znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 583/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 28. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   R.,   Š.,   zastúpeného   advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46   ods.   1 a čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky, podľa   čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 87/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2012   doručená   sťažnosť   L.   R.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 17   ods.   1   a   2   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len   „deklarácia“)   postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 87/2012.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Ako sťažovateľ som… podal návrh o absolútnu neplatnosť právneho úkonu vedenej na Okresnom súde v Galante pod č. k. 25C/367/2008…

Meritom... návrhu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom návrhom sme žiadali určiť, že nehnuteľnosti... patria do dedičstva po nebohom MUDr. J. R. nar.... a zomr.... Dôvodom podania tohto návrhu je, že môj právny predchodca MUDr. J. R. tieto nehnuteľnosti spolu s ďalšími predal kúpnou zmluvou zo dňa 1. 2. 1979 Československému štátu zastúpenému Okresným národným výborom v G. za kúpnu cenu 208.982,- Sk, avšak táto zmluva bola uzatvorená v tiesni za nevýhodných podmienok a pod nátlakom zo strany S. v zmysle ponuky č. 241/1979...

V predmetnej veci bol vynesený rozsudok OS v Galante č. 25C/367/2008-367 zo dňa 13. 12. 2010... v ktorom súd rozhodol tak, že... návrh zamietol...

Proti... rozsudku som podal... odvolanie... v ktorom som namietal, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia,   pričom   podstatným   dôvodom   pre   podanie   tohto odvolania bola tá skutočnosť, že súd neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 OZ subsumoval ako relatívnu neplatnosť,   hoci v skutočnosti sa jedná o absolútnu   neplatnosť právneho úkonu. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. 9Co/87/2012-419 zo dňa 10. 7. 2012 rozhodol o odvolaní tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa... potvrdil...

V... ust. § 37 ods. 1 OZ sú stanovené základné náležitosti týkajúce sa vôle a jeho prejavu, ktoré sú potrebné pre platnosť právnych úkonov. Pokiaľ tomu tak nie je a právny úkon niektorú z týchto náležitostí nespĺňa, teda ide o vadu vôle (právny úkon nebol učinený slobodne a vážne), síce takýto úkon vznikol a existuje, avšak je neplatný.

V týchto prípadoch ide o absolútne neplatnosť právnych úkonov...

Okresný súd Galanta v rozsudku apeluje aj na tú skutočnosť, že v čase uzatvorenia uvedenej kúpnej zmluvy sa nevyžadoval súhlas MNV...

Za podstatnú považujem... skutočnosť, že v roku 1979, t. j. v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy platilo ustanovenie § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka... Pre zmluvy o prevode budovy,   ktoré   sú   v   súkromnom   vlastníctve   a   pre   zmluvu   o   prevode   alebo   najmä poľnohospodárskeho (lesného) pozemku, je potrebný súhlas Okresného národného výboru. Inak   sa   na   zmluvne   prevody   veci,   ktoré   sú   predmetom   súkromného   vlastníctva,   sa primerane vzťahujú primerane ustanovenia § 134.

Znenie tohto ustanovenia § 490 ods. 2 OZ ako je vyššie citované bolo menené až s účinnosťou od 1. 4. 1983...“

Sťažovateľ   ďalej   cituje   nálezy   ústavného   súdu   a   judikáty   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   z   ktorých   vyplýva,   že   neuplatnenie   si nároku v reštitučnom konaní neznamená, že sa nemožno domáhať ochrany vlastníckych práv podľa predpisov občianskeho práva.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 105/2011, ktorý rozhodol v obdobnej veci tak, že kúpnu zmluvu uzatvorenú bez súhlasu okresného národného výboru považoval za neplatnú.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa L. R., nar...., tr. bytom: Š. na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   čl.   17   ods.   1   Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv   a   slobôd   a   svojvoľného   zbavenia   majetku   a   čl.   17   ods.   2   Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod č. k. 9 Co 87/2012 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/87/2012-419 zo dňa 10. 7. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi L. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré   je   Krajský   súd   v Trnave   povinný   zaplatiť   do   2   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

Krajský   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vo výške 323,50 € (za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie, príprava zastúpenia, podanie sťažnosti – jeden úkon á 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + 20 % DPH vo výške 26,96 €/), priamo na účet právneho zástupcu JUDr. L. Š...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 deklarácie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 87/2012.

Porušenie uvedených základných a iných práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd a aj Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) rozhodli nesprávne, keď okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 367/2008-367 z 13. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 87/2012-419 z 10. júla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského   súdu“),   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   posúdili   kúpnu   zmluvu z 1. februára 1979 (ďalej len „kúpna zmluva“) uzatvorenú medzi právnym predchodcom sťažovateľa a československým štátom   ako platnú napriek tomu, že podľa § 37 ods.   1 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, lebo nebola uzatvorená slobodne, pričom súdy posúdili túto neplatnosť ako neplatnosť relatívnu napriek tomu, že ide o neplatnosť absolútnu, a tiež nie je platná preto, lebo k nej nebol daný súhlas okresného národného výboru, ktorý v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy bol podmienkou jej platnosti.

