znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 581/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Š., D. K., P., P. K., Š., a A. S., Š., zastúpených advokátkou JUDr. D. L., PhD., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 30/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K., D. K., P. K. a A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2012 doručená sťažnosť P. K., Š., D. K., P., P. K., Š., a A. S., Š. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   L.,   PhD.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 30/2008.

Zo sťažnosti a z nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažnosť smeruje proti Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Pezinok. Sťažovatelia   žiadajú,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol,   že   došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby v zmysle   čl.   127   ods.   2   –   vyslovil   voči   Okresnému   súdu   Pezinok   zákaz   pokračovať v porušovaní ich základného práva a prikázal mu konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá...

sťažovatelia žiadajú finančné zadosťučinenie... každému... 3.000,- EUR. Primeranosť výšky finančného zadosťučinenia odvodzujú jednak od dĺžky prieťahov, jednak analogicky od   súm   odškodnenia   priznaných   Ústavným   súdom   v   obdobných   prípadoch.   V   prípade vyhovenia tejto sťažnosti si sťažovatelia uplatňujú aj náhradu trov právneho zastúpenia... Sťažnosť odôvodňujú sťažovatelia tým, že Okresný súd Pezinok od prevedenia žaloby z   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   roku   2008,   doteraz   vo   veci   nájmu   právoplatne nerozhodol. Vo veci boli vypracované 2 znalecké posudky, pričom jeden bol vypracovaný odporcom a druhý znalecký posudok vypracoval na základe uznesenia Okresného súdu v Pezinku Ústav súdneho inžinierstva v Žiline. Na poslednom pojednávaní konanom dňa 12. 3.   2012.   odporca   namietol,   že   predmetný   znalecký   posudok   bol   vypracovaný   zlou metódou.   Mal   byť   vypracovaný   porovnávacou   metódou   a   nie   metódou   polohovej diferenciácie. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie opäť odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania, i napriek tomu, že podľa nášho názoru má zákonný sudca všetky potrebné podklady na vydanie konečného rozhodnutia vo veci.

Sťažovatelia podali Predsedníčke Okresného súdu v Pezinku sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá sťažnosť považovala za opodstatnenú a v odpovedi zo dňa 3. 11. 2008 sp. Zn. Spr. 2049/208 prisľúbila osobný dohľad nad priebehom súdneho konania, napriek tomu nebolo vo veci do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté.

V   tomto,   prípade   nejde   o   zložitý   občiansko-právny   súdny   spor.   Po   vyhotovení znaleckých posudkov mohol súd právoplatne rozhodnúť, no vzhľadom na rôzne objektívne a subjektívne prieťahy vo veci, sa tak nestalo.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ak   argumenty   sťažovateľov   v sťažnosti,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nepreukázali v čase jej podania ústavnému súdu   takú   intenzitu   porušenia   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie konanie, ústavný súd ju podľa svojej ustálenej praxe odmieta ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd sa aj v tomto prípade zameral hlavne na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd pojednávanie konané 12. marca 2012 odročil na neurčito a vo veci nerozhodol, a to napriek tomu, že zákonný sudca má všetky potrebné podklady na vydanie konečného rozhodnutia vo veci.

Ústavný   súd   sa   po   oboznámení   so   sťažnosťou   a   spisom   okresného   súdu sp. zn. 5 C 30/2008,   ktorý   si   vyžiadal,   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je s účinnosťou od 1. apríla 2005 takýmto prostriedkom sťažnosť adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Samotná   skutočnosť,   že   orgán   štátnej   správy   súdu   uzná   sťažnosť   na   prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie, pretože ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu dostatočný časový priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 20. októbra 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu. Predsedníčka okresného súdu uznala sťažnosť vo svojej odpovedi z 3. novembra 2008 sp. zn. Spr. 2049/2008 za opodstatnenú vo vzťahu   k   obdobiu   od   1.   januára 2008   do   21.   októbra   2008   a   uviedla,   že   dá   pokyn zákonnej sudkyni, aby vo veci plynulo konala.

Z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   30/2008   ústavný   súd   zistil, že okresný súd bol vo veci sťažovateľov nečinný od 1. januára 2008 do 4. novembra 2008. Potom,   ako   sa   sťažovatelia   obrátili   na   predsedníčku   súdu   so   sťažnosťou   na   prieťahy v konaní, okresný súd však začal konať. Od 4. novembra 2008 vo veci koná plynule, bez zbytočných prieťahov.

Sťažnosť na prieťahy   adresovaná   predsedníčke   okresného   súdu   tak   mala účinky, ktoré od nej bolo možné očakávať, keď boli odstránené nedostatky v postupe okresného súdu. Podľa zistení ústavného súdu od 4. novembra 2008 však okresný súd vo veci konal bez   zbytočných   prieťahov.   Je   potrebné   uviesť,   že   na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo 1. februára 2010, požiadal právny zástupca sťažovateľov o jeho odročenie, a to pre účely uzatvorenia mimosúdnej dohody s odporcami, a bola mu súdom uložená povinnosť, aby v lehote dvoch mesiacov oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode. Lehotu na oznámenie výsledku rokovania o mimosúdnej dohode však právny zástupca sťažovateľov nedodržal a skutočnosť, že k mimosúdnej dohode nedošlo, oznámil súdu až na výzvu súdu 14. mája 2010. Následne okresný súd nariadil pojednávanie na 21. október 2010, na ktoré sa právny zástupca   sťažovateľov   bez   ospravedlnenia   nedostavil   a   pojednávanie   bolo   odročené na 17. marec 2011. Na tomto pojednávaní opätovne právny zástupca sťažovateľov spolu s právnym zástupcom odporcov požiadali o odročenie pojednávania pre účely mimosúdnej dohody. K mimosúdnej dohode však opätovne nedošlo, a preto okresný súd vo veci ďalej konal.   Právny   zástupca   sťažovateľov   taktiež   požiadal   o   odročenie   pojednávania,   ktoré sa malo konať 20. februára 2012 z dôvodu kolízie pojednávaní. Nariadené pojednávanie bolo preto zrušené a bol nariadený termín na 12. marec 2012. Toto pojednávanie bolo odročené okrem iného aj na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov, ktorý uviedol, že v lehote 14 dní oznámi súdu návrh na doplnenie dokazovania. Následne 13. marca 2012 právny zástupca sťažovateľov navrhol ako dôkaz vypracovanie nového znaleckého posudku vo veci.

Podľa názoru ústavného súdu nečinnosť okresného súdu v období od 1. januára 2008 do 4. novembra 2008 vzhľadom na jeho ďalší postup, ktorý je plynulý a bez prieťahov, nemožno považovať za také porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer.

Je potrebné zdôrazniť že nosným argumentom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľov, že okresný súd vo veci nerozhodol napriek tomu, že má dostatok dôkazov na rozhodnutie. Zo   spisu   okresného súdu   však vyplýva, že to   boli práve sťažovatelia, resp.   ich   právny zástupca, ktorý navrhol vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku. Navyše pojednávania, ktoré okresný súd vo veci sťažovateľov nariadil, boli opakovane odročované či už z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľov sa na nich nezúčastnil, požiadal o odročenie pre kolíziu termínov   pojednávaní,   resp.   pre   účely   uzatvorenia   mimosúdnej   dohody.   Možno   teda konštatovať, že to boli práve sťažovatelia, ktorí významnou mierou prispeli k tomu, že okresný súd vo veci nerozhodol.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažuje   doterajší   postup   okresného   súdu za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012