znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 583/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu sp. zn. RP/067/2012 z 9. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 25/2012 z 22. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum zákonností   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sp. zn. RP/067/2012 z 9. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie Rady“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž 25/2012 z 22. mája 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že v správnom konaní vedenom Radou pod sp.   zn.   293-PLO/O-3295/2012   bola   sťažovateľke   napadnutým   rozhodnutím   Rady uložená   pokuta   3 000   €   pre   porušenie   ustanovenia   §   16   ods.   3   písm.   l)   zákona č. 308/2000 Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vysielaní a retransmisii“), ktoré malo spočívať v tom, že sťažovateľka nedodala Rade na jej výzvu súvislý záznam vo výzve označeného vysielania.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Rady   sa   sťažovateľka   odvolala.   O   jej   odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie Rady.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd a Rada svojimi rozhodnutiami porušili jej práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v podstatnej časti svojej argumentácie uvádza:

«... podkladom pre vydanie rozhodnutia RVR, ktoré bolo potvrdené Najvyšším súdom SR, bola skutočnosť, že sťažovateľka nedodala RVR súvislý záznam z vysielania programu na základe vyžiadania RVR.

Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru došlo postupom RVR tým, že v rozpore s právom   sťažovateľky   neobviňovať   seba   samú   použila   štátne   donútenie   a   štátnym donútením   sa   pokúsila   získať   dôkaz   proti   sťažovateľke   a   následne   sankcionovala sťažovateľku. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu RVR, tým, že neposkytol ochranu ústavných práv sťažovateľky a postup RVR pri získavaní dôkazu a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom... Nie je možné súhlasiť s často uvádzaným názorom Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého Ústavný súd nemôže preskúmavať možný zásah do namietaných práv sťažovateľky, ktoré nastali v konaní pred správnym orgánom, ak tento postup už preskúmal niektorý so všeobecných súdov (zásada subsidiarity). Ak by sme pripustili takýto názor, účastník konania by nemal účinný nástroj preskúmania zásahu do namietaných práv v prípade, ak by všeobecný súd odmietol poskytnúť ochranu namietaným právam...

Sťažovateľka má za to, že nie je a nebola povinná RVR predložiť záznam z vysielania a   to   ani   na   vyžiadanie   RVR,   nakoľko   takáto   povinnosť   neoprávnene   zasahuje   do   jej garantovaných práv. Spôsob akým dochádza k získavaniu dôkazu – záznamu z vysielania programu jednoznačne porušuje právo sťažovateľky na inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR)   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   Dohovoru),   a   to   v   intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach k právu neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom,   ktorý   je   jadrom   pojmu   spravodlivého   procesu   podľa   článku   6.   (napr.: Saunders v. Spojené kráľovstvo).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   článok   6   Dohovoru   sa   vzťahuje   na   prejednávaný   prípad, nakoľko RVR použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku   zo   spáchania   správneho   deliktu   a   v   rozpore   s   článkom   6   a   právom neobviňovať seba samého RVR na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) požadovala aktívnu   súčinnosť   sťažovateľky   pri   produkovaní   dôkazov   proti   sebe.   Rozhodnutím   RVR uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením vyžiadaného dôkazu, ktorý mal (mohol aj nemusel) byť použitý v konaní proti nej...»

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza rozhodnutia najvyššieho súdu aj ústavného súdu (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/2012 a sp. zn. 3 Sž 27/2012 z 29. januára 2013 a uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 47/2013-26 z 23. januára 2013), ktoré sa zaoberali námietkou rozporu so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a vyslovili nedôvodnosť uvedenej námietky, a argumentuje proti záverom, ktorými súdy objasnili   svoje   tvrdenia.   V   tejto   časti   svojej   argumentácie   sťažovateľka   poukazuje na konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sú   podľa   nej aplikovateľné pre daný prípad a podporujú jej právny názor.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález: „1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2Sž/25/2012 zo dňa 22. 05. 2013 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/067/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 293-PLO/O-3295/2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2Sž/25/2012   zo   dňa   22.   05.   2013   a   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/067/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 293- PLO/O-3295/2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   a   Rada   pre   vysielanie   a   retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti M., s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR na účet A., s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozhodnutím   Rady   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   označeným rozhodnutím potvrdil podľa § 250q ods. 2 OSP Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   napadnuté   rozhodnutie   Rady,   keďže   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   a   postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozhodnutím Rady