V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd upriamuje pozornosť na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo urobil aj krajský súd.

K   námietkam   sťažovateľa,   že   kúpna   zmluva   je   neplatná   podľa   §   37   ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   pričom   ide   o   neplatnosť   absolútnu,   a   nie   relatívnu,   zaujal stanovisko   v odôvodnení svojho rozsudku   už okresný   súd   a uviedol: „V   tomto   konaní nebolo preukazované, že by bola zmluva absolútne neplatná z dôvodov uvedených v § 37 až § 40 Obč. zákonníka vyššie citovaných. Právny úkon nie jej urobený slobodne (nedostatok slobody vôle), ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom za strany druhého účastníka, alebo aj zo strany tretej osoby,   ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil.   Takýmto nátlakom   môže   byť   priame   fyzické   donútenie   alebo   bezprávna   vyhrážka.   Pri   fyzickom donútení   je   vôľa   konajúceho   účastníka   nahradená   vôľou   donucovateľa.   Bezprávna (protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho   účastníka.   Upozornenie   na   možnosť   vyvlastnenia   nehnuteľnosti v spoločenskom záujme nie je možné hodnotiť v danom prípade o bezprávnu vyhrážku. Je potrebné   prisvedčiť   odporcovi,   že   na   základe   napadnutej   zmluvy   nadobudol   kupujúci vlastníctvo   k majetku   uvedenému   v zmluve   za   ktorý   aj   riadne   zaplatil   v celom   rozsahu a podľa znaleckého odhadu. Je možné pripustiť, že právny úkon na strane predávajúceho bol vykonaný v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čiže by mohlo ísť o relatívne neplatný   právny   úkon   (§   49   a OZ).   Uplatnenie   si   nárokov   z tohto   relatívne   neplatného právneho   úkonu,   ako   majetkové   právo,   podlieha   premlčaniu   v lehote   3   rokov   (§   101 a nasl. OZ).   Práve   s poukazom   na   toto   zákonné   ustanovenie   bolo   možné   v súlade   so zákonom č. 87/1991 Zb. uplatniť si právne nároky z relatívne neplatného právneho úkonu (§ 6 ods. 1, písm. g/) v lehote 6 mesiacov od 1. 4. 1991 u povinnej osoby a v lehote 1 roka od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadné a už dávno pred podaním tohto návrhu uplynuli.“

Je   zrejmé,   že   z rozsudku   okresného   súdu   nevyplýva,   že   by   okresný   súd   posúdil namietanú neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodov podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neplatnosť relatívnu, ako to sťažovateľ v sťažnosti uvádza. Kúpnu zmluvu posudzoval z hľadiska absolútnej neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak dospel k záveru, že bola uzatvorená slobodne, a tento svoj názor dostatočne odôvodnil.

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   okrem   iného   uvádza: „Čo   sa   týka   tvrdenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu existencie bezprávnej vyhrážky resp. tiesne a nátlaku   súd   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   toto   nebolo   preukázané.   Upozornenie na možnosť   vyvlastnenia   nehnuteľnosti   v   spoločenskom   záujme   nie   je   možné   hodnotiť v danom   prípade   ako   bezprávnu   vyhrážku.   Na   základe   napadnutej   zmluvy   nadobudol kupujúci vlastníctvo k majetku uvedenému v zmluve, za ktorý aj riadne zaplatil v celom rozsahu   podľa   vyhotoveného   znaleckého   posudku.   Pokiaľ   by   bolo   možné   dospieť k právnemu záveru, že na strane predávajúceho bol úkon vykonaný v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, toto by sa vzťahovalo pod neplatnosť relatívnu podľa ustanovenia §   49a   Občianskeho   zákonníka   a   uplatnenie   si   nárokov   z   tohto   relatívne   neplatného právneho   úkonu   ako   majetkové   právo   podlieha   premlčaniu   v   lehote   3   rokov   podľa ustanovenia § 101 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.

S   poukazom   na   citované   zákonné   ustanovenie   bolo   možné   v   súlade   so   zákonom č. 87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   uplatniť   si   právne   nároky   z   relatívne neplatného právneho úkonu v lehote 6 mesiacov od 01. 04. 1991 u povinnej osoby a v lehote 1 roka od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadne a to pred podaním tohto návrhu. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že súd o reštitučnom návrhu navrhovateľa už právoplatne   rozhodol   a   nie   je   možné   posudzovať   dôvody   určenia   neplatnosti   zmluvy v zmysle ustanovení zákona č. 87/1991 Zb...

