znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 585/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   G.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Hudobom, Lipová   11,   Sliač,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 150/2010 z   23.   septembra   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 33/2011 z 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014 doručená   sťažnosť   Z.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   150/2010 z 23. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 33/2011 z 26. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky bolo porušené jej základné právo na zákonného sudcu zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu,   ktorý   ňou   podané   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   zaevidoval pod sp. zn. 1 Cdo 33/2011 a o jej žiadosti o odloženie vykonateľnosti rozhodol uznesením z 21. júna 2011, ktoré bolo podpísané predsedom senátu JUDr. Milanom Deákom. Následne (17. apríla 2014) bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí jej dovolania,   ktoré   bolo   podpísané   predsedníčkou   senátu   JUDr.   Janou   Bajánkovou. Z uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   došlo k nezákonnej zmene v zložení senátu bez toho, aby bol tento postup v uznesení najvyššieho súdu odôvodnený, čím sa predmetné rozhodnutie stalo nepreskúmateľným.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v uznesení o odložení vykonateľnosti   dovolaním   napadnutých   rozhodnutí   najvyšší   súd   uviedol,   že „...   sa dovolanie nejaví ako svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (nie   je   možné   vylúčiť   úspech   sťažovateľky   v   dovolacom   konaní)...“,   teda   z   uvedenej argumentácie   predbežne   vyplýval   iný   právny   názor,   než   k   akému   dospel   najvyšší   súd v uznesení, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, k čomu mohlo dôjsť práve z dôvodu zmeny predsedu senátu, ktorý o dovolaní rozhodoval.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka uviedla, že vystupovala v procesnom postavení odporkyne v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) o vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 679 506 Sk s príslušenstvom na základe návrhu navrhovateľa, v ktorom tvrdil, že na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej 1. januára 2005 (spísanej 19. apríla 2005) poskytol sťažovateľke sumu 610 000 Sk, ktorú nevrátila. Okresný súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému podala sťažovateľka odpor tvrdiac, že navrhovateľ s ňou zmluvu o pôžičke neuzavrel a sumu 610 000 Sk od neho prevzali iné osoby (M. S. a V. S.).

Rozsudkom   okresného   súdu   zo   6.   septembra   2006   bola   sťažovateľka   zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi sumu 679 506 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Uznesením sp. zn. 12 Co 276/2006 zo 14. decembra 2006 krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ   súčasne   podal   žalobu   o   zaplatenie   610   000   Sk   proti   M.   S.   z   titulu zmluvy   o   pôžičke   na   Mestskom   súde   v   Brne,   ktorý   rozsudkom   sp. zn. 39   C   51/2008 z 10. septembra 2008 žalobe vyhovel a zaviazal M. S. na zaplatenie sumy 610 000 Sk.

Navrhovateľ   napriek   tomu   trval   aj   na   návrhu   podanom   na   okresnom   súde   proti sťažovateľke, hoci podľa jej názoru išlo o identické finančné prostriedky ako tie, ktoré boli navrhovateľovi priznané už rozsudkom Mestského súdu v Brne.

Okresný   súd   svojím   v   poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   13   C   44/2006 z 20. apríla 2009   návrh   navrhovateľa   zamietol   z   dôvodov,   že   vychádzal   zo   záverov rozsudku Mestského súdu v Brne sp. zn. 39 C 51/2008 z 10. septembra 2008, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že ide o identické finančné prostriedky.

Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 224/2009 z 23. septembra 2009 zrušil aj toto prvostupňové   rozhodnutie   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Tretím   rozsudkom   vo   veci sp. zn. 13   C   44/2006   z   18.   marca   2010   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť navrhovateľovi   sumu   20   248,29   €   s   príslušenstvom   napriek   tomu,   že   vyslovil   názor o neplatnosti zmluvy o pôžičke z 19. apríla 2005 a žalobe vyhovel na základe čestných vyhlásení, príslušenstvo pohľadávky však priznal na základe zmluvy o pôžičke.

Rozsudok   okresného   súdu   z   18.   marca   2010   napadla   sťažovateľka   odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 150/2010 z 23. septembra 2010 tak, že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť navrhovateľovi sumu 20 248,29 € s príslušenstvom potvrdil. Na rozdiel od právneho názoru okresného   súdu   krajský   súd   považoval   zmluvu   o   pôžičke   za   platný   právny   úkon, čo potvrdzovali   sťažovateľkou   predložené   čestné   vyhlásenia,   ktorými   bola   zmenená   len splatnosť jednotlivých splátok poskytnutej pôžičky. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením navrhovateľa, ako aj sťažovateľky, že ide o identické finančné prostriedky, ktoré mu už boli priznané rozsudkom Mestského súdu v Brne.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie spojené so žiadosťou o odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd uznesením z 21. júna 2011 žiadosti sťažovateľky vyhovel a rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu v spojení s rozhodnutiami okresného súdu a uznesením z 26. februára 2014 dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho, aby jej s dostatočným časovým priestorom   doručil   vyjadrenie   navrhovateľa   k   dovolaniu   (sťažovateľke   doručené 25. februára 2014, najvyšší súd rozhodol 26. februára 2014, pozn.) a vyčkal na jej písomné stanovisko.