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je   podľa   §   64   ods.   6   zákona   o   vysielaní a   retransmisii   prípustný   opravný   prostriedok, o ktorom   rozhoduje   najvyšší   súd   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku. Sťažovateľka v tomto prípade využila možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu, a preto o ochrane jej práv voči uvedenému rozhodnutiu Rady rozhodoval v odvolacom konaní najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodovať o uvedenom opravnom   prostriedku   proti   napadnutému   rozhodnutiu   Rady   v danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta zásah do jej práva neobviňovať samú seba, a to na základe štátneho donútenia s hrozbou sankcie pri získavaní dôkazu.   Sťažovateľka   sa   na   základe   toho   domnieva,   že   nie   je   povinná   predložiť   Rade záznam z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej   práv   garantovaných   ústavou   a   dohovorom,   pričom   poukazuje   aj   na   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   konkrétne   uvádza,   že   napr. rozhodnutia   Funke   v.   Francúzsko,   Allen   v.   Spojené   kráľovstvo,   Martinen   v.   Fínsko, Chambaz v. Švajčiarsko, ako aj Bykov v. Rusko sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec. Tvrdí tiež, že každé „sebaobviňovanie“ treba skúmať ad-hoc, a keď je sťažovateľka hoci aj nepatrne podozrivou osobou, musia byť garantované jej práva vrátane práva neposkytovať aktívnu súčinnosť pri produkovaní dôkazov vo svoj neprospech.

Sťažovateľka tiež poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktorá «jednoznačne priznáva právo RVR na vyhotovovanie záznamov z vysielania na vlastnom   nahrávacom   zariadení.   Preto   v   rozpore   s   názorom   Ústavného   súdu   SR (IV. ÚS 47/2013-26),   ktorý   uviedol,   že   „Rada   ako   regulačný   orgán   môže   reálne skontrolovať   splnenie,   resp.   nesplnenie   tejto   povinnosti   vysielateľom   len   tak,   že   si od vysielateľa   vyžiada   súvislý   záznam   vysielania“,   sťažovateľka   uvádza,   že   samotný Ústavný   súd   SR   priznal   RVR   právo   kontrolovať   plnenie,   resp.   neplnenie   povinnosti prostredníctvom vyhotovovania záznamov z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení, ktoré RVR extenzívne pri svojej činnosti využíva. Ak takýmto postupom RVR realizuje svoju právomoc, potom nemôže existovať proporcionalita zásahu do práv sťažovateľky na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní, nakoľko RVR má právo a dokonca povinnosť využiť všetky prostriedky na zistenie skutkového stavu veci, čiže aj vyhotovovať záznamy   z   vysielania   na vlastnom   nahrávacom   zariadení.». Z   uvedeného   sťažovateľke vyplýva, že účel sledovaný obmedzením základného práva je možné dosiahnuť aj spôsobom pre ňu menej obmedzujúcim.

Ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť ústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu   a   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

«Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle jednotlivých odvolacích dôvodov navrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom,   či   je   preukázané   nedodanie   požadovaného   záznamu   vysielania   a   či   bola v súlade so zákonom uložená sankcia.

Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám   a   vzdelaniu   a   vykonávať   štátnu   reguláciu   v   oblasti   vysielania,   retransmisie a poskytovania   audiovizuálnych   mediálnych   služieb   na   požiadanie.   Zároveň   Rada   dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na   základe   zákona,   alebo   na   základe   licencie   podľa   tohto   zákona.   Dohliada   na dodržiavanie   právnych   predpisov   upravujúcich   vysielanie,   retransmisiu   a   poskytovanie audiovizuálnych   mediálnych   služieb   na   požiadanie   a   vykonáva   štátnu   správu   v   oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v § 5 zákona č. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené   s činnosťou   Rady   plnia   zamestnanci   jej   Kancelárie   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu.

Podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby. Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby, okrem vysielateľa prostredníctvom internetu, od 165 eur do 6 638 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 1659 eur, ak neposkytol Rade požadovaný záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/]...

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   sp.   zn.   3Sž/27/2012   z   29.   januára   2013   uviedol,   že „Prevádzkovanie   vysielania   je   licencovanou   činnosťou,   na   ktorú   sú   kladené   osobitné požiadavky, medzi ktoré patrí i uchovávanie súvislého záznamu z vysielania počas 45 dní odo   dňa   ich   vysielania   v   zodpovedajúcej   kvalite   a   povinnosť   na   vyžiadanie   rady   ich poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú vysielatelia aj v iných krajinách napr. v Českej republike (§ 32 ods. 1 písm. l/ zák. č. 231/2001 Sb. v znení neskorších predpisov). Samotnú existenciu tejto povinnosti senát nevníma ako rozpornú s článkom 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (Oznámenie   č.   209/1992   Zb.).   Ide o predloženie   „pasívneho   záznamu“   vysielateľom,   ktoré   nevykazuje   znaky   podávania svedectva   vo   svoj   neprospech.   Plnenie   tejto   povinnosti   nie   je   spojené   s   požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev, respektíve akejkoľvek aktívnej činnosti. Naopak, ako už bolo zmienené, druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne rade svoj záznam vysielania   (§   16   ods.   3   písm.   l/   zákona   č.   308/2000   Z.   z.)   je   súčasťou   rozhodnutia a implicitne   obsahuje   záväzok   k   plneniu   tejto   povinnosti   (§   49   ods.   4   písm.   j/   zák. č. 308/2000 Z. z.). Prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu na trhu a plnenie povinností vysielateľa podstupuje dobrovoľne.“

K namietanému porušeniu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu je potrebné prijať jednoznačný   záver,   že   v   prejednávanej   veci   sa   jednalo   o   splnenie   zákonom   stanovenej povinnosti. Tiež nie je zanedbateľná okolnosť, že záznam vysielania, ktorý je vysielateľ povinný   poskytnúť,   predsa   nie   je   skutočnosťou   známou   len   vysielateľovi,   ale   ide o komunikát šírený verejne, spôsobom umožňujúcim oboznámiť sa s jeho obsahom širokému okruhu recipientov na multiregionálnej ploche. Vysielateľ teda neprodukuje dôkaz, ktorý nie je známy, ide len o podklad pre zákonnú činnosť Rady, ktorý už predsa „všetci“ videli. Podnikanie navrhovateľa možno považovať za činnosť osobitnej povahy, vzhľadom na to, že na túto činnosť je potrebné získať licenciu, a tiež treba vziať do úvahy rozsah a dosah (tak plošný ako aj osobný), ktorý činnosť navrhovateľa zaznamenáva. Vysielanie, a teda podnikateľskú činnosť navrhovateľa, reguluje zákon, a to nie z dôvodu, žeby chcel štát nadmieru zasahovať do výkonu slobodného podnikania, ale z dôvodu ochrany práv a oprávnených   záujmov   spoločnosti.   Vzhľadom   na   široké   možnosti   vysielateľov   do   istej miery ovplyvňovať život spoločnosti, a to tak v pozitívnom ako aj v negatívnom zmysle, zákonodarca uznal za potrebné túto oblasť regulovať zákonom a dať jej jasné pravidlá. Vysielateľ ako podnikateľ má široké možnosti, ale tie nemožno uplatňovať bez splnenia si zákonných   povinností.   Navrhovateľ   pri   rozhodovaní   získať   licenciu   na   vysielanie   mal vedomosť,   akým   spôsobom   je   táto   oblasť   regulovaná   právnymi   normami,   a   že   jeho povinnosťou   pri   vykonávaní   licencovanej   činnosti   je   dodržiavať   zákon   a   podmienky licencie. Z argumentácie navrhovateľa však možno získať dojem, ako keby chcel úplne vylúčiť   základné   zákonné   oprávnenie   a   poslanie   Rady,   t.   j.   vykonávať   dohľad,   či   jeho vysielanie je v súlade so zákonom. Navrhovateľ popiera právo správneho orgánu vyžiadať si   záznam   vysielania   (ktoré   je   výslovne   upravené   v   zákone   regulujúcom   činnosť navrhovateľa) a z iných konaní má najvyšší súd vedomosť, že navrhovateľ tiež namietal, keď správny orgán vyhotovil záznam vysielania navrhovateľa vlastnými prostriedkami a vlastnou   činnosťou.   Takýmto   spôsobom   môžeme   dospieť   k   tomu,   že   nebude   existovať relevantný a najviac hodnoverný podklad na posúdenie,   či navrhovateľ vysiela v rámci zákonných   pravidiel,   a teda   v   konečnom   dôsledku   bude   navrhovateľ   nekontrolovateľný a nepostihnuteľný.

