znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 586/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 28. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   Č.,   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č. k.   8   C   155/2003-406   z   13.   apríla   2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 297/2011-446 z 10. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. októbra 2012   doručená   sťažnosť   O.   Č.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 155/2003-406 z 13. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 15 Co 297/2011-446 z 10. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím   rozsudkom   zaviazal sťažovateľku   ako   žalovanú   na   zaplatenie   sumy   41 199,   70   €   s   príslušenstvom   z   titulu doplatku   ceny   diela   (stavby   rodinného   domu)   v   prospech   žalobcu   B.,   spol.   s   r.   o. Na odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   v   časti   výroku   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   žalobcovi   sumu 41 199,70 €   s   príslušenstvom,   zmenil   v   časti   výroku   o   trovách   konania   a   zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania v prospech žalobcu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených základných a iných práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu. Podstatná časť jej argumentácie spočíva v namietaní nesprávnych skutkových záverov v oboch rozsudkoch vyplývajúcich z nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaného   dokazovania   a   v   nadväznosti   na   to   namietaní nesprávnych   právnych   záverov   okresného   súdu   aj   krajského   súdu.   Podľa   sťažovateľky okresný súd aj krajský súd, ktorý odobril závery okresného súdu, neodôvodnili dostatočne, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov a dôkazy nevyhodnotili správne.

Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla:«Predmetom sporu je nárok navrhovateľa na zaplatenie doplatku za dielo v sume 41 199,70 Eur s príslušenstvom.

Navrhovateľ bol zhotoviteľom diela – výkon stavebných prác na rodinnom dome typu C v katastri M. podľa projektovej dokumentácie zhotovenej architektami –K. – G.

V konaní bolo nesporne preukázané a potvrdené výpoveďami svedkov – M. A., O. A. – mojich rodičov a konateľa spoločnosti navrhovateľa – J. B., že stavba bola zhotovovaná na základe ústnej objednávky mojich rodičov – manželov A., s ktorými prebiehali všetky rokovania   ohľadom   stavby,   ceny,   lehoty   odovzdania.   Títo   sa   tiež   zúčastňovali   všetkých čiastkových   preberaní   prác   aj   konečného   preberania   zhotoveného   diela.   Sám   konateľ spoločnosti navrhovateľa potvrdil, že ma na pojednávaní videl prvýkrát v živote a vedel, že ide o stavbu financovanú mojimi rodičmi, ktorý toto dielo pripravovali pre mňa – preto boli faktúry a stavebné konanie vedené na moje meno. So skutočnosťou kto si stavbu objednal, s kým   bola   uzavretá   ústna   dohoda   a s   kým   bol   navrhovateľ   v   zmluvnom   vzťahu   táto skutočnosť nemá nič spoločné. Podklady pre stavebné konanie som podpisovala ja potom ako mi ich rodičia priniesli domov, preto som na súdnom pojednávaní uvádzala, že niektoré doklady som podpísala a iné nie. Podpisovala som iba podklady pre stavebné konanie a zmluvné   vzťahy   si   s   dodávateľom   riešili   moji   rodičia.   Krajský   súd   v   Bratislave   túto skutočnosť nesprávny vyhodnotil ako rozpory vo výpovediach.

Napriek uvedenému súd prvého stupňa rovnako ako odvolací súd práve stavebné konanie považovali za jeden z hlavných dôkazov existencie zmluvného vzťahu medzi mnou a navrhovateľom, pritom pokiaľ majiteľom domu som mala byť ja financujúcou osobou mohli byť moji rodičia a rovnako mohli ústne dohodnúť náležitosti zmluvy.

Zmluva o dielo 01/05/1999 zo dňa 26. 4. 1999 bola podpísaná iba ako potvrdenie ústne dohodnutých skutočností. Moje meno na nej bolo uvedené po dohode s dodávateľom. Na   základe   vzájomných   priateľských   prepojení   navrhovateľa   a   mojich   rodičov   ako objednávateľov   bola   s   vedomím   navrhovateľa   –   zhotoviteľa   zmluva   podpísaná   O.   A.   – mojou matkou na mieste kde bolo uvedené moje meno. Preberacie protokoly o vykonaní prác rovnako podpisovala moja matka s vedomím pracovníkov navrhovateľa, ktorí boli priamo prítomní   na stavbe a komunikovali výlučne s ňou a s mojim otcom.   Svedkovia potvrdili, že ja som na stavbu nechodila, preto som ani vykonanie prác nemohla potvrdiť a ani   ich preberať.   Vzhľadom   na tieto skutočnosti   bolo navrhovateľovi jasné kto   je   jeho zmluvným partnerom, pretože v opačnom prípade by nemal žiadny dôvod komunikovať s mojimi rodičmi, viesť s nimi rokovania ohľadom stavby,   umožniť im prístup na stavbu a prijímať od nich platby za realizované práce.

