znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 580/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 15302/2013 až sp. zn. Rvp 15338/2013, sp. zn. Rvp 15340/2013 až sp. zn. Rvp 15346/2013, sp. zn. Rvp 15349/2013, sp.   zn.   Rvp   15351/2013   až   sp. zn. Rvp 15354/2013   a sp.   zn.   Rvp   15356/2013 až sp. zn. Rvp 15358/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Žiline uvedenými v prílohe tohto uznesenia a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15302/2013 až sp. zn. Rvp 15338/2013, sp. zn. Rvp 15340/2013 až sp. zn. Rvp 15346/2013, sp. zn. Rvp 15349/2013, sp. zn. Rvp 15351/2013 až sp. zn. Rvp 15354/2013 a sp. zn. Rvp 15356/2013 až sp. zn. Rvp 15358/2013 s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 15302/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v prílohe tohto uznesenia (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)   doručila   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom   procesných   úkonov   vykonaných   v   konaniach   pred   okresným   súdom, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora došlo zo strany okresného   súdu   k   oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora a k oneskorenému udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že   práve   nesprávny   úradný   postup   okresného   súdu   poznačený   zbytočnými   prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala «už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet   esse   iudex   in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   sporoch   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Čadca na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Čadca, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Čadca a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy   regresnej   náhrady   v   zmysle   ust.   §   21   a   nasl.   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   bude Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať   regresnú náhradu   voči   súdu   a následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe,   teda   sudcovi.   Sudca má   záujem na   tom,   aby   žalovaný bol   v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v   napadnutých   rozhodnutiach   dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla, že v daných veciach je splnená podmienka subsidiarity, a preto nie je možné ňou podané sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci   ústavného   súdu.   Podľa   sťažovateľky „V   danej   veci   nie   je   možné   nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie   nie   je   prípustné)!   Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných dôvodov...“. V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo veciach   vedených pod sp. zn. I.   ÚS   265/05, III.   ÚS   24/05 a sp.   zn. III.   ÚS   74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie „publikovaného   uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu.   Preto   Najvyšší   súd   v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými rozhodnutiami krajského   súdu,   zruší napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   súčasne   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   rozhodol   o   odklade vykonateľnosti   napadnutých   uznesení   krajského súdu,   pretože ide „o   nastolenie súladu s verejným   záujmom   na   riadnom   dodržiavaní   záväznej   právnej   regulácie   všeobecnými súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 15302/2013   až   sp.   zn.   Rvp   15338/2013,   sp.   zn.   Rvp   15340/2013 až sp. zn. Rvp   15346/2013,   sp.   zn.   Rvp   15349/2013,   sp.   zn.   Rvp   15351/2013 až sp. zn. Rvp 15354/2013 a sp. zn. Rvp 15356/2013 až sp. zn. Rvp 15358/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými   rozhodnutiami   krajský   súd   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prerokovávania   a   rozhodovania   predmetných   vecí   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú   si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   12   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na vylúčenie všetkých   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov” (I. ÚS 24/00).

Pokiaľ   právny   poriadok   pripúšťa   iné   možnosti   nápravy   pomocou   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   na   jej   námietky   neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom bude mať právo podať proti   rozhodnutiam   vo   veci   samej   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie. Ustanovenie   §   237   písm.   g)   OSP   zakladá   totiž   prípustnosť   dovolania   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   aj   skutočnosť,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca. V tomto prípade v predmetných konaniach teda opätovne existoval „iný súd“, a to najvyšší súd ako súd dovolací povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše   k   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcu   konajúceho   v   sťažovateľkinej   veci,   môže   sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   veci,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ako   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené   nové   skutočnosti“   (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013

Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 580/2013

P. č. Uznesenie krajského súdu Dátum vydania

(sp. zn.)

1.7 NcC 10/201316. január 2013

2.10 NcC 16/201316. január 2013

3.9 NcC 11/201331. január 2013

4.7 NcC 18/201316. január 2013

5. 9 NcC 290/20137. marec 2013

6.9 NcC 286/20137. marec 2013

7.5 NcC 77/201328. február 2013

8. 10 NcC 78/20136. február 2013

9. 8 NcC 62/201330. január 2013

10. 8 NcC 63/201330. január 2013

11.9 NcC 81/201319. február 2013

12. 7 NcC 80/20136. február 2013

13.8 NcC 80/20138. február 2013

14.8 NcC 65/201330. január 2013

15.7 NcC 64/201330. január 2013

16.7 NcC 67/201330. január 2013

17.8 NcC 67/201330. január 2013

18.9 NcC 65/201331. január 2013

19.5 NcC 65/201328. február 2013

20.9 NcC 69/20134. február 2013

21.7 NcC 63/20131. február 2013

22. 9 NcC 63/201331. január 2013

23. 10 NcC 65/20136. február 2013

24.8 NcC 70/201330. január 2013

25.10 NcC 59/20136. február 2013

26.7 NcC 62/201330. január 2013

27. 5 NcC 62/201328. február 2013

28.7 NcC 77/20136. február 2013

29.9 NcC 17/201331. január 2013

30.7 NcC 69/20131. február 2013

31. 9 NcC 79/201319. február 2013

32.7 NcC 78/20131. február 2013

33.7 NcC 81/20131. február 2013

34.8 NcC 58/20135. február 2013

35.9 NcC 58/20134. február 2013

36. 7 NcC 9/201316. január 2013

37. 10 NcC 6/201316. január 2013

38. 7 NcC 193/201313. február 2013

39. 9 NcC 5/201317. január 2013

40.7 NcC 12/201316. január 2013

41.9 NcC 12/201331. január 2013

42.7 NcC 15/201316. január 2013

43.9 NcC 10/201331. január 2013

44.8 NcC 13/201330. január 2013

45.10 NcC 18/201316. január 2013

46.8 NcC 11/201330. január 2013

47.8 NcC 10/201330. január 2013

48. 7 NcC 11/201317. január 2013

49.7 NcC 19/201316. január 2013

50.8 NcC 12/201330. január 2013

51.7 NcC 17/201317. január 2013

52.10 NcC 10/201316. január 2013