SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 585/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou doc. JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., Dobrovičova 6,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresnéhosúdu Bratislava I z 9. októbra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 141/2014, postupoma uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom podsp. zn. 11 CoP 533/2014, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 283/2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola25. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namietala porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 9. októbra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.11 P 141/2014, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 533/2014, akoaj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 283/2015 (ďalej aj „napadnutý postup“alebo „napadnuté uznesenie okresného súdu, krajského súdu, najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka je účastníčkou konania (odporkyňou), ktorého predmetom«je zmena úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu...
Návrh na začatie konania a návrh na vydanie predbežného opatrenia podala právna zástupkyňa navrhovateľa 6. októbra 2014. Za tri dni - dňa 9. októbra 2014 vydal Okresný súd Bratislava I predbežné opatrenie, ktoré kopírovalo v plnom rozsahu petit návrhu a bolo svojím znením veľmi neštandardné v podmienkach rozhodovania poručenských súdov SR. Jeho výrok znel:
„Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou ⬛⬛⬛⬛... v párnom kalendárnom týždni v čase od utorka od 15.00 hod. nepretržite do stredy do 08.00 hod. a vo štvrtok v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v nepárnom kalendárnom týždni v utorok v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v čase od piatka od 15.00 hod. nepretržite do nedele do 18.00 hod. a počas Vianoc od 25.12. od 12.00 hod. nepretržite do 26.12. do 18.00 hod. Otec si maloletú prevezme počas pracovných dní v predškolskom zariadení, ktoré dieťa navštevuje a v prípade choroby dieťaťa alebo mimo pracovných dní v mieste bydliska matky. Po realizácii styku je otec povinný maloletú odovzdať v stredu v párnom kalendárnom týždni v predškolskom zariadení, ktoré maloletá navštevuje a ostatné dni matke v mieste jej bydliska. Matka je povinná v uvedenom čase a na uvedenom mieste dieťa riadne pripravené odovzdať otcovi.».
3. Proti tomuto predbežnému opatreniu podala sťažovateľka odvolanie, v ktoromokrem faktických dôvodov uviedla, že«právna zástupkyňa navrhovateľa a zákonná sudkyňa sú priateľky. Táto skutočnosť je verejne známa, avšak je dosť obtiažne ju dokázať. Krajský súd v Bratislave tento argument do úvahy nevzal, čo odôvodnil tým, že som žiadne dôkazy nepriložila...
Necelý mesiac po doručení uznesenia Krajského súdu č. 11CoP/533/2014-129 zo dňa 16.12.2014 som sa dozvedela skutočnosti, ktoré ešte viac odôvodnili naše pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Bolo mi doručené rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Bratislave (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20.6.2014, sp. značka 14NcC/51/2014-138), ktoré vyslovilo, že JUDr. Železníková je ako sudkyňa zaujatá dokonca aj v prípade, že ⬛⬛⬛⬛ účastníčku konania len predtým zastupovala a v súčasnosti už to tak nie je. Z textu tohto rozhodnutia možno zistiť, že zastupovala zákonnú sudkyňu ako jej právna zástupkyňa jednak v roku 2009 v konaní o rozvod manželstva a následne cca od roku 2013 v konaní o vyporiadanie BSM. Toto konanie nebolo ani v roku 2014 ukončené a prebieha pred Okresným súdom Bratislava II pod spisovou značkou 7C/53/2013.
Po tomto zistení a získaní dôkazov sme podali vo veci predbežného opatrenia dovolanie, v ktorom sme namietali procesnú vadu - vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Zároveň sme podali návrh na vyslovenie zaujatosti voči JUDr. Železníkovej, keďže v čase, keď vydala predbežné opatrenie a aj v čase podania námietky zaujatosti bola v osobnom a pracovnom vzťahu s právnou zástupkyňou navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛, čo bolo nesporne preukázané. Ešte v decembri 2014 sa vo veci vyporiadania BSM zákonnej sudkyne konalo pred Okresným súdom Bratislava II pojednávanie, kde ju ⬛⬛⬛⬛ zastupovala. Predbežné opatrenie napadnuté dovolaním bolo vydané dva mesiace pred týmto pojednávaním, kde ešte pôsobila ako právna zástupkyňa konajúcej sudkyne... Podobnú situáciu už raz ⬛⬛⬛⬛ a JUDr. Železníková riešili a to v roku 2009, keď ⬛⬛⬛⬛ zastupovala sudkyňu pri jej rozvodovom konaní. V tom čase sa sudkyňa sama namietla vo veci, zastupovanej ⬛⬛⬛⬛ práve z dôvodu, že je jej právnou zástupkyňou...
