znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 584/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 15/2013 a jeho rozsudkom z 23. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2013 doručená sťažnosť J. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 15/2013 a jeho rozsudkom z 23. mája 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Partizánske   (ďalej   len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 6 C 2/2011-308 z 2. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vyhovel návrhu navrhovateľky Ing. B. K. a určil neplatnosť zmluvy o bezodplatnom prevode členského podielu v Poľnohospodárskom družstve podielnikov V. z 10.   novembra   2009 uzavretej   medzi bývalým manželom   navrhovateľky   Ing.   A.   K.   ako prevodcom a J. K. ako nadobúdateľom. Účastníkmi konania vedeného okresným súdom na strane odporcov boli Ing. A. K. ako prevodca členského podielu a odporca v 1. rade a sťažovateľ ako nadobúdateľ členského podielu a odporca v 2. rade.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo veci samej a zmenil v časti jeho výrok o trovách konania. Krajský súd v dôsledku úmrtia odporcu v 1. rade v odvolacom konaní konal s jeho právnymi nástupcami ako účastníkmi konania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   postupom a rozsudkom krajského súdu a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza: «Zo   strany   odvolacieho   súdu   došlo   k   porušeniu   čl.   46   Ústavy   SR   tým,   že   svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, s niektorými námietkami v odvolaní sa ani nezaoberal. Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu spočíva podľa môjho názoru v tom, že súdy bližšie neuviedli právny argument k rozpornej skutočnosti o absolútnej neplatnosti dohody o prevode členských práv, neuviedli relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by skutkovo dokazovali   a   právne   odôvodňovali   správnosť   takto   vysloveného   záveru.   Nedostatkom rozsudku súdu druhého stupňa bolo už aj to, že ním súd druhého stupňa potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol už sám o sebe nezákonný z obdobných dôvodov uvedených v tejto   sťažnosti.   Súdy   sa   tiež   dostatočne   nevysporiadali   s   mojimi   tvrdeniami   (ktoré   sú relevantné pre posúdenie celej veci), ktorých iné právne posúdenie mohlo mať zásadný vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   tým,   že   návrh   by   bol   zamietnutý.   Najmä   ide o nasledovné   moje   námietky:   absolútna   neplatnosť   podľa   ust.   §   39   OZ   nie   je   tu aplikovateľná,   nevysporiadanie   sa   súdu   so   zmenou   návrhu   navrhovateľky   z   uplatnenia absolútnej neplatnosti na relatívnu neplatnosť atď.

Vo   vzťahu   k   posúdeniu   absolútnej   neplatnosti   predmetnej   zmluvy:   súd   pri konštatovaní   absolútnej   neplatnosti   aplikoval   ust.   §   229   ods.   1   Obchod.   zák.,   ktorého údajné porušenie relevantnou zmluvou zakladalo rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Opakovane sme namietali, že predmetnou zmluvou mohlo dôjsť nanajvýš k porušeniu Stanov družstva, ktoré v danom čase v družstve platili, nie však k rozporu so zákonom. Obchodný zákonník v ust. § 229 ods. 1 upravuje, že členské práva a povinnosti môže člen previesť na iného člena, pokiaľ   to   stanovy   nevylučujú.   V   tomto   prípade   Stanovy   prevod   nevylučovali.   Fakt,   že Stanovy definovali podmienku prevodu medzi členmi na rok trvajúce členstvo v družstve u nadobúdateľa, však neznamená ich vylúčenie a zároveň ani Obchod. zák. nesankcionuje prevod   nesúladný   so   Stanovami   absolútnou   neplatnosťou.   Stanovy   družstva   nie   sú všeobecne záväzným právnym predpisom, nie sú zákonom, tj. nemožno tu aplikovať ust. § 39 OZ. Nesúlad právneho úkonu – zmluvy o prevode členských práv a povinností v družstve so stanovami nemôže byť sankcionovateľné absolútnou neplatnosťou. A zároveň nemôže byť súdne napadnuteľné z daného dôvodu osobou bez priameho vzťahu k právnemu úkonu, ktorou   tu   bola   práve   navrhovateľka.   Viď   komentár   k   OZ,   autor   I.   Fekete   a   kol.,   vyd. EUROKODEX r. 2011, str. 277 cit. „O rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 OZ ide vtedy, ak je porušovaná právna norma obsiahnutá vo všeobecne záväznom predpise nižšej právnej sily (napr. vo vyhláške) avšak na základe zmocnenia daného zákonom. Na druhej strane však   nejde   o   rozpor   so   zákonom,   ak   právny   úkon   odporuje   predpisu,   ktorý   všeobecne záväznú povahu nemá (napr. interné predpisy ústredného orgánu štátnej správy.)“ V odôvodnení nesprávnosti právneho posúdenia poukazujem aj na nález ÚS SR zn. ÚS 242/07, kde je uvedené cit. „ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmlúv zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmlúv. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy taká prax, keď   všeobecné   súdy   preferujú   celkom   opačnú   tézu   uprednostňujúcu   výklad   vedúci k neplatnosti   zmluvy   pred   výkladom   nezakladajúcim   neplatnosť   zmluvy.“   Po   ďalšie, v obchodnoprávnych   vzťahoch   sa   úpravou   lex   specialis   (§   267   Obchod.   zák.)   rozširuje úprava   relatívnej   neplatnosti   oproti   absolútnej   neplatnosti   –   obvyklejšej v občianskoprávnych vzťahoch.