Sťažovateľka sa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nestotožňuje s   jeho   konštatovaním,   že   v   rozsudku   krajského   súdu   žiadne   postihnutie   niektorou zo závažných procesných vád podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nezistil.   Podľa   sťažovateľky   bol   daný   dovolací   dôvod   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP v spojení s § 213 ods. 2 OSP, pretože sťažovateľke ako účastníkovi konania sa postupom krajského   súdu   odňala   možnosť   vyjadriť   sa   k   zamýšľanej   zmene   právneho   názoru na platnosť zmluvy o pôžičke, keď krajský súd nenariadil v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) OSP pojednávanie, hoci bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie. Iba tak mohol krajský   súd   podľa   sťažovateľky   odstrániť   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   zmluvu o pôžičke považoval za neplatný právny úkon a krajský súd naopak za platný právny úkon. Prípustnosť dovolania vyplývala podľa názoru sťažovateľky aj z neúplných a nesprávnych skutkových zistení súdov nižšieho stupňa vo vzťahu k preukázaniu existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke voči sťažovateľke alebo k tretej osobe.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že nesprávny bol aj výklad najvyššieho súdu, keď rozsudok krajského súdu posúdil ako potvrdzujúce rozhodnutie, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V tejto súvislosti uviedla, že „nie je rozhodujúce ako ho odvolací súd formálne označil – potvrdil rozsudok OS – ale ako vo vzťahu k rozhodnutiu OS vymedzil materiálny   obsah   posudzovaného   právneho   vzťahu   účastníkov,   prípadne,   či   práva a povinnosti   účastníkov   ustanovil   oproti   rozhodnutiu   OS   odlišne.   V   danom   prípade   OS vychádzal z neplatnosti písomnej zmluvy o pôžičke, naproti tomu krajský súd však túto zmluvu   považoval   za   platnú,   čiže   diametrálne   odlišne.   Potom   výklad   NS   o   totožnosti rozsudkov   KS   a   OS   pre   posúdenie   neprípustnosti   dovolania,   viedol   k   protiústavnému zúženiu práva sťažovateľky na prístup k dovolaciemu súdu, teda k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.2 Ústavy SR, lebo NS nemal dovolanie odmietnuť pre procesnú neprípustnosť, ale mal ho meritórne preskúmať.“.

Rozsudok   krajského   súdu   podľa   sťažovateľky „vykazuje   aj   extrémny   nesúlad so všeobecnou   predstavou   o   spravodlivom   súdnom   rozhodovaní,   pričom   k   porušeniu právnych noriem – procesných či hmotnoprávnych – došlo v takej miere a intenzite, ktorá je bez jeho zrušenia neudržateľná, lebo je protiústavná, porušujúca čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nepochybne je v rozpore s dobrými mravmi uplatňovať ten istý nárok a tie isté peniaze voči dvom rozdielnym osobám, ktoré si ich mali vraj od žalobcu požičať na sebe   nezávisle.   Je vylúčené,   aby   bol   pripustený   taký   stav   (hoci   na   základe   rozsudku   z cudziny), aby tie isté peniaze (predmet sporu) bol priznaný žalobcovi na základe rovnakých skutkových   tvrdení   voči   dvom   rozdielnym   osobám.   To   skutočne   nemá   nič   spoločné s právnym   štátom,   predvídateľnosťou   práva,   právnou   istotou,   či   inými   hodnotami spravodlivosťou).“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti takto rozhodol:

„1/ Základné právo Z. G. na súdnu ochranu v primeranej dobe, spravodlivý proces, zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1, 48 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením NS SR zo dňa 26. 02. 2014, sp. zn. 1 Cdo 33/2011-498 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   23. 09. 2010,   sp.   zn.   15 Co/150/2010-428 porušené bolo.

2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke 5.000,- Eur titulom   zadosťučinenia   a   to   v   lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

3/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo/33/2011 zo dňa 26. 02. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/150/2010-428 zo dňa 23. 09. 2010 zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 331,12 Eur na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Hudobu a to v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal prípisom zo 16. júla 2014 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu.

Predsedníčka   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sa   prípisom č. k. KP 4/2014-28   z   13.   augusta   2014   doručeným   ústavnému   súdu   19.   augusta   2014 k sťažnosti sťažovateľky vyjadrila a uviedla:

«V prvej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že jej práva boli porušené tým, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo vydané senátom najvyššieho súdu, ktorému predsedala   JUDr.   Jana   Bajánková,   napriek   tomu.   že   v   danej   veci   bolo   uznesením (sp. zn. 1 Cdo   33/2011   zo   dňa   21. 6. 2011),   ktoré   podpísal   ako   predseda   senátu JUDr. Milan   Deák   odložená   vykonateľnosť   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho súdu. Namietala, že došlo k zmene v zložení senátu bez toho, aby nato bola vopred upozornená a takáto zmena nevyplýva ani z napadnutého uznesenia.

