneseniu o nepovolení odkladu exekúcie odvolanie prípustné nie je.

Nakoľko odvolanie v častiach, v ktorých povinný napadol výrok rozhodnutia súdu prvého   stupňa   o   zamietnutí   námietok   povinného   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie ako aj výrok o nepovolení odkladu exekúcie, smerovalo proti takým výrokom rozhodnutia súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie v týchto častiach podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.

Druhým   výrokom   súd   prvého   stupňa   vyrubil   povinnému   poplatok   podľa   položky 13 písm.   b),   časť   I.   sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaceho   prílohu   zákona   SNR č. 71/1992   Zb.   osudných   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“) za konanie súdu o námietkach povinného proti exekúcii.

Nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS   109/2011   zo   dňa 11. 07. 2012, uverejneným v Zbierke zákonov dňa 04. 10. 2012, bolo rozhodnuté, že položka 13 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto ustanovenie stráca v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR a § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov,   účinnosť   dňom   vyhlásenia v Zbierke   zákonov.   V   závere   nálezu   ústavný   súd   zdôraznil,   že   nález   nezakladá   nárok na vrátenie   poplatkov   a   právoplatné   rozhodnutia,   ktorými   bola   stanovená   poplatková povinnosť,   zostávajú   nedotknuté.   Po   vyhlásení   nálezu   však   nemožno   nútene   vymáhať povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktoré neboli splnené.

Keďže   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vydal   nález   o   zistenom   nesúlade   časti právneho   predpisu   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily,   dňom   vyhlásenia   nálezu v Zbierke zákonov stratila táto časť právneho predpisu účinnosť. Zákonodarca bol povinný do 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu uviesť toto ustanovenie právneho predpisu [pol. 13 písm. b)] sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP do súladu s Ústavou SR s tým, že ak tak neurobí, ustanovenie právneho predpisu stráca platnosť v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR.

Nakoľko   ustanovenie   právneho   predpisu,   na   podklade   ktorého   má   odvolací   súd rozhodnúť o podanom odvolaní v časti súdneho poplatku za námietky povinného, stratilo účinnosť   a   aj   platnosť,   odvolací   súd   nemohol   aplikovať   toto   ustanovenie   právneho predpisu, a tak rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietky povinného podľa ust. § 221 O. s. p. zrušil.

V časti výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie, vo vzťahu ku ktorému dal súd v rozhodnutí poučenie o neprípustnosti odvolania proti nemu, odvolací súd mal za to, že z hľadiska prípustnosti odvolania podľa ust. § 58 ods. 5 v spojení s ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku je právne irelevantné, či odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu súdu o zastavení exekúcie alebo   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktorým   súd   zamietol   návrh   na   zastavenie   exekúcie. Rozhodujúca je len skutočnosť, že v návrhu na zastavenie exekúcie sa uplatňovali dôvody podľa   ust.   §   58   ods.   5   Exekučného   poriadku,   čo   v   danom   prípade   bolo   splnené   tým, že povinný zastavenie exekúcie navrhoval z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, t. j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Odvolací súd teda napriek nesprávnemu poučeniu súdu v tejto časti napadnutého rozhodnutia prejednal odvolanie povinného proti výroku rozhodnutia o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie a dospel k záveru, že odvolanie je v tejto časti dôvodné, pretože   súd   prvého   stupňa   nezisťoval,   či   povinným   tvrdená   existencia   nedostatku   jeho majetku nie   je   podložená šetrením   exekútora.   Exekučný súd   pritom môže   od   exekútora požadovať,   aby preukázal,   aké šetrenie vykonal v tomto smere.   Takéto zisťovanie bude opodstatnené   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   povinnému   bol   v   tomto   konaní   priznaný Centrom právnej pomoci nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu. Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. zrušil a podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia mu vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie   konanie   s   tým,   že   súd   prvého   stupňa   bude   posudzovať   existenciu   povinným uplatneného dôvodu zastavenia exekúcie, t. j. nedostatku jeho majetku podľa informácií o rozsahu   a   výsledkoch   exekútorom   vykonaných   šetrení   na   zistenie   majetku   povinného, ktoré informácie si má súd za týmto účelom zadovážiť od súdneho exekútora.

