znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 584/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   februára   2013 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou V.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   B.   V.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Bratislava II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn   14   C 134/1987 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 134/1987 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 134/1987 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. D. K. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu obchodnej spoločnosti V., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 134/1987.

Z obsahu podania a jeho príloh vyplýva: «Okresný   súd   Bratislava   II   vedie   pod   sp.   zn.   14   C/134/1987   právny   spor navrhovateľa – Sťažovateľa proti odporcom pôvodne v I. rade S., k. p. B., v II. rade S., k. p. B. a v III. rade S., k. p. (ďalej v texte pre všetkých len „odporcovia“) o náhradu škody na nehnuteľnosti a náhradu za dočasný záber (zásah) do parcely...

Napriek skutočnosti, že návrh bol podaný v roku 1987, do dnešného dňa nebolo vo veci   právoplatne   rozhodnuté   príslušným   súdom.   Od   doby   1987   prešlo   viacerými zmenami, najmä zmenami v zániku či právnom nástupníctve spoločností odporcov, nakoľko vyplýva aj z rozhodnutia Mestského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu, odporcovia v I. a II. rade zanikli ako subjekty s právnou subjektivitou a nástupcami odporcu S. sa stali v III. rade V. a v IV. rade S., š. p.. Podaním Sťažovateľa zo dňa 25. 03. 1991 rozšíril tento rozdelením   odporcu   v   IV.   rade   okruh   odporcov   na   ďalších   23   odporcov,   ktorí   ako spoločnosti s právnou subjektivitou vznikli z rozdelených S., š. p. (Sťažovateľ nedisponuje všetkými   informáciami   ohľadom   právnych   nástupníctiev,   len   tými   ktoré   sa   známymi   v priebehu procesu v čase keď sa konalo aspoň čiastočne vo veci)...

prvostupňový   súd   vydal   rozsudok   11.   05.   1989,   ktorým   návrh   zamietol   a   voči zaniknutým odporcom v I. a II. rade zastavil. Mestský súd, rozsudkom zo dňa 29. 09. 1989 v časti   zastavenia   konania   rozsudok   potvrdil,   v   ostávajúcej   časti   zrušil   prvostupňový rozsudok a vrátil ho na ďalšie konanie. V roku 1993 podal Sťažovateľ sťažnosť pre prieťahy v konaní a toho istého roku dňa 05. 04. 1993 vydal Obvodný súd Bratislava II po rozšírení okruhu   účastníkov   na   strane   odporcov   rozsudok,   ktorým   opätovne   zamietol   návrh   voči odporcom v 1. rade, v 3. rade až 13. rade a 20. rade až 23. Rade a voči odporcom v 2. rade a 19. rade konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti Rozsudku zo dňa 05. 04. 1993 odvolanie a do dnešného dňa nebolo vo veci rozhodnuté.

Po podaní sťažností Sťažovateľom v roku 2012, Okresný súd Bratislava II dňa 22. 03. 2012 odpovedal a uznal sťažnosť za čiastočne opodstatnenú, nakoľko sa vo veci od roku 1993 do 2001 nekonalo, po tomto čase bolo konanie prerušené z dôvodu konkurzného konania, ktorý bol vyhlásený na majetok odporcu v 14 rade – R., a. s. Sťažovateľ má za to, že súd počas týchto rokov do prerušenia konania ale aj v posledných rokoch mal vo veci rozhodnúť a rovnako má za to, že jeho návrh je napriek rozsudkom opodstatnený...»

