znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 582/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. H. L., P., zastúpenej advokátom JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 a nasledujúcich   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 101/2013 z 28. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. H. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. H. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasledujúcich ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 101/2013 z 28. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka   týmto   podáva   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu upraveného v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva vlastniť majetok upraveného v čl. 20 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému došlo nesprávnym postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,NSSR“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2013, týkajúcom sa dovolania sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 03. 10. 2012, sp. zn. 5Co/323/2012-705... Predmetným   napádaným   uznesením   NSSR   odmietol   dovolenie   sťažovateľky   proti Uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 03. 10. 2012, sp. zn. 5Co/323/2012-705, v ktorom sťažovateľka namietala niekoľko procesných pochybení a poukázala taktiež na porušenie jej základných,   ústavou   garantovaných   práv.   Odvolací   súd   v   rozhodnutí,   ktoré   bolo sťažovateľkou   napadnuté   dovolaním   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bánovce nad Bebravou zo dňa 13. 07. 2012 č. k. 4C/48/2009, ktorým bol návrh sťažovateľky zo dňa 26. 06. 2012 o vrátenie súdneho poplatku za podanie odvolania zamietnutý.

Sťažovateľka v dovolaní namietala vadný postup súdu, ktorým sa jej ako účastníkovi konania   znemožnila   realizácia   jej   procesných   práv,   priznaných   v   občianskom   súdnom konaní   za   účelom   ochrany   jej   práv   a   právom   chránených   záujmov,   ktorý   zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   podľa   názoru   sťažovateľky   nespĺňa   parametre zákonného   rozhodnutia,   pretože   nie   je   dostatočné   odôvodnené,   neuvádza   presvedčivé dôvody,   ktoré   súd   viedli   k   danému   rozhodnutiu.   Súd   sa   v   odôvodnení   obmedzil   len na konštatovanie, že zo zápisnice z Krajského súdu Žilina zo dňa 16. 04. 2012 nepochybne vyplýva, že navrhovateľka vzala podané odvolanie späť až po začatí pojednávania pred odvolacím súdom. Podľa sťažovateľky sa takáto úvaha súdu javí ako svojvoľná, vzhľadom na to, že uvedená skutočnosť zo zápisnice nevyplýva, naopak, po preskúmaní zápisnice zo dňa 16. 04. 2012 je možné nepochybne konštatovať, že navrhovateľka zobrala svoje odvolanie späť pred prvým pojednávaním. Uvedené podporuje aj názor prvostupňového súdu,   ktorý vo   svojom rozhodnutí   uvádza,   že navrhovateľke   by súdny   poplatok krátený o 1 % patril, avšak kvôli nesprávnemu rozhodnutiu o trovách konania nemožno jej návrhu vyhovieť. Odvolací súd sám uvádza, že za prvé pojednávanie treba považovať iba také pojednávanie, na ktorom došlo k prejednaniu veci, t. j. došlo ku konaniu vo veci samej. Zo zápisnice však nepochybne vyplýva, že k prejednaniu veci nedošlo, keďže navrhovateľka ešte pred tým ako by mohlo dôjsť k akýmkoľvek úkonom zo strany účastníkov alebo súdu zobrala svoje odvolanie späť...

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považuje za zrozumiteľné a ústavne konformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení... Postup odvolacieho súdu sa javí tiež ako účelový, s cieľom zastrieť chybu Krajského súdu Žilina pri rozhodovaní o trovách konania týkajúceho sa veci samej, v rámci ktorého bola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu, t. j. vrátane nekráteného súdneho poplatku za odvolanie, aj napriek tomu, že odvolanie zobrala sťažovateľka späť, pričom   tento   jej   mal   byť   súdom   vrátený,   krátený   o 1   %,   tak   ako   správne   uviedol prvostupňový súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky...

Ďalšou   závažnou   vadou   konania,   tak   prvostupňového   ako   aj   odvolacieho,   ktorú sťažovateľka   namietla   a   ktorú   možno   považovať   za   taký   postup   súdu.   ktorým   bola navrhovateľke   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   je   skutočnosť,   že   rozhodnutie prvostupňového ani odvolacieho súdu neboli sťažovateľke do dnešného dňa doručené, a to napriek   povinnosti   súdu   podľa   ustanovenia   §   169   ods.   2   OSP   doručiť   uznesenie   proti ktorému je prípustné odvolanie, účastníkom konania. Súdy doručovali písomnosti JUDr. J. L., ktorý však sťažovateľku právne zastupoval len v konaní o ochranu osobnosti, ktoré skončilo   právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím,   nie   v   konaní   o vrátenie   súdneho poplatku... Návrh na vrátenie súdneho poplatku podávala sťažovateľka sama, vo svojom mene, bez uvedenia skutočnosti právneho zastupovania. Uvedené považujeme za závažné procesné   pochybenie   súdov,   spôsobujúce   odňatie   možnosti   sťažovateľky   konať   pred súdom...

