SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 583/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyneMarianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka predbežne prerokoval sťažnosť spoločnostiKONRES k. s., Hviezdoslavova 3388/6, Košice, zastúpeného advokátom Mgr. RichardomPetrovom, Františkánska 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného právagarantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave zo 14. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR 27/2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti KONRES k. s. na súdnu ochranu a spravodlivý procespodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavezo 14. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR 27/2015 p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 27/2015 zo 14. júla 2015z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. septembra 2015 doručená sťažnosť spoločnosti KONRES k. s. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou napadla v záhlaví tohto uznesenia uvedené rozhodnutie Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a navrhla jeho zrušenie pre rozpor s čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) s odôvodnením, že pri riešenía posudzovaní zaujatosti jej ako novozvolenej správkyne konkurznej podstaty všeobecnýsúd postupoval v rozpore s § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono správcoch“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že jediným dôvodom na odmietnutie návrhuschôdze veriteľov na jej ustanovenie do funkcie správcu bola údajná personálna prepojenosťkomandistu, ktorý nemá odbornú spôsobilosť na výkon funkciesprávcu a nie je ani oprávnený konať v mene správcu – na právneho zástupcu jednéhoz veriteľovz
, bez dôkladného posudzovania relevantných právnych skutočnostívyplývajúcich z § 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch. To sťažovateľka považovala za prejavsvojvôle krajského súdu a porušenie jej ústavných práv.
3. Krajský súd na výzvu ústavného súdu listom z 8. februára 2016 navrholsťažnosť zamietnuť, lebo podľa neho možná existencia vzťahu medzi právnymzástupcom rozhodujúceho veriteľa, a komandistom správcuKONRES k. s. zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatom postupe novozvoleného správcu,čo bolo dôvodom na jeho vylúčenie z ďalšej činnosti; zároveň krajský súd súhlasils upustením od ústneho pojednávania.
4. Sťažovateľka v replike zotrvala na podanej sťažnosti a tiež súhlasila s upustenímod ústneho pojednávania.
5. Ústavný súd posúdil splnenie podmienok konania a zistil, že sťažnosť bola podanávčas oprávnenou osobousťažovateľka je právne zastúpená advokátom; sťažovateľka bola̶účastníčkou konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie napadnuté sťažnosťou a ústavnýsúd je na jej prerokovanie príslušný; sťažnosť je prípustná, lebo sťažovateľka vyčerpalavšetky zákonné procesné prostriedky na ochranu svojho práva [§ 53 ods. 1 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde)a contrario] a aj vecne opodstatnená.
6. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý stojímimo sústavu všeobecných súdov, a preto ho nemožno, ak vykonáva svoju právomoc tak,že v zmysle čl. 127 ústavy rozhoduje o ústavnej sťažnosti proti právoplatnému súdnemurozhodnutiu, považovať za ďalšiu „supervíznu“ inštanciu v systéme všeobecných súdov,ktorá kontroluje ich rozhodovaciu činnosť.
Na taký dozor či kontrolu je ústavný súd oprávnený iba za situácie, keď všeobecnésúdy svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavou zaručených základných práv či slobôdjednotlivca (právnickej či fyzickej osoby). Z tohto dôvodu ústavný súd napadnutérozhodnutie krajského súdu preskúmal z pohľadu porušenia ústavou zaručených základnýchpráv, ako sú sťažovateľkou namietané v sťažnosti; a dospel k záveru, že sťažnosť je ajdôvodná.
7. Ústavný súd si je vedomý toho, že výklad „podústavného“ práva a jeho aplikáciana jednotlivý prípad je principiálne vecou všeobecného súdu a že o zásahu do danéhoprocesu možno uvažovať za situácie, keď je dané rozhodovanie zaťažené vadami, ktorémajú za následok porušenie ústavnosti (tzv. kvalifikované vady), čo býva spravidla vtedy,ak všeobecný súd nezohľadní správne (či vôbec) dopad niektorého ústavou zaručenéhozákladného práva (slobody) na posudzovanú vec alebo sa dopustí – z hľadiskaspravodlivého procesu – neakceptovateľnej „ľubovôle“ spočívajúcej buď v nerešpektovaníjednoznačne znejúcej kogentnej normy, alebo v zjavnom a neodôvodnenom vybočenízo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. ktorý zodpovedávšeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych inštitútov.Ústavný súd tak tieto otázky nerieši z hľadiska poslania, ktoré prislúcha všeobecnému súdu,t. j. rozhodovanie sporu o právo, resp. poskytovanie ochrany právam a oprávnenýmzáujmom, ale iba hodnotí, či výkladom „podústavného“ práva všeobecným súdom nedošlok neústavnému zásahu (porušeniu) do základných práv (slobôd) sťažovateľa.
8. V sťažnosti vyjadrila sťažovateľka nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretovala aplikoval relevantné ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch na prejednávanú vec,a to predovšetkým s tým, ako dospel k záveru, že nepotvrdená ani nevyvrátená existenciapríbuzenského vzťahu medzi právnym zástupcom rozhodujúceho veriteľa a komandistomsprávcu zakladá bez ďalšieho pochybnosť o jeho nezaujatom postupe vo výkonesprávcovskej činnosti, preto musel byť z nej vylúčený podobne, ako by to bolo u sudcu.