Napriek   týmto   skutočnostiam   a   nesporným   výpovediam   viacerých   svedkov   súd prvého stupňa ako aj odvolací súd dospeli k záveru, že zmluvný vzťah existoval medzi navrhovateľom   a   mnou,   pričom   za   riadne   podpísanú   a   platnú   považoval   zmluvu 01/05/1999.

Pokiaľ súdy nebrali do úvahy moje tvrdenia a výpovede mojich rodičov z dôvodu zaujatosti, museli zobrať do úvahy aspoň závery znaleckého posudku znalca Ing. K., ktorý jednoznačne dospel k záveru, že podpis na zmluve nie je mojim podpisom. Závery tohto znaleckého posudku spochybnil znalec účelovo vybraný navrhovateľom, ním platený a teda nesporne zaujatý. Napriek tejto skutočnosti súd mal za to, že závery posudku Ing. K. sú nevierohodné a neprihliadol k nim ako k dôkazom. Súdy mali závery posudku Ing. K. použiť ako podporný dôkaz, ktorý prinajmenšom spochybnil tvrdenia navrhovateľa o tom, že medzi navrhovateľom a mnou došlo k dohode o použití obchodného zákonníka na tento právny stav   a   posúdiť   ho   v   kontexte   iných   dôkazov,   ktoré   jeho   závery   podporili.   Celý   záver znaleckého posudku bol spochybnený iba tým, že ja som nepredložila toľko porovnávacieho materiálu (podpisov) koľko býva obvyklé. Ak by sa však z nich nedal znalecký posudok riadne vypracovať, bol by znalec tento vrátil. Naopak, posudok vypracoval a jeho záver uvedený na str. 32 posudku je úplne jednoznačný – podpisy na skúmaných listinách vrátane zmluvy nie sú moje.

Skutočnosť o dohode použitia obchodného zákonníka na právny vzťah medzi mnou a navrhovateľom musí preukázať navrhovateľ, pokiaľ chce spochybniť premlčanie svojho práva, na ktoré sa inak vzťahuje občiansky zákonník a premlčacie lehoty v ňom upravené. Toto   navrhovateľ   jednoznačne   nepreukázal,   pretože   aj   výpovede   svedkov   na   ktoré poukazuje súd v rozsudku sú nejednoznačné a vzájomne si odporujúce.

V tejto súvislosti poukazujem na rozpory vo svedeckých výpovediach a tiež na to, že súdy zobrali do úvahy iba tvrdenia, ktoré podporili názor navrhovateľa:

Súdy za relevantné považovali výpovede Ing. H. a Ing. K., ktorí ma „údajne“ videli podpisovať zmluvu v priestoroch firmy B., pričom ničím neodôvodnil skutočnosť, že konateľ spoločnosti Ing. J. B. vypovedal, že zmluvu odniesli moji rodičia domov, kde som ju mala podpísať.

Z výpovede p. H. podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 20. 5. 2008 vyplýva:...Boli tam pani Č. a pani A... zobrali si svoje zmluvy ak si dobre pamätám šesť, ostatné ostali na sekretariáte... potom si ich zobrali zrejme p. B. a p. K. My sme tam s p. A. a p. Č. sedeli ešte dve-tri hodiny po podpise zmlúv.

Tento rozpor medzi jeho tvrdením a tvrdením konateľa spoločnosti súdy zámerne vynechali   a   vychádzali   iba   zo   svedeckých   výpovedí,   ktoré   sa   zhodovali   bez   ich   ďalšej konfrontácie s inými svedeckými výpoveďami. Rozpory neboli odstránené a napriek tomu odvolací súd nepovažoval za potrebné vytýčiť vo veci pojednávanie na ktorom mohli byť rozpory vysvetlené. Rozhodol bez nariadenia pojednávania, čo mu síce § 214 Osp umožňuje avšak s poukazom na uvedené rozpory mám za to, že v tomto prípade mal odvolací súd nariadiť   pojednávanie.   Rozpory   v   predkladaných   dôkazoch   mohli   byť   odstránené zopakovaním dokazovania v súlade s ust. § 213 ods. 3 Osp.