Porušením práva na spravodlivé súdne konanie je nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu porušenia procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť rozhodnutia. Povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie spôsobom uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcich z čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak rozhodnutie náležitosti požadované ust. 157 ods. 2 O. s. p. neobsahuje, stáva sa nepreskúmateľným. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia   súdu,   ktoré   sa   vysporiadava   i   so   špecifickými   námietkami   účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa   účastníkovi   konania   okrem   odopretia   práva   dozvedieť   sa   o   príčinách   rozhodnutia právom predvídaným spôsobom, odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti   rozhodnutiu   súdu   v   rámci   využitia   prípadných   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných prostriedkov, teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom...

Súd sa nesprávne vysporiadal aj s preukázaním naliehavého právneho záujmu podľa ust. § 80c O. s. p. pri tejto určovacej žalobe. Odôvodnil ho tým, že na súde v Partizánskom prebieha konanie o vysporiadanie BSM medzi navrhovateľkou a jej manželom, dnes už zosnulým mojím otcom, po ktorom vstúpili na jeho miesto do konania dedičia – jeho deti, kde   je   predmetom   vysporiadania   okrem   iného   aj   dotknutý   členský   podiel   v   družstve. Odvolací súd mal znova skúmať, či aj za zmenených okolností účastníctva v konaní, právny záujem na určovací žalobe stále trval, čo sa však nestalo a toto súd opomenul, čím opäť smeruje k nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov. Navyše neskúmal, či nie je možné domáhať sa neplatnosti predmetného právneho úkonu priamo v konaní o vysporiadanie BSM, ako vyriešenia otázky predbežnej, čím by naliehavý právny záujem na terajšom určení odpadol.

Nepreskúmateľnosť   dôvodov   vyplýva   aj   z   toho,   že   odvolací   súd   sa   nedostatočne a nesprávne vysporiadal aj s procesnou otázkou zmeny návrhu. Pôvodne sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti dotknutého právneho úkonu z dôvodu absolútnej neplatnosti, neskôr   svoj   návrh   zmenila   a   oprela   ho   o   dôvody   relatívnej   neplatnosti.   Neobstojí konštatovanie   súdu,   že   argumentácia   relatívnou   neplatnosťou   bola   „len   podpornou argumentáciou“.   Domnievam   sa,   že   sa   tieto   dva   spôsoby   vyslovenia   neplatnosti   sa vzájomne   vylučujú,   majú   potencionále   iný   okruh   účastníkov   konania,   iné   účinky,   iné skutkové predpoklady a lehoty uplatnenia či právne dôvody. Nemožno teda vnímať návrh navrhovateľky   pôvodný   deklarujúci   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu   ako   ten   istý návrh, ktorý neskôr zmenila na dovolanie sa relatívnej neplatnosti. Nie je správny výklad ten, že zo strany navrhovateľky išlo len o „podporné dôvody“, z ktorých súd v rozsudku sám vyberie použiteľný dôvod v záujme vyhovenia návrhu. Navrhovateľka v podstate zmenila skutkový   a   právny   titul   návrhu   a   súd   tým,   že   určil   neplatnosť   právneho   úkonu   podľa pôvodnej verzie návrhu, priznal navrhovateľke iné práva, než akých sa v závere konania vlastne sama domáhala a zároveň vyniesol petit rozsudku mimo rámca návrhu (rozpor s ust. § 153 ods. 2 O. s. p.). Týmto procesným postupom súd porušil zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania v súlade s procesnými pravidlami občianskeho súdneho poriadku. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy. Každé konanie súdu v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu...