K   tejto   časti   ústavnej   sťažnosti   uvádzam,   že   v   čase   nápadu   veci   sp.   zn. 1 Cdo 33/2011,   t. j.   21. 3. 2011   senát   1 C,   ktorému   vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie pracoval v zložení JUDr. Jana Bajánková predsedníčka senátu, JUDr. Milan Deák člen senátu   a   JUDr.   Jana   Cisárová   členka   senátu   –   dočasne   pridelená   na   NS SR.   V   čase rozhodnutia   o   odklade   vykonateľnosti   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho súdu, t. j. 21. 6. 2011 došlo k zmene v zložení senátu, a to tak, že JUDr. Jana Bajánková – riadiaca predsedníčka senátu, JUDr. Milan Deák, druhý predseda senátu (opatrenie č. 6) JUDr. Elene Siebenstichová – členka senátu (opatrenie č. 5, vydané v dôsledku zmeny zák. č. 385/2000 Z. z.). S účinnosťou od 1. 7. 2012 na základe opatrenia predsedu NS SR č. 2 (z 25. 6. 2012 Spr 545/2012) sa zmenil rozvrh práce NS SR na rok 2012 tak, do senátu 1 C bola opätovne zaradená JUDr. Jana Cisárová už ako riadna členka senátu. Sťažnosťou napadnuté   rozhodnutie   bolo   preto   prejednané   a   rozhodnuté   senátom   pozostávajúcich zo zákonných   sudcov,   vec   bola   riadiacou   predsedníčkou   senátu   pridelená   JUDr.   Jane Cisárovej ako sudkyni spravodajkyni (postup bol v súlade s § 51a ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z., pretože vec napadla pred 1. 5. 2011) a vo veci rozhodoval senát v zložení JUDr. Jana Bajánková – predsedníčka senátu, JUDr. Jana Cisárová členka senátu a JUDr. Milan Deák člen senátu. Spôsob rozdelenia veci v senáte vnútornou záležitosťou senátu, nie je zmenou v zložení   senátu,   preto   to   nebolo   potrebné   ani   uvádzať   v   odôvodnení   sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

Vec,   ktorá   je   predmetom   sťažnosti   bola   z   uvedených   dôvodov   bez   akýchkoľvek pochybností   prejednaná   a   rozhodnutá   zákonnými   sudcami,   a   preto   právo   sťažovateľky na zákaz odňatia zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR porušené nebolo. V druhej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta samotné meritum uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 33/2011 z 26. februára 2014, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné.

Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že záver, ku ktorému dospel najvyšší súd pri posudzovaní veci je nezlučiteľný s ústavou, závery sú arbitrárne a rozhodnutie nie je riadne   odôvodnené.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľka   vyjadruje   nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu, resp. sa sním nestotožňuje však nepostačuje na to, aby ústavný súd vyhovel jej sťažnosti. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať   zákony.   Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležité zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (pozri   uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2008, III. ÚS 267/08).

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   tiež   uvádza,   že nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   Ústavou,   resp. s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky 28. októbra 2009, I. ÚS 325/09).

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také. ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa zaoberal všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami prejednávanej veci, tieto okolnosti podrobne popísal vo svojom a unesenie riadne odôvodnil.

Najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľka nedôvodne namieta, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je vo svojej podstate zmeňujúce. Súdna   prax   je   konštantná   v   tom,   že   o   rozdielne   rozhodnutia   ide   vtedy,   ak   okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne   právne   posúdenie   veci,   pokiaľ   nemalo   vplyv   na   obsah   práv   a   povinností účastníkov,   ale   iba   taký   záver,   ktorý   rozdielne   konštituuje   alebo   deklaruje   práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo   ako   formálne   svoj   výrok   označil,   prípadne   ako   v   dôvodoch   označil   ustanovenia O. s. p., podľa ktorých pri rozhodovaní postupoval, či rozhodol podľa § 219 O. s. p., alebo § 220   O. s. p.),   ale   obsahové   hľadisko   (vzájomný   vzťah   rozsudku   odvolacieho   súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdil odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované, aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko.   Pokiaľ   odvolací   súd posúdil   práva a povinnosti   účastníkov   daného právneho vzťahu   rovnako   (zhodne),   nejde   o   zmeňujúci   rozsudok,   ale   o   potvrdzujúci   rozsudok. V danom prípade oba súdy nižších stupňov uložili sťažovateľke rovnakú povinnosť a to na základe zhodného právneho dôvodu a to povinnosti plniť nárok navrhovateľa z pôžičky. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal   vadou   konania podľa   § 237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka konať pred súdom).

