znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 582/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.   k.   s.,   T.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., konajúcim v mene obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 K 38/2011 zo 6. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B. k. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.   k.   s.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., konajúcim v mene obchodnej spoločnosti L. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“),   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový protokol“) a čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 K 38/2011   zo 6.   augusta   2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“   alebo   „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ustanovená uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 38/2011 z 9. septembra 2011 za správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Funkciu správcu vykonávala do prvej schôdze veriteľov 6. decembra 2011 a aj následne.

Sťažovateľka 15. januára 2012 podala okresnému súdu návrh na určenie jej odmeny ako správcu do prvej schôdze veriteľov v sume 4 647,15 eur. V podanom návrhu na určenie odmeny   sťažovateľka   uviedla   rozsiahlu   argumentáciu   na   podporu   dôvodnosti ňou uplatnenej   sumy   odmeny.   Podstatou   tejto   argumentácie   je,   že   správcovi   zo   zákona nevyplýva povinnosť predkladať konkurznému súdu   písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania   majetku   úpadcu   a   vykonaných   úkonoch.   Takúto   povinnosť   môže správcovi   uložiť   konkurzný   súd   využijúc   svoje   oprávnenia   v   rámci   výkonu   dohľadu nad činnosťou, a to v samotnom uznesení o ustanovení správcu alebo neskôr, čo sa v danom prípade nestalo. Poukázala na to, že „v iných veciach súdy bežne túto povinnosť správcom ukladajú (pretože inak by im nevznikla)“. V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že ak zo zákona jej povinnosť predkladať písomnú správu nevyplýva, súd jej takúto povinnosť   neuložil   a   sťažovateľka   takúto   správu   súdu   nepredložila,   potom   nie   je   daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 12 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a krátenie odmeny správcu podľa citovaného ustanovenia   pre   nepredloženie   správy,   a   teda   v   takom   prípade   prináleží   sťažovateľke odmena v celej ňou uplatnenej sume.

Sťažovateľka v návrhu na určenie odmeny poukázala na § 41 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť.

Sťažovateľka v návrhu na určenie odmeny ďalej poukázala na § 12 ods. 5 vyhlášky, podľa   ktorej   ak   správca   do   15   dní   od   ustanovenia   do   funkcie   nepodá   súdu   podrobnú písomnú   správu   o   stave   zisťovania   a   zabezpečovania   majetku   úpadcu   a   vykonaných úkonoch, najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, jeho paušálna odmena sa znižuje o 25   %   zo   základnej   sumy.   Ak   správca   nepodá   súdu   druhú   podrobnú   správu   o   týchto skutočnostiach   do   35   dní   od ustanovenia   do   funkcie,   jeho paušálna odmena sa   znižuje o 25 %   zo   základnej   sumy.   Ak   správca   nepodá   súdu   tretiu   podrobnú   správu   o   týchto skutočnostiach   do   50   dní   od ustanovenia   do   funkcie,   jeho paušálna odmena sa   znižuje o 25%   zo   základnej   sumy.   Ak   správca   nepodá   súdu   štvrtú   podrobnú   správu   o   týchto skutočnostiach   najneskôr   5   dní   pred   konaním   prvej   schôdze   veriteľov,   jeho   paušálna odmena sa znižuje o 25 % zo základnej sumy.

Okresný   súd   napadnutím   uznesením   nepriznal   sťažovateľke   paušálnu   odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov a pri svojom rozhodovaní aplikoval   §   12   ods.   5   vyhlášky   a   neakceptoval   rozsiahlu   argumentáciu   sťažovateľky uvedenú v jej návrhu na určenie odmeny.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   napadnutým   uznesením   porušil   ňou   označené základné a iné práva, keď nepriznaním odmeny za výkon funkcie správcu do prvej schôdze veriteľov rozhodol arbitrárne. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia vidí sťažovateľka najmä v ústavne nekonformnej aplikácii § 12 ods. 5 vyhlášky v danom prípade a uvádza v podstate zhodnú   argumentáciu   na   podporu   svojho   stanoviska,   akú   uviedla   aj   vo   svojom   návrhu na priznanie odmeny správcu v spojení s namietaním nevysporiadania sa okresného súdu s touto jej argumentáciou.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Práva Sťažovateľa garantované v čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru, čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Listiny (vzhľadom na text sťažnosti zrejmou chybou v písaní uvedený čl. 6 ods. 1 listiny namiesto čl. 26 ods. 1 listiny, pozn.) Uznesením porušené boli.

Uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 269,58 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. Š., advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   článkov   ústavy,   dohovoru, dodatkového protokolu a listiny napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré je podľa nej založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov okresného súdu. Ústavný súd nezistil, že by okresným súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie okresného súdu bolo svojvoľné alebo v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Naopak,   okresný   súd   sa   dostatočne   vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie sťažovateľkou uplatneného nároku na priznanie odmeny správcu za výkon funkcie do prvej schôdze veriteľov a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení na daný prípad, keď uviedol:

„Správca... v priebehu konkurzného konania od vyhlásenia konkurzu do konania prvej   schôdze   veriteľov   nedoručil   súdu   ani   jednu   správu   o   stave   zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch...

Správca   vo   svojom   návrhu   na   určenie   odmeny   uviedol,   že   povinnosť   podávať priebežné správy o stave zisťovania majetku a zabezpečovania majetku úpadcu sa na neho nevzťahuje,   nakoľko   mu   táto   povinnosť   nebola   súdom   uložená.   Správca   má   za   to,   že zákonodarca   v   čase   od   začatia   konania   neuložil   správcom   povinnosť   predkladať   súdu správy o výkone ich činnosti priamo v zákone a ani ministerstvo vo vyhláške.

V zmysle § 43 ods. 1 ZKR, je zrejmé, že Správca má nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd. Súd je pri určení jej výšky, v zmysle splnomocňovacích ustanovení, viazaný všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá MS SR, t. j. vyhláškou MS SR č. 665/2005 Z. z., ktorá upravuje podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze. S poukazom na § 12 ods. 5 vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z., sankciou za nepodanie podrobných písomných správ, vo vyhláškou určených lehotách je zníženie paušálnej odmeny. Je teda zrejmé, že vyhláška MS SR č. 665/2005 neumožňuje priznať Správcovi   paušálnu   odmenu   v   plnej   výške,   pokiaľ   v   stanovených   lehotách   uvedené priebežné správy nepodal. Priebežné správy Správcu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu, poskytujú súdu informáciu o činnosti Správcu v predmetnej veci, najmä o stave súpisu a zozname pohľadávok. Správca takýmto spôsobom priebežne informuje súd, pričom prostredníctvom uvedených správ má súd prehľad o stave samotného konania. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že súd neukladá povinnosť predkladať tieto správy priamo vo výroku rozhodnutia o vyhlásení konkurzu a ustanovení správcu do funkcie. Správca je totiž povinný pri výkone svojej funkcie, s prihliadnutím na § 3 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch, postupovať s odbornou starostlivosťou a s využitím všetkých svojich skúseností a vedomostí. Už z odôvodnenia návrhu Správcu na určenie odmeny správcu do konania prvej schôdze veriteľov je zrejmé, že Správca mal vedomosť o tom, že nepodanie priebežných správ v stanovených lehotách je spojené so sankciou v podobe zníženia jeho paušálnej odmeny. Súd má za to, že Správca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko vedel o tom, že v dôsledku nepodania predmetných správ súd nebude môcť priznať Správcovi paušálnu odmenu v plnej výške.

S poukazom na uvedené skutočnosti, sa paušálna odmena správcu znižuje o 4 krát 25 % zo základnej sumy, čo predstavuje sumu 0,- Eur, a teda Správcovi za výkon jeho funkcie paušálna odmena nepatrí.“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru. Na tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 26 ods. 1 listiny

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 26 ods. 1 listiny, ústavný súd uvádza, že podľa svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05,   I.   ÚS   310/08)   zastáva   názor,   že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené základné a iné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže namietaným uznesením okresného súdu neboli porušené práva   procesnoprávneho   charakteru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľkou označených   základných   a   iných   práv   hmotnoprávneho   charakteru,   a   preto   ústavný   súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy, čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 listiny

K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods.   3   a   čl.   4   ods.   1 listiny   ústavný   súd   uvádza,   že ich   aplikácia   sa   v   individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky. Preto ak sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 listiny v spojení s porušením ňou označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto základných a iných práv nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia základných práv a iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012