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že „... došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva, ktorého   náhradu   škody   v   prejednávanej   veci   žiada.   Zásah   bol   spôsobený   realizáciou stavebných   prác   na   nehnuteľnosti   v   jeho   vlastníctve...   Zásah   do   vlastníckych   práv   bol spôsobený tým, že ťažké stroje organizácii odporcov vstúpili do nehnuteľnosť, poškodili stromy, porasty, zničili zariadenia záhrady, dve chatky, betónové plochy, oporné múry a iné, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Napriek Rozsudku Obvodného súdu Bratislava 2   zo dňa   05.   04.   1993,   ktorý   skonštatoval,   že   návrh   nie   je   dôvodný,   nakoľko   podľa vykonaných dôkazov došlo k riadnemu vyvlastneniu daných nehnuteľnosti za náhradu, nie je   isté,   či   sa   súd   zaoberal   právoplatným   rozhodnutím   Odboru   výstavby   a   územného plánovania   zo   dňa   28.   01.   1987,   právoplatné   dňa   10.   03.   1987.   Dané   rozhodnutie   s okamžitou platnosťou zastavilo všetky stavebné práce na realizácii prístupovej komunikácii, realizovanej aj na pozemkoch Sťažovateľa. Bolo zistené, že odporca pôvodne v III. a IV. rade nedisponoval platným   stavebným povolením,   napriek tomu boli   zahájené   stavebné práce.   Na   základe   týchto   udalosti   a   skutočností   došlo   k   zásahu   do   vlastníckych   práv Sťažovateľa, na ktorých zákonný obsah a ochranu má podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR právo. Rovnako nie je zjavné ani po nahliadnutí do príslušného súdneho spisu, nakoľko sa vo veci dlhý čas nekonalo, ako sa súd pri svojom rozhodovaní vyporiadal zo skutočnosťou, že bez stavebného povolenia došlo k zásahu do vlastníctva Sťažovateľa, prečo po odvolaní sa proti Rozsudku   Obvodného   súdu   Bratislava   2   zo   dňa   05.   04.   1993   bol   spis   vrátený   na prvostupňový súd bez rozhodnutia odvolacieho súdu. Nedá sa vychádzať s domnienok a hypotéz ale Sťažovateľ má za to, že v prípade riadneho konania súdu by nedochádzalo k takej právnej neistote, v akej sa Sťažovateľ nachádza. V danom kontexte prieťahov, ktorými nemohol   Sťažovateľ   vo   veci   ako   účastník   konať   a   preukázať   tvrdené   skutočnosti,   bolo porušené aj právo na ochranu jeho vlastníckych práv.“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd „...   vyslovil   vo   svojom   rozhodnutí,   že   právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako ústavné právo podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené a aby prikázal Okresnému súdu Bratislava II, aby vo veci navrhovateľa Sťažovateľa o náhradu škody v konaní sp. zn. 14 C/134/1987 konal. Zároveň   žiada...   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   vyslovil   vo   svojom rozhodnutí,   že   právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky bolo porušené. Spôsobenými prieťahmi bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, preto žiada ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 a 20 Ústavy Slovenskej republiky priznať Sťažovateľovi čiastku vo výške 23.000 Eur...

žiada,   aby   bol   porušiteľ   základného   práva   zaviazaný   na   úhradu   trov   právneho zastúpenia, ktoré mu v konaní pred ústavným súdom vznikli vo výške 323,50 EUR (2 x právny   úkon   –   1.   prevzatie   veci   a   príprava,   2.   podanie   ústavnej   sťažnosti   –   1   úkon po 127,16 EUR podľa § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, 2 x paušál á 7,63 EUR + 20 % DPH spolu vo výške 53,92 EUR)...“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   584/2012-13   z 28.   novembra   2012 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 134/1987, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka   okresného   súdu   podaním sp. zn. Spr. 2179/2012 doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2012, v ktorom okrem iného   uviedla: „Je   nepochybné,   že   dĺžka   samotného   konania   nie   je   obvyklá,   avšak   je potrebné zdôrazniť, že táto je spôsobená objektívnymi okolnosťami, ktoré ani sťažovateľ ale ani konajúci súd nemohli ovplyvniť.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd od podania návrhu v roku 1987 do prerušenia konania   z   dôvodu   vyhláseného   konkurzu   vo   veci   dvakrát   meritórne   rozhodol,   pričom v poradí druhý rozsudok súd vyhlásil krátko pred prerušením konania v roku 1993. Konanie bolo prerušené až do 30. 11. 2010. Po tom, čo odpadla táto prekážka v konaní, súd vo veci ďalej pokračoval v smere ustálenia okruhu účastníkov konania, pričom je potrebné uviesť, že sťažovateľa zaťažuje dôkazné bremeno riadneho označenia odporcu, pričom doposiaľ si túto svoju povinnosť nesplnil.