Občiansky   súdny   poriadok   –   v   znení   platnom   a   účinnom   v   čase   rozhodovania o dovolaní   –   neumožňuje   stotožniť   vadu   konania   uvedenú   v   ustanovení   §   237   písm.   f/ O. s. p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R   125/1999   uviedol,   že prípustnosť   dovolania   podľa   § 237 písm.   f/ O. s. p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť len jeho faktickú   (ne)činnosť,   teda   procedúru   prejednania   veci   (porovnaj   napríklad   rozhodnutie najvyššieho   súdu   z   10.   októbra   2012   sp.   zn.   6   Cdo   90/2012,   6   Cdo   91/2012),   ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných   oprávnení   účastníka   konania   a   zmarenie   možnosti   jeho   aktívnej   účasti   na konaní.   „Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   nemožno   považovať   rozhodnutie,   ako výsledok   vecnej   rozhodovacej   činnosti   súdu...“   (porovnaj   uznesenie   najvyššieho   súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa „postupom súdu“ môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania čí procesu, jednotlivé procesné úkony súdu,   jeho   faktická   činnosť   alebo   nečinnosť,   nie   však   samo   rozhodnutie   ako   výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť   tohto   finálneho   produktu   konania   [odôvodnenie   rozhodnutia   (jeho   obsah,   spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu. Osobitne sa zaoberal aj prítomnosťou vady podľa §237 písm. d/ O. s. p. v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa existencie dvoch právnych titulov na ten istý nárok. Dospel   k   záveru,   že   prekážka   veci   právoplatne   rozhodnutej   prejednaniu   a   rozhodnutiu danej veci nebránila. Rozhodnutie českého súdu, na ktoré sa odvolávala sťažovateľka, nie je rozhodnutím,   ktoré   by   vykazovalo   znaky   existujúcej   prekážky   rozhodnutej   veci,   pretože charakteristickým a nevyhnutným znakom akceptovateľnej prekážky pokračovať v konaní z uvedených dôvodov by musela byť nielen totožnosť predmetu konania, ale aj totožnosť účastníkov, čo v danom prípade splnené nebolo,   keď podľa rozsudku Městského soudu v Brne z 10. září 2008 sp. zn. 39 C 51/2008 (č. l. 235 spisu) povinnosť zaplatiť plnenie 610 000,- Sk bola uložená M. S.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou.

Z   tohto   dôvodu   ako   aj   z   dôvodu,   že   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť odmietol, resp. sťažnosti nevyhovel. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že v dovolacom konaní uznesenie o odložení vykonateľnosti z 21. júna 2011 bolo podpísané predsedom senátu JUDr. Milanom Deákom, ale uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania rozhodoval iný senát pod vedením predsedníčky JUDr. Jany Bajánkovej bez toho, aby svoj postup najvyšší súd odôvodnil.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a   bol   určený   v   súlade   so   zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   rozvrh   práce   zásadný   význam   pre   uplatnenie ústavného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom   môže byť ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou podmienkou   v   tomto   prípade   však   je,   aby   sa   vec   pridelila   v   súlade   s   rozvrhom   práce pre daný   kalendárny   rok,   v   ktorom   je   vec   oprávnenej   osoby   doručená   tomuto   súdu (IV. ÚS 3/08).

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa § 50 ods. 2 písm. b) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje zloženie senátov s uvedením   predsedu   senátu   a   ďalších   sudcov;   v   rozvrhu   práce   sa   tiež   uvedie,   ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi a organizuje činnosť senátu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých   jeden   je   predsedom   senátu.   Ak   rozhoduje   o   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu,   skladá   sa   senát najvyššieho   súdu   z   predsedu   a   zo   štyroch   sudcov.   Predpis   o   konaní pred   súdmi   môže ustanoviť, že senát najvyššieho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byť vždy zložený z nepárneho počtu sudcov. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu. Ustanovenie § 16 ods. 2 zákona o súdoch platí rovnako.

Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda   senátu   má   právo   predsedať   senátu   vo   veci,   ktorá   mu   bola   pridelená   ako spravodajcovi.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa VI. časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011 (Spr 1509/2010) senát 1 C,   ktorému   bola   vec   sťažovateľky   pridelená,   pojednáva   a   rozhoduje   veci   zapisované do registra Cdo (okrem iných). Predsedníčkou senátu bola určená JUDr. Jana Bajánková, členmi senátu JUDr. Milan Deák a dočasne pridelená sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. Jana Cisárová (od 1. januára 2011 do 30. septembra 2011). S účinnosťou od 1. mája 2011 bol opatrením č. 6 zo 4. mája 2011 zmenený rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 tak, že ako predseda senátu bol doplnený aj JUDr. Milan Deák.

Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2014 (Spr 1217/2013) v znení opatrení č. 1, 2 a 3 v čase rozhodovania o odmietnutí dovolania senát 1 C pozostával

1. JUDr. Jana Bajánková – predsedníčka senátu

2. JUDr. Milan Deák – predseda senátu

3. JUDr. Jana Cisárová – členka senátu

4. JUDr. Oľga Belková – členka senátu do 30. apríla 2014.

Z   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   vo   veci   sťažovateľky   rozhodol   zákonom o súdoch a rozvrhom práce najvyššieho súdu určený senát a vo veci predsedal predseda senátu,   ktorý   bol   rozvrhom   práce   určený   za   jeho   predsedu.   Nie   je   porušením   práva na zákonného   sudcu   to,   ak   jeden   predseda   senátu   predsedá   senátu   pri   prerokúvaní rozhodovania o odklade vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí a následne druhý predseda senátu   predsedá   senátu   pri   prerokúvaní   veci   a   podpíše   rozhodnutie   v   predmetnej   veci. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   považuje   námietku   sťažovateľky   o   porušení   jej   práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy za neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   formulovanej   požiadavke na ochranu   ústavnosti   v   rozsahu   ňou   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru,   teda či účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podstatu   obrany   sťažovateľky   poukazujúcej   na nezákonnosť a   z   nej   vyplývajúcu neústavnosť záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v odôvodnení jeho uznesenia, ktorým dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   procesne   neprípustné,   možno   zhrnúť   do   týchto námietok:

