znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 581/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   októbra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., zastúpenej advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 11/2013 z 21. marca 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2013 doručená sťažnosť M. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 11/2013 z 21. marca 2013 (ďalej len „najvyšší súd“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva: „Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/4/2011 zo dňa 17. 04. 2012... bola sťažovateľka uznaná za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák.. O odvolaní rozhodol uznesením Krajský súd v Žiline... tak, že odvolanie zamietol...

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Žiline   podala   sťažovateľka... dovolanie.   Dovolanie   bolo   prijaté   dňa   27.   12.   2012   prvostupňovým   Okresným   súdom v Námestove.

Sťažovateľka   podala   dňa   27.   02.   2013   námietku   zaujatosti   voči   celému   senátu dovolacieho súdu, ktorý mal rozhodovať o jej dovolaní, teda namietala zaujatosť všetkých sudcov dovolacieho senátu v jej veci.

Dovolací   súd   rozhodol   o   dovolaní   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn. 5 Tdo 11/2013 zo dňa 21. 3. 2013, doručeným dňa 10. 5. 2013, a to bez toho aby sa predtým alebo   aspoň   v   samotnom   uznesení   vysporiadal   námietkou   zaujatosti,   ktorú   podala sťažovateľka...

Nerozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   a   jeho   sudcov   o   podanej   námietke spravodlivosti došlo u sťažovateľky k porušeniu práva domáhať sa zákonom ustanoveným, postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Rovnako došlo k porušeniu práva na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Ďalej   došlo   aj   k   porušeniu   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Tento postup možno jednoznačne považovať za odmietnutie spravodlivosti. Keď súd neprerokoval   námietku   zaujatosti   sudcu   vznesenú   sťažovateľkou,   dopustil   sa   tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, (viď. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 46/04 z 20. apríla 2005).“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia zaručené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 11/2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 11/2013 zo dňa 21. 3. 2013 bolo porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 11/2013 zo dňa 21. 3. 2013 sa zrušuje. Ústavný   súd   SR   sťažovateľke   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   500   € (slovom Tisícpäťsto eur), ktoré je sťažovateľke Najvyšší súd SR povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd SR sťažovateľke priznáva náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd SR povinný sťažovateľke uhradiť vo výške 275,94 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky Mgr. D. Š...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,   že   najvyšší   súd   pred   rozhodnutím   o   dovolaní   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 69/2012 z 15. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) nerozhodol o námietke zaujatosti, ktorú vzniesla sťažovateľka proti všetkým členom senátu, ktorí mali rozhodovať o jej dovolaní.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu, aby sa vyjadril k opodstatnenosti sťažnosti, reagoval listom   predsedu   trestnoprávneho kolégia   najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-39 z 20. augusta 2013, v ktorom uviedol: „Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2013 vo veci obvinenej M. V. sp. zn. 5 Tdo 11/2013 vyplýva, že senát najvyššieho súdu sa vznesenou námietkou zaujatosti podanou obvinenou M. V. zaoberal a vyrovnal sa s ňou, keď zistil, že spadá pod režim ustanovenia § 32 ods. 6 Tr.   por.,   v   ktorých   prípadoch   sa   o   vznesenej   námietke   nekoná,   čo   senát   konštatoval   v zápisnici. Nezodpovedá preto skutočnosti tvrdenie sťažovateľky, že by sa pred rozhodnutím vo veci senát najvyššieho súdu nevysporiadal s jej námietkou.“

Sťažovateľka   námietku   zaujatosti   v   podaní   z   27.   februára   2013   adresovanom najvyššiemu súdu odôvodnila takto:

„Súčasne s doplnením dôvodov môjho Dovolania podávam námietku zaujatosti voči celému Dovolaciemu senátu č. 5Tdo 11/2013 vo veci.

Dôvody, ktoré ma k tejto námietke vedú spočívajú v tom, že senát JUDr. K. už viac krát rozhodoval vo veci sporov spoločnosti P. Inc., a. s., ako aj jeho predsedu T. L., všetky jeho   rozhodnutia   boli   protizákonné,   argumenty,   ktoré   uvádzal   nezákonné,   nelogické   a zjavne zaujaté. Činnosť tohto senátu nebudem špecificky hodnotiť, čo, kto a ktorý člen senátu   hlasoval   tak,   či   onak.   Rozsudky   a   rozhodnutia,   ktoré   vydával,   boli   právne irelevantné pre samotný záver ich rozhodnutí. Chcem len kuso poukázať, ak dovolací súd vo svojom rozhodnutí vydá anarchiu a zločin domorodcov z obce Suchá Hora za právo na uplatnenie svojho nároku za zákonnú formu, alebo poškodenie našej spoločnosti zločinom za súhlas obrany zločincov, potom takýto senát nemôže rozhodovať o argumentoch, ktoré tu predkladám. Takéto videnie senátu je nie ani čierno biele, ale bezočivo alibistické. Preto, trvám na tom, aby celý spisový materiál OS Námestovo, vrátane Uznesenia KS Žilina bol predložený predsedovi Najvyššieho súdu SR JUDr. Harabinovi, na delegovanie veci inému senátu, prípadne senátu priamo jeho, v ktorom mám dôveru.“

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa   §   31   ods.   2   Trestného   poriadku   sudca,   prísediaci,   probačný   a   mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca,   splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo   poškodeného,   zástupca   poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z   ustanovenia   §   32   ods.   6 Trestného poriadku   vyplýva, že o námietke,   ktorá   je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31, sa nekoná.

Sťažovateľka námietku zaujatosti senátu najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodovať o jej dovolaní, odôvodnila podľa jej názoru protizákonným rozhodovaním uvedeného senátu v iných trestných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľky bola založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno postup najvyššieho súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   11/2013,   v   ktorom   o   námietke   sťažovateľky z 27. februára 2013 nekonal, a teda ani nerozhodoval (t. j. nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo potrebné doručiť sťažovateľke), v zmysle oprávnenia na takýto postup daného mu ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku považovať za ústavne konformný.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013