Pokiaľ ide o námietku povinného, že vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie miestne   nepríslušný   súd,   odvolací   súd   je   názoru,   že   exekučný   súd   neupravuje   otázku miestnej príslušnosti komplexne. Podľa ust. § 45 ods. 2 veta prvá Ex. poriadku miestne príslušný   súd   je   všeobecný   súd   povinného.   Takáto   právna   úprava   miestnej   príslušnosti má charakter   všeobecnej   príslušnosti   viazanej   na   osobu   účastníka   konania.   Podľa ust. § 105 ods. 1, 5 O. s. p. však súd skúma len či sa na danú vec nevzťahujú ustanovenia o výlučnej   miestnej   nepríslušnosti   podľa   ust.   §   88   O.   s.   p.   Neskôr   skúma   miestnu nepríslušnosť   aj   podľa   ust.   §   84   až   87   len   na   námietku   odporcu   (povinného),   ktorý ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Ako vyplýva z obsahu spisu, povinný podaním   zo   dňa   02.   03.   2011   podal   námietky   proti   exekúcii   a   súčasne   samostatným podaním zo dňa 02. 03. 2011 namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava II. Okresný   súd   Bratislava   II   vec   dňa   12.   04.   2011   postúpil   Okresnému   súdu   Bratislava I ako súdu   príslušnému.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   poverenie   súdneho   exekútora vykonaním exekúcie nebolo vydané miestne nepríslušným Okresným súdom Bratislava II. Pokiaľ   ide   o   označenie   osoby   oprávneného,   odvolací   súd   poukazuje   na   zák. č. 479/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 01. 2012, podľa ktorého na úseku správy daní a poplatkov vykonáva pôsobnosť Finančné riaditeľstvo SR.»

Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala na tvrdenie o tom, že konajúce súdy sa právne   relevantným   spôsobom   nevysporiadali   s   jeho   námietkami,   najmä   nesprávne aplikovali § 50 ods. 4 a § 56 ods. 7 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   v poradí   ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom prostriedku   sťažovateľa   a   argumentácia   sťažovateľa   nedisponuje   ústavnoprávnym aspektom. Ústavný súd ani nezistil, že by namietaný postup krajského súdu a ním vydané rozhodnutie bolo svojvoľné a že by tak zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia podstatné pre posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov, sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie krajského súdu aj náležite   odôvodnené,   keďže   krajský   súd   ústavne   súladným   spôsobom   reflektoval na sťažovateľom vznesené námietky.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k tej časti rozhodnutia krajského súdu, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa v časti zamietnutia námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie a v časti nepovolenia odkladu exekúcie, ako aj v časti, ktorou zrušil uznesenie okresného súdu 1 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k   tej   časti   uznesenia   krajského   súdu,   ktorou   krajský   súd   rozhodol, že zrušuje uznesenie okresného súdu 1 vo výroku, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie a vec vrátil okresnému súdu 1 na ďalšie konanie, podľa názoru ústavného súdu sa ide o predčasne podanú sťažnosť, o čom svedčí skutočnosť, že exekučné konanie   v   sťažovateľovej   veci   nebolo   dosiaľ   právoplatne   zastavené.   Sťažovateľ   teda podľa názoru ústavného súdu   ešte bude mať v rámci proti nemu vedeného exekučného konania príležitosť   namietať nesprávny procesný   postup   všeobecných   súdov   konajúcich v jeho veci.

Pokiaľ teda ide o sťažovateľom napádané uznesenie krajského súdu v časti výroku o zrušení   uznesenia   okresného   súdu   1,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa na zastavenie   exekúcie,   jeho   preskúmanie   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   základných práv a slobôd   účinne   poskytoval,   boli   podľa   ústavného   súdu   dané   dôvody   sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného súdu 2

K predloženej sťažnosti   ústavný súd v prvom   rade považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   požadoval   len   zrušenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie vydaného   okresným   súdom   2   č.   5102   090831   z   18.   januára   2011   bez   toho, aby konkretizoval, k porušeniu ktorých jeho základných, resp. iných práv malo postupom okresného súdu 2 dôjsť.

V   posudzovanom   prípade   ústavný   súd   z   dôvodov   hospodárnosti   a   efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde] od výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti adresovanej sťažovateľovi upustil, pretože z odôvodnenia   sťažnosti   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   sťažovateľ   napáda porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo umožnilo ústavnému súdu ustáliť predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto   rozhodnutia.   Dôvodom   zvoleného   postupu   bolo   napokon   aj   samotné   rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné odstránenie nedostatkov v petite   sťažnosti   sťažovateľa   by   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesť   k   prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu je podanie sťažnosti po viac ako 2 rokoch (sťažnosť zaslaná   mailom   16.   augusta   2013,   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   19.   augusta   2013), keď sa mohol sťažovateľ dozvedieť o namietanej skutočnosti (z uznesenia krajského súdu vyplýva,   že   sťažovateľ   už   podaním   z   2.   marca   2011   namietal   miestnu   nepríslušnosť okresného súdu 2), uplatnené zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Z   týchto dôvodov   bolo potrebné sťažnosť podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.

4. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného práva postupom Centra právnej pomoci, kancelárie B.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy bližšie nešpecifikovaným rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie B., ústavný súd konštatuje, že proti jeho rozhodnutiu mohol sťažovateľ podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že na   zabezpečenie   účinnej   ochrany   označeného   základného   práva   údajne   porušeného rozhodnutím Centra právnej pomoci mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013