Keďže   z   rozsudku   súdov   nie   je   zrejmé,   prečo   niektoré   výpovede   považovali za relevantné (výpoveď Ing. H. a Ing. K.) a iné nie (výpoveď Ing. B. a mojich rodičov), sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Skutočnosť, že v prípade mojich rodičov ide o mojich príbuzných, ktorí sú na výsledku sporu materiálne zainteresovaní nemôže byť automaticky dôvodom na záver súdu o nevierohodnosti ich tvrdení. Navyše ak iné dôkazy ich tvrdenia podporujú (znalecký posudok Ing. K.).

Súdy nezobrali do úvahy podstatný dôkaz a to závery objektívneho znalca, ktorého poveril vypracovaním znaleckého posudku súd a za rozhodný považovali znalecký posudok znalca vybraného a plateného navrhovateľom. Ani v rozhodnutí súdu prvého stupňa ani v rozhodnutí odvolacieho súdu nie je k tomuto záveru žiadne vysvetlenie.

Napriek tomu, že som počas celého konania namietala, že všetky vykonané práce boli riadne   uhradené,   mojou   námietkou   sa   súdy   nezaoberali   a   automaticky   posúdili vyfaktúrovanú čiastku za oprávnenú. Skutočné vykonanie fakturovaných prác by sa dalo posúdiť iba znaleckým dokazovaním.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   súdy   nezobrali   do   úvahy   nasledujúce   skutočnosti, nevysporiadali sa s nimi v súlade so zákonom a tým porušili moje právo na spravodlivé súdne konanie:

- Nesprávne posúdili platnosť Zmluvy o dielo a tým aj dohodu ohľadom použitia Obchodného zákonníka na tento právny vzťah

- Nezobrali   do   úvahy   svedecké   výpovede,   ktoré   potvrdzovali   pravdivosť   tvrdení odporkyne

- Bez akéhokoľvek vyhodnotenia nezobrali do úvahy závery znaleckého dokazovania znalca Ing. K. napriek jeho jednoznačnému záveru

- súdy neuznali preukazovanú skutočnosť, že všetky dohody medzi navrhovateľom a odberateľom diela boli uskutočňované s mojimi rodičmi, pričom len poukázali na moje podpisy v stavebnom konaní. Podpisy v stavebnom konaní však pre zmluvné dohody nie sú relevantné

- nepreukázanie vykonania prác, ktorých zaplatenie je uplatňované návrhom.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva O. Č... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... rozsudkami Okresného súdu Bratislava IV. č. k. 8 C 155/2003-406 zo dňa 13. 4. 2011 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 297/2011-446 zo dňa 10. 9. 2002 porušené boli

2.   Rozsudky   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   č.   k.   8   C   155/2003-406   zo   dňa 13. 4. 2011 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 297/2011-446 zo dňa 10. 9. 2002 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV. na ďalšie konanie,

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci, proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu (ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej), ktoré sú podľa nej založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu zdôrazňuje, že proti rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý   sťažovateľka   aj   využila,   a uvedený   rozsudok   bol   preskúmaný   krajským   súdom v odvolacom konaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti okresnému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta pre nedostatok svojej právomoci na jej preskúmanie.

Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   obmedzil na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska kritérií podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu, na závery ktorého krajský súd v podstatnej časti odkazuje) ústavný súd argumentáciu sťažovateľky (ktorá sa v podstatnej miere zhoduje s jej argumentáciu uvedenou v odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú udržateľnosť   záverov   krajského   súdu.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uviedol:„Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 41.199,70 eura, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 356,98   eura   od   23.   11.   1999   až   do   zaplatenia   a   vo   výške   13   %   ročne   zo   sumy 40.842,72 eura od 23. 9. 2003 až do zaplatenia odvolací súd potvrdil, pretože je v tejto časti vecne   správny   a nakoľko   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozsudku v uvedenej časti, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Ku   skutočnostiam   uvedeným   v   odvolaní   odvolací   súd   uvádza,   že v   konaní   nebol preukázaný zmluvný vzťah medzi rodičmi žalovanej a žalobcom na základe ústnej dohody. Skutočnosť, že títo sa zúčastňovali rokovaní so žalobcom v súvislosti s predmetným dielom, ktoré   podľa   výpovedí   samotných   rodičov   žalovanej   bolo   vyhotovované   pre   žalovanú a zúčastňovali   sa   čiastočného   a   konečného   preberania   diela,   uzavretie   takejto   dohody nepreukazuje.   Rovnako   z   tvrdenej   vedomosti   konateľa   žalobcu   o   tom,   že   stavba   je financovaná rodičmi žalovanej nemožno urobiť záver o ústnej zmluve o dielo medzi rodičmi žalovanej a žalobcom.