-   sťažovateľka   považuje   rozsudok   krajského   súdu   napadnutý   dovolaním za zmeňujúce, a nie potvrdzujúce rozhodnutie z dôvodu rozdielneho právneho posúdenia platnosti zmluvy o pôžičke krajským súdom oproti okresnému súdu, čo zakladá prípustnosť dovolania,

- nesprávny je právny záver najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. d) OSP, keďže v danej veci existujú dva právne tituly na ten istý nárok, a teda ide o prekážku veci rozsúdenej,

- nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ani záver najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f) OSP, pretože   sťažovateľke   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   krajský   súd pri prerokovaní   odvolania   nenariadil   pojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa k zamýšľanej zmene svojho právneho názoru na platnosť zmluvy o pôžičke,

-   vyjadrenie   navrhovateľa   k   dovolaniu   sťažovateľky   jej   bolo   doručené 25. februára 2014, pričom najvyšší súd o dovolaní rozhodoval nasledujúci deň, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k nemu,

- uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené.

Vo   vzťahu   k   prvej   námietke   sťažovateľky   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s   názorom predsedníčky občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v jej vyjadrení č. k. KP 4/2014-28 z 13. augusta 2014, ktoré vychádza z aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorej „Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 1 OSP je založená na zásade diformity, teda na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielnosti rozsudkov možno pritom hovoriť len vtedy, ak sú nimi odlišne stanovené alebo   deklarované   práva   a   povinnosti   účastníkov.   Inými   slovami   povedané,   z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP možno považovať za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu len taký rozsudok, ktorým sa vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza sa iným rozhodnutím. Z uvedeného plynie, že pre záver, že ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nepostačuje len iné právne posúdenie veci, teda len to, že odvolací súd dôjde k záveru o vecnej správnosti výroku rozsudku súdu   prvého   stupňa na základe iných   právnych úvah než súd   prvého   stupňa. Odlišné právne závery odvolacieho súdu bez toho, aby sa tieto premietli do zmeny výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o veci samej, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 120/2003 z 1. mája 2005). Na základe uvedeného považuje ústavný súd predmetnú námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

V   súvislosti   s   druhou   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   v   jej   právnej   veci existoval dovolací dôvod podľa § 237 písm. d) OSP, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Dovolateľka podľa zvolenej argumentácie v dovolaní tiež namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O. s. p.), keď tvrdí existenciu dvoch právnych titulov na ten istý nárok.

Podľa   §   159   ods.   3   O. s. p.   len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať znova.

Ustanovenie   §   159   ods.   3   O. s. p.   určuje,   že   keď   už   bolo   o   veci   právoplatné rozhodnuté, nemôže byť tá istá vec v rozsahu záväznosti výroku rozsudku prejednávaná znova.   Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicate) teda bráni tomu,   aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté bola prejednávaná znova.

V zmysle tohto ustanovenia ide o rovnakú vec vtedy, ak v neskoršom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté, a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Podstatu skutku (skutkového deja) treba vidieť predovšetkým v spôsobe účasti účastníkov (a to vo všetkých formách jeho prejavu) na určitej udalosti a následku, ktorý bol ňou spôsobený a ktorý následok v podobe vzniku (zmeny, či zániku) občianskoprávneho vzťahu umožňuje z prejavov vôle konajúcich osôb vymedziť tie, ktoré tvoria skutok. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná i vtedy, keď skutok bol súdom posúdený po právnej stránke nesprávne, prípadne neúplne. Čo do totožnosti osôb konanie sa týka tých istých   osôb   aj   v prípade,   ak   v   novom   konaní   vystupujú   právni   nástupcovia   pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie) a nie je pritom významné,   či   rovnaké   osoby   majú   v   novom   konaní   rovnaké   alebo   rozdielne   procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo   má   postavenie   žalovaného,   resp.   či   ten,   kto   v   skoršom   konaní   vystupoval   ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Z   pohľadu   vyššie   uvedených   kritérií   prekážka   veci   právoplatne   rozhodnutej prejednaniu   a   rozhodnutiu   tejto   veci   nebránila.   Ako   správne   uvádza   odvolací   súd rozhodnutie českého súdu na ktoré sa odvolávala odporkyňa, nie je rozhodnutím, ktoré by vykazovalo   znaky   existujúcej   prekážky   rozhodnutej   veci,   pretože   charakteristickým a nevyhnutným   znakom   akceptovateľnej   prekážky   pokračovať   v   konaní   z   uvedených dôvodov by musela byť nielen totožnosť predmetu konania, ale aj totožnosť účastníkov, čo v danom prípade splnené nebolo, keď podľa rozsudku Městského soudu v Brne z 10. záři 2008, sp. zn. 39 C 5172008 (č. l. 235 spisu) povinnosť zaplatiť plnenie 610 000,- Sk bola uložená M. S.“