Najvyšší súd konštatoval, že takýto postup súdov považuje za správny, teda nie je procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania...

Sťažovateľka má za to, že takýmto postupom Najvyššieho súdu SR. t. j. odmietnutím dovolania   ako   smerujúceho   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   tento   opravný prostriedok prípustný bez meritórneho rozhodnutia bolo tiež porušené jej právo vlastniť majetok   upravené   v   čl.   20   a   nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Súdy   svojim   postupom a rozhodovacou činnosťou ohrozili majetkové pomery sťažovateľky a odňali jej vlastnícke právo k finančným prostriedkom vo výške 3 509,50 Eur, a to bez právneho dôvodu...»

V   doplnení   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla: „V   súvislosti   s   porušením   ústavného práva vlastniť majetok považujeme za potrebné uviesť, že vzhľadom na postup odvolacieho súdu sa štát bezdôvodne obohatil, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu. Suma vo výške 3 509,50 Eur bola sťažovateľkou zaplatená v prospech štátu a tento jej mal danú sumu po splnení zákonných podmienok na vrátenie súdneho poplatku prostredníctvom okresného,   resp.   odvolacieho   súdu   vrátiť.   Takýmto   postupom   sa   štát   bezdôvodne a nezákonne obohatil...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Základné právo JUDr. H. L... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 a nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 05. 2013 sp. zn. 5 Cdo 101/2013 porušené bolo...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 05. 2013 sp. zn. 5 Cdo 101/2013 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie...

JUDr. H. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 500,00 Eur..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný JUDr. H. L. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu)...

JUDr. H. L. priznáva náhradu trov konania a právneho zastúpenia v sume vo výške 331,13 Eur..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 5 Co 337/2011-655 z 30. apríla 2012 právoplatným 11. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bolo konanie o odvolaní sťažovateľky (ktorá bola účastníčkou   súdneho   konania   ako   navrhovateľka)   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu zastavené z dôvodu späťvzatia odvolania podaného sťažovateľkou a odporca bol zaviazaný zaplatiť   sťažovateľke   trovy   odvolacieho   konania   v sume   3   991,35   €   pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie v sume 3 545 € a trov právneho zastúpenia v sume 446,35 €.

Sťažovateľka sa návrhom z 26. júna 2012 doručeným Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   vrátenia   súdneho   poplatku,   ktorý uhradila za odvolanie proti prvostupňovému rozsudku a ktoré vzala späť 16. apríla 2012.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 48/2009-694 z 13. júla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na vrátenie súdneho poplatku z odvolania z 26. júna 2012 zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 323/2012-705 z 3. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, v ktorom namietala, že postupom a uznesením krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým je založená prípustnosť jej dovolania proti uzneseniu krajského súdu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako jej dôvodnosť. Odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka v nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu, ako aj v doručovaní rozhodnutí.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 a nasledujúcich ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasledujúcich ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych záverov v   uznesení   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   ide   o   danosť   sťažovateľkou   tvrdených   dôvodov zakladajúcich prípustnosť jej dovolania podaného proti uzneseniu krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení aplikáciou zákonnej úpravy prípustnosti dovolania (§ 238 a § 239 OSP) v spojení s posúdením existencie vád konania podľa § 237 OSP [osobitne sťažovateľkou namietanej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP] dospel k správnemu a ústavne konformnému záveru v časti jeho výroku o neprípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:„V   prejednávanej   veci   okresný   súd   zamietol   návrh   navrhovateľky   na   vrátenie súdneho   poplatku   za   odvolanie,   ktorý   zaplatila   na   účet   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou dňa 9. 6. 2011 vo výške 3.545,- €, s tým, že navrhovateľke by síce patril zaplatený súdny poplatok krátený o 1 % z dôvodu, že podané odvolanie vzala späť, avšak odvolací súd nesprávne pri rozhodovaní o trovách navrhovateľky priznal náhradu trov konania, ktorých súčasťou bol aj súdny poplatok za odvolanie v celej jeho výške a teda v prípade vyhovenia návrhu by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu navrhovateľky.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku vecne správne, i keď sa nemožno stotožniť s argumentáciou okresného súdu v odôvodnení napadnutého   uznesenia.   Zákon   však   trvá   iba   na   vecnej   správnosti   výroku,   ktorý   bol napadnutý   odvolaním.   Keďže   postačuje,   aby   odvolací   súd   dospel   k   výroku   zhodnému s napadnutým výrokom okresného súdu, aj keď odôvodnenia budú rozdielne, odvolací súd napravil nesprávnosť v odôvodnení okresného súdu odôvodnením svojho potvrdzujúceho rozhodnutia   bez   nutnosti   jeho   zmeny   alebo   zrušenia.   Odvolací   súd   preto   rozhodnutie okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p..