K tvrdeniu v odvolaní, že zmluva o dielo bola podpísaná O. A. na potvrdenie ústne dohodnutých skutočností (a že rovnako menovaná podpisovala protokoly o vykonaní prác), odvolací súd poukazuje na pôvodnú obranu žalovanej, podľa ktorej jej nebolo známe kto podpísal zmluvu o dielo a protokoly o vykonaných prácach, pričom jej rodičia protokol o zisťovacích prácach z 20. 1. 2000 nepodpísali. Uvedené tvrdenie navyše nevysvetľuje dôvod podpisu O. A. menom žalovanej, keď zmluvnou stranou žalobcu mali byť podľa obrany žalovanej jej rodičia.

Súd prvého stupňa na podporu záveru o podpise zmluvy o dielo žalovanou správne vyhodnotil aj   stavebné povolenie   zo   6.   10.   1998 so žalovanou ako stavebníkom,   návrh žalovanej na kolaudáciu stavby zo 7. 1. 2000 či kolaudačné rozhodnutie z 2. 2. 2000 pre žalovanú. Uvedené doklady sú tiež v rozpore s tvrdenou skutočnosťou, že zmluvnou stranou žalobcu mali byť rodičia žalovanej. Ak by zmluvu o dielo uzatvorili rodičia žalovanej najprv v ústnej forme, logickým dôsledkom uvedeného by bolo uzavretie písomnej zmluvy o dielo s uvedením ich mien ako účastníkov zmluvy a s ich podpismi a rovnako v rámci stavebného konania by boli jeho účastníkmi.

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalovaná vo výpovedi potvrdila že v priebehu výstavby jej rodičia dávali podpisovať listiny, pričom vždy podpísala, čo bolo treba. O. A. vo výpovedi však uviedla, že všetky listiny, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť žaloby podpisovala ona menom Č. a že žalovaná žiadne papiere ohľadne výstavby nemala.   V rozpore s výpoveďou O. A. je však napríklad faktúra z 2. 11. 1999 prevzatá menovanou a následne podpísaná žalovanou. Ak by bol v priebehu zhotovovania diela zaužívaný postup tvrdený O. A., nebol by dôvod prevziať uvedenú faktúru menovanou s tým, že táto bude vrátená žalobcovi po jej podpise žalovanou (pri postupe tvrdenom O.   A.   by táto hneď podpísala   prevzatie   faktúry   menom   Č.   –   čo   by   však   zase   bolo   v   rozpore   s   tvrdením žalovanej o uzavretom zmluvnom vzťahu s jej rodičmi). Tvrdenie O. A. o podpisovaní listín menom Č. na pokyn Ing. K. poprel vo výpovedi samotný Ing. P. K.

Dôvod   komunikácie   žalobcu   s   rodičmi   žalovanej   vyplýval   práve   z   preukázanej skutočnosti o financovaní diela a z poverenia O. A. žalovanou na výkon priebežnej kontroly v zmysle čl. VI ods. 2 písm. d) zmluvy o dielo. Platby boli vykonávané na základe faktúr vystavených na žalovanú;   aj z uvedeného je nepriamo preukázané   uzavretie   zmluvy   so žalovanou. Ak by zmluvu uzavreli so žalobcom rodičia žalovanej, nebol by žiaden dôvod uhrádzať faktúry vystavené na meno žalovanej.

Dohodu   o   použití   ustanovení   Obchodného   zákonníka   preukázal   žalobca   práve zmluvou o dielo z 26. 4. 1999, uzavretou v zmysle § 536 a nasl. Obch. zák.

Nie je dôvodná ani odvolacia námietka týkajúca sa skutočnosti, že súd prvého stupňa dal   do vzájomnej   súvislosti   iba   dôkazy podporujúce   tvrdenia žalobcu a   ostatné dôkazy (výpoveď konateľa žalobcu ani znalecký posudok Ing. K.) nevyhodnotil. Súd prvého stupňa podrobne vyhodnotil aj výpoveď konateľa žalobcu, aj znalecký posudok Ing. K., a to ako jednotlivo, tak aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, pričom o. i. presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Práve v dôsledku riadneho vyhodnotenia všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru o podpise zmluvy žalovanou.

Žalovaná namietla aj skutočnosť, že žalobcovi právo na doplatenie ceny nevzniklo, pretože   všetky   vykonané   práce   boli   zaplatené   a   že súd   prvého   stupňa   sa   nevyporiadal s námietkou   nepreukázania   vykonania   fakturovaných   prác,   čo   sa   dá   preukázať   iba znaleckým   dokazovaním.   Podpisom   zisťovacích   protokolov   a   tiež   podpisom   zápisu o odovzdaní a prevzatí diela však bolo vykonanie stavebných prác potvrdené...“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012