Ústavný súd sa stotožňuje s už citovaným odôvodnením najvyššieho súdu, podľa ktorého rozsudok Mestského súdu v Brne nemôže tvoriť prekážku res iudicata z dôvodu chýbajúcej totožnosti účastníkov konania, a súčasne dodáva, že z okolností tejto právnej veci vyplýva (vychádzajúc z predložených rozhodnutí okresného súdu, krajského súdu, ako aj   z vyjadrenia   navrhovateľa   k   dovolaniu   sťažovateľky),   že   rozsudkom   krajského   súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom Mestského súdu v Brne síce bol priznaný zrejme totožný nárok navrhovateľa, avšak vyplývajúci z rozdielneho skutkového stavu, keď tak sťažovateľka, ako aj tretia osoba (M. S.) čestnými vyhláseniami v uvedených samostatných   konaniach   vedených   v   rôznych   štátoch   uznali,   že   žalovanú   sumu od navrhovateľa prevzali.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   s   poukazom   na   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší   súd   v   uznesení   o   odmietnutí   dovolania   k   tretej   námietke   sťažovateľky predovšetkým uviedol:

„So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne vadný postup súdu, ktorý má za následok   znemožnenie   realizácie   procesných   práv   účastníka   konania   (napr.   práva zúčastniť   sa   na   pojednávaní,   vyjadrovať   sa   k   veci,   navrhovať   dôkazy,   podať   opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).

Odporkyňa v dovolaní namieta procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa jej názoru v danej veci odvolací súd porušil ust. § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p, keď nenariadil pojednávanie.

V   súvislosti   s   vyriešením   otázky,   či   v   prejednávanej   veci   došlo   k   dovolateľkou namietanej vade konania treba uviesť, že dňa 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky súdny poriadok a to aj jeho ustanovenie § 214. V zmysle § 372p O. s. p.   na konania začaté pred 15.   októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. (účinného od 15. 10. 2008) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa   §   115a   bez   nariadenia   pojednávania,   a   c/   to   vyžaduje   dôležitý   verejný   záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z   dikcie   ustanovenia   §   214   ods.   1   písm.   a/,   b/,   c/   O. s. p.   vyplýva,   že   bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak

- zistí,   že   je   potrebné   na   účely   správneho   zistenia   skutkového;   stavu   vykonať (zopakovať) dôkazy,

- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania

- to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací   súd   v   danom   prípade   vec   prejednal   a   rozhodol   23.   septembra   2010. Zo spisu vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi   súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej, že súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a že so zreteľom na povahu   prejednávanej   veci   nič   nenasvedčuje   tomu,   že   by   nariadenie   odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku a pod. V čase keď odvolací súd rozhodoval, že predmetná vec. bude vyhlásená bez nariadenia ústneho pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O. s. p., boli čas a   miesto   verejného   vyhlásenia   rozsudku   oznámené   na   úradnej   tabuli   súdu   dňa 13. septembra   2010   (č. l.   418   spisu).   Uvedené   je   zrejmé   aj   zo   Zápisnice   o   vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. septembra 2010 (č. l. 426 spisu). Vychádzajúc z vyššie uvedeného to znamená, že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. a že odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom...

...   K   námietke   dovolateľky,   týkajúcej   sa   dokazovania   dovolací   súd   uvádza,   že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým by mu súd odnímal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť len k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda   v   konečnom   dôsledku   aj   k   nesprávnemu   rozhodnutiu,   nie   však   k   zmätočnosti rozhodnutia.

Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že pri nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/ O. s. p. a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bližšie rozhodnutie najvyššieho   súdu   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej   republiky   pod   č.   42/1993).   Neprípustnosť   takého   dôvodu   je   daná   aj (prieskumným) charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.“

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ktorým zaujal stanovisko k sťažovateľkou namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom, obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, ktorej podstata spočíva v jej tvrdení, že nemala možnosť písomne zaujať stanovisko k vyjadreniu navrhovateľa k dovolaniu, ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju   záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca   (K.   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   júna   2002,   §   45).   Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu a vyjadriť sa k nim (pozri citovaný rozsudok K., § 46).

Ústavný   súd   považuje   pre   posúdenie   oprávnenosti   uvedenej   námietky   za   právne významnú aj tú skutočnosť, že vo vyjadrení navrhovateľa k podanému dovolaniu neboli uvedené žiadne relevantné nové skutočnosti, ku ktorým by sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť už v konaní na predchádzajúcich stupňoch konania.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezaslanie vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľky   v   konaní   o   dovolaní   nemalo   dopad   na   zachovanie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj túto námietku posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   o   nedostatočnom   odôvodnení   uznesenia najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť navrhovateľovi sumu 20 248,29 € s príslušenstvom.

Vo vzťahu k rozsudku   krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú, a   to   vzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   reflektujúcu   rozhodovaciu   činnosť   ESĽP (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53,   54)],   ktorá   v   prípade   procesného   rozhodnutia dovolacieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   (v   tomto   prípade   z   dôvodu   neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   druhostupňového   súdu   (podobne III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka vyjadrila v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý „vykazuje   extrémny   nesúlad   so   všeobecnou   predstavou   o   spravodlivom   súdnom rozhodovaní, pričom k porušeniu právnych noriem – procesných i hmotnoprávnych – došlo v takej miere a intenzite, ktorá je bez jeho zrušenia neudržateľná...“. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym posúdením veci ani s hodnotením vykonaných dôkazov.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej veci všeobecný súd aplikoval.