Sekundárne   deklarujem   touto   ústavnou   sťažnosťou   aj   porušenie   práva   vlastniť majetok, tj. čl. 20 Ústavy SR, toto ústavné právo priznáva vlastníkovi právo na ochranu majetku, ktorý nadobudol v súlade s právnym poriadkom. Vzhľadom nato, že som členský podiel v družstve nadobudol legálnou zmluvou od môjho otca a tým som získal vlastnícke práva k nemu, právoplatným vyslovením neplatnosti daného právneho úkonu súdom som poškodený vo svojich vlastníckych právach k členskému podielu a nemôžem ich v jeho dôsledku   ďalej   vykonávať   atď.   Stav   právnej   neistoty   vlastníckych   práv   môže   trvať   až do rozhodnutia ústavného súdu. V kontexte porušenia práv na spravodlivý proces došlo jeho následkom zo strany odvolacieho súdu aj k porušeniu môjho ústavou garantovaného práva vlastniť majetok – v danom prípade členský podiel v družstve...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „v konaní pred Krajským súdom Trenčín vedenom pod sp. zn. 19Co/15/2013 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č 19Co/15/2013-389 zo dňa 23. 5. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na nové konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Trenčín sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia   vo   výške   330,74,-   EUR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   do   1   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   v   odvolacom   konaní   potvrdený   rozsudok okresného súdu vo veci samej (a zmenený vo výroku o trovách konania).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti rozsudku okresného súdu a dôsledne svoje rozhodnutie odôvodnil, keď uviedol:

„Preskúmaním   veci   bolo   odvolacím   súdom   zistené,   že   prvostupňový   súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, v potrebnej miere vykonal   dokazovanie   a   preukázaný   skutkový   stav   dôsledne   vyhodnotil   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplynulo, že navrhovateľka má naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je v zmysle § 80 písm.   c)   O.   s.   p.   základnou   podmienkou   dôvodnosti,   a   teda   východiskom   prípadnej úspešnosti určovacej žaloby. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa, ktorý musí byť v čase   vyhlásenia   rozsudku   daný.   Tento   právny   záujem   musí   byť   kvalifikovaný,   t.   j. naliehavý. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté.

Pre určovací návrh (§ 80 písm. c) O. s. p.) je charakteristická jeho preventívna povaha;   jeho   miesto   (uplatnenie)   je   predovšetkým   tam,   kde   nemožno   odstrániť   stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nie je možno dospieť iným vhodným právnym prostriedkom, tiež v prípadoch, keď určovací návrh účinnejšie   ako   iné   právne   prostriedky   vystihuje   obsah   a   povahu   príslušného   právneho vzťahu a jeho prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, ktorá vytvára právny rámec a je zárukou odvrátenia alebo obmedzenia budúcich sporov účastníkov.