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   a   celého   obsahu   spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením v súvislosti so návrhu zamietnutím vo veci samej a v podrobnostiach na neho poukazuje. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“

Vo svojej doterajšej judikatúre v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací   súd   poukázal   práve   na   citovanú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho tam vyjadreným právnym názorom a odôvodnením, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná, pretože chýbal   súhlas   okresného   národného   výboru,   ústavný   súd   poukazuje   na   ďalšiu   časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde je uvedené: „Predmetom konania je ustálenie režimu prevodu nehnuteľnosti, ktoré mal právny predchodca navrhovateľa previesť kúpnou zmluvou zo dňa 01. 02. 1979 Československému štátu zastúpenému Okresným národným výborom v G. Navrhovateľ v konaní odvodzuje návrh na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po MUDr. J. R. od neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom. Predbežnou otázkou je teda ustálenie skutočnosti, či kúpna zmluva bola úkonom platným. Súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení precízne a právne správne odôvodnil svoje závery spejúce k určeniu, že kúpna zmluva bola platná a vlastníctvo tak riadne prešlo na nadobúdateľa, odvolací súd len na umocnenie presvedčivosti právnej argumentácie poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá vychádza zo spoločného právneho základu (právna úprava   jedného   spoločného   štátu   z   obdobia   totožného   s   prejednávanou   vecou,   napr. rozsudok NS ČR č. k. 22Cdo 91/2000 zo dňa 23. 01. 2002, rozsudok NS ČR č. k. 22Cdo 122/2001 zo dňa 02. 09. 2002). Po účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. (t. j. po 01. 04. 1983) k zmluve o prevode poľnohospodárskeho pozemku do socialistického vlastníctva uzavretého v roku 1979, nebolo podľa ust. § 507a a § 490 ods. 2 potrebné udelenie súhlasu ONV. Vzhľadom k tomuto nemohla ani nastúpiť zákonná domnienka o odstúpení účastníkov od zmluvy podľa ust. § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení uvedenej novely. Podľa ust. § 490 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka v znení platnom v   dobe   uzavretia   predmetnej   zmluvy   zo dňa   07.06.1979,   teda   v   znení   pred   novelou vykonanou   zák.   č.   131/1982   Zb.,   k   zmluve   o prevode   budovy,   ktorá   je   v   súkromnom vlastníctve a k zmluve o prevode nájmu poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas okresného národného výboru. Novelou vykonanou zák. č. 131/1982 Zb. bolo toto ustanovenie zmenené tak, že k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve a k zmluve o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas národného výboru,   pokiaľ nejde o prevod do socialistického spoločenského vlastníctva. Podľa ust. § 507a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení uvedenej novely, pokiaľ nie je uvedené inak, riadia sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v dobe od 01. 04. 1964 do 01. 04. 1983. Uvedené ustanovenie zakotvilo tzv. pravú retroaktivitu zákona č. 131/1982 Zb. tak, že na vzťahy medzi účastníkmi bolo možné naďalej aplikovať ust. § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení tejto novely. Pravá spätná pôsobnosť sa vzťahovala i na ust. §   47   ods.   1   a 3   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   platí,   že   pokiaľ   zákon ustanoví, že v zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím.“

Z   rozsudku   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   taktiež vysporiadal aj s druhou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa tvrdenia o potrebe súhlasu okresného národného výboru ako podmienke platnosti kúpnej zmluvy.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi okresného súdu i krajského súdu a trvá na svojich námietkach, ktoré uviedol už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.   Stavia   tak   ústavný   súd   do   pozície   ďalšej   prieskumnej   inštancie   v   systéme všeobecného súdnictva. Táto úloha však ústavnému súdu neprináleží. Úlohou ústavného súdu je poskytovať ochranu základným právam a slobodám, ktoré sú chránené ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a skúmať tak, či napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   neboli   porušené   základné   a   iné   práva,   ktoré sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   posúdil   rozsudok   krajského   súdu a dospel k záveru, že základné a iné práva sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, neboli porušené. Krajský súd, resp. okresný súd sa námietkami, ktoré sú predmetom sťažnosti, zaoberali   a odôvodnenie   rozhodnutia   opreli   o   konkrétne   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   a   právne   závery   rozsudkov   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sú   v   súlade so zisteným skutkovým stavom.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rôzne rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorých vyplýva, že popri nároku na vydanie veci podľa reštitučných predpisov nie je vylúčené uplatniť si nárok na ochranu vlastníckeho   práva   žalobami   na   vydanie   veci,   resp.   na   určenie   vlastníctva,   je   potrebné uviesť,   že   ako   z   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   sťažovateľ,   resp.   jeho   právni predchodcovia   si   nárok   na   vydanie   vecí,   ktoré   boli   predmetom   konania,   uplatnili   už v reštitučnom   konaní,   v   ktorom   neboli   úspešní.   Žalobu   sťažovateľa   však   okresný   súd a krajský súd nezamietli z dôvodu, že si mal svoje nároky uplatniť v súlade s reštitučnými predpismi,   resp.   že   si   ich   už   uplatnil,   ale   preto,   že   kúpnu   zmluvu,   ktorou   nadobudol československý štát vlastníctvo k nehnuteľnostiam, neposúdili ako neplatnú na rozdiel od právneho názoru, ktorý prezentuje sťažovateľ.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   rozhodol   v obdobnej   veci týkajúcej   sa   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   odlišne,   je potrebné   uviesť,   že   ústavnému   súdu   primárne   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto aj v prípadoch, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012