Krajský súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti jeho odôvodnenia uviedol:„Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na to, aby mohol vyvodiť správne skutkové závery potrebné pre právne posúdenie veci. Odvolací súd mal za to, že vychádzal aj z rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto istej veci, ktorým bol pôvodný zamietajúci   rozsudok   súdu   I.   stupňa   zrušený,   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie pod č. k. 12 Co/276/2006-95 zo dňa 14. 12. 2006. Okresný súd správne uzavrel, že medzi účastníkmi tohto sporu vznikol právny vzťah podriadený ust. § 657 OZ daný uzavretou zmluvou   o   pôžičke   na   sumu   610.000   bývalých   Sk,   ktorá   bola   poskytnutá   na   štyrikrát navrhovateľom odporkyni v dňoch 03. 09. 2004 sumou 100.000 Sk, s dátumom splatnosti do 03. 12. 2004, dňom 13. 09. 2004 na sumu 200.000 Sk s dátumom splatnosti 10. 12. 2004, dňom   16. 10. 2004,   sumou   200.000   Sk   s   dátumom   splatnosti   03. 12. 2004   a   dňom 15. 11. 2004   na   sumu   110.000   Sk   s   dátumom   splatnosti   03. 12. 2004.   Je   to   zrejmé z listinných dôkazov a to čestných vyhlásení, ktoré odporkyňa sama navrhovateľovi poskytla so   svojim   vlastnoručným   podpisom   s   obsahom,   ktorý   je   konštatovaný   v   rozhodnutí okresného   súdu.   Vykonaným   dokazovaním   nebolo   preukázané   ani   spochybnené,   že odporkyňa tak urobila dobrovoľne s plným vedomím obsahu týchto listín a samozrejme aj povinností,   ktoré z toho vyplývali.   Ani   odvolací súd nemohol akceptovať   len existenciu morálneho záväzku, ktorý by z týchto čestných vyhlásení mal vyplývať. Právny poriadok s právnym úkonom spája dôsledky z hľadiska jeho platnosti pokiaľ by neboli preukázané dôvody   jeho   neplatnosti   vyplývajúce   z   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka. Okresný súd teda postupoval správne, keď tvrdil, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno pôžičkového vzťahu o výške požičanej sumy, o spôsobe jej poskytnutia, ako aj záväzku splatiť uvedenú sumu v určitých dohodnutých termínoch. Odporkyňa v rámci svojej obrany mohla   predložiť   také   dôkazy,   alebo   ich   navrhnúť,   ktoré   by   vyvrátili   nad   akúkoľvek pochybnosť, že by jej bol navrhovateľ pôžičku poskytol, resp., že by bola na právne úkony a to čestné vyhlásenia s jej vlastnoručným podpisom, urobila za existencie neprijateľných podmienok pod psychickým alebo fyzickým nátlakom. Žiadnu z týchto okolností odporkyňa nekonkretizovala   a   len   všeobecné   poukazovanie   na   existenciu   nejakého neidentifikovateľného nátlaku, nemohlo byť pre súd prvého stupňa dostatočným dôvodom, aby považoval existenciu dlhu odporkyne voči navrhovateľovi za spochybnenú natoľko, aby uvažoval o neunesení dôkazného bremena.

Aj   odvolací   súd   rozpory   medzi   tvrdeniami   navrhovateľky   samotnej   v priebehu konania, ďalej rozpory medzi tvrdeniami M. S. a V. S. aj vo vzťahu k tvrdeniam odporkyne, považoval   za   také   závažné   a   logicky   nevysvetliteľné,   že   mali   vplyv   na   vyhodnotenie vykonaného   dokazovania   v   zníženej   hodnovernosti   tvrdení   odporkyne   o   rozhodujúcich skutočnostiach v tomto   spore.   Navrhovateľ   svoje   konanie vysvetlil,   skutkovo a dôkazné podložil,   logicky   odôvodnil   a   práve   preto   aj   nepriame   dôkazy,   ktoré   okresný   súd v písomnom   vyhotovení   svojho   rozhodnutia   podrobne   identifikoval   a vysvetlil,   ho   viedli k správnym záverom, ktorými sa odvolací súd v plnej miere stotožnil a odkazuje ha ne. Práve   z   týchto   dôvodov   považoval   aj   odvolací   súd   skutočnosť,   že   súd   prvého   stupňa zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania osobným výsluchom M. S. a V. S. za nepotrebné, pretože skutkové závery, ktoré na základe vykonaného dokazovania bez týchto výpovedí mohol urobiť, sú natoľko presvedčivé, že ich výpovede by nemohli zvrátiť zásadné skutkové zistenia vyplývajúce z ostatných okolností prípadu.