Z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že navrhovateľka súdny poplatok   za   podané   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou č. k. 4C/48/2009-473 zo dňa 23. 3. 2011 zaplatila na účet okresného súdu dňa 9. 6. 2011 v sume 3.545,- €. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 16. 4. 2012 nepochybne   vyplýva,   že   navrhovateľka   vzala   podané   odvolanie   späť   až   po   začatí pojednávania pred odvolacím súdom (čl. 640).

Podľa ust. § 11 ods. 3 z. č. 71/1992 2b. o súdnych poplatkoch, poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie, vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz alebo rozkaz na plnenie.

Za prvé pojednávanie v zmysle odseku 3 treba považovať iba také pojednávanie, na ktorom došlo k prejednaniu veci, t. j. došlo ku konaniu vo veci samej. Ak už došlo k prejednávaniu veci, k prednesom účastníkov, prípadne k dokazovaniu, vrátenie poplatku nemá opodstatnenie. Pojednávaním sa nerozumie každý úkon súdu, o ktorom bola spísaná zápisnica na formulári pre zápisnice o pojednávaní, ale iba pojednávanie vo veci, t. j. na ktorom došlo aspoň k prednesom účastníkov vo veci samej. Teda ak bol vytýčený termín pojednávania,   ale   pred   jeho   začatím   bolo   zistené,   že   účastníci   nemajú   doručenie predvolania vykázané a následkom toho došlo k odročeniu pojednávania, k pojednávaniu vlastne   nedošlo.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade,   ak   sa   účastníci   síce   na   pojednávanie dostavili avšak ešte pred meritórnymi prednesmi požiadali o odročenie pojednávania a súd ich návrhu vyhovel.

V danom prípade došlo na prvom pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 16. 4. 2012 k prejednaniu veci, pričom navrhovateľka vzala späť odvolanie až po začatí tohto pojednávania.   Z tohto   dôvodu   je   potrebné   konštatovať,   že   nebola   splnená   podmienka v zmysle ust. § 11 ods. 3 z. č. 71/1992 Zb., keďže navrhovateľka nevzala späť odvolanie pred prvým pojednávaním, a v dôsledku tejto skutočnosti nie je daný dôvod pre vrátenie zaplateného súdneho poplatku navrhovateľke, ani kráteného. V nadväznosti na uvedené bol postup   Krajského   súdu   v   Žiline   správny,   keď   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania v meritórnom   rozhodnutí   zaviazal   odporcu   nahradiť   navrhovateľke   trovy   konania pozostávajúce aj zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 3.545,- €. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľky vyhodnotil ako nedôvodné a uznesenie okresného súdu potvrdil...“

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol:«So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej   veci   jej   súdom   bola   odňatá   možnosť   pred   ním   konať   (§   237   písm.   f/ O. s. p.)...

K odňatiu možnosti navrhovateľky pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že   dovolávateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu (napr. I. ÚS 188/06).

K odňatiu možnosti navrhovateľky pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť aj tým, že jej neboli doručené rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu, nakoľko tieto rozhodnutia boli doručované JUDr. J. L., ktorý ju zastupoval v konaní o ochranu osobnosti, ktoré   sa   skončilo   právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím,   nie   však   už   v   konaní   o vrátenie súdneho poplatku. Tým bolo podľa názoru navrhovateľky porušené jej právo na spravodlivý súdny proces.