Preto je nepochopiteľné, že sa necítila rovnako zaujatou v čase, keď ju zastupovala v konaní o vyporiadanie BSM. Že v takomto prípade ide o jednoznačné naplnenie objektívnej stránky zaujatosti vyslovil aj NS SR v rozhodnutí, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2014 pod číslom 115: O dovolaní vo veci napadnutého predbežného opatrenia Najvyšší súd SR rozhodol dňa 18. júna 2015... Najvyšší súd dovolanie odmietol. V odôvodnení uviedol, že nemožno uvažovať o zaujatosti, keď sudkyňa už plnú moc advokátke odvolala... V zásade na tomto postavil celú argumentáciu a porovnaním tejto skutočnosti s citovaným rozhodnutím NS, publikovaným pod č. 115/2014 (viď odsek vyššie) uviedol, že ide o odlišnú situáciu, nakoľko tu už právny vzťah advokát - klient (sudca rozhodujúci o prípade) netrvá. Tiež v rozhodnutí na str. 7 citoval svoju „konštantnú judikatúru“ - najmä uznesenie NS SR z 29. apríla 2010, týkajúce sa námietky zaujatosti z dôvodu, že sa sudca a právny zástupca profesionálne stretávajú. Táto „konštantná judikatúra“ sa však venuje úplne inému prípadu, nie tomuto. Hovorí o „stretávaní“, ktoré neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti výkonu funkcie sudcu. To znamená, že sa týka „stretávania“ v súdnej sieni, resp. v súdnej budove. Nie v súkromnej kancelárii advokáta, kde sudca nie je „pod kontrolou“ na základe aplikácie princípu verejnosti súdneho konania. Rozhodnutia, na ktoré NS v rozhodnutí o dovolaní odkázal, sú pre tento prípad nepoužiteľné. Lebo v tomto prípade nešlo prekročenie hranice profesionality a kolegiálnosti pri výkone funkcie sudcu, ale pri riešení osobných záležitostí sudcu prostredníctvom právnej zástupkyne...
Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesenie Najvyššieho súdu č. 8Cdo/283/2015 zo dňa 18.6.2015, uznesenie Krajského súdu v Bratislave 11CoP/533/2014 zo dňa 16.12.2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava 11 P/141/2014-34 zo dňa 9. októbra 2014, ako aj postup Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I, vedúce k vydaniu citovaných rozhodnutí (najmä uskutočnený proces interpretácie a aplikácie ust. § 15 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobili porušenie základných práv sťažovateľky, osobitne: základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... (práva na súdnu ochranu prostredníctvom nezávislého a nezaujatého súdu); základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
JUDr. Železníková sa ako zákonná sudkyňa nemôže nikomu javiť objektívne nestranná. Práve naopak. Vedela o skutočnostiach, ktoré ju vylučovali z prejednania a rozhodovania vo veci (keďže v roku 2009 sa z dôvodu zastupovania ⬛⬛⬛⬛ dokázala namietnuť) a predsa sa sama nenamietla, ako to od nej zákon požaduje. Jej vzťah k právnej zástupkyni navrhovateľa trval až do doby, kým sa o ňom nezačalo hovoriť v súvislosti s týmto prípadom, námietkou zaujatosti a dovolaním proti predbežnému opatreniu, čiže minimálne do januára 2015. To však bolo až tri mesiace po vydaní sporného predbežného opatrenia.».
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že jejzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdnyproces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 9. októbra2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 141/2014, postupom a uznesením krajského súduzo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 533/2014, ako aj postupoma uznesením najvyššieho súdu z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.8 Cdo 283/2015 porušené bolo. Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutéuznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a priznal jej náhradu trovkonania v sume 355,73 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keďnamietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrhpreto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta najprv porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesenímokresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení vo veci vedenej naokresnom súde pod sp. zn. 1 P 141/2014 (pozri bod 2). Sťažovateľka podala proti tomutouzneseniu odvolanie, v ktorom okrem vecných dôvodov namietala (ako to uvádzav sťažnosti), že zákonná sudkyňa Mgr. Patrícia Železníková mala byť vylúčená z jejprerokovávania a rozhodovania pre priateľský vzťah s právnou zástupkyňou (pozri bod 3).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, abyjeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom.
9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavyrozhoduje ústavný súd o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenieniektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavnéhosúdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, žeochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľmohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravypred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).