S poukazom na uvedené mám za to, že vo veci síce vznikli prieťahy, avšak nejde o prieťahy zbytočné a preto považujem sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“

Zákonná sudkyňa sa k sťažnosti vyjadrila takto: „Predmetné konanie bolo do 30. 11. 2010 zo zákona prerušené z dôvodu prebiehajúceho konkurzu na spoločnosť R., a. s. Vo veci   súd   konal,   aj   počas   konkurzu   sledoval   jeho   priebeh   v pravidelných   lehotách.   Po skončení   konkurzu   vykonal   dopyt   na   navrhovateľov,   z   ktorých   dvaja   netrvali   na pokračovaní v konaní. Sťažovateľ sa mal vyjadriť v lehote do 29. 2. 2012. Dňa 16. 5. 2012 súdu oznámil, že žiada pokračovať v konaní. Súd preto začal procesné zisťovanie pasívnej vecnej legitimácie odporcov, nakoľko vo veci s odstupom času nie je zrejmé, s kým má súd konať ako s odporcom (odporcami), a na koho prešla pohľadávka navrhovateľa. Keďže navrhovateľ má v konaní dôkazné bremeno, mal byť v ďalšom aj on vyzvaný, aby označil koho žaluje. Keďže následne podal ústavnú sťažnosť a ako zákonná sudkyňa som nemala k dispozícii spis, tento úkon zatiaľ nebol vykonaný. Vo veci neboli podľa môjho názoru po skončení konkurzu prieťahy v konaní.“

Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   súhlasila   s   upustením   od   ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v liste doručenom   ústavnému súdu   21.   januára 2013 prostredníctvom advokáta uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   základného   práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 134/1987.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Konanie sa na okresnom súde začalo 19. mája 1987. Zákon o ústavnom súde, ktorým bol zriadený ústavný súd, nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Pred týmto dátumom ústavný   súd   právomoc   rozhodovať   o   porušení   základných   práv   sťažovateľa   nemá. Vzhľadom na to ústavný súd skúmal porušenie práv sťažovateľa od 15. februára 1993.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudského práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke ide o konanie o náhradu škody, ktoré patrí ku štandardnej rozhodovacej činnosti súdov. Je však potrebné poukázať na to, že na strane žalovaných boli pôvodne štyria účastníci. V priebehu konania niektorí z odporcov zanikli, boli rozdelení, resp. došlo k prevodu práv a povinností na iné subjekty. Dňa 25. marca 1991 rozšíril sťažovateľ návrh na ďalších 23 odporcov,   pričom   v   sťažnosti   uvádza,   že „nedisponuje   všetkými   informáciami   ohľadne právnych nástupnictiev“. Otázka pasívnej   vecnej   legitimácie   preto prispieva   k   faktickej zložitosti veci, a tým aj k predlžovaniu súdneho konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Na pojednávania,   ktoré   okresný   súd   od   15.   februára   1993   nariadil   na   1.   marec   1993, 18. marec 1993 a 5. apríl 1993, sa sťažovateľ nedostavil. Dňa 24. septembra 2010 vyzval okresný súd sťažovateľa, aby sa vyjadril, či berie žalobu späť, vzhľadom na to, že pôvodní žalovaní sa rozdelili na desiatky spoločností. Na túto výzvu sťažovateľ reagoval až 16. mája 2012, teda po viac ako 20 mesiacoch. Sťažovateľ sa bez ospravedlnenia nedostavil ani na jeden z informatívnych výsluchov, ktoré okresný súd nariadil na 13. september 2011 a 17. január 2012.

Aj keď ústavný súd mohol skúmať postup okresného súdu až od 15. februára 1993, zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   134/1987   zistil,   že   aj   pojednávania   pred   týmto dátumom boli opakovane odročované pre neospravedlnenú neúčasť sťažovateľa (29. júna 1987, 3. augusta 1987, 7. septembra 1987, 2. novembra 1987, 3. marca 1988, 7. apríla 1988, 13. júna 1988, 1. septembra 1988, 14. marca 1989, 11. mája 1989, 22. novembra 1989, 7. decembra 1989, 5. januára 1990, 6. apríla 1990, 26. septembra 1990, 7. decembra 1990, 30. apríla 1991, 7. júna 1991, 25. októbra 1991, 9. marca 1992, 2. júla 1992, 14. septembra 1992, 15. októbra 1992, 18. januára 1993, 1. marca 1993, 18. marca 1993, 5. mája 1993 a 5. apríla 1993). Súdny poplatok sťažovateľ tiež zaplatil až na výzvu súdu 17. novembra 1987, teda šesť mesiacov po podaní návrhu.