V   súvislosti   s   vyriešením   otázky,   či   v   prejednávanej   veci   došlo   k   dovolateľkou namietanej vade konania treba uviesť, že podľa § 24 O. s. p. sa účastník môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle § 25 ods. 1 O. s. p. si ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť. Zvolený advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O. s. p.). Zástupca, ktorému bolo udelené plnomocenstvo pre celé konanie, je oprávnený na všetky úkony, ktoré v konaní môže   urobiť   účastník   (§   28   ods.   2   O.   s.   p.).   Ak   má   účastník   takéhoto   zástupcu   s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi (viď § 49 ods. 1 O. s. p.). Advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta [§ 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/3991 Zb. o živnostenskom podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o advokácii“)]. Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi.   Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi   predpismi,   nie   je nimi   viazaný.   O tom   klienta   vhodným spôsobom poučí (§ 18 ods. 1 zákona o advokácii). Advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (§ 18 ods. 2 zákona o advokácii). Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola v konaní zastúpená advokátom JUDr. J. L. na základe plnomocenstva z 9. septembra 2008 (č. l. 18 spisu), ktoré bolo udelené bez časového obmedzenia pre zastupovanie „vo veci ochrany osobnosti proti M., spol. s r. o...“. V predmetnom konaní o návrhu navrhovateľky na vrátenie súdneho poplatku boli právnemu zástupcovi navrhovateľky doručované aj rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu (viď doručenky na č. l. 694 a 713 spisu). Rozhodnutie vo veci samej (rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 337/2011 v spojení s opravným uznesením z 3. októbra sp. zn. 5 Co 378/2012.) nadobudlo právoplatnosť v I. výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa dňa 14. januára 2013 a v ostatných výrokových častiach dňa 11. mája 2012. Vzhľadom k tomu, navrhovateľkou bolo advokátovi JUDr. J. L. udelené plnomocenstvo na celé konanie (prvostupňové a druhostupňové), bol oprávnený robiť všetky úkony, ktoré mohla v konaní robiť sama navrhovateľka ako účastníčka konania, vrátane tých procesných úkonov, ku ktorým nebol navrhovateľkou výslovne zmocnený. Až dňom právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej sa skončilo aj jeho právne zastupovanie navrhovateľky. Ak za daného stavu okresný súd doručoval rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorými bolo rozhodované o návrhu navrhovateľky o vrátení súdneho poplatku (v súvislosti so späťvzatím odvolania v konaní o ochranu osobnosti) jej zástupcovi, postupoval   správne.   V   prípade,   ak   má   účastník   zástupcu   s   plnomocenstvom   pre   celé konanie, je doručovanie súdnej písomnosti iba účastníkovi neúčinné. V takomto prípade nezačnú plynúť ani lehoty na podanie opravného prostriedku.

Vychádzajúc z uvedeného nepovažuje dovolací súd za správny názor navrhovateľky, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu mali byť doručené jej ako účastníčke konania z dôvodov, že advokát JUDr. J. L. ju zastupoval v konaní o ochranu osobnosti, ktoré bolo ukončené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, nie však už v konaní o vrátenie súdneho poplatku. Navrhovateľka podaním z 26. júna 2012 (viď č. l. 690 spisu) spolu so žiadosťou o „doplnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 337/2011“ požiadala aj o vrátenie súdneho poplatku za odvolanie, teda období, keď vo veci samej ešte právoplatne rozhodnuté nebolo. Žiadosť o vrátenie súdneho poplatku súvisela so späťvzatím odvolania navrhovateľky v konaní o ochranu osobnosti.

Z uvedeného vyplýva, že postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nedošlo k porušeniu procesných práv dovolateľky, priznanej jej zákonom v zmysle § 237 písm.   f/   O.   s.   p.   Nakoľko   prípustnosť   dovolania   v   danom   prípade   nemožno   vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1, 2 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   So   zreteľom   na   odmietnutie   dovolania   sa nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti...»

Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou   úpravou,   či   nedostatočne   odôvodnené,   a   tým   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Najvyšší súd postupoval ústavne súladne, keď sa zaoberal námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v rámci posúdenia existencie vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP a dospel k náležite odôvodnenému a ústavne konformnému záveru o neexistencii   takejto   vady   konania,   čím   nebola   daná   prípustnosť   dovolania   ani   podľa citovaného zákonného ustanovenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil ani možnosť porušenia základného   práva   sťažovateľky   na súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46 a nasledujúcich ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu   základného práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 a nasledujúcich ústavy ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasledujúcich ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20 a nasledujúcich   ústavy,   je   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho uznesenie je založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013