10. Vzhľadom na takto vymedzený princíp subsidiarity je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej označených práv proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu,pretože sa ochrany svojich práv sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhalaprostredníctvom odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smerujeproti napadnutému uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení a postupu, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
11. Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou sťažovateľky aj vo vzťahuk napadnutému uzneseniu a postupu krajského súdu. Ústavný súd z priložených prílohk sťažnosti zistil, že v odvolaní sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu okresného súduz 23. októbra 2014, ktoré napísala a podala jej právna zástupkyňa, neboli namietanéskutočnosti, ktoré sú uvedené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v bode 3 (teda okremfaktických dôvodov, konkrétne najmä zaujatosť zákonnej sudkyne, resp. to, že rozhodovalavylúčená sudkyňa), a uvedené vôbec nevyplýva ani z jej ďalších listín pripojenýchk sťažnosti a napadnutého uznesenia krajského súdu. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohozákladného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcťvyužitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánomverejnej moci, a túto možnosť nevyužije, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. III. ÚS 207/04, I. ÚS 127/05).Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, ženezistil porušenie žiadneho z aspektov spravodlivého konania, ktorý by mohol byťspôsobený v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o jej odvolaní proti vydanémupredbežnému opatreniu, pretože, ako to uvádza aj samotná sťažovateľka, krajský súd zmenilnapadnuté uznesenie okresného súdu a jeho závery na s. 6 až s. 8 podľa názoru ústavnéhosúdu nie sú v žiadnom prípade arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Sťažnosť je pretov tejto časti aj zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súdv súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uzneseníma postupom krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k právuzaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniazákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
13. Napokon sa ústavný súd zaoberal námietkami sťažovateľky vo vzťahuk napadnutému uzneseniu a postupu najvyššieho súdu v jej veci (pozri bližšie bod 3).Zo sťažnosti je zrejmé, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľkadovolanie a žiadala, aby najvyšší súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec muvrátil na ďalšie konanie, tvrdiac, že v jej veci rozhodovali vylúčení sudcovia [§ 237 písm. g)Občianskeho súdneho poriadku]. Opierala sa pritom o uznesenie krajského súdu sp. zn.14 NcC 51/2014 z 30. júna 2014, v ktorej bola vylúčená zákonná sudkyňa v inom konanípráve pre pomer k tej istej právnej zástupkyni, ktorá zastupovala otca maloletého dieťaťav napadnutom konaní pred okresným súdom.
14. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie sp. zn.8 Cdo 283/2015 z 18. júna 2015 odôvodnil dostatočným spôsobom na s. 2 až s. 9 a vyjadrilsa primerane aj k jej námietkam, či medzi zákonnou sudkyňou a právnou zástupkyňou bolpredtým naozaj osobný alebo priateľský vzťah, ako to tvrdila sťažovateľka, alebo iba vzťahprofesionálny. Bral pritom do úvahy aj samotné vyjadrenie zákonnej sudkyne, definíciupriateľského vzťahu (tento vzťah dovolacím súdom zistený nebol, resp. sťažovateľka hobližšie ani nešpecifikovala) a uviedol tiež k tomu judikatúru najvyššieho súdu (pozri s. 6a s.7). Najvyšší súd súčasne pomenoval aj iné dôvody, ktoré nepreukázali tvrdeniasťažovateľky (s. 8 a s. 9), že došlo v jej veci k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavnýsúd považuje za riadne odôvodnené, nearbitrárne, a preto z ústavného hľadiska zaakceptovateľné.
15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej sťažnosťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
16. Navyše ústavný súd v nastolenom probléme, resp. k možnej zaujatosti tejtozákonnej sudkyne v uvedenom konaní pred okresným súdom už raz prezentoval svoj názor,keď sťažnosť sťažovateľky vedenú pod sp. zn. I. ÚS 305/2015 odmietol ako zjavneneopodstatnenú, teda bol svojimi závermi v tomto rozhodnutí aj viazaný. Ústavný súdk tomu tiež uvádza, že nosné dôvody podanej sťažnosti svedčia možnému porušeniu čl. 48ods. 1 ústavy (princíp zákonného sudcu), avšak sťažovateľka (kvalifikovane zastúpenáadvokátkou) základné právo podľa uvedeného článku ústavy ani nenapáda. Súčasne jepotrebné uviesť, že rozhodnutia o predbežných opatreniach nie sú konečné, predchádzajúmeritórnemu rozhodnutiu, takže namietané skutočnosti môže strana sťažovateľky (ak ichriadne preukáže) účinne napádať aj naďalej v konaní vo veci samej, ktoré nie je ešteprávoplatne skončené.
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľkyuvedenými v petite sa ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015