Odvolací súd sa v právnom hodnotení veci s okresným súdom celkom nestotožnil. Vznik zmluvy o pôžičke medzi navrhovateľom a odporkyňou skutočne vyplýva z odporkyňou potvrdených okolností vyplývajúcich zo štyroch čestných vyhlásení, v ktorých bolo uvedené kedy, v akej výške s akým dátumom splatnosti jej navrhovateľ finančné prostriedky poskytol. Pokiaľ   medzi   účastníkmi   došlo   k   dvojstrannému   právnemu   úkonu   a   to   písomnému uzatvoreniu   zmluvy   o   pôžičke   s   dátumom   01. 01. 2005,   tento   právny   úkon   nemôže   byť neplatným pokiaľ by ho bol okresný súd hodnotil podľa obsahu. Nebolo spochybnené, že zmluva o pôžičke z 01. 01. 2005 sa týka už existujúceho záväzku o pôžičke 610.000,- Sk s dohodnutými termínmi splatnosti, podľa toho ako boli jednotlivé sumy poskytované. K   uvedenému   právnemu   úkonu   došlo   medzi   tými   istými   účastníkmi.   Z   obsahu písomnej   zmluvy   o   pôžičke   tieto   skutočností   vyplývajú   a   bola   ňou   dohodnutá   zmena spočívajúca v predĺžení splatnosti dlhu. Z ust. § 516 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v obsahu záväzku je možné robiť zmeny, ktoré sa môžu týkať práv a povinnosti účastníkov záväzkového vzťahu rôznym spôsobom. Môže sa zmeniť spôsob, miesto a čas plnenia a to za predpokladu,   že   práva   a   povinnosti   už   vznikli   a   že   do   ich   zmeny   po   práve   trvajú. K takejto   zmene   môže   dôjsť   na   základe   dohody   alebo   v   dôsledku   omeškania   dlžníka, resp. veriteľa. Pre takúto dohodu nie je predpísaná zvláštna forma, ale ak ju účastníci urobili písomnou formou, záležalo to od ich voľby, ktorá je prípustná. Uzavretím uvedenej zmluvy nebol úmysel účastníkov založiť nový záväzok, ktorý mal pôvodný nahradiť, došlo len k zmenám v jeho obsahu a to predovšetkým jeho splatnosti. Okresný súd túto skutočnosť fakticky prevzal v rozpore so svojim právnym záverom o neplatnosti tohto právneho úkonu do svojho rozhodnutia v tom,   že priznal navrhovateľovi úrok z omeškania od dátumov splatnosti, ktoré sa dohodou účastníkov záväzkového vzťahu zmenili.

Odvolací súd nepovažoval za správnu interpretáciu odporkyne o povinnosti použiť európske právo, pretože žiadne zmysluplné odôvodnenie v odvolaní neposkytla a len poukaz na   všeobecnú   právnu   úpravu   nebol   dostatočne   zrozumiteľný.   V   každom   prípade   však odvolací súd zastáva názor, že rozhodnutie českého súdu, na ktoré sa účastníci odvolávali, nie   je   rozhodnutím,   ktoré   by   vykazovalo   znaky   existujúcej   prekážky   rozhodnutej   veci, pretože   charakteristickým   a   nevyhnutným   znakom   akceptovateľnej   prekážky   pokračovať v konaní z uvedených dôvodov by musela byť nielen totožnosť predmetu konania, ale aj totožnosť účastníkov, čo v danom prípade nebolo možné. Existencia dvoch právnych titulov dáva iné právne možnosti účastníkom,   aby sa s touto skutočnosťou v rámci zákonných možností či už o bezdôvodnom obohatení alebo zaujatím v určitých procesných postojov v exekučnom   konaní   resp.   mimoriadnymi   opravnými   prostriedkami   domohli   nápravy. V zhode   s   navrhovateľom   treba   prízvukovať,   že   uznanie   cudzích   rozhodnutí   vydaných v iných štátoch Európskej únie slúži predovšetkým pre účely ich výkonu na území iného štátu, práve preto je upravený spôsob ako sa cudzie rozhodnutia uznávajú, resp. či majú byť predmetom núteného výkonu rozhodnutia na inom území.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   až   na   vyššie   uvedené   sa   odvolací   súd   plne   stotožnil, so závermi   súdu   prvého   stupňa,   v   podrobnostiach   poukazuje   na   jeho   odôvodnenie vo vyhodnotení vykonaného dokazovania zaujatých skutkových záverov ako aj podstatných právnych   záverov.   Zmenou   právneho   záveru   ohľadom   charakteristiky   zmluvy   o   pôžičke z 01. 01. 2005   tým   nie   je   spochybnená   správnosť   ostatných   dôvodov   napadnutého rozhodnutia.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku okresného súdu a na základe tejto skutočnosti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský   súd   svoj   právny   názor   o   platnosti   zmluvy   o   pôžičke   uzatvorenej   medzi sťažovateľkou   a   navrhovateľom   (potvrdené   čestnými   vyhláseniami   sťažovateľky) dostatočne   odôvodnil   aj vo   vzťahu   k   odvolacím   námietkam sťažovateľky.   Ústavný   súd preto   nezistil   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   žiadne   pochybenia,   ktoré   by nasvedčovali svojvôli krajského súdu. Nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu   vyjadreným   v   napadnutom   rozsudku   nezakladá   sám   osebe   záver   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m. I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Právny   názor   krajského   súdu   však   takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   nesprávneho právneho   posúdenia   existencie   prekážky   veci   rozsúdenej,   ako   aj   porušenia   zásad spravodlivého procesu   nevykonaním dokazovania krajským súdom   v odvolacom   konaní boli predmetom preskúmania najvyšším súdom v dovolacom konaní, čo súčasne zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na ich preskúmanie.

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto dospel k záveru, že   sťažnosť   je   v   tejto   časti   zjavne   neopodstatnená,   čo   odôvodňuje   jej   odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v petite sťažnosti už nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014