znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 584/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o., Trňanská 6, Zvolen, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária GABE – BB, s. r. o., Profesora   Sáru   3873/44,   Banská   Bystrica,   v mene   ktorej   koná   konateľka   a advokátka JUDr. Gabriela Muránska Matušková, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 Cob/57/2013 z 18. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 12. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob/57/2013 z 18. júna 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   svojím napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cb/171/2008 z 20. novembra 2012, ktorým bol žalobný návrh sťažovateľky na zaplatenie istiny 39 741,75 € spolu s príslušenstvom zamietnutý a ktorým bolo vyhovené vzájomnému návrhu obchodnej spoločnosti Edenred Slovakia, s. r. o. (ďalej len   „odporca“)   na   zaplatenie   sumy   7   532,43   €   spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške 14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 € od 10. mája 2008 do zaplatenia, a ktorým zároveň zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Podľa názoru sťažovateľky „... rozhodnutie Krajského   súdu   v Bratislave   je   arbitrárne,   nepreskúmateľné   a súčasne   sa   pri   aplikácii a výklade   zákonného   predpisu   konajúci   súd   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   zásadne   poprel   ich   účel   a význam“.   Zároveň   sťažovateľka   predostrela ústavnému súdu celkovo 7 dôvodov, ktorými zdôvodnila svoj právny názor na jej právnu vec,   ktorý   je   v opozícii   s právnym   názorom   vysloveným   krajským   súdom,   a zároveň zdôvodnila   svoje   presvedčenie,   že „...   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo dňa 18.06.2014,   sp.   zn.   3Cob/57/2013,   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „... vydal takýto nález: I.   Ústavný   súd...   vyslovuje,   že   základné   právo   spoločnosti   Geis   SK   s.   r.   o.,  ... na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa 18.06.2014, sp. zn. 3Cob/57/2013, porušené bolo.

II. Ústavný súd... rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.06.2014, sp. zn. 3Cob/57/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd... ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť uhradiť spoločnosti Geis SK s. r. o... trovy právneho zastúpenia...“.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v občianskoprávnom   konaní   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu, pričom tak z obsahu podanej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob/57/2013 z 18. júna 2014 dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a o ktorom v súčasnom období prebieha konanie.  

9. Ak   sa   za   tejto   situácie   sťažovateľka   domáha   ochrany   uvedených   práv   jednak na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť,   pretože   o ochrane   ňou   označených   práv,   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014