9. V úvode úvah ústavného súdu je nutné zdôrazniť, že správca konkurznej podstatynevykonáva súdnu moc, takže aj možnosti aplikácie určitých záverov súdov vzťahujúcich saiba a len na ne/predpojatosť sudcov sú pre správcov zjavne vylúčené, z čoho potom vyplývai rozdielny, resp. podstatne užší dispozičný priestor pre súd rozhodovať o vylúčení správcuz výkonu správcovskej činnosti.
10. Inak povedané, prekážky, ktoré bránia fyzickej alebo právnickej osobe vo výkonefunkcie správcu konkurznej podstaty, sú výslovne a vyčerpávajúcim spôsobom uvedenév zákone o správcoch (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o správcoch).
Podľa § 4 ods. 1 zákona o správcoch: „Správca je vylúčený z výkonu správcovskejčinnosti, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť,možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.“.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o správcoch: „Správca je vylúčený z výkonu správcovskejčinnosti vždy, ak (a) je spriaznenou osobou veriteľa prihlásenej pohľadávky, (b) jespriaznenou osobou dlžníka, (c) s ním spriaznená osoba je spriaznenou osobou dlžníkaalebo osoby, ktorá je spriaznenou osobou dlžníka, (d) je veriteľom alebo dlžníkom dlžníkaalebo osoby spriaznenej s dlžníkom, (e) s ním spriaznená osoba je veriteľom alebodlžníkom dlžníka alebo veriteľom alebo dlžníkom osoby spriaznenej s dlžníkom, (f)v posledných troch rokoch zabezpečil záväzky dlžníka, (g) v posledných troch rokoch s nímspriaznená osoba zabezpečovala záväzky dlžníka alebo záväzky s dlžníkom spriaznenejosoby, (h) je s dlžníkom v súdnom alebo inom konaní, v ktorom sa má rozhodnúť ich spor,(i) poskytol dlžníkovi vklad alebo sa podieľal na jeho podnikaní alebo zisku, alebo máakékoľvek práva alebo povinnosti k cennému papieru, s ktorým sú spojené práva alebopovinnosti dlžníka, (j) poskytol dlžníkovi audítorské služby alebo právne služby, (k) s nímspriaznená osoba v posledných troch rokoch poskytla dlžníkovi audítorské služby aleboprávne služby, (l) v posledných troch rokoch prijal od dlžníka dar alebo inú výhodu, (m)v posledných dvoch rokoch bol zamestnancom dlžníka, (n) v posledných dvoch rokoch bolas ním spriaznená osoba vedúcim zamestnancom dlžníka.“.
Rozdiel medzi citovanými ustanoveniami zákona (pomer správcu k veci v § 4 ods. 1zákona o správcoch a pomer správcu k účastníkom konania podľa § 4 ods. 2 zákonao správcoch) je užprima faciezrejmý a rovnako je tak zreteľné, že ani v jednom z nich nieje nikde obsiahnutý pomer (vzťah) právnickej osoby – komanditnej spoločnosti,cez komandistu k právnemu zástupcovi jedného z veriteľov úpadcu, ako dôvod jej vylúčeniaz výkonu funkcie správcu.
11. Ústavný súd týmto nijako nespochybňuje význam zostávajúcej nezávislostia nestrannosti správcu konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie, ale na strane druhej jupodstatne odlišuje od požiadaviek na nestranného sudcu, ktorý „dozerá“ aj na činnosťsprávcu konajúceho vo veci konkurzu. Inak povedané, ak správcom nesvedčí takánestrannosť, ktorá by bola porovnateľná so sudcovskou nestrannosťou, potom anivšeobecný súd sa nesmie dovolávať tých záruk, ktoré bezvýnimočne platia na sudcovskúnestrannosť. V tomto prípade tak podľa názoru ústavného súdu súdy nevychádzaliz racionálnej argumentácie citovaných zákonných ustanovení, pretože závery v nichobsiahnuté na daný prípad nedopadajú, takže nie sú akceptovateľné ani z hľadiska ich účelua zmyslu.
12. V prípade aplikácie právnej normy treba totiž prvotne vychádzať z jej doslovnéhoznenia. Len za podmienky jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti (umožňujúcich napr. viacinterpretácií), ako aj rozporu doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmysloma účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej pochybnosti, možnouprednostniť výklada ratio legispred výkladom jazykovým. Samozrejme, že aj v takýchtoprípadoch sa musí všeobecný súd vyvarovať svojvôle, preto svoju interpretáciou právnejnormy musí založiť na racionálnej argumentácii a zrozumiteľne ju uviesť v rozhodnutí(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
13. Vzhľadom na prísne nastavené požiadavky práva na spravodlivý procespreto neobstojí citované rozhodnutie krajského súdu, ktoré na jednej strane aprobujerozhodnutie okresného súdu, ktoré založilo vylúčenie správcu iba na § 4 ods. 1 zákonao správcoch – so zreteľom na jeho pomer k veci a na strane druhej tento dôvodešte rozširuje aj o situáciu uvedenú v § 4 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch, a tobez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia majúceho základ v citovaných zákonnýchustanoveniach či skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo.
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV ÚS 77/02,IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej správnej normy, ktorá mázáklad v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
15. S ohľadom na uvedené odôvodnené zistenie sa tak nestalo, preto musel ústavnýsúd konštatovať, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené právosťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie podľačl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Keďže právny zástupca sťažovateľky si trovy konania pred ústavným súdom síceuplatnil, ale nevyčíslil, ústavný súd o ich úhrade ako úspešnej sťažovateľke nerozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016