Tiež je potrebné uviesť, že sťažovateľ počas obdobia, keď bol okresný súd nečinný, nepodal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu   podľa   §   62   ods.   1 a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   predpisov v znení neskorších predpisov, ktorú ústavný súd považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu, ktorý môže prispieť k odstráneniu nečinnosti súdov, a tým aj k urýchleniu konania (I. ÚS 222/2010 a ďalšie).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ sám uvádza, že nevie označiť subjekty, ktoré majú byť účastníkmi konania na strane odporcov, pričom by malo byť v záujme sťažovateľa, aby označil účastníkov konania, ktorí sú vo veci pasívne vecne legitimovaní. Je tiež potrebné podotknúť, že k zániku mnohých z 23 odporcov, o ktorých sťažovateľ žalobu rozšíril, došlo už   pred   niekoľkými   rokmi,   pričom   túto   skutočnosť   je   možné   zistiť   jednoduchým nahliadnutím do obchodného registra, ktorý je bežne prístupný na internete.

Je tak potrebné skonštatovať, že aj nečinnosť sťažovateľa prispela k neprimeranej dĺžke konania, hoci platí zásada, že práva platia len bdelým (vigilantibus iura). V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, sankčné, satisfakčné a pod (m. m. I. ÚS 171/2010).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Uznesením Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 4 K /92 z 20. mája 1992 bol na jedného z odporcov C., štátny podnik, vyhlásený konkurz. Konkurz bol zrušený uznesením Mestského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   K   /92   z   10.   apríla   1996,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   6.   mája   1996.   Následne   bol   vyhlásený   konkurz   na   ďalšieho   účastníka na strane odporcu R., a. s., ktorý prebiehal v čase od 12. júna 2000 do 29. novembra 2010.

Podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   bolo   konanie   na   okresnom   súde   počas   prebiehajúcich   konkurzov na odporcov prerušené. Existovala teda zákonná prekážka, ktorá bránila okresnému súdu vo veci   konať,   a   preto   obdobie   nečinnosti   počas   prebiehajúcich   konkurzov   nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   134/1987   zistil, že okresný   súd   vo   veci   v   posudzovanom   období   (od   15.   marca   1993)   konal   plynule s výnimkou   obdobia   od   23.   júla   1996,   keď   mu   bol   vrátený   spis   s   Mestského   súdu v Bratislave, do 16. júna 2000, keď bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť R., a. s.

Celkové prieťahy v konaní okresného súdu trvali 4 roky. Tieto prieťahy hodnotí ústavný súd ako zbytočné, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   134/1987   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 23 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliada   okrem iného   na   význam   veci   pre   sťažovateľa,   jeho   správanie   a   dĺžku   konania.   Podľa   názoru ústavného súdu v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia neprichádza.

Tento názor vychádza z už uvedeného správania sťažovateľa v konaní pred okresným súdom. V posudzovanom období okresný súd uskutočnil 4 pojednávania a dvakrát nariadil informatívny   výsluch   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   ani   jedného   pojednávania, pričom 5. novembra 1992 sťažovateľ okresný súd požiadal, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti z dôvodu, že pracuje v zahraničí. Splnomocnenie na zastupovanie neudelil advokátovi ani inej osobe, pričom sám bol zástupcom druhého žalobcu. Sťažovateľ sa tiež nedostavil ani na jeden informatívny výsluch. Na výzvu okresného súdu z 24. septembra 2010, aby sa vyjadril, či trvá na podanom návrhu, vzhľadom na to, že pôvodní žalovaní sa rozdelili na desiatky spoločností, reagoval sťažovateľ až 16. mája 2012, teda až po uplynutí 20   mesiacov.   V   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   nedisponuje   informáciami   o   právnych nástupcoch   odporcov,   pričom   by   malo   byť   práve   v   jeho   záujme,   aby   riadne   označil odporcov   tak, aby o jeho nároku mohol súd rozhodnúť. Takéto konanie sťažovateľa je potrebné hodnotiť ako absolútny nezáujem sťažovateľa na výsledku konania, o čom svedčí aj   opakovaná   neúčasť   sťažovateľa   na   pojednávaniach,   ktoré   sa   uskutočnili pred 15. februárom 1993. Ak takýmto spôsobom sťažovateľ pristupuje ku konaniu na súde, ktoré   začalo   na   základe   jeho   návrhu,   vec   zrejme pre   neho   nemá   význam.   Napokon   je potrebné uviesť, že sťažovateľ požadovanú sumu finančného zadosťučinenia (23 000 €), ktorá je v zjavnom nepomere so sumou náhrady škody požadovanou v konaní pred súdom (995,82 €), ani ničím neodôvodnil.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom v sume 323,50 €. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky za každý úkon po 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia je potrebné pripočítať daň   z   pridanej   hodnoty   20   %   v   sume   53,92   €,   čo   spolu   predstavuje   trovy   právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013