V   danej   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu zodpovedá   uvedeným   zásadám   pre   posudzovanie   naliehavého   právneho   záujmu navrhovateľky v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. Navrhovateľke patrí právo na súdnu ochranu, nakoľko práve týmto rozhodnutím sa vyrieši jej právna neistota v tom smere, či podiel člena družstva,   ktorý   bol   bezodplatne   prevedený,   bude   predmetom   vyporiadania   BSM,   resp. predmetom   dedenia   po   pôvodnom   odporcovi.   Účelom   určenia   požadovanej   neplatnosti právneho úkonu je odstránenie právnej neistoty o existencii daného práva. Pokiaľ má byť dôsledkom   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   zaradenie   hodnoty   členského   podielu prevádzajúceho   pôvodného   odporcu   1)   do   masy   BSM,   je   potom   navrhovateľka   ako účastníčka (navrhovateľka) konania o vyporiadanie BSM aktívne legitimovaná na podanie takejto určovacej žaloby. Členský podiel, ktorý bol v danom prípade predmetom prevodu, má   majetkovú   hodnotu   a   ako   taká   môže   byť   zaradená   do   masy   vyporiadavaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Zmluvou   zo   dňa   10.   11.   2009   Ing.   A.   K.   (pôvodný   odporca   v   1.   rade)   ako prevádzajúci previedol na odporcu 2) ako nadobúdateľa bezodplatne svoj členský podiel v Poľnohospodárskom družstve podielnikov V... s tým, že nominálna hodnota podielu podľa evidenčného listu je 409.068 Eur. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že predmetná zmluva o bezodplatnom prevode podielu člena je v zmysle § 229 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Zmluva totiž odporuje článku 2 písm. A) bodu 8 stanov družstva Poľnohospodárskeho družstva podielnikov V. v znení ich úplného znenia zo dňa 03. 11. 2008, uložené v zbierke listín Okresného súdu Trenčín. V zmysle citovaného článku stanov prevod členských práv a povinností na iného člena družstva nie je dovolený,   ak nadobúdateľ členských práv a povinností je členom družstva kratšiu dobu ako jeden rok. V danom prípade niet pochybností o tom, že odporca v 2.   rade   ako   nadobúdateľ   členského   podielu   nesplnil   túto   v   stanovách   vymedzenú podmienku, keďže v čase prevodu bol členom družstva kratšiu dobu ako jeden rok. Ust. § 229 ods. 1 Obchodného zákonníka stanovuje, že členské práva a povinnosti môže člen previesť na iného člena družstva, pokiaľ to stanovy nevylučujú. Tým je zakotvená voľná prevoditeľnosť   členských   práv   a   povinností   medzi   členmi   navzájom.   Prevoditeľnosť členských práv a povinností môžu stanovy úplne vylúčiť, alebo viazať na splnenie určitých podmienok.   Nakoľko   uzavretá   zmluva   o   bezodplatnom   prevode   členského   podielu   je v rozpore so stanovami družstva (ktoré nemajú charakter všeobecne záväzného predpisu, čo odvolateľ uvádza správne), ide o právny úkon, ktorý odporuje zákonu (§ 229 ods. 1 Obchodného   zákonníka),   a   teda   je   neplatný   v   zmysle   §   39   Občianskeho   zákonníka. Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom je absolútnou neplatnosťou. Z povahy absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu   je   zrejmé,   že   vylučuje   zároveň   jeho   relatívnu neplatnosť.   Za   daných   okolností   je   právne   irelevantné   argumentovať   na   námietke odvolateľa, či sa navrhovateľka v konaní domáhala aj relatívnej neplatnosti predmetného právneho úkonu, a či sa jednalo len o podpornú argumentáciu, a preto nebol daný dôvod na zmenu žalobného petitu, ani zmenu právnej kvalifikácie. Predmet občiansko-právneho konania vymedzuje výlučne navrhovateľ, ktorý disponuje tak samotným konaním, ako aj predmetom konania. Súd je návrhom viazaný a nemôže prisúdiť viac alebo niečo iné, než čo bolo navrhované. Výnimky z tejto zásady upravuje len ust. § 153 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého môže súd prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa dôvodne vyhovel uplatnenému žalobnému návrhu, keď dospel k právnemu záveru o neplatnosti predmetného právneho úkonu.“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97)   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   postupom   a rozsudkom   krajského súdu   a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným   predpokladom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmieta aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v celom   rozsahu sa   ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013