Navrhovateľovi   ako   vysielateľovi   zákon   neustanovuje   len   samé   obmedzujúce povinnosti, v tom prípade by asi navrhovateľ túto činnosť nevykonával (keďže ide o jeho slobodné   rozhodnutie).   Avšak   vzhľadom   na   povahu   svojej   činnosti   musí   navrhovateľ rešpektovať všetky zákonné pravidlá a nevyberať si len tie, ktoré mu vyhovujú. Len tak na okraj najvyšší súd upriamuje pozornosť na ustanovenie 15b zákona č. 308/2000 Z. z., ktoré orgánom verejnej moci, nimi zriadeným rozpočtovým organizáciám a príspevkovým organizáciám   a   právnickým   osobám   zriadeným   zákonom   ukladá   povinnosť   poskytovať vysielateľovi informácie o svojej činnosti na účely pravdivého, včasného a všestranného informovania verejnosti. Z uvedeného je zrejmé, že ide o uzákonené pravidlo správania sa zaväzujúce iné osoby (štátne orgány a   štátom   zriadené   organizácie)   prejaviť   súčinnosť vo vzťahu   k   navrhovateľovi,   a   teda   konať   v   jeho   prospech.   Ako   už   bolo   povedané, podnikanie   navrhovateľa   sa   riadi   zákonnými   pravidlami,   jeho   činnosť   zahŕňa   široké oprávnenia, ktorým neoddeliteľne vzájomne korešpondujú aj určité povinnosti...»

Ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej sa už zaoberal uvedenou námietkou sťažovateľky a jej tvrdením, že uloženie povinnosti predložiť záznam televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   (napr.   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   92/09,   IV. ÚS 47/2013, III. ÚS 331/2013).

Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na svoje závery vyslovené v obdobnej veci sťažovateľky   (s   totožnou   sťažnostnou   argumentáciou),   o   ktorej   rozhodol   uznesením sp. zn. III. ÚS 331/2013 z 18. júla 2013, a uviedol: «Podľa názoru ústavného súdu výklad § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, v zmysle ktorého na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.

K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania (právo   neobviňovať   seba   samu)   ústavný   súd   opakovane   uvádza   (napr. sp. zn. IV. ÚS 12/2013), že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru (resp. čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001,   sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola osobám   v   pozícii   sťažovateľky,   regulovaných   osobitnými   právnymi   predpismi,   uložená ex ante   vo   všeobecnom   záujme   a   ktorá   slúži   na   riadny   výkon   funkcií   Rady.   Rada   ako regulačný   orgán   môže   reálne   skontrolovať   splnenie,   resp.   nesplnenie   tejto   povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ   povinný   poskytnúť   jej   na   zvyčajnom   technickom   nosiči   (IV.   ÚS   92/09),   čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna.

Ústavný   súd   zároveň   podotýka,   že   nepredloženie   záznamov   z   vysielania   nie   je spojené   s   hrozbou   trestnoprávneho   postihu   nad   rámec   peňažných   poriadkových   pokút za nepredloženie záznamu...»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013